náhľad|Oblasti osídlené Grékmi v staroveku Staroveké Grécko bola vyspelá európska kultúra. Zemepisne sa vzťahuje na oblasť súčasného Grécka a západného Turecka, v širšom ponímaní aj na oblasti v tom čase osídlené Grékmi – Cyprus, maloázijské pobrežie Egejského mora (Iónia, Dorida, Aiolida), Sicíliu, južné Taliansko a rozptýlené sídla na pobreží dnešného Albánska, Bulharska, Egypta, Francúzska, Líbye, Rumunska, Gruzínska, Španielska či Ukrajiny.
Staroveké grécke mestské štáty nazývame polis. Staroveké Grécko sa spravidla datuje pre celú Grécku históriu pred spojením s Antickým Rímom (okolo 3000 pred Kr. až 146 pred Kr.). Je niekedy rozšírené aj o obdobie pod Rímskou nadvládou (posledné staroveké Olympijské hry sa konali v roku 393 , prípadne až do slovanských nájazdov do Grécka v 6. stor.).
Staroveké Grécko položilo základy západnej kultúry. Grécka kultúra mala veľký vplyv na Staroveký Rím, ktorý ju ďalej rozšíril na mnohé miesta Európy. Staroveké Grécko malo nesmierny vplyv na jazyk, politiku, vzdelanie, filozofiu, umenie a architektúru.
Geografia Pôvodné pevninské Grécko sa rozkladalo prevažne na území dnešného Grécka a západného Turecka. Rozdeľovalo sa na Macedóniu (severovýchod), Epirus (severozápad), Tesáliu, a juh krajiny tvorili kraje Evrytania, Dorida, Lokrida, Aitólia, Akarnania, Boiótia, Atika a polostrov Peloponéz (s regiónmi Achája, Argolida, Arkádia, Mesenia a Lakónia. V Malej Ázii sa do materského Grécka rátajú kraje Iónia, Aiolida a Dorida. Významné ostrovy pevninského Grécka boli Kréta, Eubója, Kyklady, Salamina a Aigina, maloázijské ostrovy sú napríklad Rodos, Samos a Lesbos. Grécko je prevažne hornatá krajina, najväčšia hora je Olymp, iné pohoria sú Pindos, Taygetos, Chlomo, Erymanthos, Athamanika, Parnon a iné. Grécko má tiež bohaté vodné zdroje a mnoho riek, najznámejšie sú Acherón, Elisson, Pineios, Eurótas, Spercheios, Haliakmon, Axios, Strymon a Nestos. Severné Grécko (Epirus, Macedonia) tvorili prevažne vidiecke kraje, mestské centrá boli najmä na juhu a v Malej Ázii, na severe iba hlavne kolónie mestských štátov. Najvýznamnejšie mestá Grécka boli Atény, Sparta, Smyrna, Efez, Fókaia, Halikarnassos, Milétos, Pergamon, Téby, Korint, Patra, Larisa, Argos, Olympia, Delfy, či Solún a Pella.
Dejiny
náhľad|Perikles
Grécke dejiny patria medzi jedny z najdlhších a najvýznamnejších svetových dejín, ktoré začínajú ešte pred príchodom Grékov do Grécka, kedy tu žili Pelasgovia (pevnina) a Minojci (Kréta a niektoré ostrovy). Okolo roku 2000 pred Kristom do Grécka prenikli prvé grécke kmene-Achájci a asi aj Ióni, ktorí približne po troch storočiach vytvorili prvú grécku kultúru, Mykénsku kultúru. Neskôr sa v Grécku usadili ďalšie grécke kmene, Dóri, Aioli, Epirótske kmene a Macedónci, ktorí sa premiešali s pôvodným obyvateľstvom a tak vytvorili grécky národ.
Perzské vojny – Staroveké Grécko
Staroveké Grécko – Peloponézske vojny.
thumb|265x265px|Významné bitky v starovekom Grécku. Grécke mestské štáty sa v 5. storočí pred Kr. rozdelili na dve veľké zoskupenia. Na Peloponéze a Korintskej šiji sa už v 6. storočí pred Kr. spojili štáty do tzv. peloponézskeho spolku, ktorého hegemónom bola Sparta. V roku 478 pred Kr. sa vytvoril délsky námorný spolok (nazývaný aj délska symmachia), v ktorom sa spojili grécke mestské štáty, obávajúce sa hrozby perzského útoku. Po prenesení pokladnice z ostrova Délos do Atén sa spolok premenoval na aténsky námorný spolok. Peloponézske vojny boli výsledkom sporov medzi štátmi oboch zoskupení, predovšetkým v oblasti hľadania surovín, potravinových zdrojov a politickej rivality medzi politickými skupinami vnútri jednotlivých štátov (demokrati a aristokrati).
Po prepuknutí vojna zasiahla prakticky všetky oblasti, osídlené Grékmi. Do vojny sa zapojili štáty v materskom Grécku, ale Aténčania si potrebovali zabezpečiť aj námorné cesty do Čierneho mora, odkiaľ dovážali asi tretinu spotreby obilia v štáte, takisto zaútočili proti Syrakúzam na Sicílii, odkiaľ takisto dovážali obilie.
