Prvá česko-slovenská republika je tradičné označenie úseku dejín Česko-Slovenska od vyhlásenia nezávislosti od Rakúsko-Uhorska 28. októbra 1918 do podpísania Mníchovskej dohody 30. septembra 1938, v dôsledku ktorej bolo Česko-Slovensko donútené odovzdať Nemecku pohraničné územie, Sudety, osídlené prevažne Nemcami. Nasledujúce obdobie sa až do rozpadu Česko-Slovenska v marci 1939 označuje ako druhá republika.
Názov dobový oficiálny názov; od 28. 10. 1918 do 14. 11. 1918: Československý štát/Česko-Slovenský štát/Česko-Slovensko/Československo od 14. 11. 1918 do 6. 3. 1920: Československý štát/Česko-Slovenský štát/Republika Česko-Slovenská/Republika Československá/Česko-Slovenská republika/Československá republika/Česko-Slovensko/Československo (zaužívané skratky RČS/ČSR/(?) Č-SR) 6. 3. 1920 do 23. 11. 1938: Československá republika/Československo (často písané s prehodeným slovosledom republika Československá) (zaužívaná skratka bola ČSR)
Vznik Česko-Slovenska
Nezávislosť Česko-Slovenska bola vyhlásená 28. októbra 1918 päťčlenným Národným výborom v Prahe, ktorého členmi boli štyria Česi a jeden Slovák, tzv. „muži 28. októbra“. Vyhlásená bola v súčinnosti so zahraničnou akciou Česko-slovenskej národnej rady, ktorá sa už o 4 dni skôr vyhlásila za dočasnú vládu nového štátu. Národný výbor presadil v záujme uchovania verejného poriadku kontinuitu zákonov a vládol prostredníctvom dekrétov.
Počiatočným problémom bolo zostavenie česko-slovenského parlamentu. Keďže voľby boli zatiaľ nereálne, bol parlament – Revolučné národné zhromaždenie – poskladaný na základe volieb z roku 1911 do rakúsko-uhorského snemu. Slovensko bolo zastúpené 44 menovanými poslancami. Národný výbor odovzdal svoje právomoci na prvom zasadnutí Národného zhromaždenia 14. novembra 1918, kedy bol prezidentom zvolený Tomáš Garrigue Masaryk, predsedom vlády Karel Kramář, ministrom zahraničia Edvard Beneš a ministrom vojenstva Milan Rastislav Štefánik; tiež bol slávnostne zosadený rod Habsburgovcov a bola prijatá dočasná ústava. Nemci nemali v tomto parlamente zastúpenie žiadne (odmietli sa zúčastniť), hoci ich bolo viac ako Slovákov. Na základe povojnovej deklarácie prezidenta USA Woodrowa Wilsona, ktorá hovorí o práve každého človeka na sebaurčenie, sa väčšina sudetských Nemcov hlásila k Nemecku či Rakúsku. Maďari na juhovýchode Slovenska zase k Maďarsku.
thumb|left|Tomáš Garrigue Masaryk, zakladateľ a prvý prezident Československej republiky
Mierová konferencia v Paríži z januára 1919 uzavrela väčšinu územných sporov. Česko-slovenskú delegáciu viedli Karel Kramář a Edvard Beneš. Konferencia schválila vyhlásenie Československej republiky, rozprestierajúcej sa na území historických krajín českej koruny (Čiech, Moravy a Sliezska) a časti Horného Uhorska (Slovensko a Podkarpatská Rus). Lužice, ktoré Beneš nárokoval na základe príslušnosti Českému kráľovstvu do tridsaťročnej vojny, zostali nemecké. Dohoda potvrdzujúca konferenciu bola podpísaná 10. septembra 1919. Rovnako tak Česko-Slovensko nezískalo ani širšie územie v okolí Bratislavy, patriace Rakúsku, ani rozsiahlejšie oblasti v okolí pohoria Matra a Bükk spolu s mestom Miškovec, ktoré si zachovalo Maďarsko. Do novej republiky tak bolo začlenených 6 etnických skupín s rôznymi historickými, politickými a ekonomickými tradíciami.
