Méhér Bába (iný prepis: Méhér Bábá), vlastným menom Merwan Šeriar Irání (v devanágarí : मेहेर बाबा ; * 25. február 1894, Púna, India – † 31. január 1969, Ahmadnagar) bol indický mystik a duchovný majster, ktorý v roku 1954 verejne oznámil, že je Avatára veku.
Méhér Bába sa narodil v perzskej rodine v Púne, v Indii. Bol obyčajné dieťa a neprejavoval nijaký mimoriadny záujem o duchovné záležitosti. Ako 19-ročný sa na ulici stretol so starou súfijskou sväticou Hazrat Bábádžán, ktorá ho pobozkala na čelo a takto spustila proces jeho údajnej duchovnej transformácie trvajúci sedem rokov. Stretol sa aj s ďalšími duchovnými učiteľmi, ktorých označil za "piatich dokonalých majstrov". Pred začiatkom svojho verejného pôsobenia sa usadil v meste Sakori spoločne s jedným z nich, Upasani Maharadžom. Jeho prví žiaci mu dali meno Méhér Bába, čo v preklade znamená Súcitný Otec.
Od 10. júla 1925 až do konca života zachovával mlčanie. Deň predtým, na otázku, ako bude svojim žiakom odovzdávať učenie keď nebude rozprávať, odpovedal: Neprišiel som učiť, ale prebúdzať. Neskôr, počas jednej cesty na Západ, podal k tejto veci ďalšie vysvetlenia: To, čo je skutočné, je dávané a prijímané v tichu, a Ak nepočuť moje ticho, načo by boli dobré slová? V roku 1927 prestal aj písať (s výnimkou podpisu) a komunikoval za pomoci abecednej tabuľky, keď ukazoval na jednotlivé písmená. V roku 1954 opustil aj tento spôsob komunikácie a komunikoval prostredníctvom vlastného systému gestikulácie. Trávil dlhé obdobia v ústraní, často držal pôst. Tieto obdobia sa striedali s obdobiami putovania, verejných vystúpení a charitatívnych pôsobení, počas ktorých pomáhal malomocným, chudobným a duševne chorým. V priebehu jedného obdobia cestoval inkognito po Indii a viedol to, čo nazval novým životom. 10. februára 1954 Méhér Bába oznámil, že je Avatára (Božské Vtelenie).
Po automobilových nehodách v Spojených štátoch v roku 1952 a v Indii v roku 1956 jeho schopnosť chôdze veľmi utrpela. V roku 1962 bolo množstvo jeho západných žiakov pozvaných na stretnutia s jeho indickými mandalí (takto sa označujú žiaci Méhér Bábu) v rámci série stretnutí nazvaných "Zhromaždenie Východ-Západ".
Od roku 1966 Bába poukazoval na problém narastajúceho rozmáhania sa drog v západnom svete a na falošné presvedčenie o ich duchovnom úžitku. Napriek zhoršujúcemu sa zdraviu pokračoval vo svojej "univerzálnej práci", ktorá zahŕňala pôst, samotu a meditáciu, a to až do svojej smrti 31. januára 1969. Jeho samádhí (hrobka) v Méhérabáde (India) sa stala medzinárodným pútnickým miestom.
Životopis Prvé roky thumb|Méhér Bába ako 16-ročný v roku 1910 thumb|Hazrat Babadžan, ktorej bozk na čelo „prebudil“ Merwana Méhér Bába bol Iránec narodený v Púne, v Indii. Pochádzal zo zoroastriánskej rodiny. Jeho rodné meno bolo Merwan Šeriar Irání. Bol druhým synom Šeriara Mundegara Iráního, perzského zoroastriána, ktorý bol pred usadením sa v Púne putujúcim súfijským dervišom, a jeho manželky Širinmai.
Spolužiaci prezývali Merwana "Elektrina". Ako mladý chlapec založil Club Cosmopolite, ktorého cieľom bolo získavať informácie o novinkách vo svete a prispievať peniazmi na charitu - chlapci tieto peniaze často získavali stávkovaním na konských dostihoch. Merwan mal veľmi pekný hlas, hral na viacero hudobných nástrojov a písal básne; zvlášť mal v obľube Háfizove básne, ale aj Shakespeara a Shelleyho. Plynulo hovoril viacerými jazykmi.
