thumb|190px|Rumunský štátny znak
Tento článok poskytuje základné informácie o dejinách Rumunska od praveku až dodnes. Detailnejšie informácie sú v samostatných článkoch, odkazy na ktoré sú v tomto článku.
Začiatky osídľovania Rumunska Prví ľudia na územie súčasného Rumunska prišli takmer pred 300 tisíc rokmi. Do 4. storočia pred Kr. sa tu rozvíjali neolitické kultúry, ktoré sa pričinili o vznik veľkých miest. Výsledkom miešania sa hospodársky ladeného obyvateľstva s obyvateľstvom chovajúcim dobytok, ktoré sa začalo v 2. storočí pr. Kr., bol vznik kmeňov Dákov (Géti). V 7. storočí pred Kr. na pobreží Čierneho mora vznikli grécke kolónie. Neskôr, v železnej dobe, sa táto oblasť Dákov stala obeťou invázií Skýtov, útočiacich na krajinu z východu a Keltov zo severu. V 3. storočí pr. Kr. sa tu začali formovať prvé štátne útvary kmeňa Dákov. Ich najznámenjším vládcom bol Burebista (70 - 44 pred Kr.). Za jeho vlády najväčšie územie štátu tohto rumunského kmeňa siahalo od hraníc dnešného Slovenska až do oblasti Čierneho mora. Potom o toto územie prejavila záujem Rímska ríša.
Koncom 1. storočia Rimania obsadili dnešné územie Dobrudže a v roku 106 rímsky cisár Traján dokázal prekonať vekmi trvajúci odpor Dákov bojujúcich v armáde cára Decebala severne od Dunaja v dáckych vojnách Z tejto časti si potom odnášali zlato a mnohé iné kovy. Podľa nariadenia cisára Trajána územie Dácie následne začali osídľovať kolonisti z celej Rímskej ríše. Presídlenci sa rýchlo asimilovali s miestnym obyvateľstvom, ktoré si časom osvojilo latinský jazyk a rôzne rímske tradície. Už v 2. - 3. storočí však vypukli povstania proti Rímskej ríši, počas ktorých sa Dákovia spojili s „barbarskými“ národmi, útočiacimi na toto územie spoza Dunaja. Rimania tak museli v rokoch 271 - 274 Dáciu opustiť a vrátiť sa za Dunaj.
Nasledujúce obdobie - sťahovanie národov - dokonale zmenilo charakter bývalej rímskej provincie. Územie Dácie postupne ničili kmene Gótov, Vandalov, Hunov, Gepidov, Avarov a Prabulharov, prechádzajúcich cez túto oblasť. V 6. storočí sa tu začali usadzovať Slovania. Koncom 9. storočia sa veľká časť dnešného územia Rumunska stala korisťou Starých Maďarov a v 11. - 13. storočí kočovných kmeňov Pečenehov a Polovcov, ktorí sem prichádzali z oblastí severného pobrežia Čierneho mora. V roku 1241 pre zmenu územie začali pustošiť Tatári.
V 10. - 11. storočí sa v rôznych častiach Dácie začali formovať malé kniežatstvá - tzv. banáty.
Uhorskí králi sem pozývali svojich a nemeckých kolonistov. V tomto období bolo Rumunsko východnou hranicou Uhorska (tzv. Sedmohradsko). Po úplnej porážke uhorských vojsk Turkami v roku 1526 v bitke pri Moháči sa Uhorsko rozpadlo a Sedmohradsko sa stalo samostatným kniežatstvom, ktoré sa však v roku 1541 dostalo pod kontrolu Osmanskej ríše.
Nadvláda Osmanskej ríše
Na odpor voči moci osmanských sultánov sa prvý raz v dejinách Rumunska postavilo moldavské knieža Štefan III. Veľký (1457 - 1504), ktorý vstúpil do zväzu s vládcom Valašska a pokúšal sa nájsť podporu u panovníkov Moskovskej Rusi, uzatvárajúc s nimi pokrvné príbuzenstvá. thumb|150px|left|Štefan III. Veľký Za jeho vlády sa značne rozšírila moldavská kultúra, po jeho smrti sa však moldavské kniežatstvo opäť dostalo pod vplyv Turkov. Politiku nezávislú od Osmanskej ríše sa snažil viesť neskorší nástupca na uvoľnený trón moldavského kniežatstva - knieža Petru Rareş, - ktorý na ňom zotrvával v období rokov 1527 - 1538 a 1541 - 1546. thumb|150px|right|Vlad III. Tepeş O posilnenie moci kniežat vo Valašskom kniežatstve sa v polovici 15. storočia snažil rumunský panovník Vlad III. Tepeş (1456 - 1462, 1476) - známy pod prezývkou Dracula, - ktorý sa krutým spôsobom vysporaduvával s politickými protivníkmi a nespokojným obyvateľstvom v mestách. Trestal tureckých poslov a od Osmanskej ríše si vybojoval niekoľko pevností pri Dunaji. So svojou armádou sa dokonca dostal až k Čiernemu moru. Po zatknutí Uhrami strávil vo väzení 12 rokov. Po nútenom pobyte v cele sa však vrátil na trón Valašského kniežatstva a opäť začal bojovať proti Osmanskej ríši. Tentoraz však utrpel porážku a v boji padol.
