Teórie vedenia či modely vedenia sú teórie/modely zaoberajúce sa vedením ľudí či už deskriptívne (len opisujú existujúce štýly vedenia, vlastnosti nadriadených a podobne) alebo aj preskriptívne (uvádzajú, aké štýly vedenia sú najefektívnejšie či vhodné). Takmer všetky možno označiť aj ako teórie štýlu vedenia, v užšom zmysle slova nazývame teóriami štýlu vedenia len teórie zamerané na správanie nadriadeného.
Teórie (štýlu) vedenia delíme takto: teórie čŕt - sú založené na charakteristikách nadriadeného, prevažovali od staroveku zhruba do začiatku 50. rokov 20. storočia teórie emergent leader teórie zamerané na správanie nadriadeného (teórie štýlu vedenia v užšom zmysle slova) - sú svojim zameraním akýmsi opakom teórií čŕt v oblasti vedenia, pretože v popredí nestoja črty nadriadeného ale jeho správanie; sú to: a) nesituačné teórie: Štýly vedenia Maxa Webera Klasické štýly vedenia podľa Lewina, Lippitta a Whita Likertova Metóda systému 4 nesituačné teórie podľa výskumu Univerzity Ohio State: Základný výskum Univerzity Ohio State Manažérska mriežka Blaka a Moutonovej b) situačné teórie - podľa týchto teórií/modelov najlepší štýl závisí aj od situácie (keď sa mení situácia, mení sa aj vhodnosť štýlu): Tannenbaumovo-Schmidtovo kontinuum Fiedlerova kontingenčná teória a teória kognitívnych zdrojov Vroomov-Yettonov model rozhodovania Housov-Evansov model cesta-cieľ situačné teórie podľa výskumu Univerzity Ohio State: Reddinov model Herseyho-Blanchardov model situačného vedenia psychodynamická teória (teória LMX) teórie nového vedenia (transformačného vedenia): napr. Burnsova teória transakčného a transformačného štýlu vedenia prístup homo pathologicus, napr. štúdia Ketsa de Vriesa a Millera
Kategória:Personalistika Kategória:Manažment