Karol V. (* 24. február 1500, Gent, Habsburské Nizozemsko – † 21. september 1558, kláštor San Jerónimo de Yuste, Cuacos de Yuste) bol panovník z habsburskej dynastie, vládca Habsburského Nizozemska v rokoch 1506 – 1555, kráľ krajín Kastílskej a Aragónskej koruny ako Karol I. v rokoch 1516 – 1556 a od roku 1519 zvolený rímsky cisár a hlava Svätej rímskej ríše. V španielskych kráľovstvách bol až do smrti svojej matky Jany I. v roku 1555 formálne jej spolupanovníkom. Po zvolení v roku 1519 prijal titul „zvolený rímsky cisár“ (lat. electus Romanorum imperator), ktorý mohol podľa precedensu vytvoreného roku 1508 pre jeho starého otca Maximiliána I. používať bez pápežskej korunovácie. V októbri 1520 bol v Aachene korunovaný za rímskeho kráľa. Korunovácia, ktorú 24. februára 1530 v Bologni vykonal pápež Klement VII., teda nebola začiatkom jeho cisárskej vlády. Karol sa ňou stal posledným cisárom Svätej rímskej ríše korunovaným pápežom.

Rozsah Karolovej moci vyplynul zo spojenia burgundského, španielskeho a rakúskeho dynastického dedičstva s volenou cisárskou hodnosťou. Jeho vlastné dŕžavy zahŕňali Nizozemsko, Slobodné burgundské grófstvo, krajiny španielskych korún s ich talianskymi a zámorskými územiami a na začiatku vlády aj rakúske dedičné krajiny. Cisárska právomoc v politicky decentralizovanej Svätej rímskej ríši mala odlišný základ než jeho vláda v dedičných krajinách. Celok preto nepredstavoval jednotný štát, ale zloženú monarchiu, ktorej jednotlivé časti si zachovávali vlastné zákony, stavovské orgány, správne inštitúcie a politické tradície. Pre geografický rozsah dŕžav v Európe a Amerike sa s Karolovým panstvom v historiografii spája označenie „ríša, nad ktorou slnko nezapadá“. Nešlo však o oficiálny názov ani o jednotný štátny útvar.

Karolovu vládu formovali najmä súperenie s francúzskymi Valoisovcami o mocenské postavenie v západnej Európe a Taliansku, postup Osmanskej ríše v strednej Európe a Stredomorí a šírenie reformácie v ríši. Ako katolícky panovník sa usiloval zachovať náboženskú jednotu kresťanstva a posilniť cisársku autoritu, nedokázal však natrvalo potlačiť politickú ani náboženskú opozíciu protestantských kniežat. Augsburský mier z roku 1555 napokon právne uznal existenciu katolicizmu a luteránstva v Svätej rímskej ríši. Za jeho vlády sa zároveň výrazne rozšírilo španielske dobývanie a kolonizácia Ameriky. Tie viedli k zániku Aztéckej a Inkskej ríše, k vytvoreniu rozsiahlej koloniálnej správy a k zásadným politickým, hospodárskym, náboženským a demografickým zmenám pôvodných amerických spoločností.

V rokoch 1555 – 1556 Karol uskutočnil sériu abdikácií, ktorými rozdelil svoje vládcovské právomoci medzi najbližších príbuzných. Nizozemsko a španielske koruny spolu s talianskymi a zámorskými dŕžavami odovzdal synovi Filipovi II., kým cisársku vládu a nástupníctvo v ríši prenechal bratovi Ferdinandovi I., ktorý už spravoval rakúske dedičné krajiny. Ferdinandovo cisárske nástupníctvo ríšski kurfirsti formálne uznali v roku 1558. Karol sa po abdikácii utiahol do rezidencie pri kláštore Yuste v Extremadure, kde 21. septembra 1558 zomrel. Rozdelenie jeho dŕžav vytvorilo základ španielskej a rakúskej vetvy Habsburgovcov, ktoré sa v nasledujúcich obdobiach vyvíjali ako samostatné dynastické a mocenské celky.