Za vlády Michala Odvážneho (1600) si Valašsko na krátky čas opätovne vydobylo nezávislosť. Panovníkovi sa to podarilo s pomocou ruského cára Borisa Godunova, keď spoločnými silami porazili turecké vojsko. Po jeho porážke dočasne zjednotil pod svoju moc Valašsko, Moldáviu a Sedmohradsko. V takejto konštelácii však krajina zotrvala iba niečo vyše roka, pretože v roku 1601 sedmohradskí Nemci s podporou rakúsko-uhorskej armády vyhnali Michala Odvážneho zo Sedmohradska a zabili ho.
Začiatkom 18. storočia ruský cár Peter I. Veľký vstúpil do zväzu s panovníkom valašského kniežatstva Constantinom Vrancoveanu a moldavským panovníkom Dimitrie Cantemirom. Za pomoci ruskej armády sa všetci traja panovníci snažili oslabiť osmanský vplyv. Dimitrie Cantemir uznal ruskú suverenitu nad moldavským kniežatstvom, avšak valašský panovník v poslednej chvíli prešiel na stranu Turkov, a tak sa mu podarilo oboch cárov poraziť. 150px|thumb|left Po porážke sa Dimitrie Cantemir uchýlil do Ruského impéria a Constantin Vrancoveanu bol odsúdený na smrť. Od roku 1711 osmanská vláda vymenovávala panovníkov zo zahraničia. Boli nimi bohatí grécki kupci z Konštantínopolu. Volení boli na obdobie troch rokov, svoj post si však museli zabezpečiť za vysokú sumu peňazí.
Rusko-turecké vojny z obdobia 18. - 19. storočia pozitívne vplývali na boj rumunských kniežatstiev o vznik autonómie. Küçük Kaynarcká mierová zmluva z roku 1774 ponúkla amnestiu jej obyvateľom, potvrdil slobodné vyznávanie kresťanskej viery a prinavrátil znárodnené pôdy predchádzajúcimi panovníkmi. Tieto práva boli potvrdené v Jaskej mierovej zmluve z roku 1791 a v Bukureštskej mierovej zmluve, ktorá ukončila rusko-tureckú vojnu z rokov 1806 - 1812. Následné roľnícke povstanie z roku 1821, na čele ktorého stál bývalý dôstojník ruskej armády Tudor Vladimirescu, namierené proti bojarom, vypuklo z dôvodu potreby obnovenia práv kniežatstiev a prijatia ich nových ústav. Hoci bolo potlačené, grécki kupci boli z trónu moldavského kniežatstva zosadení. Osmanská ríša vrátila bojarom právo voliť si na jeho trón panovníkov zo svojho prostredia. Podľa ustanovení Akkermanskej mierovej zmluvy z roku 1826 sa panovníci moldavského kniežatstva volili na zjazde bojarov, ktorý sa volil na 7-ročné obdobie a jeho poslanci bol menovaní vládou Osmanskej ríše. Na základe Adrianopolskej mierovej zmluvy z roku 1829 mali Turci zakázané vlastniť pevnosti na ľavom brehu Dunaja a moslimovia mali prísny zákaz mať trvalý pobyt na území Valašska a moldavského kniežatstva. Ruské impérium sa tak mohlo stať ochrancom práv kniežatstiev na Balkánskom polostrove, aj napriek faktu, že obyvatelia týchto kniežatstiev museli aj naďalej platiť Konštantínopolu daň. Jednou z ďalších ustanovení zmluvy bola doživotná vláda panovníkov na tróne kniežatstiev.
V rokoch 1828 - 1834 boli moldavské kniežatstvo a Valašsko okupované ruskou armádou. O tri roky po obsadení krajiny (1831), za vlády grófa Pavla Kiseleva, si obe kniežatstvá vytvorili ústavy, ktoré spoločne s ďalšími privilégiami ratifikovala Osmanská ríša v roku 1834. Výber panovníkov na trón prebiehal na zjazdoch bojarov, zo šľachty, duchovenstva, okresných a mestských poslancov a miestnych vládcov. Situácia roľníkov sa, naopak, zhoršovala. Pdĺžnosti feudálov sa zväčšovali a slobodný pohyb roľníkov bol značne obmedzený. Na druhej strane, trhová samostatnosť dunajských kniežatstiev pozitívne vplývala na ich ekonomiku. Budovali sa remeselnícke závody, zvyšovala sa kvantita vývozu zrna, dreva a medi a formovala sa miestna buržoázia.
