náhľad|Sídlo na Súmračnej 25 v Bratislave
SMER – sociálna demokracia, skratka SMER – SD, uvádzané aj SMER – SSD, je sociálnodemokratická politická strana pôsobiaca na Slovensku. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky bola zaregistrovaná dňa 8. novembra 1999. Strana sa v prvých rokoch existencie profilovala ako strana tretej cesty, neskôr pozmenila orientáciu na ľavicu a sociálnu demokraciu a stala sa dominantným prvkom na ľavicovej časti slovenského politického spektra.
Strana sa profiluje ako pro-európska a podporuje členstvo Slovenska v Európskej únii a NATO, pričom iba kritizuje ich fungovanie. Napriek deklarovanému ľavicovému zameraniu zastáva v sociálnych otázkach konzervatívne postoje. Dlhodobo čelí obvineniam z rusofilstva a protiromského sentimentu.
SMER-SD vládol na Slovensku s výnimkou 20-mesačnej prestávky vlády Ivety Radičovej v rôznych koaličných kombináciách od roku 2006 do roku 2020. Vo voľbách v roku 2012 sa podarilo Smeru získať historicky najväčšiu podporu voličov (44,41 %, 83 mandátov), čo mu umožnilo zostaviť jednofarebnú vládu prvýkrát od roku 1989. Po parlamentných voľbách v roku 2016 strana prepadla na 28,28 % a vytvorila vládnu koalíciu so Slovenskou národnou stranou a stranami MOST-HÍD a #SIEŤ (len do 1. septembra 2016).
Po parlamentných voľbách vo februári 2020 bola strana s 38 poslaneckými kreslami v NR SR 2. najsilnejšou stranou a politickým subjektom v krajine. Strana zaznamenala pokles aj na komunálnej úrovni, avšak stále má najviac mandátov starostov (592) a poslancov zastupiteľstiev (3 692) zo všetkých strán. Predsedom strany je od vzniku Robert Fico.
Vedenie strany Strana SMER-SD má štyri ústredné orgány: Snem, Predsedníctvo strany, Ústrednú revíznu komisiu a rozhodcovskú komisiu. Najvyšším orgánom strany SMER-SD je Snem, ktorý zvoláva Predsedníctvo strany najmenej raz za dva roky. Medzi jednotlivými snemami je najvyšším orgánom Predsedníctvo, ktoré má najviac 15 členov. Členmi Predsedníctva sú vždy predseda, podpredsedovia a generálny manažér, ktorí sú členmi Predsedníctva z titulu výkonu svojej funkcie. Ostatných členov Predsedníctva volí a odvoláva snem strany.
Predsedníctvo strany malo v júli 2020 24 členov a nasledujúce zloženie:
Robert Fico, predseda Ľuboš Blaha, podpredseda Juraj Blanár, podpredseda Erik Kaliňák, podpredseda Ladislav Kamenický, podpredseda Richard Takáč, podpredseda Marián Saloň, generálny manažér Jaroslav Baška, člen Miroslav Číž, člen Emil Ďurovčík, člen Martin Glváč, člen Augustín Hambálek, člen Dušan Jarjabek, člen Jozef Ježík, člen Robert Kaliňák, člen Daniel Karas, člen Marián Kéry, člen Ján Kvorka, člen Igor Melicher, člen Martin Nemky, člen Ľubomír Petrák, člen František Petro, člen Peter Šuca, člen Jana Vaľová, člen
História
Staršie názvy strany SMER (1999 – 2003)
SMER (tretia cesta) (2003 – 2005) náhľad|pôvodné logo (do 2020)
Založenie strany SMER Po voľbách v roku 1998 vznikala široká koalícia strán SDK, SDĽ, SMK a SOP. Robert Fico ako podpredseda SDĽ však začal vystupovať proti koalícii s SMK, tvrdiac, že sa strana pokúša otvárať tzv. Benešove dekréty. Neskôr v roku 1998 sa dostal do sporu s vlastnou stranou SDĽ. SDĽ vytvorila spolu so Slovenskou demokratickou koalíciou a Stranou maďarskej koalície koaličnú vládu. Robert Fico bol v tom čase najpopulárnejším politikom strany a získal vo voľbách najviac preferenčných hlasov z politikov SDĽ. Podľa názoru politických analytikov Robert Fico očakával, že strana ocení jeho význam a rátal s menovaním za ministra vlády alebo generálneho prokurátora (nespĺňal však vekovú hranicu, ktorá by mu umožnila tento post zastávať). Robert Fico sa rozhodol z SDĽ a koalície odísť a v decembri 1999 a založil novú politickú stranu s názvom SMER. Podľa oficiálneho stanoviska strany SMER, Robert Fico "vyvodil svoje rozhodnutie, opustiť rady vládnej koalície a koaličnej Strany demokratickej ľavice a založiť novú politickú stranu na základe osobného hlbokého nesúhlasu a sklamania z obsahu a štýlu politiky, ktorú po voľbách v roku 1998 realizovala tzv. vláda zmeny".