V mladosti nemal sklony k mysticizmu či mystické skúsenosti, no ako neskôr napísal, bol "naplnený pokojom zmysluplnosti vlastného osudu". Skôr ho zaujímal šport, zvlášť kriket. Bába neskôr uvádzal, že avatár je vždy zakrytý závojom až do okamihu, ktorý je vhodný pre začatie jeho práce. Keď sa v jeden májový deň roku 1913 ako 19-ročný študent druhého ročníka univerzity vracal na bicykli z Deccan College, stretol na ulici súfijskú sväticu Hazrat Bábádžán, žijúcu v Púne, ktorá mala v tom čase viac ako sto rokov (ako dátum narodenia sa uvádza rozpätie rokov 1790 až 1806, zomrela v roku 1931). Kývla na neho, aby k nej prišiel a pobozkala ho na čelo, čím mu udelila „nekonceptuálne poznanie jeho Pravej Prirodzenosti (nirvikalpa samádhí)“. Táto udalosť mala na Merwana mimoriadny vplyv. Začal mať také silné mystické vízie a zážitky, že musel opustiť bežné činnosti. Prežíval nekonečnú blaženosť a zároveň nekonečnú agóniu pri pohľade na utrpenie bežných ľudí. Jeho matka bola presvedčená, že zošalel. Až po deviatich mesiacoch od tzv. „seberealizácie“, v novembri 1914, si začal byť do istej miery vedomý svojho okolia. Ako neskôr uviedol, v tom období udieral hlavou o kameň, aby sa prostredníctvom tejto bolesti udržal aspoň v akom-takom kontakte s fyzickým svetom. Postupne stretol aj ďalších duchovných majstrov, ktorých označil za "piatich dokonalých učiteľov" epochy (spolu s Bábádžán).
Ako Méhér Bábá uvádzal, Bábádžán mu dala v záblesku pocítiť, čím v skutočnosti je, a Upasání Mahardž mu pomohol integrovať mystické skúsenosti s bežným vedomím, aby dokázal vo svete fungovať. V roku 1921, keď mal 27 rokov a za sebou sedem rokov spoločného života s Upasáním Maharadžom, začali za Merwanom prichádzať žiaci. Prví žiaci mu dali meno Méhér Bába, čo v preklade znamená Súcitný Otec.
V roku 1922 Méhér Bába a jeho žiaci založili "Manzil-e-Mîm" (Dom Majstra) v Bombaji. Baba začal vyžadovať od žiakov prísnu disciplínu a bezvýhradnú poslušnosť. O rok neskôr Baba a jeho "mandalí" (členovia kruhu jeho žiakov) odišli na iné miesto, niekoľko kilometrov od Ahmadnagaru, ktoré nazval "Méhérabád" (Kvitnúci Méhér). Tento ášram sa stal strediskom jeho práce. V roku 1924 tu Méhér Bába založil školský internát, ktorý nazval "Prém Ášram" (Ášram lásky). Škola bola bezplatná, otvorená žiakom zo všetkých kást a akéhokoľvek vyznania. Prichádzali do nej študenti z celej Indie a Iránu.
Mlčanie thumb|Od roku 1925 do roku 1954 Méhér Baba komunikoval ukazovaním na písmenká abecednej tabuľky. Od 10. júla 1925 až do svojej smrti v roku 1969 Méhér Bába zachovával mlčanie. Do roku 1927 písal, potom (s výnimkou svojho podpisu) prestal aj písať a komunikoval za pomoci abecednej tabuľky, čo trvalo do roku 1954. Od tohto roku komunikoval vlastným gestickým jazykom, ktorý prekladal jeden z jeho mandalí. Méhér Baba vyhlásil, že jeho mlčanie nebolo duchovnou praxou, ale že je spojené výlučne s jeho univerzálnou prácou. Pretože človek nežije prakticky Božské Slovo, prekrúca učenie Mesiášov, z ktorého najčastejšie ostáva iba odlesk. Skôr než by súcitil s bolesťami blížnych, človek sa odvoláva na Boha, aby v ňom našiel ospravedlnenie vlastnej násilnosti. Hoci Božské slovo mu umožnilo viesť čistý, pokorný a pravdivý život, človek dal prednosť chamtivosti, nenávisti a násiliu. Keďže človek sa odvrátil od Božskej výuky, vo svojom súčasnom božskom vtelení som zachovával mlčanie.
30. roky Prvé kontakty so Západom V 30. rokoch Méhér Bába začal cestovať po svete, pričom uskutočnil viacero ciest do Európy a Spojených štátov amerických. Práve v tomto období nadviazal kontakty s prvou skupinou svojich blízkych západných žiakov.
Svoju prvú cestu do Európy uskutočnil v roku 1931 na palube Rajputany. Touto loďou cestoval zároveň Mahátmá Gándhí k druhému okrúhlemu stolu do Londýna. Méhér Bába a Gándhí sa trikrát stretli na palube; jedno z týchto stretnutí trvalo tri hodiny. Britská tlač tieto stretnutia zdôrazňovala (článok v Daily Herald zo 4. apríla 1932), no jeden z Gándhího asistentov vyhlásil: "Môžete zdôrazniť, že Gándhí nikdy nežiadal Méhér Bábu ani o pomoc, ani o duchovnú či inú radu". thumb|Méhér Bába v roku 1925, keď začal s mlčaním, ktoré trvalo až do konca jeho života
Počas plavby s ním urobila rozhovor agentúra Associated Press, ktorá jeho cestu opisovala "ako novú križiacku výpravu zameranú na prelomenie náboženských bariér, zničenie amerického materializmu a rozpustenie všetkých vier v jednotnom vyznaní lásky". Podľa publikovaného článku bolo jeho cieľom zachrániť tisíce Američanov pred hriechom. Článok opisuje Babu ako Mesiáša, autor píše, že Baba uvádzal zázraky, ktoré vykonal a že vyhlásil, že osoba, ktorá sa zjednotí s pravdou, môže vykonať všetko, čo chce, že je však chybou robiť zázraky s cieľom ukazovať svoju duchovnú moc. Iné zhrnutie tohto interview však uvádza, že keď sa Babu pýtali na zázraky, ktoré sa mu pripisovali, odpovedal: "Jediným zázrakom pre dokonalého Človeka je to, aby aj iných ľudí urobil rovnako dokonalými. Chcem, aby aj Američania realizovali nekonečný stav, v ktorom sa nachádzam".
