Progresívny rock (), niekedy aj prog rock či skrátene prog je subžánrom rockovej hudby, ktorý vznikol v polovici 60. rokov 20. storočia v Spojenom kráľovstve, no v 70. rokoch sa postupne rozvíjal aj Nemecku, Taliansku, Francúzsku a nevyhlo sa mu ani vtedajšie Česko-Slovensko. Vznikol vývojom z psychedelického rocku a má zhodné pozadie ako art rock. Cieľom vývoja progresívneho rocku bol pokus dať väčšiu umeleckú váhu a dôveryhodnosť rockovej hudbe. V rámci tohto žánru sa interpreti vzdali tvorby krátkych popových singlových nahrávok. Začali favorizovať inštrumentálne kompozične náročné hudobné štruktúry, ktoré viac pripomínali prístupy tvorcov džezovej, alebo klasickej hudby. Ich snahou bolo dať rockovej hudobnú kultivovanosť rešpekt u odbornej kritiky.
Progresívny rock takisto upúšťal od tanečných rytmov, ktoré boli charakteristické pre rané rockové štýly. Viac smeroval ku kompozičným štruktúram, mal viac inštrumentálny, harmonický, rytmický a lyrický obsah. V porovnaní s inými typmi hudby si vyžadoval aj väčšiu pozornosť poslucháčov. Hudobníci hrajúci v štýle progresívneho rocku bežne vynikali až virtuóznym spôsobom hrania. Nimi tvorené hudobné formy sú rozložené v predĺžených úsekoch a medzihrách, ktoré spolu spájajú oddelené party. Výsledkom takéhoto prístupu je štýl porovnateľný s klasickou hudobnou suitou. Rané progresívne rockové kapely rozširovali bežné spektrum nástrojov tradičného rocku pridávaním ďalších, ktoré boli typickými pre folk, národnú, respektíve pre ľudovú hudbu, džez, či sekcie tradičných hudobných nástrojov umeleckých štýlov baroka, klasicizmu a podobne. Nebolo výnimkou, že viacero rockových formácií, špeciálne v začiatkoch žánru, nahralo svoje albumy spoločne s veľkým orchestrom. Progresívni hudobní umelci radi hrajú v 5/8 a 7/8 hudobnom takte. Tempo hudby, tóninu, či hudobný takt pritom často v priebehu kompozície menia.
V progresívnom rocku boli piesne nahradené hudobnými suitami, ktoré sú natiahnuté na 20, či 40 minút a obsahujú symfonické prvky, rozšírené hudobné témy, filozofické, mystické či sureálne texty a komplexnú orchestrálnu formu. Prirodzene, že sa tento žáner nevyhol kritike za domýšľavé koncepty a prehnanú pompéznosť.
Veľkú vlnu popularity zažil progresívny rock v 70. rokoch 20. storočia, špeciálne v polovici tejto dekády. Kapely ako boli napríklad Pink Floyd, Jethro Tull, The Moody Blues, Yes, King Crimson, Genesis, Camel a Emerson, Lake & Palmer (ELP) boli vo svoje dobe v tomto žánri navplyvnejšími. Je pravda, že existovali aj iní, tiež vplyvní, no s menšou mierou komerčného úspechu. V druhej polovici dekády progresívny rock zostal v úzadí punk rockovej vlny, aby sa naspäť vrátil v podobe neoprogresívneho rocku. V 80. rokoch sa progresívne kapely v pozmenených zostavách a kompaktnejšej piesňovej štruktúre tvorby opäť vrátili ku komerčnému úspechu.
Žáner vyrastal zo space rocku, aký 60. rokoch hrala kapela Pink Floyd a z experimentov s tzv. klasickým rockom skupín Moody Blues, Procol Harum, The Syn a The Nice. Väčšina prominentných kapiel tohto žánru spadá do kategórie symfonickej progresivity, v ktorej sú klasické orchestriálne a kompozičné techniky spájané s rockovou hudbou. Ďalšími existujúcimi subžánrami sú viacej prístupný neoprogresívny rock 80. rokov, džezom ovplyvnená Canterburská scéna 60. a 70. rokov a od konca 70. rokov, viacej politicky a experimentálne spriaznené združenie Rock in Opposition. Progresívny rock ovplyvnil ďalšie žánre ako krautrock a post-punk a to miešal sa s inými formami rockovej hudby, z čoho vznikli subžánre ako neoklasický metal a progresívny metal. Progresívny rock prežíva aj vo svojom žánrovom revivale, ktorý sa stal kultovou záležitosťou v 21. storočí a dostal svoje špecifické označenie „new prog“.
