Situácia v Arábii pred vystúpením Mohameda Socioekologická situácia Miestom zrodu islamského náboženstva sa stal Arabský polostrov v prvej polovici 7. storočia n. l. Arabský polostrov, hoci zastáva v súčasnosti geostrategický význam vďaka najväčším náleziskám ropy a zemného plynu, bol na začiatku 7. storočia polostrovom iba šírych púští a suchých pohorí. Žili tu početné arabské kmene, ktorých vnútorná konzistencia bola založená na pokrvných príbuzenských vzťahoch. Tieto kmene navzájom medzi sebou bojovali v neustálych konfliktoch, sludujúc zásadu krvnej pomsty. Práve táto zásada spôsobila desaťročia nepokojov a vojen, v ktorých bola väčšina Arabského polostrova zdevastovaná a ekonomicky zruinovaná. O akejsi politickej jednote a súdržnosti arabských kmeňov nemohla byť vôbec reč, pretože zjednotenie pod hlavou akéhosi kráľa na spôsob silných susedov (Byzantská a Perzská ríša) bolo nemysliteľné – arabské kmene sa obávali totiž straty suverenity a osobnej cti.

Po geografickej stránke treba povedať, že jedinými úrodnými oblasťami, ktorým sa dostávalo z Indického oceánu a Červeného mora ďažďových zrážok, boli juhozápadné pohoria. Významným strediskom obchodu bolo mesto Mekka, cez ktoré prechádzali obchodníci s drahými látkami, tkaninami a voňavkami, pričom ich cieľom bol uspokojiť dopyt hlavne v Byzancii a v Perzii.

Púštne podmienky, v ktorých žili arabské kmene, boli veľmi nepriaznivé, preto sa v Arábii vytvorila tradícia zbojnícky prepadávať konvoje a karavány nomádov a obchodníkov, aby sa mohli uživiť. A práve prítomnosť bohatých obchodníckych konvojov bola základom silnej sociálnej nerovnosti medzi jednotlivými kmeňmi, ako i v kmeňoch samotných. Bohatstvo bolo prerozdelené v krutých prírodných podmienkach skutočne nežičlivo, čo vyprovokovalo volanie po sociálnej spravodlivosti, a to najmä medzi pokrvne príbuznými členmi toho-ktorého kmeňa. Bohaté kmene vôbec nepomáhali ani vlastným slabým a chudobným rodinám.

Náboženská a kultúrna situácia

Arabské kmene sa na severe Arabského polostrova kultúrne stretávali s byzantským kresťanstvom a perzským zoroastrizmom. Viacero členov týchto kmeňov prestúpili na spomenuté náboženstvo, pričom niektoré severné kmene vyznávali neortodoxné kresťanstvo – najčastejšie jeho gnostické formy. Dokonca niektoré kmene vyznávali židovský judaizmus. Z toho vyplýva, že monoteizmus bol viacerým arabským kmeňom už pred vystúpením proroka Mohameda známy. Napriek tomu najmä púštne kmene v okolí Mekky zostávali pohanskými a vyznávali arabský polyteizmus. Najmä stredoarabské a juhoarabské kmene vyznávali polyteistické náboženstvo.

V Arábii vládol na začiatku 7. storočia duchovný neporiadok a ľahostajnosť k tradičným arabským hodnotám. Kresťania a Židia poukazovali často na to, že Arabi sú na okraji civilizovaného sveta a „Boh s nimi asi nepočíta“, keďže im neposlal ešte žiadne posvätné písma alebo proroka.

Strediskom polyteistickej mytológie a polyteistického náboženstva juhoarabských a stredoarabských nomádskych púštnych kmeňov bolo centrum strategického mesta Mekka. V tomto centre sa nachádzal (a dodnes nachádza) čierny kameň, najpravdepodobnejšie meteorit, ktorého história siaha preukázateľne do 7. storočia. Nachádza sa v mramorovanej kockovitej stavbe čiernej farby a v predislamskej ére slúžil ako miesto uctievania viacerých mytologických božstiev – a to najmä Alláha, ktorý bol na čele arabského mytologického panteónu. Ide vlastne o kľúčovú svätyňu, v ktorej boli aj symboly pohanských božstiev. V podstate v predislamskej ére nejestvovala tradícia, ktorá by vznik tejto svätyne nazvanej Kába vysvetľovala. V rámci hodnôt arabskej spoločnosti však mala kultúrna kontinuita zásadný význam, preto uctievanie Bohov Kábe bolo pre Arabov aj v predislamskej ére mimoriadne dôležité. Dokonca sa počas pútí muselo dať pokoj zbraniam a nesmelo sa na pútnikov na posvätnej pôde útočiť, a to aj keby pochádzali z nepriateľského arabského kmeňa – nepriateľského voči kmeňu vládnucemu v Mekke. Púť ku Kábe, zvaná „hadždž“, sa konala každoročne ešte pred vystúpením Mohameda, no až Mohamed dal Kábe ústredný náboženský význam a založil tradíciu, ktorá by okolnosti vzniku a pôvodu čierneho meteoritu a celej kockovitej stavby vysvetľovala. V rámci púte „hadždž“ pútnici sedemkrát podľa pohybu Slnka obchádzali okolo svätyne a bozkávali čierny kameň. To, že ide o meteorit, naznačuje súvis s nebeským, nadpozemským svetom, odkiaľ mal spadnúť, takže sa Kába stala miestom spojenia pozemského sveta s nadpozemským a nadobudla u Arabov špecifický kultový význam.