Strana SMER sa hneď po svojom založení snažila pôsobiť ako alternatíva tak voči vtedajšej vládnej koalícii, ako aj opozícii. Ešte v tom istom volebnom období (1998 – 2002) prijala do svojho názvu prívlastok "tretia cesta". Podľa tvrdenia predstaviteľov strany sa tým zadefinovala ako "strana moderného progresívneho stredoľavého politického prúdu typu britskej Labour Party, alebo nemeckej SPD". Sám Fico vyhlásil, že „nie je dôležité, či je mačka biela alebo čierna, ale či chytá myši“, citujúc generálneho tajomníka Komunistickej strany Číny, Teng Siao-pchinga.
S odstupom času sa ukázal krok Roberta Fica ako predvídavý - preferencie SMERu postupne rástli, naopak preferencie SDĽ klesali. Nakoniec sa vládna strana SDĽ nedostala v najbližších voľbách do parlamentu a k 1. januáru 2005 zanikla, keď bola pohltená práve SMERom.
Volebné obdobie 2002 – 2006 Po voľbách v septembri 2002 sa SMER so ziskom 13,6 % voličských hlasov stal treťou najsilnejšou politickou stranou na Slovensku za HZDS a SDKÚ a obsadil 25 poslaneckých kresiel v NR SR. Tento výsledok možno považovať pre stranu, ktorá sa iba prvýkrát zúčastnila na voľbách, za veľký úspech. Napriek tomu bol pre SMER sklamaním, pretože prieskumy verejnej mienky dlhodobo predpovedali pre stranu oveľa vyšší výsledok. Strane sa po voľbách nepodarilo dostať do vlády, a tak zostala v opozícii, pričom počas celého volebného obdobia súperila s HZDS o vedúce postavenie v opozícii. V súperení o slovenského opozičného voliča mala napokon úspech. V prieskumoch verejnej mienky predstihla dovtedy dlhodobo najpopulárnejšiu stranu HZDS a od roku 2004 si udržiavala stabilne prvé miesto s preferenciami oscilujúcimi tesne pod 30 %, kým preferencie HZDS, druhej strany v poradí, oscilovali okolo 15 %.
Poslanecký klub SMERu v NR SR Poslanci SMERu zvolení vo voľbách v roku 2002:
V roku 2004 sa stal poslancom namiesto Moniky Beňovej, ktorá bola zvolená za poslankyňu Európskeho parlamentu, náhradník Peter Oremus. Po jeho úmrtí v roku 2006 ho nahradil Marián Záhumenský.
V máji 2005 posilnili poslanecký klub SMERu Dušan Jarjabek, bývalý člen ĽS-HZDS a Vojtech Tkáč, takisto bývalý člen HZDS a neskôr Ľudovej únie. Poslanecký klub SMERu sa tak stal najsilnejším poslaneckým klubom v parlamente a zároveň jediným, ktorému sa počet členov počas volebného obdobia zvýšil.
Integrácia ľavicových strán V roku 2004 sa Robertovi Ficovi podarilo uskutočniť projekt zjednotenia ľavicových strán. Tri ľavicové strany s dlhodobo zanedbateľnými volebnými preferenciami a to SDĽ, Sociálnodemokratická alternatíva (vznikla roku 2002 odštiepením z SDĽ) a Sociálnodemokratická strana Slovenska (pôsobila už od čias tesne po Nežnej revolúcii, ale stále so zanedbateľným politickým vplyvom) uznali, že nemajú šancu na prežitie na slovenskej politickej scéne a súhlasili s integráciou so Smerom. Integráciu schválili snemy jednotlivých strán na jeseň roku 2004. Dňa 4. decembra 2004 na 10. zjazde SDĽ v Banskej Bystrici po tom, čo mala schránková firma uhradiť záväzky SDĽ,TÓDOVÁ Monika: Košice zaplatia milióny firme, ktorá kedysi pomohla SDĽ, sme.sk, 28. jún 2013, [cit 2016-02-04], Dostupné online bol schválený zánik strany zlúčením so Smerom od 31. decembra 2004. SDSS, SDA a ďalšie malé ľavicovo-centristické strany sa so Smerom zlúčili už predtým. Smer sa stal prakticky zo dňa na deň najbohatšou politickou stranou na Slovensku. Majetky Smeru a SDĽ podľa výročných správ z roku 2003 prevyšovali 70 miliónov korún. SDĽ mala vtedy majetok 48,5 milióna (dvakrát viac ako Smer). Ústredným tajomníkom SDĽ bol vtedy Ján Richter. Podľa Petra Bárdyho je Ľubomír Petrák muž, ktorý „odovzdal“ do rúk Roberta Fica SDĽ a aj preto doteraz Richter a Petrák pôsobia ako politici SMERu. Od 1. januára 2005 SDĽ, SDA a SDSS zanikli a SMER zmenil názov na SMER – sociálna demokracia. Najvýznamnejší politický zisk pre SMER z tejto integrácie nebol ani tak v zisku nových voličov, ako skôr v zisku značky sociálnej demokracie a medzinárodného zakotvenia v Socialistickej internacionále i Strane európskych socialistov (PES).
