Rabi Moše ben Maimon (, ; * 30. marec/6. apríl 1135 alebo 28. marec/4. apríl 1138, Córdoba, Almorávidovská ríša – † 12. december 1204, Fustát, Ajjúbovský sultanát), všeobecne známy pod gréckym menom Maimonides, bol významný židovský filozof, lekár a právnický učenec, jeden z najväčších vykladačov Tóry v stredoveku.
Maimonides bol známy tiež ako Moše Maimonides, rabbi Moše ben Maimon alebo pod akronymom Rambam (רמב"ם, z hebrejského רבי משה בן מימון). Jeho plné meno v arabčine znie أبو عمران موسى بن عبيد الله ميمون القرطبي – Abū ʿImrān Mūsā bin ʿUbaidallāh Maimūn al-Qurṭubī, skrátené ako موسى ابن ميمون – Mūsā ibn Maymūn.
Narodil sa v Córdobe, duchovnom a kultúrnom centre islamu, pod vládou berberskej dynastie Almorávidovcov.
Pôsobil ako rabín, lekár a filozof v Španielsku, Maroku a Egypte. Spolu so svojim súčasníkom, moslimským vzdelancom Ibn Rušdom (Averroom), sa zaoberal a rozvíjal aristotelovskú filozofickú tradíciu. Obaja učenci svojim výkladom Aristotela zásadne ovplyvnili západnú Európu, kde bola aristotelovská filozofia po storočia takmer neznáma. Medzi kresťanských učencov oboznámených s Maimonidom patrili Albert Veľký a Tomáš Akvinský.
Maimonides považoval za jeden zo svojich kľúčových postulátov fakt, že pravdy, ku ktorým dospeje ľudský intelekt, nemôžu odporovať pravdám, ktoré odhalil Boh. Pridržiava sa dôsledne apofatickej teológie, podľa ktorej iba negatívne tvrdenia môžu poslúžiť na pravdivé popísanie Boha. Vhodné je preto tvrdiť „Boh nie je mnohoraký“ a nie „Boh je Jeden“. Moreh Nevuchim 1:58
Hoci jeho dielo týkajúce sa židovského práva a etiky sa stretlo počas jeho života s opozíciou, po smrti bol uznaný za jedného z najpoprednejších právnych odborníkov a filozofov v židovských dejinách. Jeho početné diela sú považované za základný kameň židovského vzdelania a jeho štrnásťzväzková Mišne Tóra si udržiava kanonickú autoritu pokiaľ ide o talmudické právo.
Zomrel v Egypte 12. decembra (20. tevetu podľa židovského kalendára) roku 1204.
Životopis náhľad|Córdoba. Narodil sa na sklonku toho, čo niektorí historici nazývajú zlatý vek židovskej kultúry na Iberskom polostrove, v období rozkvetu židovskej komunity v Španielsku, ktoré nasledovalo po dobytí polostrova moslimami. Už v ranom veku sa začal zaujímať o prírodné vedy a filozofiu. Popri dielach moslimských učencov čítal aj diela gréckych filozofov v ich arabskom preklade. Maimonides sa nikdy hlbšie nezaoberal mystikou. O básnickom umení mal negatívnu mienku, tvrdiac, že keďže sa poézia zakladá na invencii, je nepravdivá, pritom pochádzal zo zeme s dlhou a bohatou tradíciou básnictva v hebrejčine i arabčine. Väčšinu svojho života strávil bez trvalého domova. Mnohé z jeho diel boli napísané na cestách alebo na miestach krátkodobého pobytu.1954 Encyclopedia Americana, vol. 18, p. 140. Maimonides študoval Tóru u svojho otca Maimona, ktorý sám študoval u rabiho Jozefa ibn Migaša, žiaka Isaaca Alfasiho.
