náhľad|Švédsky krajčírsky majster Agne Widenheim (19182007), ktorý túto profesiu vykonával sedem desaťročí, pri práci vo svojej dielni v Malmö (1993) náhľad|Krajčírka odoberá miery zákazníčky kvôli zákazkovej výrobe šiat (Belehrad, 1937) Krajčírstvo je remeslo a povolanie spočívajúce v šití odevov, pričom týmto výrazom sa taktiež označuje krajčírsky študijný odbor, ako aj miesto, prevádzka, kde sa odevy šijú (t. j. krajčírsky salón, krajčírska dielňa, krajčírsky podnik).. „krajčír -a m.[užský rod] odborník na zhotovovanie odevov; samostatný živnostník: pánsky, dámsky k.; krajčírka -y -rok ž.[enský rod]; krajčírsky príd.[avné meno]: k-a dielňa; krajčírstvo -a -tiev s.[tredný rod] 1. iba jedn.[otné číslo] krajčírsky odbor 2. krajčírsky salón, krajčírska dielňa“ Osoba, ktorá sa krajčírstvu venuje sa označuje výrazom krajčír, resp. krajčírka.

Krajčírstvo na Slovensku Na území dnešného Slovenska bolo krajčírstvo do 12. storočia zamestnaním žien, pričom v súvislosti so zakladaním cechov sa v 12. (13.) až 14. storočí stalo mužským zamestnaním, samostatne vyčleneným remeslom. Prvé krajčírske cechy vznikli v Banskej Štiavnici (1446), Košiciach (1457), Prešporku (Bratislave), Bardejove (obe 1459) a v Krupine (1462). Celkovo vzniklo až 110 krajčírskych cechov, čo bol po ševcovstve druhý najvyšší počet spomedzi cechových remesiel. Za svojho patróna pokladali Jána Krstiteľa.

Zatiaľ čo muži krajčíri šili odevy pre meštianstvo a šľachtu, ale aj časti mužského ľudového odevu, na vidieku ženský odev a časti mužského odevu šili naďalej po domácky ženy. Vzhľadom na rastúci počet krajčírskych remeselníkov a odlišné požiadavky nemeckého obyvateľstva sa v 16. storočí v niektorých mestách krajčírstvo rozdelilo na nemecké a uhorské, pričom nemeckí krajčíri šili odevy aj pre mestské ženy.

Keďže krajčírske dielne vyrábali len pre miestny trh, až do 17. storočia sa koncentrovali v slobodných kráľovských a banských mestách, pričom v priebehu 17. a 18. storočia vo výraznej miere krajčírstvo preniklo do zemepanských a poľnohospodárskych mestečiek a v 18. a 19. storočí aj do dedinského prostredia. V 16.17. storočí sa od krajčírstva odčlenilo tzv. halenárstvo (širičiarstvo), ktoré šilo vrchný súkenný odevu pre ľudové vrstvy.

Najväčším strediskom krajčírstva bol Prešporok, v ktorom v roku 1767 pôsobilo 110 krajčírskych dielní, pričom tento počet sa do roku 1828 zvýšil až na 180. Medzi ďalšie mestá so silným zastúpením krajčírskeho remesla patrila Banská Bystrica (36 dielní v roku 1750), Trnava (46 v roku 1828), Komárno (48 v roku 1753) a Košice (57 v roku 1828), pričom v roku 1890 bolo v slovenských župách celkom 5 315 krajčírskych dielní, čo predstavovalo 8,3 % zo všetkých remeselných dielní. Tento počet do roku 1900 narástol na 6 637 (11,7 %) a do roku 1910 na 8 617. Najväčší rozvoj v tomto smere zaznamenali Turčianska a Zvolenská župa, potom Nitrianska, Prešporská, Komárňanská a Trenčianska župa. Kontinuálne stúpal aj počet osôb venujúcich sa krajčírstvu: v roku 1890 išlo o 10 594, v roku 1910 o 14 157 a v roku 1921 až o 16 502 ľudí.

Krajčírstvo sa v priebehu 19. storočia postupne špecializovalo na pánske a dámske a na také, ktoré sa zameriavalo na šitie a vyšívanie bielizne a bytového textilu, čo vykonávali takmer výhradne ženy (nárečovo švački). V roku 1890 bolo v slovenských župách 3 316 šijacích dielní, do roku 1900 tento počet stúpol na 3 445 a do roku 1910 na 3 891 dielní, ktoré tvorili 55,3 % všetkých dielní. Najhustejšie nimi bola pokrytá Prešporská, Ostrihomská, Novohradská a Gemerská župa, pričom slabší výskyt mali v Hontianskej, Turčianskej, Oravskej a v Šarišskej župe.

Na rozvoji krajčírstva v 19. storočí sa významne podieľal vynález šijacieho stroja. Koncom 19. storočia as rozšíril do remeselných dielní a v prvých dekádach 20. storočia aj do domácností.

Po vzniku Československa sa krajčírstvo ďalej rozvíjalo. V roku 1930 bolo na Slovensku 3 861 pánskych krajčírstiev, ktoré zamestnávali 7 476 osôb pomocného a učňovského personálu, a 1 963 dámskych krajčírstiev so 4 301 zamestnanými osobami. V 30. rokoch vzniklo viacero podnikov na výrobu konfekčného odevu. Napr. v roku 1939 založili na Slovensku svoje pobočky prostějovskí podnikatelia Arnošť Rolný (v Žiline) a Jan Nehera (v Trenčíne), a v Prešove založili bratia Michal a Štefan Magurovci podnik Magura. Konfekčné podniky postupne zatláčali remeselné krajčírstvo do úzadia, nakoľko aj robotnícke vrstvy si začali osvojovať konfekčný odev, ktorý sa rozširoval prostredníctvom obchodnej siete aj skrze obchodných agentov. Napriek tomuto odlivu klientely, remeselní krajčíri a krajčírky naďalej šili ľudové odevy alebo odevy pre stredné vrstvy. K zániku remeselného krajčírstva došlo v roku 1948 v dôsledku nástupu komunistického režimu, ktorý zakázal remeselnú činnosť a pretrvávajúce živnosti začlenil do konfekčných výrobných družstiev. Okrem samotných výrobných družstiev zákazkovú a doplnkovú výrobu odevov zabezpečovali podniky miestneho hospodárstva (napr. Modeta Žilina, Vkus Brtislava), pričom veľké národné podniky sa orientovali na konfekčnú výrobu šatstva a bielizne (napr. Odevné závody kapitána Nálepku v Prešove, Makyta, Trikota). Remeselná krajčírska výroba síce ojedinele pretrvala aj v rokoch 19481989, ale prevažne sa tak dialo podomácky, neoficiálne.

Poznámky

Referencie

Ďalšia literatúra

Iné projekty

Pozri aj haute couture

Kategória:Povolania Kategória:Krajčírstvo