Volebné obdobie 2006 – 2010
Po parlamentných voľbách strana SMER-SD výrazne zvíťazila s 29,14 % voličských hlasov. Najviac preferenčných hlasov dostal volebný líder a predseda strany Robert Fico (443 230) nasledovaný Robertom Kaliňákom (299 253) a Dušanom Čaplovičom (110 702). SMER-SD získal 50 zo 150 poslaneckých kresiel a ako víťaz volieb i právo predsedať Národnej rade SR. Za predsedu bol zvolený na ustanovujúcej schôdzi Pavol Paška, ktorý získal 98 zo 148 hlasov prítomných poslancov. Ďalšie parlamentné funkcie zastávané členmi strany boli: podpredseda NR SR – Miroslav Číž, ktorý bol zároveň aj predsedom poslaneckého klubu SMER-SD, predseda Ústavnoprávneho výboru – Mojmír Mamojka a predseda Mandátového a imunitného výboru – Renáta Zmajkovičová. Z ďalších 16 tzv. fakultatívnych výborov členovia SMERu predsedali štyrom, a to výboru pre financie, rozpočet a menu (Jozef Burian), výboru pre hospodársku politiku (Maroš Kondrót), zahraničnému výboru (Boris Zala, od 27.6.2009 Juraj Horváth, pretože Zala bol zvolený za poslanca Európskeho parlamentu) a výboru na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ (Jana Laššáková).
Strana sa správala stabilne, počas volebného obdobia ako jedinú parlamentnú stranu ani klub neopustil žiadny poslanec, na rozdiel od všetkých ostatných parlamentných strán. Spolu s koaličnými stranami SNS a ĽS-HZDS tvorili nadpolovičnú väčšinu v NR SR, s celkovo 85 poslancami, s ktorými neskôr spoločne hlasovali aj nezávislý poslanec, odídenec z klubu ĽS-HZDS, Tibor Mikuš a Anton Korba, odídenec z SNS. Strana SMER-SD bola počas celého volebného obdobia najpopulárnejšou stranou, čo sa týka podpory v prieskumoch. Volebné preferencie jej oscilovali okolo 40 %. Podľa prieskumu verejnej mienky Štatistického úradu SR by SMER-SD v mesiacoch júl 2008 a január 2009 získal parlamentnú väčšinu (76 mandátov), čo by stačilo na vytvorenie jednofarebnej vlády.
Strana SMER-SD dňa 4. júla 2006 podpísala koaličnú zmluvu, na základe ktorej zostavila vládnu koalíciu so Slovenskou národnou stranou a Ľudovou stranou Hnutie za demokratické Slovensko a začala napĺňať svoj sociálny program. Predsedom vlády sa stal Robert Fico. Celkovo mala strana 11 zo 16 členov vlády, z nich aj dvoch podpredsedov vlády – Roberta Kaliňáka a Dušana Čaploviča, podpredsedu pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny. Získlala ministerstvá hospodárstva, financií, dopravy, pôšt a telekomunikácií, vnútra, obrany, zahraničných vecí, práce, sociálnych vecí a rodiny, kultúry a zdravotníctva; od 28. augusta 2009 bol členom Smeru-SD aj minister životného prostredia – stalo sa tak po prvýkrát na politickej scéne SR, žeby aj napriek dohode v koaličnej zmluve predseda vlády odobral koaličnej strane ministerstvo (koaličná zmluva nemá právnu silu výhradne rozdeliť ministerstvá medzi jednotlivé strany, čiže konanie predsedu vlády nebolo protiprávne, predseda vlády konal na základe jeho ústavného práva vymenúvať a odvolávať členov vlády SR podľa čl. 111 Ústavy SR).
V roku 2009 strana vyhrala aj ďalšie volebné súboje: Spoločný kandidát SMERu-SD a SNS na prezidenta SR Ivan Gašparovič vyhral obidve kolá volieb a opätovne sa stal prezidentom SR. V júni 2009 strana získala 32,01 % hlasov a 5 mandátov v druhých voľbách do Európskeho parlamentu na Slovensku (poslancami sa stali Monika Flašíková-Beňová, Boris Zala, Vladimír Maňka, Monika Smolková a Katarína Neveďalová).