Planétka môže byť v záhradníctve aj malá ručná plečka na pletie malých parciel, pozri planétka (záhrada). right|thumb|Planétka 951 Gaspra na fotografii sondy Galileo, prvá zblízka vyfotografovaná planétka
thumb|right|330px|Planétky (a planéty) vo vnútornej časti slnečnej sústavy (po Jupiter).
Planétka (iné názvy: malá planéta, planetoid, planetoida, asteroid) je stredne veľké pevné prirodzené teleso obiehajúce okolo Slnka, v užšom zmysle bez transneptúnskych planétok a prípadne aj bez Kentaurov. Pojem spravidla nezahŕňa kométy. Podrobnejšie znenie definície a komentár k názvom pozri nižšie.
Planétky v užšom zmysle sú tvorené prevažne neprchavými látkami, čiže horninami a kovmi. Všetky majú nepravidelný tvar, pretože ich slabá gravitácia nedokázala sformovať do tvaru gule. Ich povrch je posiaty krátermi v dôsledku vzájomných zrážok. Ich slabá gravitácia nedokáže udržať atmosféru a ich vychladnuté, stuhnuté vnútro zase nevytvára magnetické pole. Ich počty sú veľmi vysoké, v slnečnej sústave predstavujú zďaleka najpočetnejšiu známu kategóriu telies. Niektoré z planétok boli navštívené kozmickými sondami, väčšinou len preletom okolo nich na ceste k hlavným cieľom, ale existujú aj misie zamerané len na výskum planétok a dokonca aj na dovezenie vzoriek z nich na Zem.
Terminológia náhľad|upright=1.5|Množinové vyjadrenie (Eulerov diagram) terminológie pre rôzne typy telies slnečnej sústavy. Ako vidno, planétky (vo význame 1) = trpasličie planéty + malé telesá slnečnej sústavy − kométy.
Základ Planétka (iné názvy: malá planéta, planetoid, staršie: planetoida, asteroid) môže byť: 1) v širšom zmysle: prirodzené pevné teleso obiehajúce okolo Slnka, ktoré je menšie ako (netrpasličia) planéta a väčšie ako meteoroid, okrem kométy (pričom ale niektoré definície do planétok zahŕňajú aj kométy) 2) v užšom zmysle: rovnako ako bod 1, ale okrem transneptúnskych planétok (a komét) a prípadne aj okrem planétok medzi Jupiterom a Neptúnom, čiže tento význam zahŕňa len objekty vyskytujúce sa relatívne bližšie k Slnku (zhruba po Jupiter alebo po Neptún). Pokiaľ ide o termíny z vyššie uvedenej definície: Presná veľkostná hranica medzi meteoroidom a planétkou (asteroidom) je sporná (ako hranica sa uvádza priemer objektu 1 meter, 50 metrov, 100 metrov a pod.); naopak pojem planéta je jasne definovaný (planéty slnečnej sústavy sú Merkúr, Venuša, Zem, Mars, Jupiter, Saturn, Urán, Neptún a do roku 2006 aj Pluto).
Niektorí autori terminologicky rozlišujú medzi pojmami planétka/malá planéta/planetoid(a) (=vyššie uvedený význam 1) a asteroid (=vyššie uvedený význam 2). Podľa tejto terminológie sa teda planétky delia na (a) asteroidy, (b) rôzne planétky zhruba medzi Jupiterom a Neptúnom (tieto sú alternatívne zaraďované pod asteroidy), napr. Kentauri, a (c) transneptúnske planétky. Pozri aj nižšie kapitolu Základné delenie.
Pojmu planétka vo význame 1 je podobný pojem malé teleso slnečnej sústavy, vytvorený v roku 2006. Pojem malé teleso slnečnej sústavy však vždy zahŕňa aj kométy slnečnej sústavy a naopak nezahŕňa trpasličie planéty.
Zdroje tejto kapitoly: planetka. In: Technický slovník naučný P-Q. Encyklopedický dům, 2004, S. 106asteroid. In: Encyclopaedia Beliana 1, S. 413, 414 (Poznámka: Verzia článku v onlive verzii Beliany oproti pôvodnej verzii článku obsahuje pokazený obrázok [vypadlo grafické vyznačenie pásov planétok] a niektoré chybné úpravy, napr. chybné tvrdenie, že trpasličie planéty nie sú planétky)planétky. In: PyramídaZákladné názvy z astronómie. In: Kultúra slova 1992 KARTTUNEN et al. ed., Fundamental Astronomy, 2007HUGHES, D. W., MARSDEN, B. G.. Planet, asteroid, minor planet: a case study in astronomical nomenclature. In: Journal of Astronomical History and Heritage, 10(1), 21-30 (2007). 21
Špeciálne významy Niekedy sa vyššie uvedené pojmy (význam 1) používajú aj pre iné hviezdy než Slnko. Nasledujúci text sa zaoberá len slnečnou sústavou.
