Ermitáž alebo Štátna Ermitáž ( - Gosudarstvennyj Ermitaž, z ) je umeleckohistorické múzeum v ruskom Petrohrade, jedna z najvýznamnejších a najväčších svetových umeleckohistorických inštitúcií.
Dnešné múzeum, ktorého umelecké fondy evidujú viac ako tri milióny artefaktov svetového kultúrneho dedičstva od praveku až po súčasnosť, vystavované vo viac ako štyristo sálach, je rozmiestnené v komplexe šiestich budov rozložených na nábreží rieky Nevy susediacich s ústrednou budovou Zimného paláca, niekdajšieho sídla ruských cárov.
Význam múzea
Do Októbrovej revolúcie Ermitáž ako súčasť cárskeho sídla zostávala pre obyčajného človeka uzatvorená. Vyvíjala sa však ako neoddeliteľná súčasť ruskej kultúry. Po Októbrovej revolúcii sa jej zbierky európskeho ale i svetového umenia viac ako strojnásobili a galéria bola otvorená pre verejnosť.
Ermitáž, dnes štátna kultúrnohistorická inštitúcia, však nie je iba múzeom v tradičnom zmysle slova. Okrem zbierok sú samotné budovy historickými pamätníkmi a tvoria významnú pamiatku ruského staviteľstva 18. a 19. storočia. Múzeum patrí medzi najvýznamnejšie centrá vedeckej a osvetovej činnosti a popri ďalších významných obrazárňach na svete poskytuje ucelený obraz dejín ľudskej civilizácie a podieľa sa na ich záchrane.
Najstaršia história múzea
left|200px|thumb|Karl Petrovič Beggrov, Pohľad na Palácové nábrežie, 1826, olej na plátne, zo zbierok ErmitážeErmitáž vznikla pôvodne ako súkromná zbierka ruskej cárovnej Kataríny II. V roku 1764 získala Katarína II. kolekciu dvestodvadsiatich piatich diel kúpou od berlínskeho obchodníka so starožitnosťami Johanna Ernesta Gotzkowského, pôvodne určenú pre pruského kráľa Fridricha II. Bohatý obchodník a zakladateľ porcelánky v Berlíne bol pruským kráľom poverený vyhľadávaním a nakupovaním umeleckých diel pre kráľovskú zbierku. Finančné problémy spôsobené vyčerpávajúcou sedemročnou vojnou však Fridrichovi II. znemožnili zbierku zakúpiť. Podnikavý starožitník bol nútený ohliadnuť sa po iných kupcoch a ponúkol zbierku do Ruska ako úhradu sumy, ktorú dlhoval ruskej štátnej pokladnici.
V majetku Kataríny II. sa tak ocitla rozsiahla kolekcia obrazov najmä holandského a flámskeho maliarstva: diela napr. Rembrandta, Rubensa, van Dycka, ale aj talianski maliari Paolo Veronese a Tizian. Obrazy sa stali ozdobami miestností nedávno dostavaného Zimného paláca.
História zbierok západoeurópskeho umenia má však v Rusku staršiu históriu: už na začiatku 18. storočia sa za panovania Petra I. Veľkého do krajiny dostala zbierka holandského maliarstva.
right|200px|thumb|Súkromná zbierka Kataríny II. bola základom ErmitážeĎalšie obohacovanie zbierok sa udialo ešte za Kataríny II. Jej veľký záujem o umenie a takmer neobmedzené finančné možnosti umožňovali ňou povereným sprostredkovateľom uskutočňovať kúpy na aukciách po celom svete, či zadávaním objednávok na diela priamo u maliarov. Veľmi aktívne si počínal vtedajší veľvyslanec v Paríži gróf Golycin. V roku 1768 sprostredkoval kúpu zbierky štyridsiatich šiestich obrazov rakúskeho vyslanca Cobenzla, medzi ktorými bol i vzácny obraz Rubensa Venuša a Adonis, a štyritisíc kresieb, ktoré sa stali základom grafickej zbierky Ermitáže.
O rok nato získala Ermitáž pozostalosť grófa Heinricha von Brühla, obsahujúcu viac ako šesťsto obrazov, vrátane diel Rembrandta (Portrét starca v červenom), Rubensa (Perseus a Andromeda), Poussina, Watteaua a Ruysdaela, Lucasa Cranacha staršieho a iných, rovnako ako množstvo grafických listov a kresieb.
Významným prírastkom bolo v roku 1772 obohatenie zbierok o štyristo obrazov, medzi ktorými boli Giorgioneho Judita, Tizianova Danae, Veronesovo Oplakávanie Krista a ďalšie.
V roku 1779 sa zbierky galérie rozrástli o významnú kolekciu lorda Roberta Walpola, ktorá bola svojho času považovaná za najväčšiu v Anglicku. Pozostalí po lordovi ju ponúkli Rusku. Zbierky Ermitáže sa rozšírili o takmer dvesto diel najmä holandských a francúzskych maliarov. Už v tomto období počet exponátov Ermitáže predstavoval 3996 obrazov. Okrem toho zbierka Kataríny II. obsahovala tridsaťosemtisíc kníh, desaťtisíc kresieb a rozsiahlu prírodovedeckú zbierku. Kolekcia ruskej cárovnej sa na konci jej života stala jednou z najväčších súkromných zbierok v Európe.
