Bipolárna afektívna porucha (BAP) je závažným duševným ochorením, ktoré v kontextuálnom rámci svojich príznakov užšie alebo širšie narúša názor pacienta na svoju osobu a na svoje reálne možnosti, a to v zásade v dôsledku patologických, často chronických výkyvov nálady (afektívna labilita) smerom do depresívneho syndrómu a vzápätí o istý čas do syndrómu mánie. Preto sa v minulosti táto duševná porucha označovala ako maniodepresívna psychóza alebo dokonca manicko-melancholická psychóza. Základom klinického obrazu bipolárnej poruchy je teda prítomnosť u jedného a toho istého pacienta v určitom časovom slede tak manických (hypomanických) epizód, ako aj depresívnych epizód. Tieto výkyvy sú sprevádzané nadmernými zmenami nálad, vitality, psychických funkcií, a niekedy dochádza u chorého až k zlyhaniu svojho prirodzeného vykonávania sebe vlastnej sociálnej úlohy.
Klasifikácia F31: Bipolárna afektívna porucha F31.0 BAP: hypomanická fáza F31.1 BAP: mánia bez psychózy F31.2 BAP: mánia s psychózou F31.3 BAP: stredne ťažká alebo ťažká depresia F31.4 BAP: fáza ťažkej depresie bez psychózy F31.5 BAP: fáza hlbokej depresie s psychózou F31.6 BAP: zmiešaná epizóda F31.7 BAP: aktuálne v remisii F31.8 BAP: Iné bipolárne afektívne poruchy F31.9 BAP: Nešpecifikovaná BAP
Pôvod a význam pomenovania Súčasný názov „bipolárna afektívna porucha“ má z časovej perspektívy nedávny pôvod a má vyjadrovať bipolaritu pacientovej nálady, resp. zafarbenia afektu. Ide tak o prezentáciu dvoch navzájom protichodných pólov – veľkolepej a grandióznej mánie na jednej strane a nešťastnej, úzkostlivej depresie na druhej strane (bipolarita = dvojpolárnosť). Pojem „afektívny“ zase vyjadruje skutočnosť, že táto psychiatrická choroba postihuje afekt, čiže náladu, emócie, subjektívny pocit šťastia a zaiste aj súdnosť. A práve postihnutie súdnosti vytvára priestor pre klasifikovanie celej poruchy ako určitého druhu psychózy; obzvlášť ak sa vezme do úvahy bludné ladenie a halucinácie pri vyhrotených manických syndrómoch.
Ochorenie klasifikoval a pomenoval mániodepresívnou psychózou už v druhej polovici 19. storočia nemecký psychiater Emil Kraepelin. Vzťah medzi mániou a melanchóliou bol dokonca už dávnejšie skúmaný, ale fundament pre súčasnú konceptualizáciu nachádzame až v päťdesiatych rokoch 19. storočia u francúzskych psychiatrov. Klasifikačné oddelenie unipolárnej depresie a bipolárnej psychózy nastalo však až oveľa neskôr – oddelenie zrealizoval a presadil nemecký psychiater Karl Leonhard v roku 1957. V súčasnosti však vzrastá tendencia vnímať unipolárnu depresiu, bipolárnu poruchu, úzkosť a psychózu ako navzájom súvisiace spektrum toho istého psychiatrického komplexu porúch.
Výskyt ochorenia a morbidita Ochorenie sa vyskytuje približne u 0,5 až 1 % z populácie vo všeobecnosti (iné zdroje uvádzajú prevalenciu 1,3 až 1,6 %http://linkinghub.elsevier.com/retrieve/pii/S0140673602074500). Je to teda zriedkavejšia forma poruchy ako depresívny syndróm v unipolárnej podobe (bez výkyvu k mánii). Trpia ňou rovnako muži i ženy.KAFKA a kol.: Psychiatria. Učebnica pre lekárske fakulty. Martin : Osveta, 1998, s. 156. ISBN 80-88824-66-4
Podľa iných zdrojovSoldani, Federico; Sullivan P. F. Pedersen N. L. (April 2005): Mania in the Swedish Twin Registry: criterion validity and prevalence. In: Australian and New Zealand of Psychiatry. okúsi vo svojom živote mániu minimálne 2 % ľudí, ale priamu genetickú dispozíciu k bipolárnej poruche má približne už spomínané 1 % obyvateľstva.TRENCKMANN, BANDELOW: Psychiatria a psychoterapia. Trenčín : Vydavateľstvo F, 2005, s. 56. ISBN 80-88952-26-3 Blízki príbuzní postihnutého majú 10- až 20-násobné vyššie riziko, že aj oni ochorejú, preto je nutné byť obozretný a dbať na psychohygienu. Vrodená dispozícia však znamená, že sa môžu epizodicky objaviť určité nepravidelnosti v neuroprenášačoch (najmä noradrenalín a serotonín), hormónoch alebo steroidoch, takže nie vždy sa dá ochoreniu vyhnúť dostatočnou psychohygienou. Bipolárnu poruchu psychiatri totiž zaraďujú medzi endogénne afektívne poruchy (čiže majúce svoj patologický pôvod v prostredí neuro-humorálnej sústavy).