Vojny sa viedli na mori i na pevnine. Hoci platilo základné pravidlo, že Atény a ich spojenci mali prevahu na mori a Sparta zase na zemi, nakoniec sa rozhodujúca bitka odohrala na mori a Sparta v nej zvíťazila. Sparťania využili svoje víťazstvo a donútili Atény nielen zbúrať tzv. Dlhé hradby, ale zmenila sa aj vláda (k moci sa dostali reakčné skupiny, prenasledujúce demokratických politikov v štáte), Atény museli rozpustiť svoj námorný spolok.
Po skončení vojny Sparťania využili svoje vedúce postavenie a do porazených mestských štátov i do vedenia štátov, ktoré boli ich spojencami, dosadzovali svojich politikov (harmostovia), čo viedlo k nespokojnosti obyvateľov a k vytváraniu nových protispartských spojenectiev. Sparta bola oslabená a do popredia sa dostali na prechodné obdobie predovšetkým Théby v Boiótii a od polovice 4. storočia pred Kr. Macedónia.
Hlavným prameňom k poznaniu dejín peloponézskych vojen je dielo gréckeho historika Thukydida, na ktorého nadviazal Xenofon. Okrem toho sa zachovali aj viaceré nápisy, ktoré informujú o uzatváraní spojenectiev medzi jednotlivými štátmi, účty o nákladoch na budovanie lodí a ďalšie pramene.
Grécko v rímskom období náhľad|Víťazný oblúk cisára Galéria, 4. stor., Solún. náhľad|Kelsiova knižnica v Efeze, 2. stor. po Kr. Počas rímskeho obdobia si Grécko dlho udržiavalo určitú autonómiu. Rimania rešpektovali kultúrnu a vzdelanostnú úroveň Grécka a stále sa chodili vzdelávať do Atén, na Rodos, alebo navštevovali významné grécke mestá a veštiarne. Cisár Nero obľuboval Grécko a dal tam usporadúvať početné hudobné a básnické súťaže, z ktorých si prinášal zlaté vence víťaza. Za to získavali grécke mestá oslobodenie od daní alebo rôzne úľavy. Cisár Vespazián načas obmedzil privilégiá gréckych miest, ale cisár Hadrián, ako veľký filhelén dal napr. v Aténach vybudovať veľký chrám Dia Olympského, knižnicu a agoru, kúpele, novú štvrť a víťazný oblúk. Inšpiroval sa stavbami v Aténach a vo svojej vile v Tivoli si dal vybudovať napodobeninu aténskej stoy a karyatídy. Tradičné helenistické grécke centrá mestá boli po Ríme najväčšie mestá ríše, boli to maloázijský Efez, sýrska Antiochia a egyptská Alexandria. Tieto mestá mali viac ako pol milióna obyvateľov. Navyše západná Malá Ázia bolo územie Rímskej ríše s vôbec najväčšou koncentráciou miest, veľké mestské centrá boli od seba vzdialené len niekoľko kilometrov. V Aténach naďalej fungovali filozofické školy (predovšetkým Platónova Akadémia), konali sa tiež tradičné slávnosti, ako panaténaje a olympijské hry. Až v roku 395 ich cisár Theodosius I. zakázal a v roku 529 cisár Justinián I. dal zavrieť filozofické školy v Aténach.
Architektúra a sochárstvo prežívali aj počas rímskeho obdobia veľký rozkvet, tradičné centrá gréckej kultúry ako Atény a Efez sa stali ríšskymi centrami umeleckých dielní, kde sa vyrábali sochy, sarkofágy a vlysy. V architektúre sa presadil korintský sloh. Stavali sa rozsiahle kolonády a fóra, monumentálne budovy, kúpele, divadlá, akvadukty a štadióny.
V roku 395 cisár Theodosius rozdelil Rímsku ríšu na dve časti. Hranica medzi Východorímskou ríšou a Západorímskou ríšou sledovala jazykovú hranicu: na východe sa rozprávalo prevažne grécky, na západe latinsky. Grécko sa stalo súčasťou Byzantskej ríše, ktorá síce pokračovala v tradícii rímskeho štátu, no jej kultúra a prejav bol grécky, pričom si zakladala na pokračovaní kultúry starovekého Grécka. Niektorí historici kladú zánik antickej gréckej kultúry do 6. stor., kedy Grécko obsadili Slovania, ktorí počas svojich nájazdov zničili dovtedy prosperujúce tradičné centrá gréckej kultúry na európskom kontinente, napríklad Atény, Korint, Spartu a Téby, ktorých obyvateľstvo mestá opustilo a utiahlo sa na vidiek, čím fakticky na niekoľko stáročí končí tisícročná kultúra vyspelých gréckych mestských centier v Grécku. Grécko sa z týchto pohrôm dokázalo spamätať až v 10. stor., no kultúrne centrá Grékov boli natrvalo prenesené do maloázijských miest a do Konštantínopolu.
