Tre Cime di Lavaredo (tri štíty Lavaredské, nem. Drei Zinnen – tri cimburia) sú impozantná trojčlenná skupina, najčastejší symbol Dolomitov. Vyrastajú kolmo zo sutinových polí. Najvyššia, prostredná Cima Grande (veľká) meria , Cima Ovest (západná) a Cima Piccola (malá) . V skupinke poslednej sa ešte rozoznávajú ďalšie veže – Punta di Frida , Cima Piccolissima (najmenšia, Preussturm) a Torre Minor, tiež Anticima. Vo veľkých, silne previsnutých severných stenách Cima Grande (z výšky je prvých previsnutých asi od základne) a Cima Ovest ("strecha sveta") sa posúvali možnosti športového lezenia.
Výstupy normálkami Prvý výstup na Cima Grande – rakúsky horolezec P. Grohmann s horskými vodcami F. Innerkoflerom a P. Salcherom v r. 1869, dnešná normálka. Nástup z juhu smerom na štrbinu medzi Cima Piccola a Cima Grande, odbočiť doľava žľabom a z neho do vlastného masívu C. Grande. Stienka obťažnosti III a nad ňou už ľahšie skalou a sutinou na vrchol. Hlavné riziko sú padajúce kamene, zhadzované množstvom vystupujúcich (prilba!). 4 – 5 hod. Prvý výstup na Cima Ovest urobili M. Innerkofler a G. Ploner v r. 1879 tiež z juhu normálkou. Trasa: Niekoľko metrov pod sedlom Forcella Grande sutinovým žľabom doľava. Červené značky na skale, cez komíny a sutinové terasy až na policu pod vrcholom. Po nej na západ – vľavo, asi doprostriedka záp. steny. Stupňami a komínmi na vrchol. 2 – 3 hod., II. Na Cima Piccola prví vystúpili v r. 1881 M. a H. Innerkoflerovci, najťažšia z normálok, IV-.
Severná stena Cima Grande 1933 E. Comici, bratia A. a G. Dimaiovci, tri dni, VI. Boli kritizovaní za množstvo použitého materiálu. 1937 Prvé sólo Emilio Comici vlastnou cestou, ako odpoveď kritikom. 1949 G. Rébuffat, G. Solda, Mazetti, R. Stern. 1953 Prvý zimný výstup W. Bonatti a C. Mauri. 1958 Direttissima L. Brandler, D. Hasse, J. Lehne a S. Loew, VI+, A3, alebo VIII+. 1961 Prvý čs. výstup R. Kuchař, Z. Zibrín cestou Comiciho. 1967 E. Mauro, M. Minuzzo, "Via Camillotto Pellesier", dnes 8b. 1969 H. Myslivcová, L. Páleníček direttissimou. 1991 M. a P. Packo, Superdirettissima, RP. 1992 M. a P. Packo, Yellowstone, 7+/8-.
Severná stena Cima Ovest 1935 R. Cassin a V. Ratti. 1959 A. Schelbert a H. Weber (švajč. cesta). 1959 SZ hrana, tzv. pilier Veveričiek, G. Ghedina, L. Lacedelli, L. Lorenzi a A. Michielli. 1970 I. Fiala a O. Pochylý, pilier Veveričiek. 1977 Prvovýstup ľavou časťou steny Z. Demján, J. Porvazník a P. Zelina. 2000 Zima, prvovýstup: Alex Huber, "Bella Vista", IX- (8c). 2007 Prvovýstup: A. Huber, "Pan Aroma", 11- (8c+), najťažšia cesta v Dolomitoch.
Panoráma thumb|1000px|center|Paternkofel (vľavo) a Tre Cime
1. svetová vojna Oblasťou prechádzala fronta medzi Rakúsko – Uhorskom a Talianskom. Z množstva pozostatkov je zaujímavý napr. tunel v masíve Paternkofelu, ktorým prechádza značkovaná cesta.
Šesť veľkých stien Álp K Trilógii – severným stenám Grandes Jorasses, Matterhornu a Eigeru sa občas pridáva západná stena Petit Dru, severná stena Cima Grande a práve sv. stena Piz Badile. Prvý ich všetky preliezol a vo pútavo popísal Gaston Rébuffat. Slovenský horolezec Zdeno Zibrín zliezol štyri z nich už v r. 1961.
Referencie I. Dieška: Horolezectvo - Encyklopédia, Šport 1989. I. Dieška: Horolezectvo zblízka, Šport 1984. G. Rébuffat: Hviezdy a búrky, Osveta 1956.
Iné projekty
Externé odkazy Otočná panoráma Plánik, fotky, popisy v angličtine Lezenie v oblasti Prehľad ciest na Cima Grande s popismi v češtine Normálka na Cima Ovest, popis po taliansky
Kategória:Vrchy v Taliansku Kategória:Vrchy v Alpách Kategória:Vrchy v Dolomitoch Kategória:Dvojtisícovky v Taliansku