Eduard VII. (Albert Edward; * 9. november 1841, Londýn, Spojené kráľovstvo – † 6. máj 1910, Londýn, Spojené kráľovstvo) bol kráľ Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska a cisár Indie od 22. januára 1901 až do svojej smrti v roku 1910.
Eduard, najstarší syn kráľovnej Viktórie a princa Alberta Sasko-kobursko-gothajského, prezývaný „Bertie“, bol príbuzným kráľovských honorárov v celej Európe. Bol princom z Walesu a dedičom britského trónu takmer 60 rokov. Počas dlhej vlády svojej matky bol z veľkej časti vylúčený z politického vplyvu. Precestoval celú Britániu pri vykonávaní slávnostných verejných povinností a zastupoval ju pri zahraničných návštevách. Jeho turné po Severnej Amerike v roku 1860 a na indickom subkontinente v roku 1875 zaznamenali populárne úspechy, ale napriek súhlasu verejnosti jeho reputácia princa playboya zhoršila jeho vzťah s matkou.
Ako kráľ hral úlohu pri modernizácii britskej domovskej flotily a reorganizácii britskej armády po druhej búrskej vojne v rokoch 1899 – 1902. Znovu ustanovil tradičné obrady ako verejné výstavy a rozšíril okruh ľudí, s ktorými sa honorár stýkal. Podporoval dobré vzťahy medzi Britániou a ďalšími európskymi krajinami, najmä s Francúzskom, za čo ho ľudovo nazývali „Mierotvorca“, ale jeho vzťah so synovcom nemeckým cisárom Wilhelmom II. bol zlý. Eduardovská éra, ktorá pokrývala jeho vládu a bola pomenovaná po ňom, sa zhodovala so začiatkom nového storočia a predznamenala významné zmeny v technológiách a spoločnosti, vrátane pohonu parnými turbínami a nástupu socializmu. Zomrel v roku 1910 uprostred ústavnej krízy, ktorú nasledujúci rok vyriešil parlamentný zákon z roku 1911, ktorý obmedzil moc nevolenej Snemovne lordov.
Mladosť a vzdelanie vľavo|náhľad|Portrét Alberta Edwarda, princa z Walesu, od Winterhaltera, 1846 Narodil sa 9. novembra 1841 o 10:48 hod. ráno v Buckinghamskom paláci.Magnus, Philip (1964), King Edward The Seventh, London: John Murray, p. 1 Bol najstarším synom a druhým dieťaťom kráľovnej Viktórie a jej manžela, princa Alberta Sasko-kobursko-gothajského. Bol pokrstený ako Albert Edward v kaplnke svätého Juraja na hrade Windsor 25. januára 1842. Meno Albert dostal po svojom otcovi a Edward po svojom starom otcovi z matkinej strany, princovi Eduardovi, vojvodovi z Kentu a Strathearnu. Po celý svoj život bol kráľovskej rodine známy ako Bertie.Bentley-Cranch, Dana (1992), Edward VII: Image of an Era 1841–1910, London: Her Majesty's Stationery Office, p. 1, ISBN 978-0-11-290508-0
Ako najstarší syn britského panovníka bol po narodení automaticky vojvodom z Cornwallu a vojvodom z Rothesay. Ako syn princa Alberta mal tiež tituly princa Sasko-kobursko-gothajský a vojvoda Saský. 8. decembra 1841 bol vymenovaný za princa z Walesu a grófa z Chesteru, 17. januára 1850 za grófa z Dublinu, 9. novembra 1858 za rytiera Podväzkového rádu a 24. mája 1867 za rytiera bodliaka. V roku 1863 sa vzdal svojich nástupníckych práv v Sasko-kobursko-gothajskom vojvodstve v prospech svojho mladšieho brata princa Alfréda.Van der Kiste, John (September 2004; online edition May 2007) "Alfred, Prince, duke of Edinburgh (1844–1900)", Oxford Dictionary of National Biography, Oxford University Press, doi:10.1093/ref:odnb/346, retrieved 24 June 2009
Kráľovná a princ Albert boli rozhodnutí, že ich najstarší syn by mal mať vzdelanie, ktoré by ho pripravilo na vzorného konštitučného panovníka. V siedmich rokoch sa Eduard vydal na prísny vzdelávací program, ktorý navrhol Albert a na ktorý dohliadalo niekoľko lektorov. Na rozdiel od staršej sestry Viktórie nevynikal v štúdiu.Ridley, Jane (2012), Bertie: A Life of Edward VII, London: Chatto & Windus, pp. 17–19, ISBN 978-0-7011-7614-3 Snažil sa splniť očakávania svojich rodičov, ale márne. Aj keď nebol usilovným študentom - jeho skutočným talentom boli schopnosti šarmu, spoločenskosti a taktu - Benjamin Disraeli ho označil za informovaného, inteligentného a milého človeka.Bentley-Cranch, p. 4 Po ukončení stredoškolského štúdia jeho učiteľa nahradil osobný guvernér Robert Bruce.