Definovať progresívny rock je veľmi ťažké, pre pomerne veľkú rôznorodosť štýlov. Najjednoduchšia, humoristická definícia, aj keď nič nehovoriaca ľuďom, ktorí nepoznajú tento štýl znie:
Progresívny rock je všetko, čo znie ako progresívny rock.
Typické znaky progresívneho rocku Typické znaky progresívneho rocku je možné zhrnúť nasledovne: Vybočenie z tradície trojminútových piesní v prospech dlhých, často dvadsaťminútových alebo dlhších skladieb, vystavaných z intra a cody; často sa skladajúcich z viacerých častí založených na suitovej alebo sonátovej schéme, alebo inej cyklickej hudobnej forme. Komplikované rytmické a harmonické schémy, ktoré sa striedajú. Hudba je často dôkladne inštrumentálna aj keď najčastejšie do nej vstupuje vokál, obvykle s typicky rockovým zvukom. Texty sú vcelku zložité, s filozofickým akcentom, môžu byť mystické, fantazijné, náboženské. Virtuózny prednes. Hudobníci hrajúci progresívny rock mali často základné klasické hudobné vzdelanie (Rick Wakeman, Keith Emerson), alebo boli geniálnymi samoukmi (Steve Howe, Chris Squire, Mike Oldfield). Albumy nahrávané umelcami a skupinami hrajúcimi progresívny rock mali často charakter programových (konceptuálnych) albumov, kde celá platňa bola po štylistickej, hudobnej aj textovej stránke podriadená nejakej hlavnej myšlienke. Mohla to byť epická poviedka (Thick as a Brick skupiny Jethro Tull), reflexie týkajúce sa aspektov života (Dark Side of the Moon skupiny Pink Floyd), alebo nábožensko-filozofické vízie (Tales from Topographic Oceans skupiny Yes).
Prvá generácia progresívnych skupín vznikala vo Veľkej Británii na čele s Moody Blues, The Nice a Procol Harum, ako aj Iron Butterfly a The Velvet Underground na druhej strane Atlantiku. Tieto skupiny tvorili progresívny rock v zárodku. Nasledujúce skupiny rozvíjali koncepciu štýlu a dali mu charakteristickú formu.
S progresívnym rockom, aj keď nie výlučne iba s týmto žánrom, je spojená predstava superskupiny. Superskupina je súbor zložený z vybraných umelcov, známych skôr z účinkovania v iných skupinách alebo zo známych sólových umelcov. Superskupiny vznikli aj ako výsledok vývojových personálnych zmien (Yes, Genesis) alebo sa tvorili od základu a ihneď boli obdarené nálepkami superskupiny, ako to bolo v prípade Emerson, Lake and Palmer — ELP. Vytvárali sa superskupiny pre jeden hudobný projekt ako napríklad GTR.
Hranice progresívneho rocku sa posúvali. Puristi uznávajú v prvej polovici sedemdesiatych rokov viac ako desať skupín tohto štýlu, na čele s „Veľkou šestkou“: ELP, Genesis, Jethro Tull, King Crimson, Pink Floyd a Yes. Patria k ním aj: Supertramp, Deep Purple, Rush či Wishbone Ash. Situáciu dodatočne komplikuje fakt, že veľa neprogresívnych skupín vo svojej kariére nahralo progresívne skladby: napr. Led Zeppelin — „Kashmir“, alebo progresívny album napr. Jon Lord — Sarabande, aby sa potom vliali do hlavného prúdu.
K novším kapelám progresívneho rocku patrí napr. Porcupine Tree alebo Dream Theater.