Pôvod, rodina a detstvo

Rodičia a dynastické väzby

Karol pochádzal z významného dynastického spojenia Habsburgovcov, burgundskej vetvy rodu Valois a kastílsko-aragónskeho rodu Trastámara. Jeho otcom bol Filip I. Pekný, najstarší syn Maximiliána I. a Márie Burgundskej. Matkou bola Jana I. Kastílska, dcéra Ferdinanda II. Aragónskeho a Izabely I. Kastílskej. V jeho rodokmeni sa tak spájali dedičské nároky na rakúske krajiny, súbor burgundských a nizozemských kniežatstiev, Kastílsku korunu a Aragónsku korunu. Rozsah dŕžav, ktoré neskôr získal, však v čase jeho narodenia nebol vopred určený. Vznikol v dôsledku viacerých úmrtí, sobášnych dohôd a rozdielnych nástupníckych pravidiel jednotlivých krajín. náhľad|Dynastický skupinový portrét Maximiliána I. a jeho rodiny; medzi zobrazenými je aj Karol. Obraz Bernharda Strigela, po roku 1515.|vľavo Karolov starý otec z otcovej strany Maximilián pochádzal z rakúskej vetvy Habsburgovcov. Od roku 1486 bol rímsko-nemeckým kráľom a v roku 1508 prijal titul zvoleného rímskeho cisára. Jeho manželka Mária Burgundská bola jedinou dcérou a dedičkou Karola Smelého, posledného burgundského vojvodu z vedľajšej vetvy francúzskeho rodu Valois. Karol Smelý zahynul 5. januára 1477 v bitke pri Nancy bez mužského potomka, čím sa otvoril spor o budúcnosť jeho rozsiahleho územného dedičstva.

Francúzsky kráľ Ľudovít XI. si nárokoval územia, ktoré považoval za odumreté léna francúzskej koruny. Mária sa snažila zachovať čo najväčšiu časť otcovho dedičstva a v auguste 1477 sa vydala za Maximiliána Habsburského. Sobáš jej poskytol vojenskú oporu proti Francúzsku a súčasne položil základ habsburského postavenia v nizozemských krajinách. Samotné Burgundské vojvodstvo obsadilo Francúzsko, zatiaľ čo väčšina severných dŕžav zostala pod vládou Márie a Maximiliána.

Mária Burgundská zdedila politicky a právne rôznorodý územný celok. Tvorili ho najmä Flámsko, Brabantsko, Holandsko, Zeeland, Henegavsko, Artois, Luxembursko, Namur a Slobodné burgundské grófstvo. Jednotlivé krajiny spájala osoba spoločného panovníka, ale zachovávali si vlastné zákony, súdy, stavovské zhromaždenia, daňové sústavy a privilégiá. Väčšina území patrila k Svätej rímskej ríši, kým Flámsko a Artois boli formálne lénami francúzskej koruny. Pojem „burgundské dedičstvo“ preto označoval súbor osobitných dŕžav, nie jednotný štát.

Po Máriinej smrti v roku 1482 sa jej maloletý syn Filip stal dedičom burgundských a nizozemských krajín. Maximilián vykonával vládu ako jeho poručník, jeho postavenie však nebolo všade bezvýhradne prijímané. Predstavitelia miest a stavov sa obávali vysokých vojenských výdavkov, pokračovania vojny s Francúzskom a oslabovania svojich privilégií. V Gente, Bruggách a ďalších mestách preto vznikal odpor proti Maximiliánovej politike.náhľad|Burgundské Nizozemsko podľa stavu roku 1477; mapa zároveň farebne odlišuje neskoršie územné zisky Karola V.Arraská zmluva z roku 1482 dočasne odovzdala Francúzsku Artois a Slobodné burgundské grófstvo ako súčasť vena Maximiliánovej dcéry Margaréty. Senliská zmluva z roku 1493 ich však vrátila Filipovi. Keď sa Karol v roku 1500 narodil, jeho otec ovládal väčšinu území spájaných s burgundskou dynastickou tradíciou s výnimkou vlastného Burgundského vojvodstva.

Filip vyrastal v nizozemských krajinách a jeho politické zázemie bolo úzko späté s burgundským dvorom. Po dosiahnutí plnoletosti v roku 1494 vystupoval ako nástupca burgundských vojvodov, používal ich tituly a podporoval Rád Zlatého rúna. V niektorých otázkach presadzoval politiku odlišnú od Maximiliánovej a snažil sa upevniť postavenie medzi miestnymi stavmi. Ľudia, inštitúcie a ceremoniálne tradície Filipovho dvora neskôr prešli do služieb jeho syna.

Karolov pôvod z matkinej strany ho spájal s dynastiou Trastámara. Sobáš Izabely Kastílskej a Ferdinanda Aragónskeho z roku 1469 vytvoril dynastické spojenie dvoch najvýznamnejších kresťanských korún Pyrenejského polostrova. Izabela nastúpila na kastílsky trón v roku 1474 a Ferdinand sa v roku 1479 stal aragónskym kráľom. Napriek spoločnej vláde zostávali Kastília a Aragónsko právne oddelené.

Kastílska koruna zahŕňala Kastíliu, León, Galíciu, Astúriu, Andalúziu, Baskické provincie (Biskajsko, Guipúzcoa, Álava) a po roku 1492 aj územie bývalého Granadského emirátu. Aragónska koruna pozostávala z Aragónska, Katalánska, Valencie, Malorky a viacerých stredomorských dŕžav vrátane Sicílie a Sardínie. Ferdinandova zahraničná politika bola spojená aj s bojom o Neapolské kráľovstvo. Jana preto mohla zdediť viacero osobitných korunových celkov, z ktorých každý mal vlastné politické inštitúcie.