thumb|„Československo podľa mierových podmienok“ z roku 1920
Problémom boli samotné hranice štátu. S Nemeckom a Rakúskom sa väčšia časť priebehu hraníc vyriešila na základe historického vývoja, saint-germainská konferencia Česko-Slovensku z dôvodu obrany navyše pridelila aj severné svahy Krkonôš (čo sa nakoniec nezrealizovalo). S Maďarskom však žiadne historické hranice neexistovali – tie preto určila spomínaná konferencia v Paríži na základe Benešových 7 memoránd. Aj napriek potvrdeniu zmluvy v Trianone z roku 1920 musela na území zasiahnuť česko-slovenská a rumunská armáda. Vznikol aj spor o územie Tešínska. Z pohľadu historického práva patrilo celé Tešínsko ku krajinám českej koruny, nárok si naň z etnických dôvodov však robilo aj novovzniknuté Poľsko. Po krátkom česko-slovensko-poľskom vojenskom stretnutí bolo Tešínsko rozhodnutím medzinárodnej arbitráže v Spa rozdelené medzi oba štáty. Posledný spor bol ohľadom priemyselne zaostalej Podkarpatskej Rusi, ktorú si nárokovala okrem Česko-Slovenska aj Ukrajinská ľudová republika (1918 – 1919), s ktorou však vtedajšia Podkarpatská Rus vôbec nesusedila (bola oddelená Poľskom a Rumunskom) a tiež Maďarsko. Situáciu opäť musela riešiť česko-slovenská armáda, resp. čs. legionári.
Ďalšie problémy novovzniknutého štátu boli tiež výrazné hospodárske a sociálne rozdiely medzi krajinami Čechy, Morava, Sliezsko a Slovenskom, a Podkarpatskou Rusou. Na Slovensko odchádzali českí lekári, učitelia a úradníci. V roku 1919 bola založená Komenského univerzita, v roku 1920 Slovenské národné divadlo. Stále sa však časť Slovákov a najmä viac ako 3 milióny Nemcov a 700-tisíc Maďarov necítili byť rovnocennou súčasťou republiky a postupne tak narastali vnútorné rozpory.
Severne od Slovenska existovala aj tzv. Lemko-rusínska republika, ktorej časť obyvateľov sa chcela časom pripojiť k ČSR. Prezident Masaryk nechcel po spore o Tešínsko kaziť česko-poľské vzťahy. O túto krajinu však nemal veľmi veľký záujem, a v marci 1920 ju preto zabralo Poľsko.
Politika nového štátu thumb|left|Veľký znak republiky Československej, ktorého používanie bolo vyhradené Národnému zhromaždeniu a prezidentovi republiky thumb|Rudolfinum, sídlo Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia ČSR
Nová ústava z 29. februára 1920 nahradila provizórnu ústavu z roku 1918. Česko-Slovensko bolo ustanovené ako parlamentná demokracia, riadená parlamentom, ktorý pozostával zo Senátu a Poslaneckej snemovne. Členovia parlamentu boli volení na základe všeobecnej voľby. Parlament mal ako výkonnú tak aj zákonodarnú moc. Až neskôr prešla výkonná moc na vládu a prezidenta. Ten bol volený parlamentom na 7 rokov a menovaný vládou. Ústava umožňovala vláde pomerne veľké právomoci, najmä pokiaľ ide o lokálne problémy. Podľa ústavy bolo Česko-Slovensko unitárnym štátom. V rokoch 1918 – 1928 bolo Česko-Slovensko administratívne rozdelené na 5 samosprávnych krajín/zemí (Českú zem, Moravskú zem, Sliezsku zem, Slovenskú krajinu a Podkarpatskoruskú zem. Centrami jednotlivých krajín boli krajinské mesta. Boli to Praha, Brno, Opava, Bratislava a Užhorod. S výnimkou Slovenska a Podkarpatskej Rusi tak ostatné krajiny nadväzovali na predchádzajúci administratívny model existujúci s určitými menšími úpravami už od stredoveku. V roku 1928 bola krajina Sliezska spojená s Moravskou, aby sa oslabil vplyv nemeckého obyvateľstva. V rokoch 1928 – 1939 sa tak ČSR delila na 4 samosprávne krajiny/zeme: Českú zem, Moravsko-sliezsku zem, Slovenskú krajinu a Podkarpatskoruskú zem. Lokálne problémy si jednotlivé krajiny riešili samy (napríklad súdnictvo). Slovensko a Podkarpatská Rus mali prisľúbenú autonómiu, ktorej sa však v čase tzv. prvej republiky nedočkali, požiadavkám sudetských Nemcov bola vláda ochotná ustúpiť až v roku 1938.