Po vzdelávacom výlete v Ríme, ktorý sa uskutočnil v prvých mesiacoch roku 1859, strávil Eduard leto toho roku štúdiom na univerzite v Edinburghu, okrem iných aj u chemika Lyona Playfaira. V októbri maturoval ako vysokoškolák v Christ Church v Oxforde.Bentley-Cranch, p. 18 Teraz, keď bol prepustený z prísnych vzdelávacích opatrení uložených jeho rodičmi, sa prvýkrát bavil štúdiom a uspokojivo vykonával skúšky.Matthew, H. C. G. (September 2004; online edition May 2006) "Edward VII (1841–1910)", Oxford Dictionary of National Biography, Oxford University Press, doi:10.1093/ref:odnb/32975, retrieved 24 June 2009 (subscription or UK public library membership required) V roku 1861 prestúpil na Trinity College v Cambridge, kde ho učil dejepis Charles Kingsley.Bentley-Cranch, p. 35; Ridley, p. 50. Kingsleyho úsilie prinieslo najlepšie akademické výkony Eduardovho života a skutočne sa tešil na jeho prednášky.Hough, Richard (1992), Edward and Alexandra: Their Private and Public Lives, London: Hodder & Stoughton, pp. 36–37, ISBN 978-0-340-55825-6
Raná dospelosť vľavo|náhľad|Eduard na Niagarských vodopádoch, 1860 V roku 1860 podnikol prvé turné po Severnej Amerike. Jeho geniálne dobrý humor a sebavedomá bonhomie spôsobili, že turné malo veľký úspech.Bentley-Cranch, pp. 20–34 Inauguroval Victoria Bridge v Montreale cez rieku svätého Vavrinca a položil základný kameň Parliament Hill v Ottawe. Sledoval, ako Charles Blondin prekonal Niagarské vodopády, a tri dni zostal s prezidentom Jamesom Buchananom v Bielom dome. Buchanan sprevádzal princa na Mount Vernon, aby sa mohol pokloniť pri hrobe Georga Washingtona. Všade ho zdravili obrovské zástupy. Zoznámil sa s Henrym Wadsworthom Longfellowom, Ralphom Waldom Emersonom a Oliverom Wendellom Holmesom st. Modlitby za kráľovskú rodinu sa konali v Trinity Church v New Yorku po prvý raz od roku 1776. Štvormesačné turné po Kanade a Spojených štátoch výrazne zvýšilo jeho sebadôveru a sebaúctu a pre Veľkú Britániu prinieslo mnoho diplomatických výhod.Hough, pp. 39–47
Dúfal v kariéru v britskej armáde, ale jeho matka vetovala aktívnu vojenskú kariéru.Ridley, p. 37 Dňa 9. novembra 1858 bol gazetovaným plukovníkov"No. 22198". The London Gazette. 9 November 1858. p. 4745. - na svoje sklamanie, pretože si chcel vyslúžiť províziu skúškou. V septembri 1861 bol poslaný do Nemecka, aby vraj sledoval vojenské manévre, ale v skutočnosti preto, aby sa zorganizovalo stretnutie medzi ním a dánskou princeznou Alexandrou, najstaršou dcérou dánskeho princa Kristiána a jeho manželky Lujzy. Kráľovná a princ Albert sa už rozhodli, že sa majú Eduard a Alexandra vziať. Stretli sa 24. septembra v Speyeri pod záštitou jeho staršej sestry Viktórie, ktorá sa v roku 1858 vydala za pruského korunného princa.Bentley-Cranch, pp. 36–38 Eduardova sestra sa podľa pokynov svojej matky stretla s Alexandrou v júni v Strelitzi; mladá dánska princezná na ňu urobila veľmi dobrý dojem. Eduard a Alexandra boli od začiatku priateľskí; stretnutie prebehlo dobre pre obe strany a manželské plány napredovali.Hough, pp. 64–66
Eduard si získal reputáciu playboya. Bol odhodlaný získať vojenské skúsenosti a absolvoval manévre v Írsku, počas ktorých strávil tri noci s herečkou Nellie Clifdenovou, ktorú jeho kolegovia ukryli v tábore.Ridley, pp. 54–55 Princ Albert, hoci bol chorý, bol z toho zhrozený a navštívil Eduarda v Cambridge, aby ho pokarhal. Albert zomrel v decembri 1861, iba dva týždne po návšteve. Kráľovná Viktória bola neutíšiteľná, zvyšok života nosila smútočné oblečenie a vinila Eduarda zo smrti jeho otca.Ridley, pp. 59–63 Spočiatku svojho syna považovala s nechuťou za ľahkovážneho, indiskrétneho a nezodpovedného. Svojej najstaršej dcére napísala: „Nikdy sa na neho nemôžem alebo nebudem pozerať bez toho, aby som sa zachvela.“
