Divina je obec na Slovensku v žilinskom kraji, v okrese Žilina.

Miestne časti Divinu tvoria dve obce: Divina a kedysi samostatná obec Lúky. Divina má aj početné osady, z ktorých najväčšie sú osady Bálovce (u Báli) a na Vŕšku, ktoré sú využívané aj chalupármi.

Historické názvy 1325 Divina 1393 Dywyne 1474 Nagh Dywen 1598 Diwina Maior 1773 – 1907 Divina, Diwina, Nagy Divina, Nagy Diwina 1808 Welká Diwina 1907 – 1913 Nagydivény od 1920 Divina

Poloha Divina leží približne severne od okresného a krajského mesta Žilina v údolí, ktorým preteká rovnomenný potok Divina. Umiestnenie obce v údolí zapríčinilo, že počas svojho vývoja sa rozrástla do dnešnej takmer dĺžky. V blízkosti obce sa nachádza Divinka, Svederník (aj s jeho miestnymi časťami Marček a Zárieč-Keblov), Dlhé Pole, Dlhá nad Kysucou, Rudinská, Rudina, Rudinka. Okrem obcí sa v blízkosti Diviny nachádzajú aj dve mestské časti Žiliny: Považský Chlmec a Vranie. Divina teda hraničí so 7 dedinami a s krajským mestom Žilina pričom hraničnou oblasťou je mestská časť Vranie. Hranica meria 138,95 metra a nachádza sa na turistickom chodníku označenom modrou značkou kúsok od miestnej osady Bálovce.

Z urbanistického hľadiska predstavuje Divina typ reťazovej dediny s dodnes nezastavanými časťami (miestna časť ve Vrbí, alebo u Paríži). Rozptýlené osídlenie Diviny potvrdzujú v 18. storočí tiež textové operáty Prvého vojenského mapovania. Typ voľnej reťazovej dediny je v podstate typ, ktorý vznikol na území Slovenska počas nemeckej kolonizácie v 13. – 14. storočí, kedy obce vznikali vymeraním rovnobežných pásov, kolmých na hradskú cestu, pri ktorej sa nachádza intravilán.SOBOLA, M.: Ľudová architektúra a staviteľstvo v doline divinského potoka a jeho prítokov. In: Vlastivedný zborník Považia XXVI. Žilina: Považské múzeum v Žiline 2013.

Dejiny Územie Diviny a jej okolia bolo osídlené už oddávna. Okrem niekoľkých nálezov z doby bronzovej a rímskej sa v blízkej lokalite Veľký vrch našlo najstaršie a najväčšie slovanské osídlenie (hradisko) na severnom Slovensku z predveľkomoravského obdobia. Pri archeologickom výskume sa tu našli aj keltské mince (minca typu "Divinka"), ostrohy, kusy nádob či šperky.

Divina vznikla na zvykovom a nemeckom (žilinskom) kolonizačnom práve, neskôr prešla na valašské. Pri nemeckom práve mali významné miesto šoltýsi (kolonizátori – zakladatelia), ktorí sa usídlili v dosiaľ neobývaných častiach chotára a rozširovali dedinu zakladaním jej nových osád, prípadne osídľovali opustené časti obce. Šoltýsi mali svoje privilégiá a slobody a nepatrili medzi poddanské obyvateľstvo.SOBOLA, M.: Obce farnosti Veľká Divina a ich symbolika (1. pol. 18. – 2. pol. 19. storočia). In: Zborník Kysuckého múzea 15/2013. Čadca: Kysucké múzeum v Čadci 2013, s. 243 – 285. ISBN 978-80-970780-7-2. Prvé písomné zmienky o území Diviny sú z roku 1244. Územie obce sa tu spomína len nepriamo zmienkou o riekach Divina a Malá Divina, spolu s ostatnými okolitými obcami a oblasťami v listine nitrianskeho biskupa Adama II., v ktorej opisuje hranice územia Kysúc, darované kráľom Belom IV. kniežaťu Bohumírovi, syna Sebeslava, za jeho činy počas tatárskeho vpádu do Uhorska.

