Dagobert I. (* asi 603 – † 19. január 639) bol syn Chlotara II., kráľ Austrázie a kráľ Frankov (629 - 639) v 7. storočí.
Pokúsil sa kráčať v šľapajách svojho otca a zachovať autoritu kráľovskej moci. Rivalita medzi jednotlivými časťami ríše (najmä medzi Austráziou na jednej strane a Neustriou a Burgundskom na strane druhej) a neúspechy v bojoch so Slovanmi (porážka slovanským kráľom Samom pri Wogatisburgu roku 631/632), s Durinkami a so Sasmi ho však nútili k ústupkom voči šľachte. V roku 633 dosadil za kráľa Austrázie svojho nedávno narodeného nevlastného brata Sigiberta III..Sebastian Scholz str. 211 Po jeho smrti (639) sa stále viac dostávala do popredia funkcia majordómov. Zo sobáša potomkov dvoch najvýznamnejších poradcov Dagoberta I. v Austrázii - majordóma Pipina I. (640) a biskupa Arnulfa z Mét – vzišiel rod Karolovcov (Pipinovcov). Dagobert I. bol prvým franským kráľom pochovaným v kráľovskej hrobke v bazilike Saint-Denis.Georges Duby str. 134
Vláda v Austrázii Dagobert bol najstarším synom Chlotara II. a Haldetrúdy (575 – 604) a vnukom Fredegundy. Chlotar II. vládol nad všetkými Frankmi samostatne od roku 613. V roku 622 Chlotar ustanovil Dagoberta za kráľa Austrázie, takmer určite preto, aby pripútal austrázsku šľachtu k vládnucim Frankom. Ako dieťa žil Dagobert pod starostlivosťou predkov karolínskej dynastie a austrázskych magnátov, Arnulfa z Mét a Pipina z Landenu.
Chlotar II. sa snažil zvládnuť nestabilné spojenectvá, ktoré mal s inými šľachtickými rodinami počas väčšiny Dagobertovej vlády. Keď Chlotar udelil Austráziu Dagobertovi, spočiatku vylúčil Alsasko, Vogézy a Ardeny, ale krátko nato ho austrázska šľachta prinútila, aby tieto oblasti Dagobertovi pripustil. Vláda Franka v srdci Austrázie ešte viac zblížila Alsasko s austrázskym dvorom. Dagobert vytvoril nové vojvodstvo (neskôr Alsaské vojvodstvo) v juhozápadnej Austrázii, aby chránil región pred burgundskými alebo alamanskými ambíciami. Vojvodstvo zahŕňalo Vogézy, Burgundskú bránu a Transjuru. Dagobert ustanovil svojho dvorana Gundoina – ktorý mimochodom založil kláštory v Alsasku a Burgundsku – za prvého vojvodu tohto nového politického zriadenia, ktoré malo trvať až do konca merovejskej dynastie. Zatiaľ čo austrázski vládcovia ako Chlotar a Dagobert ovládali tieto regióny počas časti 7. storočia, nakoniec sa stali autonómnymi kráľovstvami, keďže mocné aristokratické rodiny hľadali samostatné cesty naprieč svojimi príslušnými ríšami.
Spojená vláda vľavo|náhľad|„Dagobertov trón“, z bronzu. Podstavec, tvorený kurulovou stoličkou, sa tradične pripisuje Dagobertovi, zatiaľ čo podrúčky a operadlo stoličky boli pridané za Karola Holého. Tento trón naposledy používal Napoleon I. v roku 1804, keď založil Rad Čestnej légie. Po smrti svojho otca v roku 629 zdedil Dagobert Neustrijské a Burgundské kráľovstvo. Jeho nevlastný brat Charibert II., syn Sichildy, si nárokoval Neustriu, ale Dagobert sa mu postavil na odpor. Brodulf, brat Sichildy, požiadal Dagoberta v mene svojho mladého synovca, ale Dagobert ho zavraždil a stal sa jediným kráľom Frankov. Neskôr daroval Charibertovi Akvitánsko ako „cenu útechy“. V roku 629 Dagobert uzavrel zmluvu s byzantským cisárom Herakleiom, ktorá zahŕňala vynucovanie povinného krstu Židov v celom jeho kráľovstve. Okrem podpísania tejto zmluvy Dagobert podnikol kroky aj na zabezpečenie obchodu v celej svojej ríši ochranou dôležitých trhov pozdĺž ústia Rýna v Duurstede a Utrechte, čo čiastočne vysvetľuje jeho neskoršie odhodlanie brániť austrázskych Frankov pred avarskou hrozbou.
