Albánci sú národ žijúci v juhovýchodnej Európe.
Pôvod Dnešní Albánci môžu mať pôvod v starovekých Ilýroch, hoci toto tvrdenie je nepodložené. Iná teória hovorí, že Albánci sú potomkovia Trákov, ktorí do Albánska prišli v ranom stredoveku. Albánci sú pravdepodobne národ, ktorý vznikol miešaním starovekých balkánskych etník, ktoré sa nachádzali na území dnešného Albánska, teda Ilýrov, Grékov, Rimanov a Slovanov, pričom je možné aj absorbovanie z iných častí Balkánu (Tráci).
Podľa kultúrnych a jazykových rozdielov sa Albánci rozdeľujú na dve skupiny. Prvú tvoria Toskickí Albánci, ktorí žijú na juhu a v strede Albánska, patria sem aj grécki Arvaniti, Grékmi vysťahovaní Albánci z gréckeho Epiru (Chamerskí Albánci) a Albánci z južného Talianska. Druhá skupina je tvorená Ghegskými Albáncami, ktorí obývajú severné Albánsko, Severné Macedónsko a Kosovo. Badateľná je aj fyziognomická odlišnosť medzi týmito dvoma skupinami. Južní, Toskickí Albánci sú spravidla tmavšieho vzhľadu a sú podobní Grékom. Ich príbuzní Ghegskí Albánci zo severu sú naopak zvyčajne svetlejšieho vzhľadu. Je to zapríčinené hlavne kvôli tomu, že Toskickí Albánci vznikli zmiešaním predkov Albáncov (pravdepodobne Ilýri a Grékov.
Podľa DNA analýzy a antropologických výskumov sú Albánci, podobne ako aj ostatné národy Balkánu potomkovia starovekého balkánskeho obyvateľstva. Albánci sú najviac geneticky príbuzní Grékom (hlavne Toskickí Albánci). V ich DNA sa našlo malé príbuzenstvo so Slovanmi, ktorých predkovia Albáncov vstrebali medzi 7.-9. storočím.
Dejiny Starovek thumb|300px|Rozšírenie starovekých Grékov, ktorí obývali aj veľkú časť dnešného Albánska. Pôvodní, autochtónni obyvatelia boli Ilýri, ktorí žili v malých skupinách (kmeňoch), ktoré sa neskôr začali združovať pod jednotnú správu pod gréckym vplyvom. Na juhu Albánska sa usadila grécka komunita, ktorá tu prežila dodnes. Veľká časť južného Albánska patrila do starovekého Grécka, lebo bola súčasť kraja Epirus. V tomto územií žili grécke kmene, tzv. Epiróti. Časť pobrežného a stredného Albánska neskôr kolonizovali dórske grécke mestské štáty. Starí Gréci teda obývali skoro polovicu dnešného Albánska.
V druhom storočí pred Kr. existovalo na území Albánska už niekoľko ilýrskych kráľovstiev. V tej dobe sa prudko rozvíjalo Rímske impérium. Albánske územie sa javilo ako vhodné predpolie pre ďalšiu expanziu na východ a tak roku 229 pred Kr. vyslal Rím prvé expedičné zbory. Albánsko sa stalo ilýrskou provinciou na ďalších 600 rokov. Veľká časť Ilýrskeho obyvateľstva na území dnešného Albánska sa počas rímskej vlády romanizovala, hoci v horských oblastiach sa stále udržiavala ilýrska reč. Juh Albánska si uchoval grécky jazyk. Nastáva postupná christianizácia obyvateľstva.
Stredovek Roku 395 sa Rímska ríša rozpadla na dva polovice – ríšu Západorímsku a Východorímsku (Byzantskú), ktorej súčasťou sa stalo aj dnešné Albánsko. Vďaka sťahovaniu národov bola celá oblasť Illýrie od 5. storočia vyplienená Vizigótmi, Hunmi a Ostrogótmi, v 7. a 8. storočí sa tu usadilo veľké množstvo Slovanov, ktorí z veľkej časti pôvodné ilýrske obyvateľstvo asimilovali (oblasť dnešného Slovinska, Chorvátska, Srbska, Bosny a Hercegoviny). Naopak tomu bolo v Albánsku, kde sa Slovania asimilovali s Illýrmi a svoj jazyk prestali používať. Od 8. storočia je tento región známy ako Albánsko. Názov je gréckeho pôvodu, pôvodne toto územie byzantskí Gréci nazývali Arvanitia, pretože starí Albánci sa nazývali Arvaniti, neskôr Alvania, obyvatelia boli Alvani. Nie je však známe, ako sa Albánci sami označovali. Potom, ako Byzancia stratila územie s dnešným Albánskom, mnohí Gréci, hlavne zo stredného, ale aj z južného Albánska sa albanizovali. Počas stredoveku sa na juhu Albánska usadili aj románski Arumuni. Je však možné, že Arumuni žili v Albánsku už od staroveku a ide o potomkov miestneho rímskeho obyvateľstva.