V uvedenom období sa začali budovať i ďalšie múzejné fondy. Z Ríma pribudli prvé exponáty tvoriace základ antickej kolekcie. Súčasne pribudla kolekcia diel tvoriacej sa sochárskej zbierky.
Poslednou veľkou akvizíciou v 18. storočí bol zisk vyše stovky diel (o. i. obrazy Rembrandta a van Dycka, zakúpených v Paríži v roku 1781).
Výstavba nových budov
left|220px|thumb|Sála v Malej ErmitážiExistujúce priestory časom nestačili neustále sa rozrastajúcim zbierkam. Francúzsky architekt Jean-Baptiste Vallin de la Mothe v rokoch 1764 – 1767 pristaval k Zimnému palácu menšiu budovu (Malá Ermitáž), ku ktorej priliehali dve galérie. Tu našli zbierky svoje nové umiestnenie. Katarína II. tu zriadila súkromné priestory, kde prijímala svojich priateľov. Podľa pomenovania, ktoré týmto miestnostiam dala (v duchu módnej francúzštiny ich volala ermitage, t. j. pustovňa, samota) dostalo svoje meno i novovzniknuté múzeum. O niekoľko rokov neskôr (v r. 1771 – 1787) dokončil ruský architekt nemeckého pôvodu Jurij Matvejevič Feľten stavbu ďalšej veľkej budovy, pozdĺž nevského nábrežia, ktorá neskôr dostala pomenovanie Stará Ermitáž.
Začiatkom 19. storočia za vlády Kataríninho vnuka Alexandra I. Ermitáž získala v Ríme niekoľko významných diel, medzi nimi napr. Caravaggiovho Lutnistu. V roku 1814 múzeum získalo podstatnú časť zbierky obrazov a sôch po prvej Napoleonovej manželke Joséphine de Beauharnais z jej zámku Malmaison.
Najmä diela španielskych umelcov Velázqueza, Zurbarána, Luisa Moralesa a de la Cruza obsahovala zbierka anglického bankára Coesvelta, ktorá obohatila zbierkové fondy Ermitáže v rokoch 1814 – 1815.
right|200px|thumb|Trónna sieň Petra I. Veľkého v Zimnom paláciV prvej polovici 19. storočia zaznamenala galéria vo svojej činnosti niekoľko dôležitých udalostí. Od roku 1802 sa začala zaoberať dielami ruského maliarstva, pre ktoré bola v roku 1824 vyčlenená samostatná sála. Rozmach zaznamenala i antická zbierka a kolekcia skulptúr. Počet exponátov a ich umelecká hodnota už presiahli rámec dvorskej zbierky a narastal tlak na zriadenie verejného múzea. No až v polovici storočia vláda Mikuláša I. rozhodla vybudovať novú budovu múzea, tzv. Novú Ermitáž, ktorá tvorila s jestvujúcimi stavbami architektonický celok. Podľa projektu nemeckého architekta Lea Klenza ju postavil N. J. Jefimov pod vedením V. P. Stasova. Cár Mikuláš I. sa veľmi živo zaujímal priebeh stavebných prác a starostlivo študoval projekty. Stavba bola dokončená v roku 1851 a vo februári nasledujúceho roku bolo múzeum otvorené pre verejnosť.
Otvorenie múzea malo okrem umeleckohistorickej stránky i politický aspekt. Rusko sa podľa Mikuláša I. týmto aktom malo právo zaradiť medzi európske mocnosti a jej vládca medzi osvietených monarchov.
Sály na prvom poschodí Novej Ermitáže boli vyhradené zbierkam obrazov, na prízemí boli umiestnené antické a sochárske zbierky, presťahované z Cárskeho Sela a Tauridského paláca.
Významné prírastky pokračovali i v nasledujúcom období. V roku 1865 Leonardova Madona Litta z galérie vojvodu de Litta a o päť rokov neskôr Raffaelova Madona Conestabile našli svoje umiestnenie v Ermitáži. Výnimočný prírastok zaznamenala galéria v roku 1914 v podobe Leonardovej Madony s kvetinou. Obraz sa stal majetkom múzea pod názvom Madona Benois na počesť pôvodného majiteľa, architekta L. N. Benoisa. V roku 1915 galériu obohatila rozsiahla zbierka obrazov holandských a flámskych majstrov.
V roku 1859 bola pod kuratelou Ermitáže zriadená Archelogická komisia, ktorej význam pre rozvoj ruskej archeológie a obohacovanie múzejných fondov bol neoceniteľný. Všetky nálezy, objavené počas archeologických expedícií, našli svoje miesto v zbierkach Ermitáže.
left|200px|thumb|Kolekcia rímskych sôch v Dionýzovej sieniK významnému rozšíreniu zbierok o exponáty úžitkového umenia z 11. – 16. storočia prišlo v roku 1855 v Paríži. Vtedy Ermitáž získala základ kolekcie unikátnych byzantských pamiatok, ktoré dnes patria medzi najväčšie svojho druhu v Európe.