thumb|upright=1.1|Národnostné zloženie prvej republiky
Obyvatelia sa na základe ústavy považovali za príslušníkov „československého národa“ a oficiálnym jazykom bol „československý“. Vytvoriť pojem československý národ a spojiť tak Čechov a Slovákov v Čechoslovákov bolo nutné najmä pre potreby zahraničnej politiky, pretože štát mal oveľa viac obyvateľov hlásiacich sa k národnosti nemeckej než bolo Slovákov. Ústava zaisťovala menšinám, ktoré však tvorili viac ako 20 % populácie, úplnú rovnoprávnosť (používanie svojho jazyka v školách, úradné rokovania...). Táto rovnoprávnosť bola však do istej miery narušená, napríklad tvorbou takých volebných obvodov, kde mali prevahu Česi, či prijímaním iba Čechov a Slovákov do niektorých vojenských útvarov a pod. Nemci aj napriek tomu mali v štátnej správe vysoký počet volených zástupcov, počet nemeckých základných, stredných i vysokých škôl či vydavateľstiev, a tým aj kníh v nemeckom jazyku bol široko-ďaleko v Európe najvyšší. Národnostné menšiny mohli slobodne zakladať organizácie a rôzne spolky, avšak ich požiadavky na autonómiu bola česká vláda ochotná splniť až pod tlakom v krízovom roku 1938. Vzťah štátu a občanov sa nezakladal na národnostnom, ale na občianskom princípe. Česko-slovenská vláda bola známa najmä pre svoju stabilitu. Základ tvorili politické strany, ktorých vedenie sa dokázalo skoro vždy nejako dohodnúť.
Okrem obdobia od marca 1926 do novembra 1929, kedy nebola vytvorená koalícia, tvorilo chrbticu vlády päť zástupcov (tzv. „Päťka“), piatich najznámejších strán, ktoré predstavovali: Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu = Agrárna strana, Česko-slovenská sociálnodemokratická strana, Socialistická strana, Národná demokracia a Ľudová strana. Päťka bola vedená Antonínom Švehlom, ktorý bol premiérom takmer celé 20. roky a točila sa až do roku 1938 okolo známych politikov. Nemeckí zástupcovia sa dostávali do vlády od roku 1926, maďarské strany sa i cez silnú agitáciu susedného Maďarska do vlády nikdy nedostali.
Politické strany prvorepublikového Česko-Slovenska thumb|Volebný plagát Agrárnej strany z 30. rokov 20. storočia thumb|Manifestácia Komunistickej strany Česko-Slovenska okolo roku 1929 thumb|Volebný plagát Československej národnej demokracie na čele s Karlom Kramářom
Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu (RSZMĽ, Agrárna strana) bola založená v roku 1922 spojením Českej a Slovenskej agrárnej strany. Predsedom bol Antonín Švehla a hlavnými voličmi boli malí a strední poľnohospodári. Švehla kombinoval sociálne a demokratické myšlienky. Strana bola jadrom vládnych koalícií v rokoch 1922 až 1938. Československá sociálnodemokratická strana (ČSDSD) nadväzovala na predvojnovú Sociálnu demokraciu. Vo voľbách roku 1920 sa stala najväčšou stranou v Česko-Slovensku. V čase relatívneho rozkvetu však prišiel rozkol v strane. Bola založená vnútrostranícka ľavica, s istým odstupom i pravica, stred zostával dlho neutrálne. Spor nakoniec viedol k odloženiu riadneho termínu zjazdu strany, čo prinieslo skôr sympatie Šmeralovej ľavici. Tá neskôr založila samostatnú Komunistickú stranu Česko-Slovenska-sekciu Tretej Internacionály. Sociálna demokracia bola citeľne oslabená a vo voľbách roku 1925 zažila debakel. Na sile začala naberať až v roku 1929. V čele stál Antonín Hampl, na Slovensku Ivan Dérer. Sociálna demokracia predstavovala jednu zo strán Hradu. Komunistická strana Česko-Slovenska (KSČ) vznikla po vyššie popísanom spore vnútri sociálnej demokracie. Spočiatku sa snažila o špecifickú cestu k socializmu, presadzovanou parlamentnou „červenou väčšinou“. Neskôr sa však, v rámci „boľševizácie“, stala stranou extrémne a antisystémovou, plne závislou na Moskve. KSČ predstavovala v relatívnych číslach najväčšiu komunistickú stranu na svete, postupne však členstvo ubúdalo (vylučovanie, štiepenie frakcií, návrat k sociálnej demokracii). Hoci strana stála proti Hradu, udržiavali niektorí jej reformní funkcionári kontakt s prezidentskou kanceláriou. O dohode o toleranciu tzv. červeno-čierne aliancie (ľudovci a socialisti) komunistami sa, napríklad uvažovalo pred prezidentskou voľbou Edvarda Beneša. KSČ si priemerne udržiavala zisk nad 10% voličstva. Československá strana národnosocialistická (ČSNS, do roku 1926 Česko-slovenská strana socialistická) bola stredoľavicová strana, obhajujúca tzv. „český socializmus“ (prípadne národný socializmus, český nar. soc. a iné variácie). Na čele strany stál Václav Jaroslav Klofáč, jej členmi boli napr. Edvard Beneš (dočasne) a Milada Horáková. Katolík Edvard Beneš tam vstúpil na odporúčanie Tomáša Garrigue Masaryka. Patrila k stranám Hradu.