Doba albánskej expanzie V 13. a 14. stor. nastáva veľká expanzia Albáncov, ktorí sa usadili v dnešnom severogréckom kraji Epirus. Príčina tohto pohybu obyvateľstva bolo ovládnutie Albánska križiakmi, ktorí rozvrátili Byzantskú ríšu a na jej častiach zakladali vlastné štáty. V tej dobe bolo Albánsko viacnárodostná krajina, kde spolu žili Albánci, Gréci a latinsko hovoriace obyvateľstvo z čias rímskeho obdobia. Časť Albáncov utekalo do hôr a iné, lúpežné skupiny Albáncov vyplienili Stredné Grécko a Tesáliu, kde aj na istý čas vládli. Najznámejší útok viedol Albánec Spatha. Vyhnali ich odtiaľto až zákroky Benátčanov a Byzantských Grékov. Albánci sa tak v týchto krajoch nemohli usadiť a museli sa vrátiť späť do dnešného Albánska. V rovnakom období však európski a grécki vládcovia Grécka pozvali Albánskych osadníkov, aby osídlili málo zaľudnené oblasti Grécka. Albánci, Arvaniti osídlili grécke kraje Atiku, južnú Boiotiu, južnú Eubóju, malé územia na Peloponézu a dostali sa až na ostrovy Ydra, Spetses, Poros a Salamína. Títo Albánci (Arvaniti) sa kultúrne pogréčtili, no uchovali si svoj jazyk dodnes.
Turecká vláda Zhruba od polovice 15. storočia bolo Albánsko formálne v područí Osmanskej ríše. Ľudia žijúci v horách sa však neustále búrili. Niektorí Albánci z Grécka a Albánska spoločne s Grékmi odišli do južného Talianska, kde žijú dodnes. V priebehu 16.- 17. storočia Albánci hromadne prestupovali na islam, od 17. storočia sa stali spolu s bosnianskymi moslimami hlavnou oporou tureckej moci na Balkáne, neplatili dane. Do konca 17. storočia sa stal islam náboženstvom takmer 70% obyvateľstva (hlavne pre vysoké dane uvalené na kresťanov). Na islam prestúpili aj takmer všetci Albánci z Epiru. Moc osmanského impéria začala slabnúť ku koncu 19. storočia, kedy došlo k obrodeniu albánskej reči a kultúry a vzniklo hnutie, ktorého cieľom bola samostatnosť Albáncov vo veľmi miniatúrnom kultúrnom kruhu ktorý nemal žiadny praktický dosah na politiku. Túžba po nezávislosti sa prejavila nielen u Albáncov, čo viedlo k prvej balkánskej vojne, keď sa proti Osmanskej ríši postavili armády Srbov, Grékov a Bulharov. Zástupcovia štátov jednajúci na mierovej konferencii po ukončení prvej balkánskej vojny (Británia, Nemecko, Rusko, Rakúsko, Francúzsko a Taliansko) potvrdili nezávislosť Albánska. Takmer 50% obyvateľstva, ktorí sa považovali za Albáncov zostalo mimo územia nového albánskeho štátu.
Moderné dejiny Počas 1. svetovej vojny bolo územie Albánska striedavo okupované vojskami Rakúsko-Uhorska, Francúzska a Grécka.
Gréci striedavo ovládali južné Albánsko, tzv. Severný Epirus, pretože na tomto území tvorilo grécke obyvateľstvo až 90%. Po vojne bola snaha víťazných mocností (Británie, Francúzska a Talianska) rozdeliť albánske územie medzi jeho susedov (Chorvátsko, Grécko). Tento návrh bol však americkým prezidentom Wilsonom vetovaný a tak bolo roku 1920 Albánsko prijaté do Spoločenstva národov. Kráľ Ahmet Zogu I. sa 27. októbra 1938 oženil s Geraldinou Apponyiovou, rodáčkou z obce Oponice (okres Topoľčany). V roku 1939 bolo Albánsko bez odporu okupované Talianskom. Grécky diktátor Ioannis Metaxas prikázal vysťahovať albánske obyvateľstvo z gréckeho Epiru, keďže kolaborovali s fašistami. Tisícky gréckych Albáncov tak prišlo do Albánska. Kráľ Viktor Emanuel bol deklarovaný ako albánsky kráľ. Po začiatku 2. svetovej vojny potom, čo nacistické Nemecko spolu s Talianskom okupovali Juhosláviu a Grécko boli regióny Kosova a Kamerie pripojené k Albánsku. Preto Albánci podporovali Mussoliniho Taliansko, boli na úkor susedov spojený v bábkovom kráľovstve Viktora Emanuela. Po kapitulácii Talianska sa hromadne pripojili na stranu komunistov v čele s Enverom Hodžom. Tento stav trval až do konca roku 1944, kedy sa Nemci z oblasti stiahli a hranice sa vrátili do pôvodného stavu. Po druhej svetovej vojne sa k moci (za výdatnej pomoci súdruhov z Juhoslávie) dostali komunisti, vedení Enverom Hodžom. Došlo k znárodneniu priemyslu, ďalšej industrializácii, likvidácií súkromného poľnohospodárstva (veľkostatkári) a kolektivizácii. Albánska politika a ekonomika sa stala závislou na pomoci Sovietskeho zväzu. Hodžovi však politický vývoj európskych socialistických krajín nevyhovoval (považoval ho za málo revolučný) a po určitých politických roztržkách zo ZSSR boli pretrhnuté všetky putá s touto krajinou a politická orientácia bola roku 1961 prevedená na komunistickú Čínu. Tento stav trval až do roku 1978, kedy Čína odmietla ďalšiu podporu albánskemu priemyslu. Albánsko sa tak stalo politicky aj ekonomicky najizolovanejšou krajinou Európy.