Manželstvo náhľad|224x224bod|Svadba princa z Walesu s princeznou Alexandrou Dánskou, Windsor, 10. marec 1863 Po ovdovení sa kráľovná Viktória skutočne stiahla z verejného života. Krátko po smrti princa Alberta zariadila, aby sa Eduard vydal na rozsiahle turné po Blízkom východe, navštívil Egypt, Jeruzalem, Damask, Bejrút a Istanbul.Bentley-Cranch, pp. 40–42 Britská vláda chcela, aby zabezpečil priateľstvo s egyptským vládcom Saidom Pašom, aby zabránil francúzskej kontrole nad Suezským prieplavom v prípade zrútenia Osmanskej ríše. Išlo o prvé kráľovské turné, na ktorom bol prítomný oficiálny fotograf Francis Bedford. Hneď ako sa Eduard vrátil do Británie, boli vykonané prípravy na jeho zasnúbenie, ktoré bolo spečatené v belgickom Laekene 9. septembra 1862.Bentley-Cranch, p. 44; Ridley, p. 72 Oženil sa s Alexandrou Dánskou v kaplnke svätého Juraja na hrade Windsor 10. marca 1863. Eduard mal 21 rokov; Alexandra mala 18 rokov. vľavo|náhľad|270x270bod|Eduard a Alexandra v deň svadby, 1863 Pár si nechal postaviť Marlborough House ako svoje londýnske sídlo. Ich manželstvo sa v určitých rodinných kruhoch stretlo s nesúhlasom, pretože väčšina vzťahov kráľovnej Viktórie bola nemecká a Dánsko bolo s Nemeckom v rozpore o územie Šlezvicka a Holštajnska. Keď v novembri 1863 Alexandrin otec zdedil v Dánsku trón, Nemecký spolok využil príležitosť napadnúť a anektovať Šlezvicko-Holštajnsko. Po uzavretí manželstva vyjadrila kráľovná Viktória znepokojenie nad ich spoločenským životným štýlom a pokúsila sa im diktovať rôzne veci vrátane mien ich detí.Ridley, pp. 85, 87, 93, 104
Eduard mal po celý svoj manželský život milenky. Stýkal sa s herečkou Lillie Langtryovou; Lady Randolph Churchillovou; Daisy Grevilleovou, grófkou z Warwicku; herečkou Sarah Bernhardtovou; šľachtičnou lady Susan Vane-Tempestovou; speváčkou Hortense Schneiderovou; prostitútkou Giuliou Beneniovou (známa ako „La Barucci“); bohatou humanitárkou Agnes Keyserovou; a Alice Keppelovou. Predpokladá sa najmenej päťdesiatpäť stykov.. They are listed at http://anthonyjcamp.com/page9.htm. Keppelova pravnučka Camilla Parker Bowlesová sa stala milenkou a následnou manželkou Charlesa, princa z Walesu, pravnuka Eduarda. Povrávalo sa, že Camilinu starú mamu Sonia Keppelovú splodil Eduard, ale „takmer určite“ bola dcérou Georga Keppela, na ktorého sa podobala.Souhami, Diana (1996), Mrs Keppel and Her Daughter, London: HarpurCollins, p. 49 Eduard nikdy neuznal žiadne nemanželské deti. Alexandra bola o týchto veciach informovaná a zdá sa, že ich prijala.Middlemas, p. 89
V roku 1869 Sir Charles Mordaunt, britský poslanec, pohrozil, že v jeho rozvodovom konaní uvedie Eduarda ako spoločného respondenta. Nakoniec tak neurobil, ale Eduard bol v prípade povolaný ako svedok začiatkom roku 1870. Ukázalo sa, že Eduard navštívil dom Mordauntov, zatiaľ čo sir Charles sedel v Dolnej snemovni. Hoci sa nič ďalšie nedokázalo a Eduard poprel, že by sa dopustil cudzoložstva, náznak nevhodnosti bol pre neho a pre celú kráľovskú rodinu škodlivý.Priestley, pp. 22–23
Právoplatný dedič vľavo|náhľad|Eduard v čase, keď bol princom z Walesu Počas vdovstva kráľovnej Viktórii bol Eduard priekopníkom myšlienky kráľovského verejného vystupovania - napríklad pri otvorení Temžského nábrežia v roku 1871, tunela Mersey v roku 1886 a Tower Bridge v roku 1894Bentley-Cranch, p. 97 - jeho matka mu však nedovolila aktívne pôsobiť pri chode krajiny až do roku 1898.Edward VII, Official website of the British Monarchy, 11 January 2016, retrieved 18 April 2016Hattersley, pp. 18–19 Boli mu zaslané súhrny dôležitých vládnych dokumentov, ona mu však odmietla poskytnúť prístup k originálom. Eduard naštval svoju matku, ktorá uprednostňovala Nemcov, tým, že sa v roku 1864 postavil na stranu Šlezvicko-Holštajnskej otázky s Dánskom, a v tom istom roku ju opäť naštval osobitným úsilím stretnúť sa s Giuseppe Garibaldim.Bentley-Cranch, pp. 59–60 Liberálny premiér William Ewart Gladstone mu posielal dokumenty tajne. Od roku 1886 mu minister zahraničia Lord Rosebery zasielal odoslania zahraničného úradu a od roku 1892 mu boli otvorené niektoré dokumenty kabinetu.