Starogrécke kmene Nie je celkom správne hovoriť v staroveku o jednotnom gréckom národe. Príslušnosť ľudí k nejakému celku bola vtedy vyjadrená príslušnosťou k jednotlivým gréckym štátom, ktoré medzi sebou stále bojovali. Až zakladanie kolónií v negréckych krajinách a následné spojenie viacerých gréckych štátov proti vonkajšiemu nepriateľovi, Perzskej ríši, dopomohlo k čiastočnému uvedomeniu si príbuznosti v kultúre rozličných gréckych štátov. Najväčšie grécke kmene, ktoré sa v Grécku usádzajú postupne po roku 2000 pred Kr. boli Ióni (obývali Atiku, Ióniu, Kyklady a kolónie v severnom Grécku, napr. Chalkidiki), Dóri (Peloponéz, Stredozápadné Grécko, Kréta, Dodekanézy, Dorida), Achájci (Peloponéz, Cyprus), Aioli (Tesália, Lesbos, Aiolida), Epiróti (rozličné kmene v severozápadnom Grécku a južnom Albánsku- Epirus) a Macedónci (sever dnešného Grécka- Makedónia). Každý z týchto kmeňov rozprával odlišným dialektom a používal aj vlastný typ gréckej abecedy. Sever Grécka, teda Macedónia, Tesália a Epirus boli rozdielne, ako zvyšok Grécka. Ich obyvatelia nežili v mestských štátoch, ale v kráľovstvách, podobne ako ich susedia Tráci, Ilýri či Paióni, preto ich ostatní Gréci z vyspelých poleis pokladali za menej kultúrnych príbuzných. Všetky starogrécke kmene sa v krajoch kde sa usadili, pomiešali s pôvodným obyvateľstvom, v Grécku s neznámymi Pelasgami a v Malej Ázii s pôvodným paleoanatólskym obyvateľstvom. To nám dokladajú aj fýly, teda rozdelenia obyvateľov gréckych poleis, kde sú často zastúpené aj pomenovania pôvodného negréckeho obyvateľstva. Navyše grécki historici píšu, že horské oblasti stredného Grécka boli ešte v klasickej dobe čiastočne obývané pôvodnými ešte nehelenizovanými obyvateľmi s vlastným jazykom. Rozdelenie na hlavné grécke kmene postupne upadá v helenistickej dobe, kedy ako univerzálny jazyk slúžil aténsky iónsky dialekt, ktorý postupne ostatné dialekty vytláčal a stal sa predchodcom novogréčtiny. Tento proces bol dovŕšený v rímskom období, kedy rozdelenie Grékov na tieto kmene prestáva existovať. Dnes existujú v Grécku skupiny obyvateľstva, ktorých kultúra odvodzuje konkrétny pôvod od niektorých starogréckych kmeňov. Ide napríklad o Maniotov, Cakónov a Sfakianov, ktorí sú dórskeho pôvodu (dokonca Cakóni si vo svojom dialekte uchovali prvky z dórskeho dialektu). V Tesálii zase existuje niekoľko dedín, kde sa v miestnom dialekte uchovalo množstvo aiolizmov.
Kultúra
Literatúra Pozri aj: Grécka literatúraGrécka literatúra začína v 9. stor. pred Kr. Homérom. Gréci vymysleli moderný epos, drámu, teda komédiu a tragédiu a historiografiu. Najvýznamnejší starovekí spisovatelia boli napr. Sofokles, Euripides, Aischylos, Aristofanes, Thoukydides, Hérodotos či Ploutarchos. Z filozofov najznámejší Platón a Aristoteles.
Filozofia náhľad|Platónska akadémia, mozaika, Pompeje Staroveké Grécko je kolískou antickej filozofie, ktorá sa stala základom súčasnej európskej filozofie, ale aj vedy a techniky.
Grécku filozofiu nazývame antickou filozofiou. Je to súhrn filozofických učení, ktoré rozvíjali myslitelia v starogréckej i starorímskej spoločnosti od konca 7. storočia až do 6. storočia pred Kr. Pôvodná rodová spoločnosť sa rozpadá a vznikajú štáty. Majetkovú a sociálnu rovnosť v rode nahrádza sociálno-ekonomická nerovnosť vo vytvárajúcej sa otrokárskej spoločnosti. Tieto zmeny spôsobili, že zanikajú tradičné mýtické predstavy o svete a vytvárajú sa vedecké názory a abstraktno-filozofické predstavy o skutočnosti. Vznik filozofie v antickom Grécku bol dôsledkom hlbokých premien gréckej spoločnosti a človeka v nej. Filozofia vznikla v maloázijskej Iónii, kde miestni vysoko civilizovaní Gréci preberali rozličné myšlienkové podnety od vyspelých orientálnych národov. Práve tu vzniká milétska (iónska) škola, ktorá položila základy filozofie. Filozofia sa rozšírila aj do iných centier gréckej kultúry, najmä do Atén a tiež do južnej Itálie (známa Eleatská škola).
Vývoj otrokárskeho zriadenia zodpovedá aj vývoj filozofie.