Počas tohto obdobia boli kruto potlačené národné práva Grékov a Arumunov. Časť gréckeho obyvateľstva bola násilne albanizovaná, grécke školy boli definitívne zatvorené a bola zrušená grécka autonómia južného Albánska. Pád socialistického zriadenia v ostatných európskych krajinách na začiatku 90. rokov 20. storočia viedol k pádu "komunizmu" aj v Albánsku (1991).
V roku 1997 vypukli v krajine závažné nepokoje, ktoré spôsobili faktický rozpad albánskeho štátu. Veľká časť zbraní a munície z vojenských skladov skončila v rukách civilistov. Vo voľbách, ktoré prebehli po čiastočnej stabilizácii situácie v istom roku, porazila do tej doby vládnúcu Demokratickú stranu Albánska Saliho Berishu (PDSh) Socialistická strana Fatosa Nano (PSSh).
Kríza v Kosove v roku 1999 posilnila zahranične politickú pozíciu Albánskej republiky. Ochota k riešeniu dopadu kríze v susednom Kosove sa prejavila predovšetkým v krátkodobom prijatí cca 500 tisíc kosovských utečencov a v poskytnutí albánskeho územia pre činnosť jednotiek NATO. Odmenou bola nezanedbateľná finančná pomoc USA a krajín EU v nasledujúcich rokoch, čo však na vnútropolitickej scéne prispelo len ku krátkodobému utlmeniu rozporov medzi vládnucou stranou (PSSh) a opozíciou (PDSh) aj vnútri oboch týchto blokov.
V júni až auguste 2001 prebehli parlamentné voľby, v ktorých znovu zvíťazila PSSh (so svojimi koaličnými partnermi získala 89 miest v 140-člennom parlamente). Priebeh a výsledok volieb polarizáciu albánskej politickej scény vyostril. Kvôli rôznym nedostatkom prebehli celkovo v piatich kolách. Poslanci opozičnej PDSh ich konečné výsledky spochybnili a až do januára 2002 bojkotovali zasadanie parlamentu.
Demografia náhľad|Etnografická mapa Albánska, svetložltá - Albánci, modrá - Gréci, sýtožltá - Arumuni, ružová - Macedónci, zelená - Srbi a Čiernohorci. Hvieza - Židia.
Presný počet národnostných menšín v Albánsku nie je celkom ujasnený, keďže albánska politika nepriznáva pravdivé čísla, ktoré prikrášľuje v prospech Albáncov. Albánci tvoria podľa pravdivých predpokladov približne 75% obyvateľstva. Najsilnejšia menšina sú Gréci, ktorí tvoria asi 15% obyvateľstva, nasledujú Arumuni (7%) a zvyšok tvoria Srbi, Cigáni, Turci a slovanskí Macedónci. Z hľadiska náboženského vyznania, približne 75% tvoria moslimovia – Albánci, zvyšok tvoria kresťania, z ktorých asi 5% sú katolíci (Albánci), zvyšok sú grécki pravoslávni kresťania (Gréci, Arumuni, Albánci).
Gréci už od staroveku žijú v južnej časti Albánska, sústreďujú sa v mestách Gjirokastër (grécky Arjyrokastro), Himarë (gr. Chimara), Sarandë (gr. Ajii Saranda), Vlorë (gr. Avlona), Delvinë (gr. Delvina). Gréci obývajú aj albánsky ostrov Ksamil (gr. Examilio), ktorý sa nachádza pri gréckom ostrove Korfu. Kultúrnym strediskom Grékov v južnej časti Albánska bol už od byzantskej doby Gjirokaster.
Arumuni obývajú južné a stredné Albánsko a obývajú aj ostrov Sazan (gr. Sasano). Najväčším strediskom Arumunov je však mesto Korçë (gr. Koritsa, arum. Corceao), ktoré bolo známe svojimi podnikateľskými aktivitami už v osmanskej dobe. Známym arumusnkým centrom je aj mesto Voskopojë (gr. Moschopoli, arum. Moscopole). V Moscopoli žili aj grécki podnikatelia. V strede krajiny žijú Arumuni v meste Divjakë. Slovanské obyvateľstvo žije hlavne na hranici s Macedónskom, pri jazere Prespa. Mnoho etnických Grékov sa po páde komunizmu vysťahovalo do Grécka a emigrácia pokračuje aj dnes, keďže sú rôzne spory medzi Gréckom a Albánskom. Okrem Grékov z Albánska emigrujú do Grécka aj mnohí Albánci.