Ďurčiná je obec na Slovensku, nachádza sa v okrese Žilina, 3 kilometre juhovýchodne od Rajca.
Polohopis Nachádza sa v juhovýchodnej časti Rajeckej kotliny, v podhorí Lúčanskej Fatry. Ďurčinou preteká potok Ďurčanka, ktorý je tvorený sútokom viacerých potokov prameniacich v okolitých horách. Na konci obce sa vlieva do Kamenného potoka a potom do rieky Rajčanka.
Prístupná je cestou III. triedy z Rajca, poľnou cestou sa dá dostať do susednej Rajeckej Lesnej. Rajec je vzdialený , Žilina .
Zeleň Charakteristickým stromom dediny je oddávna lipa. Nachádza sa tu najstaršia lipa v Žilinskom okrese. V zmiešaných lesoch Malej Fatry prevládajú ihličnany – hlavne smrek, z listnatých je to predovšetkým dub.
Symboly Pečať obce, ktorá sa zachovala z polovice 18. storočia. Je na nej vyobrazená postava ženy s kosákom. Podľa heraldiky mali ľudské postavy v znakoch obce, ktoré mali výsostné postavenie medzi ostatnými obcami. Samotná zlatá a strieborná farba znamenajú, že obec patrila medzi najbohatšie. Podľa pečate bol vyhotovený aj erb. Ďalším symbolom je vlajka, ktorú tvorí sedem pozdĺžnych pruhov.
Dejiny Prvý doklad o osídlení na území dnešnej obce Ďurčina pochádza z mladšej doby bronzovej, kedy bola sídlom lužickej kultúry, o čom svedčia vykopávky nájdené na Kamennom Diele (medená sekerka a hlinený krčah), ktoré sú uložené v Budatínskom zámku. Z tohto sa usudzuje, že pôvodná obec sídlila v týchto miestach. Prvá písomná zmienka bola doložená a datovaná rokom 1393 s názvom POSESIO GEORKLEHATAYA a patrila pod panstvo Rajeckého hradu, o ktorom sa zachovali už len náznaky jeho existencie. Hlavným zamestnaním bol chov oviec a poľnohospodárstvo. Za čias panovania rakúskej cisárovnej Márie Terézie patrila Ďurčiná pod Lietavské panstvo, z ktorého vplyvu sa vymanila 1. septembra 1846. Obyvateľstvo nielen v Ďurčine sa vo veľkej väčšine živilo poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Roľníci mali odpradávna rozdelenú ornú pôdu na osadlosti (grunty, tiež sesie či rale). Tak sa aj dnes môžeme dočítať v kronike obce o vzniku, rozlohe a polohe jednotlivých gruntov v Ďurčine, ktorých názvy sa i dnes často zhodujú s názvami miest v jej katastri. Obyvateľstvo bolo rozdelené do jednotlivých spoločenských vrstiev. Najvyššie v spoločnosti bol postavený pán, často s titulom šľachtica. Nasledovali šoltýsi, ktorí boli akýmisi zamestnancami, dôverníkmi pána. Ich rodinné mená sa zmenili podľa názvu dediny, v ktorej „šoltýsovali“. Tak vznikli známe šoltýske, neskôr pozemančené rodiny, v prípade Ďurčiny to bola rodina Ďurčanských a toto meno sa tu vyskytuje doteraz. V spoločenskom rebríčku nasledovali sedliaci.
Stavebníctvo Ďurčiná je radovou cestnou dedinou. Popri hlavnej ceste postupne vznikla sieť bočných uličiek. Charakteristickými sú trojpriestorové domy na úzkych pozemkoch s jedným alebo dvomi oknami na uličnej fasáde, ktoré majú svoj základ v dreveniciach. Popri pôvodných dreveniciach a ich murovaných nástupchoch tu môžeme nájsť celú paletu domov z 20. storočia až dodnes.