Pri popise chotára Diviny z roku 1325 sa spomína aj obec Lúky (dnes miestna časť Diviny). Divina, novozaložená plantácia (lehota), bola krajinským sudcom Alexandrom potvrdená istému Salmanovi. Niektorí autori sa však domnievajú, že ide o dosídlenie staršej, opustenej osady.NOVÁK, Jozef. Pečate miest a obcí Slovenska. I. Zväzok A – M. Bratislava: FF UK Bratislava 2008, s. 179. Stredoveké osídlenie chotára dokladá aj stredoveký hrádok, ktorý sa nachádzal v pohraničnej oblasti medzi Divinkou a Divinou v doline Divinského potoka. Divinu ďalej získava Salmanov syn Mikuláš, ktorého potomkovia boli koncom 14. resp. začiatkom 15. storočia povýšení do šľachtického stavu.SOKOLOVSKÝ, Leon. Správa stredovekej dediny na Slovensku. Bratislava AEP 2002, s. 95. Podľa urbáru Budatínskeho panstva z roku 1572 patrila Divina do jeho správy. Popisná časť urbára sa zmieňuje aj o divinskom zákupnom richtárovi (šoltýsovi), ktorý tu pravdepodobne prevádzkoval mlyn. Zaujímavé je, že divinskí obyvatelia okrem odovzdávania štandardných naturálií museli vrchnosti ako jediní zo všetkých obcí panstva poskytovať aj jarabice aj zajace.VELIČKA, Drahomír.: Urbár Budatínskeho panstva z roku 1572, 2012. In: Slovenská archivistika, 47 (2012) 2, s. 11. K Budatínskemu panstvu patrila obec aj v roku 1658 a zostala v jeho držbe aj počas nasledujúcich storočí, až do zániku feudalizmu.

V chotári Diviny existovala dnes už zaniknutá osada (obec) Nová Dedina (Ves Nove), ktorá sa rozprestierala na území dnešných obcí Divina, Podvysoká, Dlhá nad Kysucou, Turzovka a zrejme aj Rudinská. V roku 1572 bola táto osada majetkovo rozdelená na dve časti. Prvú so sedliakmi Kuczmenom, Holáňom a želiarom Mezerom vlastnili Ján a Juraj Suňogovci. Druhá časť osady so sedliakmi Hrošomm, Polkom a želiarom Lazarom patrila Suňogovcom Mojžišovi a Rafaelovi. Medzi ďalšie zaniknuté divinské osady patrili: Pažiť, Brezová a divinské lazy zvané Dluha. Osady Nová Dedina a Brezová sú spomenuté ešte v roku 1658 v urbári Budatínskeho panstva v súvislosti s Divinou ako Nove a Brezove.MARSINA, Richard – KUŠÍK, Michal. Urbár hradného panstva Budatín 1658. In: Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku II. (XVII. storočie). Bratislava: Vydavateľstvo SAV v Bratislave 1959, s. 291.

V zmysle tereziánskej urbárskej regulácie bolo zrušené dedičné richtárstvo, šoltýstvo či funkcie valašských vojvodov, a tým boli zrušené aj ich privilégiá. V čase tereziánskej urbárskej regulácie žilo v Divine celkom 24 šoltýsov. Títo šoltýsi už nemali svoje šoltýske listiny a tak sa v zmysle nariadenia o tejto regulácii zaviazali platiť dane.Štátny archív v Bytči, fond Krajský súd Trenčín, Urbársko-komasačné písomnosti, Nagy Divina 1770 – 1915, Kartón 35, inventárne číslo 1400. Tereziánsky urbár Veľkej Diviny, 30. 9. 1772. Vrstva privilegovaných šoltýsov pozvoľne splynula s ostatným poddanským obyvateľstvom. Pozostatkom po valašskej kolonizácii, ktorý pretrval až do polovice 20. storočia sú tzv. bačoviská roztrúsené po okolitých kopcoch.

V obci sa dodnes zachovalo množstvo pôvodných ľudových stavieb: drevenice, humná a bačoviská. Dodnes tu stoja ľudové domy postavené pred rokom 1900, alebo v prvých desaťročiach 20. storočia. Hospodárske stavby (humná, chlievy, šopy) sa z dôvodu ich nepotrebnej modernizácie zachovali omnoho staršie, mnohé pochádzajú z polovice 19. storočia. Ešte v polovici 20. storočia existovali v obci aj iné historické a účelné stavby: sušiarne ovocia, pálenica a do svahov zapustené pivnice.

Tesne po skončení druhej svetovej vojny sa stala Divina strediskom tragédie. 13. mája 1945 pri násilnom partizánskom rekvirovaní zásob v obci boli dvaja partizáni oddielu Za Vlasť zastrelení členmi miestnej milície. Pri následnej trestnej výprave partizánov do obce 15. mája 1945 bolo v Divine zavraždených 10 a zranených 5 občanov. Páchatelia neboli potrestaní.