Po dobytí Córdoby v roku 1148 Almohádi prinútili Židov na svojom území vybrať si medzi konverziou k islamu, smrťou a odchodom z ich dŕžav. Maimonidova rodina si vybrala, tak ako väčšina Židov, odchod. Počas nasledujúcich rokov sa pohybovala po južnom Španielsku a vyhýbala sa postupujúcim Almohádom. Na nejakú dobu sa usadila vo Fèse v Maroku, kde Maimonides študoval na univerzite v Al-Karaouine. V tejto dobe, v rokoch 1166 – 1168 napísal svoj slávny komentár k Mišne.Podľa Seder HaDoros (year 4927) Maimonides uviedol, že začal písať svoj komentár k Mišne, keď mal 23 rokov, a vydal ho, keď mal 30. Pretože dátum Maimonidovho narodenia nie je presný, nie je jasné, v ktorom roku presne bolo dielo vydané
Po prechodnom pobyte v Maroku sa jeho rodina na krátky čas usadila v Svätej zemi a nakoniec našla domov vo Fostate v Egypte okolo roku 1168.Goitein, S.D. Letters of Medieval Jewish Traders. Princeton University Press, 1973 (ISBN 0-691-05212-3), p. 208 V Svätej zemi sa Maimonides modlil na Chrámovej hore v Jeruzaleme. O tejto udalosti neskôr napísal, že to bol deň svätosti pre neho samotného aj pre jeho potomkov. Maimonides bol kľúčovou postavou pri záchrane Židov, ktorí padli do zajatia po dobytí egyptského mesta Bilbajs kráľom Amalrichom. Poslal päť listov židovským komunitám v Dolnom Egypte so žiadosťou, aby nazhromaždili peniaze, ktorými by bolo možné zajatcov vykúpiť. Vybrané peniaze odniesli dvaja vybraní Židia do Palestíny, kde vyjednávali s úspechom s križiakmi. Zajatci boli nakoniec prepustení.Cohen, Mark R. Poverty and Charity in the Jewish Community of Medieval Egypt. Princeton University Press, 2005 (ISBN 0-691-09272-9), pp. 115 – 116 náhľad|Maimonidov dom v meste Fez (Fès). V tomto istom období Maimonides prišiel o svojho mladšieho brata Dávida a o časť rodinných úspor. Ako obchodníkovi boli Dávidovi zverené rodinné financie vo viere, že ich úspešne zveľadí. Bol vyslaný do sudánskeho prístavu Ajdháb, aby tu nakúpil tovar, ale keďže s ním nebol spokojný, rozhodol sa cestovať proti vôli svojho staršieho brata do Indie.Viac o židovskom obchode s Indiou v 11.-13.storočí v Goitein, Letters of Medieval Jewish Traders, 1973 alebo Goitein, India Traders of the Middle Ages, 2008. Na tejto ceste zahynul na mori okolo rokov 1169 – 1170. O smrti svojho brata a viac než rok trvajúcich depresiách, ktoré spôsobila, sa Maimonides zmieňuje v svojej korešpondencii objavenej v Káhirskej geníze.Goitein, Letters of Medieval Jewish Traders, p. 207
Okolo roku 1171 bol Maimonides zvolený za nagída egyptskej židovskej komunity. Podľa S.D. Goitena jeho zvolenie súviselo s jeho vodcovskými schopnosťami, ktoré prejavil pri vykupovaní zajatcov križiakov.Cohen, Poverty and Charity in the Jewish Community of Medieval Egypt, p. 115 Strata financií po Dávidovej smrti prinútila Maimonida, aby sa v tejto istej dobe začal venovať lekárstvu. Medicínu študoval už v Córdobe a vo Fèse. Učencove lekárske schopnosti ho preslávili natoľko, že sa stal dvorským lekárom veľkovezíra Alfadila a neskôr sultána Saladina, a po jeho smrti lekárom kráľovskej rodiny. V svojich lekárskych spisoch popisuje mnohé ochorenia vrátane astmy, cukrovky, hepatitídy a zápalu pľúc a odporúča striedmosť a zdravý životný štýl. Bol oboznámený s gréckym a perzským lekárstvom pričom sa pridržiaval galénovského učenia o šťavách. Autorita spisov bola preňho ale druhoradá popri vlastných pozorovaniach a skúsenostiach, hoci podľa Julie Frank sa nepokúšal hľadať nové postupy, ale interpretovať diela autorít tak, aby boli prijateľné. Pri kontakte s pacientmi Maimonides dbal o to, čo by dnes bolo možné nazvať citlivosť pre kultúrne rozdiely a autonómiu pacienta. V jednom zo svojich listov popisuje svoj bežný deň – po návšteve sultánovho paláca sa vracia domov unavený a hladný, ale nachádza predsieň plnú židov i nežidov a je nútený venovať sa im až do večera, takže je sám nakoniec úplne vyčerpaný.Responsa Pe’er HaDor, 143. Maimonidovo dielo malo veľký význam pre nasledujúce generácie lekárov.
Maimonides zomrel 20. tevetu (12. decembra) v Káhire. Vo všeobecnosti sa verí, že jeho ostatky boli krátko nato prenesené do Palestíny a opätovne uložené v Tiberiade, meste na západnom brehu Galilejského jazera.[The Life of Maimonides http://www.jnul.huji.ac.il/v-exhibitions/rambam/eng/life.html ] Jewish National and University Library V židovskej komunite v Káhire sa však udržala tradícia, podľa ktorej zostal Maimonides pochovaný v Egypte.[The End of the Exodus from Egypt http://www.hsje.org/The%20end%20of%20the%20Exodus%20from%20Egypt.pdf ] HaAretz Daily Newspaper Israel: Amiram Barkat, April 21, 2005
Maimonides sa oženil s dcérou istého Mišaela ben Ješajahu Haleviho a mal jedného syna, Abraháma, ktorý sa sám stal významným učencom. Vo veku 18 rokov sa po svojom otcovi stal nagídom a dvorským lekárom. Abrahám si nesmierne ctil pamiatku svojho otca a počas svojho života obraňoval jeho dielo proti jeho kritikom. Úrad nagídov sa udržiaval v Maimonidovej rodine do konca 14. storočia.
