Titanic (často nesprávne: Titanik) alebo RMS Titanic (RMS je skratka výrazu Royal Mail Ship – Kráľovská poštová loď) bol britský luxusný zaoceánsky parník triedy Olympic patriaci spoločnosti White Star Line. Jeho úlohou mal byť prevoz cestujúcich a pošty medzi Európou a Severnou Amerikou. Kapacita lode dovoľovala nalodenie 2 453 až 2 603 cestujúcich, batožiny a obmedzený počet kočiarov alebo automobilov. O prevádzku lode a o pohodlie cestujúcich sa staralo 885 až 899 členov posádky. Na trase Európa–Amerika mal konkurovať podobným parníkom spoločnosti Cunard Line (Mauretanii a Lusitanii).
Titanic však stroskotal už počas svojej prvej plavby v noci zo 14. na 15. apríla roku 1912. Zahynulo okolo 1 455 cestujúcich a členov posádky. V tom čase išlo o najväčší osobný parník sveta. Postavený bol v lodeniciach Harland and Wolff v Belfaste v Írsku. Prvá cesta, vyplávanie z prístavu 10. apríla 1912, smerovala z anglického Southamptonu cez francúzsky Cherbourg a írsky Queenstown (dnes Cobh v grófstve Cork) do amerického New Yorku s 2 224 ľuďmi na palube. K tragédii došlo 14. apríla 1912 o 23:40 hod., kedy sa Titanic zrazil s ľadovcom. Po necelých troch hodinách, nad ránom 15. apríla o 02:20 hod., klesol ku dnu. Príčinou vysokého počtu obetí bol nedostatok záchranných člnov a súhra ďalších okolností.
Skaza Titanicu je jednou z najznámejších námorných katastrof. Titanic sa stal námornou legendou z niekoľkých dôvodov: stroskotal pri prvej (panenskej) plavbe, hoci bol označovaný za nepotopiteľný, katastrofa priniesla vysoký počet obetí. Katastrofe sa neskôr dostalo širokej mediálnej publicity aj kvôli legendám, ktoré vznikli okolo príčiny a priebehu potopenia, a v neposlednom rade aj objavením zachovalého vraku v hlbinách Atlantiku.
Konštrukcia a stavba lode vľavo|náhľad|RMS Titanic, kresba thumb|left|Porovnanie Titanicu (tmavý obrys) s Queen Mary 2 a ďalšími objektmi thumb|left|Thomas Andrews, šéfkonštruktér|256x256bod thumb|Predná časť Titanicu pri stavbe v lodeniciach, 1911|vľavo
Titanic bol postavený v Belfaste v lodeniciach Harland and Wolff na objednávku spoločnosti White Star Line, ako druhý zo série troch lodí triedy Olympic (Olympic, Titanic a Britannic). Stavba týchto lodí bola odpoveďou konkurenčnej spoločnosti Cunard Line vlastniacej parníky Lusitania a Mauretania. Projekt Titanicu navrhol Lord Pirrie, ktorý bol riaditeľom lodeníc Harland and Wolff i plavebnej spoločnosti White Star. Na stavbe a konštrukcii pracoval šéfkonštruktér Thomas Andrews, stavbyvedúci a vedúci konštrukcie Alexander Carlisle, generálny manažér a vedúci projektant zodpovedný nielen za výzdobu interiéru lode, a ktorý taktiež navrhol mechanizmus spustenia záchranných člnov. Carlisle však v roku 1910 odišiel k spoločnosti Welin Davit & Engineering Company Ltd. a ďalších prác sa na Titanicu nezúčastnil.
Titanic bol 269,1 metrov dlhý a 28,25 metrov široký. Hrubá tonáž predstavovala 46 328 BRT pri výtlaku 52 310 ton pri maximálnom ponore . Výška paluby od čiary ponoru bola . Tieto hodnoty vypovedajú o tom, že Titanic bol väčší než jeho predchodca Olympic a vo svojej dobe bol najväčším námorným plavidlom. Trup bol z bezpečnostných dôvodov rozdelený na 16 záplavových komôr a dno lode bolo zdvojené. Táto konštrukcia mala Titanicu zaistiť najvyššiu bezpečnosť a prispela k predstave, že je nepotopiteľný. Túto domnienku zveličil aj odborný časopis Shipbuilder, ktorý napísal, že „po uzavretí vodotesných dverí v predeloch sa loď stáva prakticky nepotopiteľnou“. Loď sa mala udržať na hladine aj v prípade zaplavenia až štyroch vodotesných komôr súčasne.