Za vlády Dagobertovho otca a podobne zmýšľajúcich Merovejcov zažila franská spoločnosť v 7. storočí väčšiu integráciu – napríklad katolícka viera sa stala dominantnou – a celkovo sa zlepšila ekonomická situácia, ale neexistoval žiadny počiatočný impulz pre politické zjednotenie Galie. Chlotar II. sa nesnažil prinútiť svojich neustrijských susedov k podriadenosti, namiesto toho zvolil politiku spolupráce. To nezakazovalo lúpežné nájazdy na doplnenie dynastických pokladníc, ktoré Dagobert podnikol napríklad v Španielsku – jeden nájazd mu tam vyniesol 200 000 zlatých solidov. Historik Ian Wood tvrdí, že Dagobert „bol pravdepodobne bohatší ako väčšina merovejských panovníkov“ a uvádza napríklad jeho pomoc Vizigótovi Sisenandovi – ktorému pomohol pri jeho nástupe na vizigótsky trón v Španielsku – a za ktorú Sisenand udelil Dagobertovi zlatý tanier s hmotnosťou približne 500 libier (230 kg).
Keď boli v roku 632 zavraždení Charibert II. a jeho syn Chilperich, Dagobert mal Burgundsko a Akvitánsko pevne pod svojou vládou a stal sa najmocnejším merovejským kráľom za mnoho rokov a najuznávanejším vládcom na Západe. V roku 631 Dagobert viedol veľkú armádu proti Samovi, vládcovi slovanských Vinidov (Slovania) v Samovej ríši, čiastočne na žiadosť germánskych národov žijúcich na východných územiach a tiež kvôli Dagobertovmu sporu s ním o to, že Vinidi (Slovania) okradli a zabili niekoľko franských obchodníkov. Zatiaľ čo Dagobertove austrázske sily boli porazené v bitke pri Wogastisburgu, jeho spojencom z Alamanskej a Longobardskej ríše sa podarilo odraziť útok Vinidov. Sasi využili vtedajšiu situáciu a ponúkli Dagobertovi pomoc, ak súhlasí so zrušením ročného tributu 500 kráv pre Austrázanov. Napriek prijatiu tejto dohody Fredegar uvádza, že to nebolo veľmi užitočné, pretože Vinidi zaútočili znova nasledujúci rok.
Vláda v Neustrii, z Paríža V roku 632 sa vzbúrili austrázski šľachtici pod vedením majordóma, Pipina z Landenu. V roku 634 Dagobert upokojil vzbúrených šľachticov tým, že na trón dosadil svojho trojročného syna Sigiberta III., čím sa vzdal kráľovskej moci v najvýchodnejšej časti svojich ríš, rovnako ako to urobil jeho otec o jedenásť rokov skôr. Podľa názoru historika Iana Wooda malo Dagobertovo vytvorenie podkráľovstva pre jeho syna Sigiberta III. „dôležité dlhodobé dôsledky pre celkovú štruktúru Merovejského Franska“. vľavo|náhľad|Detail Dagobertovej hrobky, 13. storočie Ako kráľ si Dagobert urobil z Paríža svoje hlavné mesto. Počas svojej vlády postavil Altes Schloss v Meersburgu (v modernom Nemecku), ktorý je dnes najstarším obývaným hradom v tejto krajine. Dagobert, oddaný náboženskému presvedčeniu, bol tiež zodpovedný za výstavbu baziliky Saint-Denis na mieste benediktínskeho kláštora v Paríži. Vymenoval tiež svätého Arbogasta za biskupa v Štrasburgu. Dagobert bol podľa Fredegara milovaný v mnohých ohľadoch, ktorý napísal, že „preukázal spravodlivosť bohatým aj chudobným“ a dodal, že „málo spal a jedol a staral sa len o to, aby všetci ľudia odchádzali z jeho prítomnosti plní radosti a obdivu.“ Takéto veci úplne nevyjadrujú moc a nadvládu franských kráľov ako Dagobert, ktorý spolu so svojím otcom Chlotarom II. vládol do takej miery, že historik Patrick Geary opísal obdobie ich spoločnej vlády ako „vrchol merovejskej kráľovskej moci“.