K zásadným zmenám v charaktere Ermitáže prišlo po Októbrovej revolúcii. Záchrana kultúrneho dedičstva, rozptýleného v opustených cárskych sídlach, sa stali jedným z hlavných rysov mladého sovietskeho štátu. Ešte v roku 1917 bol Zimný palác a Ermitáž vyhlásené za štátne múzeá. V októbri 1918 bol vydaný dekrét o ochrane a registrácii umeleckých a historických pamiatok, ktorým sa o. i. zriadila Štátna komisia pre súpis a evidenciu umeleckých pamiatok.
Rok 1922 možno považovať za prerod Ermitáže na umeleckohistorické múzeum moderného typu. K budovám, ktoré sa už využívali na múzejné účely bol pričlenený bývalý Zimný palác so všetkým inventárom. Komisia, ktorá našla svoje pôsobisko v palácových sálach, sa zameriavala na zhromažďovanie a evidenciu umeleckých pamiatok po rodinách ruskej šľachty, ktorá bola nútená z krajiny utiecť. Zásluhou nových prírastkov sa zbierkové fondy Ermitáže strojnásobili. Prišlo i k novej reorganizácii výstavných priestorov. Otvárali sa nové oddelenia, v mnohých prípadoch s dielami umelcov, ktorí tu dovtedy nemali žiadne zastúpenie. Z bývalých súkromných zbierok sa do Ermitáže dostali kolekcie porcelánu, nábytku, strieborných predmetov, textilu a pod. V tom istom roku sa pod správu múzea dostali zbierky z tzv. Konského múzea, predstavujúce dvorné kočiare z 18. a 19. storočia, ale i napr. vzácne tapisérie.
Ťažké obdobie priniesli Ermitáži roky nasledujúce po prevzatí moci sovietmi. Mnoho umeleckých exponátov sa v chaose, v ktorom sa krajina nachádzala, nenávratne stratilo, často boli vzácne umelecké diela z múzea použité na splácanie štátneho dlhu (napr. dve desiatky obrazov takto skončili vo washingtonskej Národnej galérii).
200px|thumb|Pohľad do expozície Novej ErmitážeDruhá svetová vojna so sebou priniesla zabrzdenie pozitívneho vývoja Ermitáže. Časť exponátov bola v obave pred poškodením či zničením uschovaná v odľahlých oblastiach za Uralom. Viac ako milión umeleckých diel bolo špeciálnymi vlakmi prevezených do Jekaterinburgu. Pamiatky, ktoré sa nestihli previezť boli ukryté v rôznych štvrtiach obliehaného Leningradu.
Ďalší impulz rozvoja múzea prinieslo ukončenie vojny. Okamžite po oslobodení mesta bolo Radou ľudových komisárov rozhodnuté o rekonštrukcii poškodených budov múzea. Z Uralu sa vracali počas vojny odvezené exponáty a tak už 7. novembra 1944 mohla byť v rekonštruovaných miestnostiach otvorená prvá výstava. Presne o rok nato sa konalo slávnostné otvorenie celej Ermitáže.
V roku 1964 pri príležitosti 200-tého výročia založenia Ermitáže bol múzeu udelený Leninov rad.
Významným prírastkom k rozširovaniu výstavných priestorov bolo otvorenie bývalého Menšikovovho paláca ako pobočky Ermitáže v roku 1981.
Významné etapy vývoja múzea
1754 – 1762 – výstavba Zimného paláca za vlády cárovnej Alžbety Petrovny architektom F. B. Rastrellim 1764 – nákup kolekcie Johanna Ernesta Gotzkowského Katarínou II. 1764 – 1767 – výstavba Malej Ermitáže 1769 – nákup kolekcie grófa Heinricha von Brühla 1771 – 1787 – výstavba Starej Ermitáže 1783 – 1787 – výstavba Divadla Ermitáže 1787 – kúpa kolekcie Johna Lyde-Browna 1815 – získanie zbierky cisárovnej Joséphine de Beauharnais 1852 – sprístupnenie Ermitáže verejnosti 1865 – nákup Leonardovej Madony Litta 1870 – nákup Raffaelovej Madony Conestabile 1914 – zisk Leonardovej Madony s kvetinou 1917 – vyhlásenie Ermitáže za štátne múzeum 1941 – evakuácie zbierok na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny 1964 – 200-té výročie otvorenia múzea 1981 – zriadenie vysunutej expozície v Menšikovovom paláci 1996 – dekrétom ruského prezidenta Jeľcina prezident Ruskej federácie prevzal nad Ermitážou patronát 2000 – otvorenie londýnskej pobočky Hermitage Rooms v Somerset House 2004 – otvorenie Hermitage Amsterdam