thumb|right|Lodné skrutky Olympicu (sesterskej lode Titanicu)
Pre pohon lodných skrutiek, pomocné agregáty a dodávku energie bolo inštalovaných celkom 29 parných kotlov (24 obojstranných parných kotlov so 6 ohniskami a 5 jednostranných kotlov s 3 ohniskami) v 6 samostatných kotolniach, celkom so 159 ohniskami. Všetky kotle mali priemer . Dĺžka obojstranných kotlov bola a jednostranných 3,5 metra. Dym z kotlov bol odvádzaný do troch, 19 metrov vysokých, komínov s prirodzeným ťahom. Pomocou ventilátorov sa vháňal vzduch pod rošty ohniska. Okrem troch hlavných komínov bol inštalovaný aj jeden falošný komín na korme slúžiaci ako hlavný vývod ventilácie a komín kuchyne. Loď potom so štyrmi komínmi vyzerala väčšia a dôstojnejšia. V kotloch sa vyvíjala para pre dva štvorvalcové združené parné stroje s trojstupňovou postupnou expanziou, každý s výkonom 15 000 koní s možnosťou reverzácie chodu, a jednu nízkotlakovú turbínu s výkonom 16 000 koní bez možnosti reverzácie. Parná turbína bola umiestnená v piatej vodotesnej komore od zadnej časti, piestové stroje v šiestej. Registrovaný výkon bol 50 000 koní, ale združený výkon všetkých agregátov bol odhadovaný až na 55 000 koní. Loď mala tri lodné skrutky, prostredná s hmotnosťou 22 ton so štyrmi listami, krajné s hmotnosťou 38 ton s tromi listami. Maximálna rýchlosť lode bola odhadovaná na 24 uzlov (/h), tou sa však Titanic nikdy neplavil.
Kormidlo mal Titanic len jedno, navyše bolo krátke a malé plochou. Kormidlo sa pohybovalo vo štvrťkruhu (± 45°) a bolo ovládané prevodom cez ozubené koleso. Pre obmedzenie vibrácií vznikajúcich prúdením vody za lodnými skrutkami a pre prípad rýchlej zmeny polohy boli do mechanizmu vložené tuhé pružiny, tlmiace tieto vibrácie. Kormidlo bolo ovládané dvoma samostatnými parnými strojmi. V prevádzke však bol využívaný len jeden, druhý bol záložný, a pracovali na spoločný hriadeľ. V prípade núdze bolo možné kormidlo ovládať lanovými prevodmi cez dva navijaky.
So stavbou Titanicu sa začalo 31. marca 1909. Stavba bola financovaná J. P. Morganom a jeho spoločnosťou International Mercantile Marine Co. Trup bol spustený na vodu 31. mája 1911 o 12:13. Ďalšie práce na dokončení trvali takmer ďalší rok a boli dokončené 31. marca 1912, kedy nasledovala skúšobná plavba.
thumb|center|600px|Bočný nákres Titanicu
Vybavenie Komfort thumb|left|Predné veľké schodisko v prvej triede thumb|right|Le Café Parisien, parížska kaviareň vľavo|náhľad|213x213bod|Telocvičňa thumb|right|Luxusná kajuta B-58
Už pri návrhu interiéru a vybavenia pre Titanic sa počítalo s tým, že by mal predstavovať luxus a bohatstvo. Loď bola vybavená palubným telefónnym komunikačným systémom, knižnicou a holičstvom. Pre cestujúcich prvej triedy bol k dispozícii aj bazén, telocvičňa, ihrisko na squash, turecké kúpele, elektrické kúpele a Veranda Cafe. Taktiež Café Parisien ponúkalo špeciality pre cestujúcich prvej triedy, ktoré mohli konzumovať na slnečnej verande s dekorovaným mrežovaním. Spoločenské miestnosti prvej triedy boli obložené vyrezávaným dreveným obložením, drahým nábytkom a ďalšími dekoráciami. V tretej triede bolo vybavenie skromné, borovicové obloženie a robustný tíkový nábytok.
O rozdiele vybavenosti kajút a poskytovaného komfortu svedčia aj cenové rozdiely lodných lístkov. Cena salónnej kajuty: 4 350 USD / 870 libier šterlingov (v dnešných cenách 128 000 USD); kajuta v prvej triede: 150 USD / 30 libier (v dnešných cenách 4 400 USD); kajuta v druhej triede: 60 USD / 13 libier (v dnešných cenách 1 900 USD) a palubný lístok pre tretiu triedu: 20 – 40 USD / 3 – 8 libier (v dnešných cenách 440 – 1 170 USD).
Loď bola vybavená vtedy špičkovou technológiou. Medzi tieto vymoženosti patrili aj tri elektrické výťahy v prvej triede a jeden v triede druhej. Titanic bol kompletne vybavený elektrickým osvetlením. Komunikáciu lode s okolitým svetom zabezpečovali dve rádiové stanice Marconi s výkonom 5 000 wattov. U jednej stanice sa vo smenách striedali dvaja operátori spoločnosti Marconi a ich úlohou bolo odosielanie a prijímanie osobných správ. Táto telegrafická služba bola určená pre cestujúcich prvej triedy. Najdrahší jednosmerný transatlantický prenos stál 870 libier, čo zodpovedá 63 837 librám v roku 2011, alebo 1 363 dolárov, t. j. 30 917 dolárov v roku 2011.