Kastílske dedičstvo zahŕňalo aj začínajúcu expanziu v Atlantiku. Výprava Krištofa Kolumba z roku 1492 a nasledujúce plavby vytvorili základ kastílskych nárokov na územia v Karibiku a Amerike. V čase Karolovho narodenia sa však kastílske zámorské panstvo nachádzalo iba v počiatočnej fáze a ešte nezahŕňalo rozsiahle americké oblasti dobyté počas jeho vlády. vľavo|náhľad|Filip Pekný a Jana I. Kastílska v záhradách bruselského paláca; krídla Zierikzeeského triptychu, približne 1495 – 1506. Sobáš Filipa Pekného s Janou Kastílskou bol súčasťou dvojitej manželskej dohody medzi Maximiliánom I. a katolíckymi veličenstvami Ferdinandom a Izabelou. Filip sa mal oženiť s Janou, zatiaľ čo Maximiliánova dcéra Margaréta Habsburská mala uzavrieť manželstvo s Janiným bratom Jánom, princom z Astúrie. Hlavným politickým cieľom bolo vytvorenie habsbursko-iberského spojenectva proti Francúzsku v období talianskych vojen.

Jana odplávala z Kastílie do Nizozemska v auguste 1496 v sprievode početnej flotily, vojakov, duchovných, šľachticov a služobníkov. Sobáš s Filipom sa uskutočnil 20. októbra 1496 v Lieri. Jana tým vstúpila do prostredia burgundského dvora, ktorého jazyk, ceremoniál a spoločenské zvyklosti sa odlišovali od jej kastílskej výchovy. Časť jej iberského sprievodu zostala na dvore a podieľala sa aj na starostlivosti o deti. náhľad|Časť genealogického vyobrazenia Karola V. vydaného v Antverpách roku 1535. Jana sa pri uzavretí manželstva nachádzala až za svojím bratom Jánom a staršou sestrou Izabelou v nástupníckom poradí. Ján zomrel v októbri 1497 a jeho vdova Margaréta Habsburská nasledujúci rok porodila mŕtvu dcéru. Dedičkou sa následne stala Janina sestra Izabela, vydatá za portugalského kráľa Manuela I.. Tá zomrela v auguste 1498 po narodení syna Miguela da Paz.

Miguel sa stal predpokladaným dedičom Kastílie, Aragónska a Portugalska. Keď sa Karol vo februári 1500 narodil, Miguel ešte žil a v nástupníckom poradí mal prednosť pred Janou aj jej deťmi. Až jeho smrť 19. júla 1500 spôsobila, že Jana sa stala najbližšou dedičkou svojich rodičov. Karolov dynastický význam sa tak podstatne zmenil až niekoľko mesiacov po jeho narodení.

Filip a Jana museli svoje postavenie potvrdiť pred stavmi jednotlivých iberských krajín. Koncom roka 1501 preto odcestovali na Pyrenejský polostrov. Kastílske kortesy ich v roku 1502 uznali za dedičov a osobitné rokovania sa uskutočnili aj v Aragónsku. Karol sa tým stal možným nástupcom iberských korún, naďalej však až po svojej matke.

Narodenie a krst v Gente náhľad|Prinsenhof v Gente, miesto Karolovho narodenia, na vyobrazení Antonia Sandera z roku 1641. Karol sa narodil 24. februára 1500 v kniežacom sídle Prinsenhof, označovanom aj ako Hof ten Walle, v Gente. Bol druhým dieťaťom a prvým synom Filipa Pekného a Jany Kastílskej. Jeho staršia sestra Eleonóra sa narodila 15. novembra 1498. Narodenie mužského potomka zabezpečilo pokračovanie burgundsko-habsburskej vetvy a poskytlo Filipovi priameho dediča jeho titulov.

Prinsenhof bol rozsiahlym dvorským komplexom na severozápadnom okraji historického jadra Gentu. Pozostával z obytných a reprezentačných priestorov, kaplnky, hospodárskych budov, záhrad a dvorov. Burgundskí vojvodovia ho využívali počas pobytov v meste. Väčšina komplexu sa v neskorších storočiach nezachovala. Gent patril medzi najväčšie a hospodársky najvýznamnejšie mestá nizozemských krajín. Jeho prosperita vychádzala najmä z výroby a obchodu s textilom. Mestské cechy a patricijské rodiny mali značný politický vplyv a dlhú tradíciu obrany miestnych privilégií proti panovníckej moci. Narodenie dediča v Gente preto poskytlo mestu príležitosť verejne prejaviť vernosť dynastii a zároveň zdôrazniť vlastné postavenie v politickom usporiadaní Flámska. vľavo|náhľad|Interiér dnešnej Katedrály svätého Bavona v Gente; v čase Karolovho krstu bol chrám zasvätený svätému Jánovi. náhľad|Margaréta z Yorku, vdova po Karolovi Smelom a jedna z Karolových krstných matiek. Anonymný juhonizozemský portrét, okolo roku 1470.