Poddruhy a štýly progresívneho rocku Symfonický rock (symphonic rock) — je charakteristický bohatým „orchestrálnym“ zvukom, získaným vďaka používaniu syntetizátorov a melotronov, alebo sporadicky orchestrom. Štýl je definovaný tiež alternatívnym, dnes málo používaným termínom barok rock. Hlavnými predstaviteľmi sú: Yes, Genesis, Rick Wakeman, Procol Harum. Modernistický rock (modern rock) — sa charakterizuje priezračným, šetrným zvukom. Často mu slúži ako vzor európska hudba 19. storočia. Hlavní predstavitelia sú Emerson, Lake and Palmer, Renaissance, Van der Graaf Generator. Experimentálny rock (experimental rock) — avantgarda progresívneho rocku. Čerpá inšpirácie zo súčasnej hudby. Novátorský vo využívaní nástrojov, harmonických štruktúr a rafinovaných rytmických prvkov. Hlavní predstavitelia — King Crimson, Gentle Giant, Henry Cow, Faust, Can. Zeuhl - špecifický žáner, ktorý spája prvky opery, avantgardného rocku, vážnej hudby (neoklasicizmu) a džezu. Zakladateľom tohto žánru bol francúzsky bubeník Christian Vander, ktorý ho aplikoval vo svojej skupine Magma. Témy zeuhl skladieb a albumov sú futuristické (sci-fi), kozmické, ekologické a duchovné. Zaujímavosťou je aj to, že Vander vytvoril pre svoju hudbu vlastný jazyk (kobaïština) a písmo. Ďalšie zeuhl kapely sa inšpirujú tvorcom tejto tématiky. Patria k nim napríklad Weidorje, Kōenji Hyakkei, Dün a ďalšie. Elektronický rock (electronic rock, krautrock) — je charakteristický využívaním elektronických hudobných nástrojov, zároveň prakticky žiadnym spevom. Je mnohými považovaný za druh rocku, ktorý sa najviac dostal do takého štádia, že sa neberie ako jeho časť, ale ako samostatný druh — elektronická hudba. Hlavní predstavitelia: Klaus Schulze, Tangerine Dream. Jazz fusion (Jazz rock, jazz-rock fusion, fusion) — hudba vznikla zo spojenia prvkov rocku a jazzu. Hlavní predstavitelia: Weather Report, Frank Zappa, Soft Machine, Mahavishnu Orchestra, Billy Cobham, Jan Hammer, Jean-Luc Ponty, Dixie Dregs, Blood, Sweat & Tears. Umelecký rock (art rock) — často definovaný ako „ambiciózny hard rock“. Hlavní predstavitelia: The Nice, Pink Floyd, Camel, Focus, Van der Graaf Generator, The Velvet Underground, Grateful Dead, Yes, Rush, Genesis.
Vývoj Za progresívny rock sa pôvodne považovalo to, čo sa dnes označuje ako progresívny pop, inokedy klasický rock, v ktorom hudobné skupiny hrali spolu s orchestrami. Časom sa špecializácia na určitý žáner vytrácala. Bolo to potom, ako sa k nemu pripojili ďalšie hudobné vplyvy od jazz fusion v štýle Milesa Davisa, metalových, či dokonca aj folkových štýlov, alebo nemeckej experimentálnej hudby. Progresívny rock nie je označením jedného, ale zblížením kombinácie znakov rozličných iných hudobných štýlov. Redaktor časopisu Prog Magazine, Jerry Ewing, hovorí že „progresívny rock nie je označenie zvuku, ale stavu mysle“, a gitarista superskupiny Dream Theater, John Petrucci, dodáva že „je definovaný veľmi nejasnými štýlovým ohraničením“.
Príchod konceptuálnych albumov a začiatky psychedelického žánru podnietili umelcov, aby prezentáciu svojich projektov, albumov a vystúpení skombinovali v hudbe, textoch, či vizuálnom stvárnení. Progresívny rock opúšťal od tanečných rytmov, ktoré definovali rané rockové štýly a omnoho radšej v porovnaní s inými druhmi populárnej hudby experimentovali v kompozičných štruktúrach, inštrumentálnosti, harmónii a rytmoch a v textovom obsahu. Tento prístup bol, v porovnaní s inými hudobnými štýlmi, náročnejší aj na poslucháčov.
Hudobníci hrajúci progresívny rock sú bežne označovaní za vysoko inštrumentálne zručných. No nie je to vždy platné. Ani Greg Lake, či Boz Burrell neboli nikdy basgitaristami, kým sa nestali členmi kapely King Crimson. Jeffrey Hammond-Hammond sa pripojil ku kapele Jethro Tull skôr preto, lebo bol s jej členmi sociálne spriaznený, ako preto, že by bol nejako výnimočne hudobne nadaný. Líder skupiny, Ian Anderson, to potvrdzuje tým, že hovorí, že Jeffrey sa „nepridal ku skupine ako dobrý gitarista, lebo len sťažka dokázal hrať z nôt“. Pink Floyd a Brian Eno sú významnými príkladmi umelcov, ktorí sú schopní budovať komplexné štruktúry z jednoduchých častí. Sú virtuózmi v tom, že dokázali že ich interpretačným nástrojom je nahrávacie štúdio.
Forma