K ďalšiemu vybaveniu patril priestor pre venčenie psov, fotolaboratórium, nemocnica s operačnou sálou namiesto bežnej lodnej ošetrovne, mraziace skladisko rezaných kvetín, ubytovacie priestory pre služobníctvo prvej triedy a iné.
Záchranné člny
Titanic, rovnako ako iné plavidlá na prepravu cestujúcich po vode, musel byť vybavený záchrannými člnmi. Spoločnosť White Star pri schvaľovaní počtu záchranných člnov a ich kapacity vychádzala z vtedy platných námorných predpisov a požiadaviek Board of Trade. Tieto predpisy vyžadovali len takú kapacitu záchranných člnov, ktorá zodpovedá výtlaku plavidla a predpokladanému množstvo prepravovaných cestujúcich. Pre toto určenie boli však nesprávne použité údaje od sesterskej lodi Olympic z roku 1911, keď počet cestujúcich na Olympicu nepresiahol 1 100 osôb. Výsledkom bola inštalácia iba 20 záchranných člnov s celkovou kapacitou 1 178 osôb, to je približne 1/3 celkovej kapacity Titanicu. V čase katastrofy bolo na Titanicu vyše 2 200 osôb. Podľa platných predpisov Board of Trade bolo stanovenie počtu záchranných člnov správne, pretože britské lode s výtlakom nad 10 000 ton mali niesť 16 člnov s celkovou tonážou 5 500 ft³ (kubických stôp), t. j. a k tomu ďalšiu dostatočnú kapacitu iných záchranných plavidiel s kapacitou 75 %, ktorá je znížená na 50 % u lodí s vodotesnými prepážkami, oproti kapacite záchranných člnov. V tomto prípade mohla spoločnosť White Star Line využiť výnimky pre lode s vodotesnými prepážkami a celkovú kapacitu v záchranných prostriedkoch znížiť až na 756 osôb. Podľa týchto predpisov mohla spoločnosť White Star Line inštalovať aj menej člnov ale poskytla ich viac, než jej bolo predpismi ukladané. Ani toto zvýšenie, nad požiadavku predpisov, nebolo neskôr dostačujúce.
thumb|right|Jeden z Engelhardtových skladacích člnov Titanicu so stroskotancami, foto z paluby Carpathie
Z 20 člnov bolo 14 veľkých drevených člnov s kapacitou 65 osôb, dva tzv. pohotovostné kutre s kapacitou 40 osôb a štyri Engelhardtove skladacie člny s kapacitou 47 osôb. Tieto mali plátené bočnice s korkovou obrubou a mohli slúžiť buď ako plť pri spustení bočníc alebo ako čln pri ich zdvihnutí.
Veľké člny a kutre boli označené číslami 1 až 16. Člny s párnymi číslami boli upevnené na ľavoboku, s nepárnymi na pravoboku. Skladacie člny boli označené písmenami A, B, C a D. Dva pohotovostné kutre boli úplne vpredu vedľa kormidlovne, po jednom na pravoboku a jednom na ľavoboku. Štrnásť veľkých člnov bolo rozdelených po siedmich na každý bok lode, tri vpredu a štyri vzadu. Skladacie člny boli rozdelené po dvoch na pravobok a ľavobok. Člny C a D boli uložené vedľa kutrov, v druhom rade, a mali byť spúšťané rovnakými člnovými žeriavmi. Skladacie člny A a B boli nevýhodne umiestnené až na streche dôstojníckych kajút, v treťom rade, a aj za normálnych podmienok bolo ťažké tieto člny, vážiace asi 1 350 kilogramov, dostať na člnovú palubu medzi ramená člnových žeriavov a spustiť na hladinu.
Titanic bol vybavený modernými Welinovými dvojitými člnovými žeriavmi. Ich ramená mohli byť vyklonené na obidve strany, tak aby mohli obsluhovať druhý rad záchranných člnov umiestnený vnútri na palube. Od toho však bolo upustené, pretože člnová paluba by bola preplnená, čím by sa zmenšil priestor pre promenádu cestujúcich a zhoršil výhľad na oceán.
Čerpadlá Titanic bol vybavený systémom piatich balastných nádrží s čerpadlami a ďalšími troma čerpadlami, každé s prečerpávajúcou kapacitou 150 ton/hod. Kapacita všetkých súčasne pracujúcich čerpadiel dosahovala celkovej výtlačnej kapacity 1 700 ton morskej vody za hodinu. Dve hlavné potrubia balastných nádrží s priemerom 10″ (~), s ventilmi rozvodu vody, boli položené v celej dĺžke trupu nad prepážkami.
Uvádza sa, že v priebehu katastrofy sa podarilo pomocou čerpadiel spomaliť zaplavenie 6. kotolne v prvých desiatich minútach po zrážke s ľadovcom a znížiť rýchlosť zaplavovania 5. kotolne. Ani odčerpávanie vody nemohlo zachovať potrebný vztlak trupu, spomalilo však zaplavovanie. Čerpadlá pracovali až do 23:50, kedy boli zaplavené a vyradené z činnosti.
Porovnanie s Olympicom