Politická situácia

Arabský polostrov bol na začiatku 7. storočia politicky rozvrátený a devastovaný desaťročiami bezvládia, rabovania a prepadávania obchodníckych konvojov a taktiež vojen medzi arabskými kmeňmi, ktoré sa zdali neukončiteľné, keďže jedna zo základných zásad Arabov bola zásada krvnej pomsty. Predislamská Arábia zažila už niekoľko zjednocujúcich kráľovstiev, ale v období, do ktorého sa narodil Mohamed, pretrvávala kultúrna, náboženská a silná politická kríza. Pohanské kulty už nedokázali konkurovať vyspelým náboženstvám Byzancie a Perzie, s ktorých kráľovstvami Arabi na severe susedili. Je možné, že jedinou príčinou, prečo sa Perzská alebo Byzantská ríša neusilovali o dobytie arabských kmeňov bola pustatina a drsné púštne podmienky Arabského polostrova, ktoré v 7. storočí boli skutočne odradzujúce. Hlavným cieľom bolo, aby do juhozápadných (jemenských) pohorí prichádzali lode s drahými tovarmi a aby Mekka ako veľké mesto Arábie obchod medzi týmito loďami a Perziou či Byzanciou pokorne sprostredkovala – pričom i ona sama mala z tohto obchodu zisky, preto Kurajšovci, ktorí vládli v Mekke, boli vskutku bohatým arabským kmeňom. Takéto sprostredkovanie sa naozaj aj dialo, preto Perzia a Byzancia viac-menej nezasahovali do bratovražedných bojov arabských kmeňov.

K vyriešeniu silnej politickej krízy bolo potrebné jediné – zjednotiť arabské kmene pod jedným panovníkom, aby sa už skončili vnútorné štvanice a boje. Len tak mohli Arabi vyjsť z posmešného okraja civilizovaného sveta na výslnie a presadiť sa ako sila, s ktorou treba počítať. To však bolo kvôli prehlbujúcej sa kultúrno-náboženskej kríze a na základe neustále sa dokola uplatňujúcej zásady krvnej pomsty, zdá sa, neuskutočniteľné. Aspoň kým neprišiel prorok Mohamed.

Predpoklady pre šírenie islamu

Predpoklady pre šírenie nového monoteistického náboženstva na Arabskom polostrove so zjednocujúcim politickým programom je možné zhrnúť nasledovne:

1. Bratovražedné vojny a štvanice medzi jednotlivými arabskými kmeňmi spôsobili za niekoľko desaťročí po páde posledného spoločného arabského politického útvaru takmer úplnú devastáciu Arabského polostrova a viedla k morálnemu a ku kultúrnemu úpadku arabského obyvateľstva. Riešením bolo volanie po zjednotení Arabov do jedného politického bloku pod vládou jedného panovníka.

2. Niektoré arabské kmene boli bohaté, niektoré veľmi chudobné, pretože geografické podmienky Arabského polostrova (pustatiny, púšte a suché pohoria) pôsobili ako negatívny faktor na sociálne prerozdelenie bohatstva. Inými slovami – medzi Arabmi pretrvávala veľká sociálna nespravodlivosť a chudoba. Riešením bolo volanie po sociálnom zrovnoprávnení všetkých Arabov, spravodlivé prerozdelenie bohatstva a pomoc slabým a chudobným arabským kmeňom alebo konkrétnym rodinám v rámci toho-ktorého kmeňa.

3. Tretím predpokladom pre šírenie nového náboženstva bola všeobecná kríza arabských mytologických a pohanských kultov. Arabi ako semitský národ mali v hodnotovom bohatstve svojich kmeňov tradíciu veriť v jediného Boha, ale politická kríza a sociálna nespravodlivosť spôsobili rozvoj pokryteckého obchodu s mytologickými božstvami a ich symbolmi. Tie prenikli aj do svätyne Ka´ba. Takéto kulty boli nehodnoverné a nemohli obstáť pred politickým programom zoroastrizmu susednej Perzskej ríše alebo ortodoxného kresťanstva susednej Byzantskej ríše.