Maimonides je považovaný v Španielsku za jeho významnú osobnosť. V Córdobe bola vztýčená jeho socha v jedinej dochovanej synagóge, dnes slúžiacej verejnosti.
Filozofia a náboženský výklad Maimonidov Sprievodca zblúdilých a jeho predhovory k jednotlivým kapitolám Komentáru k Mišne mali významný vplyv na scholastiku, predovšetkým na Alberta Veľkého, Tomáša Akvinského a Dunsa Scota. Do istej miery ho možno považovať za židovského scholastika, ktorý sa pokúšal nájsť súlad medzi učením Aristotela a Tórou.
13 článkov viery Vo svojom Komentáre k Mišne Maimonides sformuloval 13 článkov viery (dogiem), ktoré podľa neho tvoria základné predpoklady židovskej viery:traktát Sandhedrin, 10
Boh existuje. Boh je jediný. Boh je netelesný. Boh je večný. Len k Bohu sa sluší modliť. Boh sa zjavil. Mojžiš je a zostane najväčším prorokom. Tóra je Božie zjavenie. Tóra je nezmeniteľná. Boh je vševedúci. Boh je nanajvýš spravodlivý. Mesiáš príde. Zosnulí vstanú z mŕtvych.FRANEK, Jaroslav. Judaizmus: kniha o židovskej kultúre, histórii a náboženstve. 4. vyd., 1. vyd. vo vydavateľstve PT-Marenčin. Bratislava: Albert Marenčín - Vydavateľstvo PT, 2009, s. 15. ISBN 978-80-8114-010-5.
Články viery boli kontroverzné, už keď ich Maimonies formuloval, a stali sa terčom kritiky rabínov Chasdaja Carcasa a Jozefa Alba. Po niekoľko nasledujúcich storočí im veľká časť židovskej komunity nevenovala pozornosť. V súčasnosti považuje ortodoxný judaizmus tieto články za záväzné. Dve básnické parafrázy Maimonidových trinástich článkoch, Ani Ma´amin a Jigdal, sa stali súčasťou sidduru.
Negatívna teológia Zásady, ktoré podnietili jeho filozofické bádanie, boli totožné zo základnými princípmi scholastiky: objavy ľudského intelektu vo vede a vo filozofii nemôžu odporovať pravdám zjaveným Bohom. Opieral sa pritom o Aristotela a o Talmud, pričom práve v Talmude hľadal podporu aristotelizmu. V niektorých významných ohľadoch sa ale odklonil od Aristotela, napríklad odmietol Aristotelovo tvrdenie, že Božia prozreteľná starostlivosť sa týka iba ľudstva a nie jednotlivcov.
Na rozdiel od scholastikov viedol Maimonida jeho obdiv k novoplatónskym komentátorom Aristotelovho diela k prevzatiu niektorých konceptov, ktoré oni odmietli, napríklad negatívnej (apofatickej) teológie. Scholastika súhlasila s tým, že žiadne tvrdenie nemôže v plnosti zachytiť povahu Boha, ale to ju neviedlo k presvedčeniu, že o Bohu nemožno vysloviť žiadne kladné tvrdenie. Maimonides naopak tvrdiť, že Bohu nie je možné pripísať žiadne antropomorfické vlastnosti, pretože nie je v našich silách poznať podstatu Boha.
V kresťanskom kontexte apofatickú teológiu rozvinuli Pseudo-Dionýzios Areopagita, Maximus Confessor a niektorí východní teológovia.
Povaha proroctva Maimonides súhlasil „s filozofmi“ na tom, že, keďže ľudský intelekt je jedným z intelektov emanujúcich z Boha, prorok musí štúdiom a meditáciou dosiahnuť stupeň dokonalosti potrebný pre dosiahnutie stavu proroctva. Tu, „podľa učenia Zákona“, je potrebný slobodný akt Boha, aby sa človek skutočne stal prorokom.
Problém zla Podľa Maimonida je možné, aby bol Boh zároveň všemohúci i dobrý. Prijíma Aristotelov postoj, podľa ktorého je zlo nedostatkom alebo zníženou prítomnosťou Boha. Dopúšťa sa ho ten, kto zo slobodného rozhodnutia odmieta veriť.
Astrológia Maimonides sa vyjadril k používaniu astrológie, keď bol požiadaný o názor komunitou v Marseille, tvrdením, že človek má veriť iba tomu, čo môže byť podložené racionálnym dôkazom, zmyslovým vnímaním alebo dôveryhodnou autoritou. Priznáva, že sa zaoberal astrológiou, ale že si táto náuka nezaslúži pomenovanie veda. Vysmieva sa z názoru, že by osud ľudskej bytosti mohol závisieť na postavení hviezd a tvrdí, že v tom prípade by život nemal zmysel a človek by bol iba otrokom osudu.
Skutočná viera a nutná viera