O iných významoch slova planetoid(a) pozri planetoid.
Pojem umelý asteroid (umelá planétka/umelý planetoid) sa občas používa na označenie človekom vytvorených objektov, ktoré skončili na obežnej dráhe okolo Slnka, ako napríklad sonda Mariner IV.
Základné delenie Planétky v širšom zmysle/asteroidy v širšom zmysle:Zdroje sú rovnaké ako v kapitole Terminológia, ale najmä text Burbine 2017 asteroidy v užšom zmysle/planétky v užšom zmysle: asteroidy v najužšom zmysle/planétky v najužšom zmysle: blízkozemské asteroidy (blízkozemské planétky) Trójania Venuše, Zeme a Marsu krížiče Marsu Maďarská rodina planétok asteroidy hlavného pásu (planétky hlavného pásu) Trójania Jupitera (= Trójania v užšom zmysle) - delia sa na skupiny: Gréci a Trójania v najužšom zmysle krížiče Jupitera Kentauri Trójania Uránu a Neptúnu damokloidy - špecifická skupina (planétky podobné kométam) transneptúnske planétky (t.j. planétky, ktoré sú transneptúnskymi telesami) - vrátane planétok Kuiperovho pásu (vrátane Pluta)
Trpasličie planéty sú časť planétok hlavného pásu a časť transneptúnskych planétok (a možno aj časť Kentaurovhttp://web.gps.caltech.edu/~mbrown/dps.html).
Základná charakteristika Planétky (vo význame 1) sú stredne veľké telesá nachádzajúce sa najmä v priestore medzi Marsom a Jupiterom, v tzv. pásme planétok (synonymá: prstenec/pás planétok, pásmo/prstenec/pás asteroidov). Veľa z nich sa však nachádza aj za dráhou Jupitera (najmä za dráhou Neptúna), kým iné môžu krížiť dráhu Zeme a dostávajú sa bližšie k Slnku ako Zem.
Najmenšie planétky majú niekoľko metrov alebo niekoľko desiatok metrov (v závislosti od konkrétnej definície dolnej hranice planétky). Príkladom veľkých planétok sú 2 Pallas a 4 Vesta; obe dosahujú v priemere približne . Medzi transneptúnovými planétkami sa vyskytujú ešte väčšie planétky. Niektoré veľké planétky, napr. planétka 1 Ceres s priemerom 900 a Pluto, majú od roku 2006 aj oficiálne postavenie trpasličej planéty, starší názov veľkých planétok (t.j. trpasličích planét a podobných planétok) bol planetoid (v užšom zmysle).
Pluto sa do roku 2006 považoval buď za planétku alebo (oveľa častejšie) za planétu. Od roku 2006 sa už oficiálne za planétu nepovažuje.
Etymológia slova asteroid Slovo „asteroid“ znamená hviezdovitý (z gréckeho asteroeides, aster "hviezda" + -eidos „forma, tvar“). Prvýkrát ho použil v roku 1802 Sir William Herschel krátko po tom, čo Heinrich Wilhelm Olbers objavil druhý asteroid 2 Pallas 28. marca toho istého roku; v názve je preto hviezda, lebo všetky vtedy známe planéty zobrazovali astronómom disky, čiže sa vizuálne odlišovali. Tento pojem tiež použil pre malé mesiace planét z kategórie plynných obrov. Prvý anglický vedecký dokument, ktorý vo svojom názve používal pojem asteroid, napísal v roku 1840 Georg Adolph Erman (1806 – 1877).
Počet K 1. januáru 2010 bolo známych celkove 477 010 planétok (vo význame 1), z toho 229 914 očíslovaných a 15 524 pomenovaných. Posledné odhady uvádzajú celkový počet planétok v slnečnej sústave na niekoľko miliónov. thumb|Tento obrázok planétky 433 Eros zobrazuje pohľad z jedného konca planétky naprieč žľabom na jej spodnej strane smerom k náprotivnej strane. Vidno na nej aj prvky merajúce naprieč iba 35 metrov.
Vznik Predpokladá sa, že väčšina planétok sú pozostatky protoplanetárneho disku, ktoré neboli zahrnuté do planét počas vznikania sústavy. Niektoré planétky majú vlastné mesiace.
Niekedy sa možno stretnúť s teóriou, že planétky (vo význame 2) vznikli rozpadom nejakej veľkej planéty medzi Marsom a Jupiterom, ale celková hmotnosť planétok (objavených aj neobjavených) nie je dostatočná na vytvorenie poriadnej planéty.
Dejiny objavovania Prvá planétka bola objavená v prvú noc 19. storočia, 1. januára 1801, v palermskej hvezdárni Giuseppom Piazzim a dostala meno 1 Ceres. Počet objavených telies neustále stúpal. Dnes sú známe státisíce planétok.
