Markíz Sébastien Le Prestre de Vauban (* 1. máj 1633, Saint-Léger-de-Foucheret, Francúzsko – † 30. marec 1707, Paríž, Francúzsko) bol francúzsky vojenský inžinier, ktorého dielo spôsobilo prevrat v koncepcii opevnení a následne v ich obliehaní. Svoj život zasvätil službe kráľovi Ľudovítovi XIV., ktorý ho za jeho zásluhy vymenoval za maršala.
Vaubanov význam v dejinách pevnostného staviteľstva i vojenstva je nesmierny a radí sa medzi najvýznamnejšie postavy svetovej vojenskej histórie. Všeobecne sa uvádza, že počas svojej kariéry vystaval pozdĺž francúzskych hraníc 33 nových pevností a asi tri stovky ich zmodernizoval. Pri tejto činnosti využil všetky dotrajšie znalosti v odbore budovania fortifikácií, ktoré sa vďaka jeho iniciatíve blížili k systematicky premyslenej vede o vojenskom staviteľstve. Rovnako ako výstavbu pevností zdokonalil aj predtým ťažkopádne obliehacie techniky, ktoré zjednodušil natoľko, že otázka pádu fortifikačného systému sa začala počítať nie v týždňoch a mesiacoch, ale v dňoch.
Od vstupu do armády až po výslužbu sa zúčastnil celkove na 48 obliehaniach, 140 bitkách a šarvátkach a bol osemkrát zranený.Kupka, s. 404. Napriek tomu, že významnú časť života verne slúžil francúzskemu panovníkovi a mal kráľovu priazeň, bol kritikom pomerov za jeho vlády a spísaním literárneho diela Projet d'une dixme royale (O kráľovom desiatku) upadol na sklonku života do nemilosti kráľovského dvora i francúzskej šľachty a duchovenstva.
Zrodenie velikána Narodil sa v Saint-Léger-de-Faucheret (neskôr na počesť slávneho rodáka premenovaného na Saint-Léger-Vauban) neďaleko Vézelay v Burgundsku v rodine nižšej a nie príliš zámožnej šľachty. Jeho otcom bol Urbian de Prestre a matkou Aimée de Cormignolles. Mladosť strávil na vidieku vo svojom rodisku. Tu dostal dobré vzdelanie zásluhou abbého de Fontaine, ktorý v ňom okrem iného rozvíjal talent v exaktných vedách - matematike a geometrii. Pri svojom štúdiu tiež prenikol do základov teórie staviteľstva a zoznámil sa s dielami niektorých klasikov z tohto odboru.Kupka, s. 391. Od desiatich rokov ďalej študoval v karmelitánskej cirkevnej škole, ktorá skôr prehĺbila jeho humanitné znalosti. Po ukončení vzdelania sa kvôli majetkovým pomerom rozhodol pre kariéru profesionálneho vojaka. Na odporúčanie svojho strýka bol v roku 1651 (v 18 rokoch) prijatý ako kadet do pešieho pluku bourbonského princa Ľudovíta II. de Condé. Vstupom do princovho povstaleckého vojska sa súčasne stal aj priamym účastníkom občianskej vojny známej pod názvom Fronda (1648-1653). Keďže povstalci uzavreli tajnú zmluvu o podpore so Španielskom, ktoré bolo s Francúzskom od roku 1635 vo vojne, prebiehali boje väčšinou na pohraničí Alsaska-Lotrinska a Španielskeho Nizozemska. Počas prvého roku činnosti v armáde bol de Vaubanovi, pre jeho príkladné správanie a prejavené vedomosti z odboru pevnostných systémov, ponúknutý dôstojnícky patent, ale ten, opäť kvôli tiesnivej finančnej situácii, musel odmietnuť. Následne vstúpil do radov kavalérie, ale i ako príslušník jazdy bol naďalej poverovaný inžinierskymi úlohami. V roku 1653 bol pri obliehaní Sainte-Menehould ranený a zajatý kráľovskými jednotkami. V zajatí, v ktorom mu hrozila aj poprava, mu kardinál Mazarin ponúkol možnosť vstupu do kráľovskej armády, ktorú vďačne prijal.Kupka, s. 392.