Pečať Diviny Prvé známe pečatidlo obce pochádza z 18. storočia. Jeho kruhopisom je: SIGIL (lum) • P (agi) • DIVINÆ. V pečatnom poli stojí na vetvičke vyrastajúcej z pažite holubovitý vták. Táto figúra je niekedy interpretovaná aj ako sluka, a tento symbol sa dostal aj do súčasného erbu obce. Ďalším variantom, o akú figúru v pečatnom poli môže ísť, je jarabica, pretože podľa urbáru z roku 1572 sa táto pernatá zver na území obce hojne vyskytovala. Druhé najstaršie pečatidlo Diviny je z polovice 19. storočia. Jeho kruhopis znie: SIGILLUM POSSESSIONIS • N (agy) • DIVINÆ. V pečatnom poli je na pažiti stojaci pastier v klobúku s fajkou a palicou. Pri jeho pravej nohe stojí ovca, pri ľavej skáče pes. Symbol vychádza z pastierskeho spôsobu života obyvateľov Diviny, nielen v intraviláne, ale aj na sezónnych bačoviskách mimo neho.

Lúky, miestna časť Diviny Lúky vznikli ako osada na nemeckom kolonizačnom práve patriaca zemianskym rodinám. Prvá písomná zmienka o Lúkach je z roku 1325. Historicky a administratívne mali Lúky v minulosti bližšie k Svederníku a Marčeku, ako k Divine. Obec totiž vlastnili často identickí majitelia ako Svederník, Marček či Zarieč. V roku 1458 Matej Korvín daroval novou donáciou za verné služby na rozličných miestach Jánovi zo Svederníka a jeho synovi Jurajovi, večným právom Svederník a Lúky so všetkými náležitosťami, od oráčin až po úžitky. Aj tu môžeme zaznamenať prepojenie týchto dvoch majetkov. Okrem Svedernických vlastnili majetok v Lúkach aj iné zemianske rody. Pred rokom 1474 to bol Juraj Markovský, v rokoch 1474 a 1526 Súľovskí, ktorí sa o tento majetok v roku 1478 sporili Nedeckými a Bitarovskými. V bližšie neurčenom čase tu mali majetky aj Maršovskí. Matej Bel uvádza rodiny Ordódovcov, Akayovcov a Sirmajovcov (Sirmiensis). V roku 1828 obec vlastnili Akajovci, Ordódyovci a Súľovskí. Lúky sa samostatne vyvíjali do roku 1913, potom boli pričlenené k Divine.NOVÁK, Jozef. Pečate miest a obcí Slovenska. I. Zväzok A – M. Bratislava: FF UK Bratislava 2008, s. 580. Toto spojenie sa udialo proti vôli obyvateľov, pretože existuje niekoľko žiadostí o osamostatnenie Lúk, adresovaných v období 1. ČSR trenčianskemu županovi.Štátny archív v Bytči, fond Slúžnovský úrad Kysucké Nové Mesto, Kartón 14, skupina XIV., inventárne číslo 99. Žiadosť o osamostatnenie Lúk od Veľkej Diviny datovaná 20. 1. 1922 Pečať Lúk Najstaršie známe pečatidlo obce pochádza z polovice 18. storočia. Jeho kruhopis znie: • SIGIL (um) • LUKENSÆ. V strede pečatidla sú do trojuholníka zostavené tri rovnaké predmety, pravdepodobne baly súkna, alebo plátna. V druhej polovici 18. storočia vzniklo druhé pečatidlo. Kruhopis pečatidla v hornej polovici vložený do stuhy znie: SIGIL (lum) • PO (ssessionis) LUK (ensis). V pečatnom poli je kosec s obrovskou kosou. Toto pečatidlo bolo v minulosti omylom pripisované Lúkam v púchovskom okrese. Podľa tejto omylom pripisovanej pečate si púchovské Lúky vytvorili aj súčasný erb. Ďalšie pečatidlo Lúk vzniklo v roku 1854. Jeho kruhopis znie: • SIGILLUM POSSESSIONIS LUKI • 1854. V pečatnom poli je kosec v klobúku kosiaci pažiť. Tieto posledné dve pečate sú v podstate hovoriacimi symbolmi, ktoré odkazujú na názov obce – kosci kosiaci lúky.

Meteorit