350px|thumb|right|Vývoj udalostí v Krymskej vojne (1853 - 1856). V roku 1848 v spomínaných kniežatstvách vypukli nepokoje. V moldavskom kniežatstve sa liberálom podarilo prijať novú ústavu, ale potom sa začalo ich prenasledovanie. Vo Valašsku zase nespokojní liberáli a demokrati vytvorili dočasnú vládu a cára prinútili vzdať sa trónu kniežatstva. Ústava určovala roľníkom právo vlastniť svoju časť pôdy, na ktorej žili a výplatu, ktorú roľníci ako kompenzáciu posielali bojarom na úkor štátu. Odpoveď však prišla čoskoro, keď do Bukurešti vtrhli vojská Osmanskej ríše a neskôr aj Ruského impéria. Práva ustanovené v ústave však boli roľníkom odopreté a nepokoje potlačené. O rok neskôr (1849) prišlo k zaujímavej situácii. Ruské impérium a Osmanská ríša sa dohodli, že zrušia voľbu panovníka a ich vymenovávanie spoločne oboma krajinami. Obnovili sa tak ustanovenia z prvotných ústav, prijatých kniežatstvami v roku 1831.
V období po roku 1849 sa hospodárstvo kniežatstiev rýchlo rozvíjalo. Rozkvital obchod a remeselníctvo, vznikali nové remeselnícke a priemyselné podniky. Krajina dostala nový impulz, ktorý hnal dopredu Hnutie za nezávislosť.
350px|thumb|left|Legenda k udalostiam Krymskej vojny (1853 - 1856). V roku 1853, počas Krymskej vojny, v ktorej na oboch stranách proti sebe bojovali Osmanská ríša a Ruské impérium, ruská armáda znova obsadila Moldáviu a Valašsko, ale o rok neskôr (1854), pod tlakom Rakúsko-Uhorska sa ruské vojská museli z krajiny vystahovať. Viedenská arbitráž z roku 1855 a Parížska mierová zmluva, ktorá v roku 1856 ukončila ozbrojený konflikt medzi vtedajšími svetovými veľmocami, zrušili protektorát Ruského impéria nad moldavským a valašským kniežatstvom. V kniežatstvách boli opäť prijaté ústavy a územia týchto štátnych útvarov boli vyhlásené za autonómne územia, ktoré boli pod najvyššou mocou Osmanskej ríše a tiež protektorátom európskych štátov.
Parížska mierová konferencia európskych štátov z roku 1858, na ktorej sa delegáti dohodli, že obe kniežatstvá budú spojené do jednej provincie, avšak budú mať dvoch panovníkov, nepriniesla zúčastneným stranám želané ovocie. V roku 1859 si totiž moldavské kniežatstvo a Valašsko vybrali jedného panovníka - bojara Alexandra Iona Cuzu - a o dva roky neskôr (1861) sa spojili a utvorili jeden štát - Rumunsko, - zároveň však zachovali suverenitu Osmanskej ríše a aj naďalej jej platili každoročne určenú daň.
thumb|260px|left|Mapa Rumunska v rokoch 1859 - 1878.
Rumunské kniežatstvo
Rumunské kniežatstvo bol štát, ktorý vznikol zjednotením dvoch osmanských vazalských kniežatstiev - Valašska a moldavského kniežatstva. Na jeho čele spočiatku stál Alexandru Ioan Cuza. Ten sa počas svojej vlády opieral o podporu Ruskej ríše a Francúzska. Uskutočnil niekoľko dôležitých reforiem: prijal novú ústavu, zrušil nevoľníctvo, povolil roľníkom kúpiť si pôdu, aby sa oni sami mohli vykúpiť a daroval im volebné právo. Ani tieto jeho reformy však nezabránili opozícii v tom, aby ho zbavila trónu, na ktorom ho po zvolení dňa 20. apríla 1866 a oficiálnom vymenovaní za panovníka Rumunského kráľovstva dňa 26. mája 1881 nahradilo knieža Karol I. (1866, (1881) - 1914). Odo dňa vymenovania nového kráľa sa teda začali písať dejiny ďalšieho obdobia dejín Rumunska - dejiny Rumunského kráľovstva (13. marec 1881 - 30. december 1947).
Výjavy z bojov rumunského národa za slobodu v roku 1878.
Rumunské kráľovstvo thumb|right|Karol I. Rumunský
V roku 1881 rumunské knieža Karol I. vyhlásilo v krajine monarchiu a stalo sa tak prvým panovníkom Rumunského kráľovstva. Za jeho vlády krajina ekonomicky prudko vzrástla. V tomto období boli založené boli dôležité odvetvia priemyslu, postavené boli železničné trate a ekonomické inštitúty - vo väčšine prípadov podľa vzoru Nemecka. Politický život v krajine charakterizoval boj medzi politickými stranami konzervatívcov a liberálov, ktorí sa striedali vo formovaní rumunskej vlády (1876 - 1888 vláda konzervatívcov; 1895 - 1899 vláda liberálov; 1899 - 1907 vláda konzervatívcov).
Na prelome 19. - 20. storočia v Rumunsku začalo vznikať socialistické hnutie. Zo začiatku sa rozvíjalo pod vplyvom ruského národníctva, neskôr prešlo na pozície európskej sociálnej demokracie.