V službách kráľa Slnka thumb|left|Na ľavom líci Sébastiena Le Prestre de Vaubana je veľmi dobre viditeľná jazva po zranení, ktoré utrpel pri obliehaní mesta Douai Do služby v kráľovskej armáde bol de Vauban prijatý opäť do burgundského pešieho pluku, avšak tentoraz v hodnosti poručíka. Ku koncu roka 1653 sa vrátil do víru občianskej vojny ako pobočník vtedy najvýznamnejšieho francúzskeho fortifikačného odborníka rytiera Louisa Nicolasa de Clerville. Spoločne sa zúčastnili na opätovnom obliehaní španielskej posádky pevnosti Sainte-Menehould, pri ktorom de Vauban znova utrpel zranenia. Po ukončení obliehania, vo svojich 22 rokoch, velil ženistom, ktorí boli poverení opravami dobytej pevnosti.Brice, s. 99. Neskôr sa s rytierom de Clerville zúčastnil obliehania mesta Stenay, pri ktorom bol zranený strelou z muškety. 3. mája 1655 bol za svoje zásluhy vymenovaný za kráľovského inžiniera. V tom istom roku sa zúčastnil na obliehaní pevností Landrecies, Condé-sur-l’Escaut a Saint-Ghislain.Kupka s. 293. Za príkladné plnenie povinností aj pri týchto vojenských operáciách ho kardinál Mazarin povýšil do hodnosti kapitána. Štvrtýkrát bol ranený v roku 1657 pri obliehaní pevnosti Montmédy. Od 30. júla do 21. septembra 1658 bol poverený samostatným riadením všetkých obliehacích prác pri pevnostiach Gravelines, Oudenaarde a Ypry. Po podpísaní francúzsko-španielskeho mieru v roku 1659 sa v rokoch 1661 - 1662 venoval likvidácii opevnenia mesta Nancy. Následne bol so svojou jednotkou prevelený do Pikardie. V tomto mierovom období sa 25. marca 1660 oženil so svojou sesternicou Jeanne d'Aulnay. Medzi rokmi 1644 - 1666 bol poverený opevňováním mesta Breisach.Kupka, s. 392–393.
V roku 1667, po vypuknutí tzv. Devolučnej vojny, velil pod dohľadom kráľa obliehaniu pevností Douai, Tournai a Lille. Pri obliehaní mesta Douai bol ranený do tváre. Toto zranenie bolo príčinou tmavej jazvy na ľavom líci. Pri obliehaní Lille ho kráľ povýšil do hodnosti poručíka gardy (táto hodnosť sa rovnala hodnosti plukovníka v riadnych jednotkách) a po páde pevnosti bol poverený výstavbou jej citadely. Roku 1688 sa stal mestským guvernérom. Práci na citadele a mestskom opevnení sa venoval ďalšie tri roky, pričom sa podieľal na opravách aj iných Francúzmi dobytých miest.Kupka, s. 393–394.
Pri ďalšej vojne s Holandskom a jeho spojencami, ktorá vypukla v roku 1672 a skončila sa v roku 1678, velil gardový poručík de Vauban v roku 1672 obliehaniu pevností Orsoy a Duisburg, v roku 1673 Maastrichtu a v roku 1674 obliehaniu Besançonu a Dole.Kupka, s. 394. 30.augusta toho istého roku bol povýšený do hodnosti brigádneho generála. Ďalej úspešne zavŕšil obliehanie pevností Dinant, Huy a Limbourg. O rok neskôr mu podľahli Condé-Seur-Lescaut, Bouchain a Aire-sur-la-Lys. Pri poslednej menovanej fortifikácii bol opäť ranený, tentoraz do ruky. Zranenie mu vynieslo hodnosť generálmajora. V roku 1677 obliehal pevnosti Valenciennes, Cambrai a Saint Guillain. Po smrti rytiera de Clerville sa dňa 4. augusta 1678 stal generálnym komisárom pevností (Commissaire général des Fortifications). V tomto roku sa ešte zmocnil Gentu a Ieperu. V priebehu vojny vypracoval pre Ľudovíta XIV. správu (Mémoire des places Frontières de Flandre qu'il faudrait Fortifier pour la Surete de l'obéissance du roi), v ktorej navrhoval novú koncepciu obrany severných hraníc Francúzska spočívajúcej vo výstavbe nových a zdokonalení niektorých starých pevností, ktoré by stáli v dvoch líniách (tzv. pré carré) po trinástich. Prvá línia sa mala ťahať od Dunkerque k Dinantu a mala byť navyše posilnená dvomi bastiónovými fortňami (úsek obranného pásma medzi špicami bastiónov), druhá od Gravelines k Meziéres. Túto koncepciu po konci vojny a zmene hraníc v dôsledku Nijmegenského mieru ešte rozšíril návrhom (Mémoire sur les places de la nouvelle Frontier) výstavby pevností na hraniciach Francúzska a Španielska v oblasti Franche-Comté, Provensalska a Languedoc-Roussillonu. Obidva ambiciózne projekty francúzsky kráľ schválil a Vauban začal s ich realizáciou v roku 1680.Kupka, s. 394–396. thumb|Vaubanov pomník v parížskej Invalidovni Pri ďalšom vojnovom konflikte, tzv. vojne reunií (1683-1684), velil generálmajor Vauban obliehaniu miest Kortrijk a Luxemburg. Po uzavretí mieru sa opäť veľmi činorodo venoval prestavbe aj budovaniu nových opevnení a výstavbe nových civilných objektov. Na začiatku vojny s Augsburgskou ligou (1688-1697) bol 24.augusta 1688 pred útokom na pevnosť Philippsburg povýšený do hodnosti generálporučíka. Do konca roka ešte stihol dobyť Mannheim a Frankenthal. Následne vykonával inšpekciu v dolnom Flámsku, pričom ochorel na maláriu a bol nútený ísť sa liečiť. Na bojisko sa vrátil až v roku 1691 a vzápätí po svojom návrate sa zmocnil pevnosti Mons. V roku 1692 velil obliehaniu pevnosti Namur, kde si zmeral sily s holandským inžinierom Mennom van Coehoornom, ktorý bol vo svojej dobe rovnako uznávaným odborníkom v odbore vojenského staviteľstva ako jeho francúzsky súčasník, a pevnosť vybudoval.Duffy, s. 178. Po jej páde sa Vauban celé tri roky intenzívne venoval prestavbe namurských fortifikácií, napriek tomu mesto spojenci, na čele s Coehoornem, v roku 1695 dobyli späť. Do konca vojny stihol markíz de Vauban ešte úspešne zavŕšiť obliehanie pevností Charleroi a Ath. Po skončení konfliktu začal v roku 1699 stavbu svojho vrcholného diela, pevnosti Neuf-Brisach.Kupka, s. 396–398.