Spočiatku boli tieto telesá považované za planéty, neskôr sa pre ne vytvorila nová kategória planétky (iné názvy: asteroidy, planetoidy). Tieto pomenovania mali svoj pôvod vo vzhľade týchto telies (asteroid – hviezde podobný, planetoid – planéte podobný).
Historické metódy objavovania Metódy objavovania planétok sa počas posledných dvoch storočí drasticky zlepšili.
V posledných rokov 18. storočia vytvoril barón Franz Xaver von Zach skupinu 24 astronómov, aby na oblohe našla „chýbajúcu planétu“, ktorá sa, podľa predpokladov Titius-Bodeovho zákona, mala nachádzať približne vo vzdialenosti 2,8 astronomických jednotiek od Slnka. Táto snaha bola následkom objavu sira Williama Herschela z roku 1781, ktorý objavil planétu Urán vo vzdialenosti „predpovedanej“ zákonom. Bolo potrebné, aby boli pripravené rukou kreslené mapy oblohy pre všetky hviezdy zverokruhu až po dohodnutý limit zreteľnosti. Počas nasledujúcich nocí sa mala obloha znova zmapovať a dúfalo sa, že sa tým podarí odhaliť nejaký pohybujúci sa objekt. Očakávaný pohyb chýbajúcej planéty bol asi 30 uhlových sekúnd za hodinu, čo bolo pre pozorovateľov ľahko rozoznateľné.
Prvú planétku 1 Ceres paradoxne neobjavil člen tejto skupiny, ale skôr bola objavená náhodou v roku 1801. Ďalšie tri objavy (2 Pallas, 3 Juno, 4 Vesta) boli uskutočnené počas niekoľkých nasledujúcich rokov, posledne menovaná planétka Vesta bola objavená v roku 1807. Po ďalších ôsmich rokoch hľadaní, ktoré neprinášali ovocie, väčšina astronómov sa nazdávala, že ďalšie už neexistujú, a preto s ďalším hľadaním prestala.
Ale Karl Ludwig Hencke vytrval a v roku 1830 začal hľadať ďalšie planétky. O 15 rokov neskôr našiel planétku 5 Astraea, čo bola prvá nová planétka po 38 rokoch. O menej ako dva roky našiel tiež 6 Hebe. Následne sa pridali aj iní astronómovia a odvtedy bola každý rok nájdená aspoň jedna nová planétka (okrem vojnového roku 1945). Význačnými hľadačmi planétok v tomto období boli: John Russell Hind, Annibale de Gasparis, Karl Theodor Robert Luther, Hermann Mayer Salomon Goldschmidt, Jean Chacornac, James Ferguson, Norman Robert Pogson, Ernst Wilhelm Leberecht Tempel, James Craig Watson, Christian Heinrich Friedrich Peters, Alphonse Louis Nicolas Borrelly, Johann Palisa, Paul Henry, Prosper Henry a Auguste Charlois.
V roku 1891 použil Maximilian Franz Joseph Cornelius Wolf prvýkrát astrofotografiu na detekciu planétok, ktorá vyzerá ako tenké prúžky svetla na fotografickej doske s dlhou expozíciou. Toto v porovnaní s predchádzajúcimi vizuálnymi metódami drasticky zvýšilo rýchlosť objavov: sám Wolf objavil 248 planétok, počnúc 323 Brucia, zatiaľ čo všetkých dovtedy objavených asteroidov bolo len niečo viac ako 300. O storočie neskôr bolo stále identifikovaných, očíslovaných a pomenovaných len niekoľko tisíc asteroidov. Vedelo sa, že ich existuje oveľa viac, ale väčšina astronómov sa nimi nezaoberala, nazývajú ich „háveď nebies“.
Moderné metódy objavovania Až do roku 1998 boli planétky objavované v štyroch krokoch. Po prvé, oblasť oblohy sa odfotografovala širokouhlým ďalekohľadom. Robili sa vždy dve fotografie typicky s odstupom jednej hodiny. Počas niekoľkých dní bolo možné vyrobiť početné množstvo párov fotografií. Po druhé, dva filmy tej istej oblasti sa skúmali pomocou stereoskopu. Mierny posun každého telesa obiehajúceho Slnko bol pozorovaný na dvojici filmov. Obrázok telesa sa pod stereoskopom javil byť nepatrne „plávajúci“ ponad hviezdy v pozadí. Po tretie, len čo sa podarilo identifikovať pohybujúce sa teleso, jeho pozícia sa presne zmerala použitím digitalizačného mikroskopu (t. j. mikroskop, ktorý dokáže zdigitalizovať údaje a zobraziť ich napr. na počítači). Táto pozícia sa merala relatívne voči hviezdam, ktorých poloha bola známa.