Dagobert sa zapísal do histórie ako jeden z najväčších franských kráľov, napriek svojim priemerným vojenským úspechom (porov. jeho porážky so Sasmi a Vinidmi), keďže udržal svoje územia proti východným hordám a šľachticom až z Bavorska, ktorí sa usilovali o jeho nadvládu. Dagobert, ktorý mal v čase svojej smrti iba 36 rokov, je väčšinou historikov považovaný za posledného z veľkých merovejských kráľov, ale to neznamená, že došlo k výraznému úpadku franskej moci, najmä vzhľadom na spisy Pavla Diakona a Jána z Toleda. J.M. Wallace-Hadrill uviedol, že Dagobert „mal bezohľadnú energiu Chlodovika a prefíkanosť Karola Veľkého“. Napriek tomu, že viac-menej zjednotil franské ríše, pravdepodobne neočakával, že jednotná vláda bude pokračovať vzhľadom na rozdielne záujmy austrázskych a neustrijských Frankov, ako aj záujmy Akvitáncov a Burgunďanov. Po Dagobertovej smrti v roku 639 sa Pipinovi I. z Landenu podarilo znovu získať svoje postavenie v Métach (Metz). Medzitým bol Dagobert pochovaný v opátstve baziliky Saint-Denis v Paríži ako prvý franský kráľ, ktorý tam bol pochovaný. Dagobertov pohreb v Saint-Denis vytvoril precedens pre pochovávanie budúcich francúzskych vládcov na tomto mieste.
Odkaz náhľad Vzorec rozdelenia a vrážd, ktorý charakterizoval vládu kráľa Dagoberta, pokračoval aj v nasledujúcom storočí, až kým Pipin III. Krátky v roku 751 definitívne nezosadil posledného merovejského kráľa a nezaložil karolínsku dynastiu. Merovejskí králi-chlapci zostali neefektívnymi vládcami, ktorí zdedili trón ako malé deti a žili len tak dlho, aby splodili jedného alebo dvoch mužských dedičov, zatiaľ čo skutočná moc spočívala v rukách šľachtických rodín, ktoré vykonávali feudálnu kontrolu nad väčšinou územia.
V 30. rokoch 8. storočia bol napísaný Dagobertov životopis, Gesta Dagoberti, pravdepodobne od Hincmara. Je väčšinou nespoľahlivý, ale obsahuje niektoré informácie založené na autentických archívnych dokumentoch. Dagobert bol zvečnený v piesni Le bon roi Dagobert (Dobrý kráľ Dagobert), detskej riekanke s výmenami medzi kráľom a jeho hlavným radcom, svätým Eligiom (vo francúzštine Eloi) z konca 18. storočia. Satirické rýmy stavajú Dagoberta do rôznych smiešnych pozícií, z ktorých ho Eligiova dobrá rada dokáže vytiahnuť. Text sa stal mimoriadne populárnym ako vyjadrenie protimonarchistického cítenia počas Francúzskej revolúcie. Okrem toho, že Dagoberta a Eligiusa umiestňuje do ich príslušných rolí, nemá žiadnu historickú presnosť.
Manželstvo a deti Podľa Fredegarovej kroniky mal Dagobert I. „takmer súčasne tri kráľovné, ako aj niekoľko konkubín“. Rex Brittanorum Judicael prišiel do Clichy navštíviť Dagoberta I., ale rozhodol sa s ním neobedovať kvôli svojim pochybnostiam o Dagobertových morálnych rozhodnutiach, namiesto toho obedoval s kráľovým referendárom St. Audoenom.
Kronika Fredegara menuje tri kráľovné ako Nanthilda, Wulfegundis a Berchildis, ale nemenuje žiadnu z konkubín. V roku 625/6 sa Dagobert oženil s Gormatrúdou, sestrou manželky svojho otca Sichilde. Manželstvo bolo bezdetné. Po rozvode s Gormatrúdou v rokoch 629/30 si za svoju novú kráľovnú vymenoval Nanthildu, saskú slúžku (puellu) zo svojho osobného sprievodu. Porodila Chlodovika II. (nar. 634/5), neskoršieho kráľa Neustrie a Burgundska.
Krátko po jeho sobáši s Nanthildou porodila žena menom Ragnetrúda Dagobertovi I. syna, Sigiberta III. (nar. 630/1), neskoršieho kráľa Austrázie. Špekulovalo sa, že Regintrud, z opátstva Nonnberg, bola tiež dieťaťom Dagoberta I., hoci táto teória nezodpovedá predpokladanému dátumu Regintrudinho narodenia medzi rokmi 660 a 665. Vydala sa do bavorskej rodiny Agilolfingovcov, buď za Theoda Bavorského, alebo za jeho syna.
Mince a poklady za Dagoberta náhľad|Dagobertova hrobka v bazilike Saint-Denis, nanovo urobená v 13. storočí
Poklady Dagoberta
Mince
Referencie
Literatúra
Zdroj
Iné projekty
Kategória:Narodenia v 603 Kategória:Úmrtia v 639 Kategória:Vládcovia Frankov Kategória:Merovejovci Kategória:Pochovaní v bazilike Saint-Denis