Do zoznamu vojen, na ktorých sa markíz de Vauban zúčastnil, patrí i vojna o španielske dedičstvo (1701-1714). V jej priebehu bol 14. januára 1703 povýšený do hodnosti maršala Francúzska. V tomto roku ešte riadil posledné obliehanie vo svojom živote, a to pevnosti Breisach. 2. februára 1705 z neho kráľ urobil rytiera rádu Svätého ducha, načo 18.júna, kvôli pokročilému veku, odišiel do výslužby. Zomrel 30. marca 1707 vo svojom dome v Paríži v ulici St. Vincent (dnešná ulica sv. Rocha) na zápal pľúc.Kupka, s. 399. De Vaubanove pozostatky boli prevezené do jeho zámku v Bazoches, ktorý získal v roku 1675 vďaka subvenciám Ľudovíta XIV. Pochovali ho na jeho panstve, ale za Veľkej francúzskej revolúcie boli jeho pozostatky pri vyčíňaní spodiny vysypané z olovenej rakvy, ktorá sa použila na výrobu munície, a zachovala sa len schránka s de Vaubanovym srdcom uložená v kostole svätého Hilaria. Odtiaľ ju dal Napoleon Bonaparte v roku 1804 previesť do Paríža a 26. mája 1808 slávnostne uložiť v alabastrovom osáriu pod kupolu Invalidovne.
Jeden z Vaubanových súčasníkov o ňom vo svojich pamätiach napísal:
Činnosť v oblasti architektúry Do vojenskej architektúry markíz de Vauban veľa nových prvkov nepriniesol. Jeho inžinierska činnosť vychádzala z jednoduchých a elegantných zásad, ktoré prevzal od ďalšieho francúzskeho inžiniera, Blaise Emilla Françoise de Pagan, grófa de Mervilles (1604-1665). Napriek tomu, pokiaľ išlo o prispôsobenie pevnostného systému zložitostiam reliéfu terénu, nikto de Vaubana neprekonal a jeho prevratné koncepcie pretrvali až do začiatku 19.storočia. V niektorých ohľadoch ho však predstihol jeho nasledovník, francúzsky inžinier Louis de Cormontaigne (1695-1752), ktorý hradobné sústavy de Vaubanovej koncepcie v rôznych aspektoch vylepšil a pre inšpiráciu mnohých pevnostných staviteľov sa stal najobľúbenejším vojenským architektom.
Neskorší pevnostní teoretici de Vaubanovu prácu rozdelili na tri používané systémy, ktoré sa od seba odlišujú použitím prvkov, rozmerov i tvarov.Kupka, s. 402. Do roku 1687 uplatňoval najčastejšie svoj prvý systém. Ten sa vyznačoval pomerne veľkou podobnosťou prvkov s novotalianskou inžinierskou školou, predovšetkým s jej ostrouhlými bastiónmi, s bokmi chránenými ušnicami. Druhý systém, ktorý začal uplatňovať od roku 1682, sa vyznačoval oveľa väčšou komplikovanosťou a bol obohatený početnejšími vonkajšími prvkami. Tu sa snažil odstrániť chyby z prvého systému a inovovať svoj doterajší stavebný štýl. Tretí systém, ktorým zdokonalil nedostatky systému druhého, uplatnil len na sklonku svojho života pri stavbe pevnosti Neuf-Brisach.
Pre markíza de Vauban bola ideálnym tvarom pevnosti osemcípa hviezda s priemerom asi 900 metrov.Bridge, s. 94. Kurtíny, ktoré spájali bastióny, prebiehali po zdanlivo rovných líniách, ktoré však z každej strany trochu ustupovali, aby mohli byť kryté bočnou paľbou z okolitých prestupujúcich dvoch tretín . Tie boli pre zmenu kryté streľbou z bastiónov. thumb|left|Plán mestského opevnenia v Neuf-Brisach, ktoré je doteraz považované za Vaubanovo majstrovské dielo. Opevnenie bolo dokončené len rok po maršalovej smrti.