Najstaršou stavbou je baroková kúria z 18. storočia (je však možné, že bola prestavaná z ešte staršej budovy, prípadne stojí na starších základoch). Ide o komplex obytnej a hospodárskych budov so záhradou. Pôdorys samotnej kúrie je trojtraktový obdĺžnik s rozmermi 23,5 x 12 metrov. Poslednými známymi pánmi boli Josef Vitolay s manželkou Johanna Akay Vitolay, ktorí tu žili ešte v 19. a začiatkom 20. storočia. Bol to práve Josef Vitolay, ktorý z veľkej časti financoval aj stavbu Kaplnky sv. Michala, postavenej v 19. storočí. Začiatkom 90. rokov 20. storočia bol postavený Kostol Sedembolestnej Panny Márie, ktorý navrhol architekt vdp. František Foltán. V katastrálnom území obce sa nachádza tiež niekoľko krížov a malých kaplniek (tzv. „božie muky“), ktoré už sčasti pohltil intravilán. Ide o drobné stavby z 19. až 20. storočia.
Kultúra Kroj Ďurčiná patrí medzi obce, kde sa ľudový odev zachoval v mnohých rodinách a pri slávnostných príležitostiach je často využívaný. Sviatočný odev sa skladal z bielych pestro vyšívaných rukávcov, ktoré boli ušité z domáceho plátna. Rukávce boli bez límčeka, a vyšívané boli rukávy a límec. K rukávcom patrila biela kasanica, ktorá bola bohato riasená a k tomu si ženy obliekali bohatšie vyšívanú lesklú zásteru. Obľúbená bola tiež modrotlačová zástera. Takto chodili oblečené vo sviatočný deň a do kostola. V zime mali cez plecia prehodený brusliak (vlniak) a na nohách mali obuté biele kapce. Keď bola zima veľmi tuhá, nosili na kroji kratší hrubý kožuch. Pracovný kroj pozostával z vyšívanej plátennej blúzky s limčekom, na ktorej nosili sukňu spojenú s vrškom, tzv. šorc – zväčša z modrotlače. K tomu si priviazali obyčajnú jednofarebnú zásteru jednoducho vyšívanú. Na nohách nosili čižmy a deti chodili vždy bosé. Na pohreby, Smrtnú nedeľu a Veľký piatok nosili ženy tmavé alebo čierne šorce, čiernu lesklú zásteru a bielu blúzku, na ktorej bol čierny lajblík (krátky kabátik, ktorý mal v páse gumičku a zapínal sa viacerými gombičkami). Na hlavách nosili čierne šatky a aj modlitebná knižka musela byť zaviazaná v čiernej vreckovke, prípadne v kúsku čiernej látky a na nohách mali obuté čierne čižmy.
Kroje sa vyšívali cez zimu a tak na Veľkú noc, ale aj Bielu sobotu nech bolo akékoľvek počasie, ženy išli v krátkych rukávcoch do kostola pešo do Rajca, aby sa pochválili novým sviatočným krojom. Ten ešte dopĺňala biela šatka, ktorá bola v jednom rohu pekne vyšitá, uväzovala sa pod krkom a navrchu hlavy musela pekne stáť „na striežku“. V páse bola previazaná široká červená vyšívaná stuha a jej konce viseli vpredu na zástere.
Tradície Obyvatelia Ďurčinej sa usilujú o zachovanie tradícií, v ktorých nadväzujú na zvyky svojich predkov. Každý rok sa na Fašiangy päť párov mladých dievčat a chlapcov oblečie do tradičných krojov. Chlapci sú nazvaní aj „kone“, lebo 4 sú zapriahnutí do konského záprahu a jeden ich poháňa a plieska pritom dlhým bičom vysoko nad hlavou. Týmto spôsobom prejdú od dolného konca dediny na horný.
Referencie
Pamätná kniha obce Ďurčiná Kronika mesta Rajec
Iné projekty
Externé odkazy
web stránka obce na obce-info travel-to-zilina regionálna rozvojová agentúra Žilina
Kategória:Obce okresu Žilina