Rizikové skupiny Rizikovú skupinu tvoria predovšetkým deti samotných rodičov, ktorí trpia bipolárnou poruchou. Vtedy je riziko ochorenia desať- až dvadsaťnásobne väčšie. Hoci genetická predispozícia je teda výrazná, nemožno poprieť aj vplyv prostredia, ktoré môže mať podiel na nepriaznivom formovaní osobnosti chorého – hovoríme o tzv. psychologických patologických vplyvoch (dysfunkcia rodiny či neharmonická výchova, psychologický stres, prežívanie dlhodobého útlaku, šikany či agresie a pod.). Tiež nie je možné vylúčiť ani vplyv iných, somatických ochorení. Z rasového, etnického a národnostného pohľadu sa rizikové skupiny nemenia, pričom dôležité je poznamenať, že bipolárnou poruchou trpia tiež rovnako muži i ženy. Iným rizikovým aspektom, ktorý môže v niektorých prípadoch zodpovedať za nástup bipolárnej poruchy alebo aspoň sa oň pričiniť, je destabilizácia psychična a neurobiologického prostredia nervovej sústavy prostredníctvom zneužívania etylalkoholu, fajčenia (obzvlášť marihuanyUniversity of Warwick: Cannabis linked to bipolar symptoms in young adults: Cannabis use in youth is linked to bipolar symptoms in young adults, finds new research. ScienceDaily. ScienceDaily, 30 November 2017. www.sciencedaily.com/releases/2017/11/171130214932.htm.) a takisto zneužívania iných ilegálnych drog.
Vzhľadom na nástup ochorenia v skorej dospelosti sú rizikovými skupinami z istého uhla pohľadu aj mladí ľudia medzi šestnástym a tridsiatym rokom veku.
Symptómy ochorenia Bipolárna afektívna porucha je charakteristická symptómami, ktoré sa objavujú v jasne odlíšených epizódach s medziperiódami nevyhranenej, priemernej nálady. V mnohých prípadoch neexistuje jasný vzorec, kedy alebo ako často sa manické epizódy objavujú či kedy alebo ako často sa striedajú s depresívnymi epizódami. Závažné kolísanie nálady sa môže objaviť v priebehu hodín, dní, mesiacov alebo niekedy dokonca aj v priebehu niekoľkých rokov.
Bipolárna porucha sa tak prejavuje ako stav, v ktorom ľudia zažívajú abnormálne povznesenú a abnormálne depresívnu náladu, pričom takáto patologická situácia často výrazne narúša spoločenskú funkciu chorého v prostredí svojho zamestnania, vzdelávania či jednoducho v rodinných pomeroch. Nie u každého sa prejavuje tá istá miera závažnosti symptómov. Niektorí prežívajú prevažne depresívne epizódy, ktoré bývajú dlhodobejšie a doslova kritické, pričom mánia je prežívaná s miernym priebehom – často sa stupňujúca len do úrovne hypománie. U iných pacientov zase prevažujú manické epizódy s búrlivým, hyperaktívnym syndrómom.
Depresívna epizóda Hlavný článok: Depresia (psychológia)
Depresívny syndróm má tri základné zložky: 1. patologická depresívna nálada; 2. všeobecné príznaky; 3. porucha psychomotorického tempa.
Patologická depresívna nálada Patologická depresívna nálada je vyjadrená smútkom, plačom, tendenciou k úzkosti, pesimistickému až negatívnemu náhľadu na svoju životnú situáciu často spolu s náhľadom na situáciu celej spoločnosti. V každom prípade chorý centralizuje pozornosť na svoje Ja a vhĺba sa do najmenších detailov v každej svojej chybe alebo aspoň v nejakej chybe, ktorú považuje za ústrednú a z jeho pohľadu veľmi ponižujúcu. Objavujú sa výrazné pocity viny, z ktorých vyviera plačlivosť alebo agitovanosť a podráždenosť (najmä u mladých), pričom pocity viny koexistujú spravidla s autoakuzačnými (sebaobviňujúcimi) myšlienkami. Tieto autoakuzácie môžu pri hlbokej depresii zvanej melanchólia dokonca viesť k deluzórnemu skresleniu reality – vtedy pacient mnohokrát vidí východisko práve v samovražde (suicidium).