Malcom a Jean Schloss pozvali Bábu na miesto ústrania nazvaného Méhérášram v Harmone (štát New York). Článok v časopise Time venovaný tejto návšteve referuje, že Schloss píše o Bábovi vždy veľkými písmenami, teda "On, Jeho", a že jeho žiaci Babu opisujú ako Boho-človeka, Mesiáša alebo Dokonalého Učiteľa.
20. mája 1932 Baba pricestoval do New Yorku a poskytol tlači 1000-slovné vyhlásenie, ktoré jeho žiak Quentin Tod označil za "Posolstvo pre Ameriku". Baba o sebe vyhlasuje, že je "zjednotený s nekonečným zdrojom všetkého", a že má v úmysle prerušiť svoje mlčanie: "Keď prehovorím, moje pôvodné posolstvo bude prinesené svetu a bude musieť byť prijaté". Keď sa ho pýtali, čo si myslí o indicko-britskej politickej situácii, nevyjadril sa, no podľa jeho žiakov Méhér Baba Gándhímu poradil, aby sa už nezaoberal politikou.
Na Západe sa Méhér Bába stretol s ľuďmi, ktorých zaujalo to, čo počuli o jeho duchovnej úrovni a o jeho práci v Indii. Boli medzi nimi mnohé celebrity a umelci, ako napríklad Gary Cooper, Charles Laughton, Tallulah Bankhead, Boris Karloff, Tom Mix, Maurice Chevalier, Ernst Lubitsch.
Mary Pickfordová a Douglas Fairbanks Jr. zorganizovali 1. júna 1932 pre Babu recepciu v Pickfair, na ktorej poskytol svoje posolstvo pre Hollywood. V roku 1934 po tom, ako oznámil, že preruší mlčanie pre ktoré sa rozhodol v Hollywood Bowl, Baba náhle zmenil svoje plány, nastúpil na palubu Empress of Canada a bez vysvetlenia odcestoval do Hongkongu. Agentúra Associated Press uviedla, že "Baba sa rozhodol odložiť prerušenie svojho slovného pôstu na február, lebo podmienky zatiaľ nedozreli". V roku 1936 Baba navštívil opäť Anglicko, no do Spojených štátov sa vrátil až začiatkom 50. rokov. Napriek opakovaným vyhláseniam, že preruší mlčanie, Méhér Bába v ňom zotrval až do konca svojho života.
Začiatkom 30. rokov Méhér Bába pozval skupinu žien zo Západu, aby prišli za ním do Indie, kde zorganizoval sériu ciest naprieč krajinou, ktorá bola neskôr nazvaná Výletmi Modrého autobusu. Keď sa tieto ženy vrátili domov, mnoho časopisov opisovalo ich cestu ako škandalóznu udalosť. Kritika v časopise Time z roku 1936 v článku God Is My Adventure opisuje americkú fascináciu "dlhovlasým Peržanom s hodvábnymi fúzmi, ktorý sa volá Šrí Sadguru [sic] Méhér Bába".
Prejavy Počas prvých stretnutí svojich blízkych žiakov a nasledovníkov Méhér Bába diktoval prejavy týkajúce sa mnohých duchovných tém. Na požiadanie jednej zo svojich prvých západných nasledovníčiek, princeznej Noriny Matchabelliovej, Méhér Baba v rokoch 1938 až 1943 nadiktoval za pomoci abecednej tabuľky sériu prejavov s cieľom ich uverejnenia v Meher Baba Journal, ktorý princezná založila v New Yorku. Na základe pokynov od Babu boli prejavy prepísané a vydávané jeho blízkymi žiakmi, pričom Baba sa v nich zaoberá rôznymi aspektmi duchovného života a poskytuje pokyny pre hľadajúceho. Počas dlhých rokov bol v uvedenej revue uverejňovaný vždy minimálne jeden prejav mesačne. Blízky žiak Méhéra Bábu, pán C. D. Deshmukh, neskôr prejavy zoradil a vydal.
Medzi rokmi 1939 až 1954 bola viackrát vydaná päťzväzková antológia nazvaná Discourses (Prejavy). V roku 1967 Méhér Bába osobne dohliadal na prípravu a vydanie novej, trojzväzkovej verzie Prejavov, známej ako šieste vydanie. Siedme, veľmi rozšírené vydanie Prejavov, vydané v roku 1987 (po Bábovej smrti), obsahuje množstvo vydavateľských zásahov, ku ktorým Méhér Bába nedal súhlas.
40. roky Práca s mastami
thumb|Méhér Bába s mastom Šariatom Chánom v Bangalore