Vystúpenie proroka Mohameda Prvé zjavenia a prvé verejné vystúpenia

Podľa islamského učenia v noci dvadsiateho siedmeho mesiaca ramadán roku 610 n. l. sa Mohamed zobudil v prítomnosti hrozivej bytosti (archanjel Gabriel), ktorá ho dusila a nútila nahlas predniesť prvé slová arabského, Bohom zjaveného písma – Koránu. Mohamed pri zjaveniach anjelov a Boha skutočne veľmi trpel – najmä rôznymi úzkosťami, v ktorých s potom na tvári prednášal a zapisoval Korán. Prvé dva roky Mohamed rozprával o svojich mystických skúsenostiach s anjelmi a Bohom len svojej obľúbenej žene Chadídži a jej bratancovi. Meditoval a premýšľal o zjavených myšlienkach a rozpoznával v nich svoje nové poslanie.

Mohamed sa už v skorších obdobiach svojho života (od približne roku 600) stretol na severe Arábie aj s príslušníkmi kresťanských arabských kmeňov, ako i arabských kmeňov vyznávajúcich judaizmus. Tiež sa stretol s kresťanskými mníchmi, ktorí ho priviedli k modlitbe a k záujmu o náboženstvo. Preto, keď Mohamed dostával svoje vízie a rozpoznával v nich svoje poslanie, nebolo v jeho záujme založiť úplne nové náboženstvo, ale jeho cieľom bolo v prvom rade obrodiť arabskú spoločnosť, obrátiť ju z historicky zastaraných a pokryteckých pohanských kultov a zjednotiť arabské kmene pod vierou v jediného Boha – Alláha (Alláh znamená po arabsky Boh), čím by nielen nadviazal na staré zvyky Arabov, ale by aj kontinuálne nadviazal na judaizmus a kresťanstvo.

O dva roky neskôr, čiže v roku 612, sa Mohamed pod tlakom množstva vízií a zjavení rozhodol s nadobudnutým myšlienkovým bohatstvom podeliť – začal kázať a verejne vystupovať pred ľuďmi. Spočiatku ho počúvali najmä chudobní Arabi, ktorým sa sociálno-politicko-náboženské obrodenie páčilo. Mohamed rozvážne nadväzoval v učení na arabskú semitskú tradíciu a na žido-kresťanstvo. Hovoril, že jestvuje len jeden jediný Boh, ktorý stvoril všetko a na konci vekov bude súdiť ľudstvo. Tvrdil, že chce obnoviť medzi Arabmi v podstate ich vlastné staré zvyky a hodnoty. Jeho výroky spolu so zjavenými textami sa stali základom kázní a tzv. prednášaní, ktoré sa v arabčine nazývajú al-kur´án – teda Korán. Ten sa stal novým a jedinečným literárnym žánrom a perlou arabskej poézie a prózy.

Strategickým učením Mohameda však bol nielen prísny monoteizmus, ale tiež výzva k úplnému odovzdaniu sa do Božej vôle. Náboženská konfesia, ktorú hlásal Mohamed, sa čoskoro začala prezývať ako islám, čo znamená odovzdanie sa do vôle Alláha. Ten, kto sa tejto vôli podriaďuje, dostal meno muslim alebo muslima, čo v slovenskom prepise znamená moslim, moslimka. Čo je však touto Božou vôľou? Božou vôľou je byť k blížnemu spravodlivý, láskavý a nesmie sa jeden vyzdvihovať nad druhého. To je vzťah človeka k človeku. Čo sa týka vzťahu človeka k Bohu, človek moslim má padať na tvár pred neviditeľným a (prísne) nezobraziteľným Bohom pri rituálnej modlitbe (salát). Arabské komunity mali vo zvyku byť rovnostárske, takže Mohamedovo učenie o vzťahu človeka k blížnemu im bolo blízke. Ale otrocká poníženosť človeka pred Bohom bola novým prvkom arabskej kultúry a bola priamo zameraná proti arogancii a pýche bohatých obyvateľov Mekky, kde Mohamed začal ako na prvom mieste kázať. (Mekka je rodným mestom Mohameda.)

Iným prvkom Mohamedovho učenia bol príkaz dávať almužnu chudobným alebo odvádzať náboženskú daň moslimskej komunite (zakát). Mesiac ramadán, v ktorom sa uskutočnili prvé zjavenia Mohamedovi, sa stal posvätným, počas ktorého sa moslim mal postiť a pripomínať si svoju nepatrnosť oproti Alláhovi.

Prvá moslimská komunita v Mekke