U depresívneho pacienta pri BAP dochádza k prudkej zmene myslenia, keď široké spektrum možností, ktoré si pacient pripisoval v hypomanickej alebo manickej fáze ochorenia, si zrazu odopiera ako nereálne a nemožné. Z toho bezprostredne vyplýva závažná komplikácia v sociálnej funkcii chorého, pretože je ohrozená, ba priam narušená jeho súdnosť. Tým nedokáže s odstupom a s nadhľadom posúdiť svoje reálne možnosti. V jednej chvíli si trúfa byť slávnym hercom alebo si užíva nechránené sexuálne dobrodružstvá, či má veľké množstvo nápadov a energie, ale v druhej chvíli (v depresii) sa pacient necíti schopný vykonávať ani len všedné aktivity (hygiena, obliekanie, plnenie fundamentálnych povinností a pod.).
Všeobecné príznaky Pri depresívnej fáze, ktorá môže trvať rôzne dlho (obvykle aspoň 2 týždne, no pri BAP to nemôže byť podmienkou vzhľadom na možnú prítomnosť rapídnejšieho cyklovania depresia-mánia), je klinicky vyjadrený smútok, žiaľ, úzkosť alebo dokonca podráždenosť (najmä u detí a adolescentov), strata potešenia až anhedónia, ochudobnenie záujmov, nechutenstvo alebo naopak zvýšená chuť do jedla až prejedanie sa, insomnia či zriedkavejšie hypersomnia, neustála únava, prebúdzanie sa v noci (najmä nadránom) – zlá kvalita spánku, nočné mory, výrazne znížené sebavedomie, opakované suicidálne úvahy (o samovražde). Nie všetky tieto symptómy musia byť naplno vyjadrené, no obvykle sa objavuje aspoň 5 príznakov zo spomenutého spektra. Ich závažnosť je pritom výrazná a narušuje realizáciu pacientovej spoločenskej funkcie.
Porucha psychomotorického tempa Pre depresívnu fázu sú typické aj endogénne podmienené spomalenia až deficity telesných funkcií, reakcií a pohotovosti, taktiež verbálneho vyjadrovania myšlienok, ako i samotného myslenia. Spomalenie telesných funkcií je spôsobené dočasným narušením stability hormonálnej reaktivity v organizme v kontexte komplexného spomalenia metabolizmu. To sa môže prejaviť napríklad aj obstipáciou (zápchou) alebo nevoľnosťou, nechutenstvom. Čo sa týka verbálneho vyjadrovania, reč je pomalá, tichá, ba až monotónna – možno postrehnúť v hlase žiaľ, úzkosť alebo odpor. Myslenie podlieha výraznému bradypsychizmu.
Pri zmiešaných stavoch, ale aj pri samotnej depresívnej fáze možno pozorovať určitú formu dysfunkcie myslenia, ktoré môže vyústiť do dojmu retardácie. Inokedy dochádza k psychomotorickej agitovanosti a nepokoju; pacient nevie obsedieť, je hádavý a podráždený, môže mať tzv. pocit nepokojných nôh a rúk.
Psychotické príznaky Pri obzvlášť závažnom depresívnom syndróme hovoríme o tzv. melanchólii. Je to psychotický depresívny stav, ktorý niektorými znakmi môže pripomínať depresívne stavy schizoafektívnych psychóz. Psychóza sa v tejto situácii prejavuje rôznymi bludmi, najčastejšie však autoakuzačnými (sebaobviňujúcimi), keď pacient na seba deluzórne vzťahuje nejaké chyby, tragédie, zločiny a pod., za ktoré sa vo svojej pesimistickej a narušenej logike cíti subjektívne zodpovedný. Takýto stav je veľmi nebezpečný najmä preto, lebo vytvára platformu pre suicidálne úvahy. Inými bludmi (delúziami) bývajú časté pocity menejcennosti, keď pacient dokáže poprieť vlastnú existenciu alebo aspoň jej význam a dôstojnosť, pričom mu úplne chýba náhľad na vlastnú chorobu. Môžu sa tiež objaviť halucinácie, napr. rôzne tiene alebo v auditórnej rovine to bývajú šumy, šepot, možno až hlasy. Pri psychotických depresívnych stavoch je rizikovou pre psychiatrov v procese diagnostiky možnosť zámeny bipolárnej psychózy so schizofréniou alebo schizoafektívnou poruchou (pozri Diferenciálne diagnózy).
Neobvyklými symptómami nie sú ani derealizácia a depersonalizácia.
Manická epizóda Hlavný článok: Mánia (psychiatria)
Mánia je vo všeobecnosti náprotivok melanchólie. V psychiatrii sa klasifikuje ako afektívna psychóza.STYX, P.: O psychiatrii. Jak žít a jednat s duševně nemocnými lidmi. Brno : Computer Press, 2003, s. 124. ISBN 80-7226-828-7 Aj manický syndróm sa prejavuje tromi zložkami: 1. manická nálada; 2. všeobecné príznaky; 3. porucha psychomotorického tempa.
Manická nálada