Bazilika svätého Pavla za hradbami (, ofic. Papale basilica Maggiore di San Paolo fuori le mura, ) je neoklasicistická sakrálna stavba v hlavnom meste Talianska Ríme. Ako jedna zo štyroch patriarchálnych bazilík (spolu s Lateránskou bazilikou, Bazilikou svätého Petra a bazilikou Santa Maria Maggiore) je exteritoriálnou súčasťou štátu Vatikán.
Stavebné dejiny Bola postavená v 4. storočí nad pravdepodobným hrobom apoštola Pavla, mimo mestských hradieb (odtiaľ meno). Pôvodná stavba, svojho času väčšia ako Bazilika svätého Petra, sa dochovala až do roku 1823, kedy bola zničená požiarom. Vzápätí bola bazilika postavená znovu, so snahou držať sa pôvodnej podoby.
Predpokladá sa, že predchodcom dnešnej baziliky bol malý kostolík založený rímskym cisárom Konštantínom I. nad miestom, kde bol asi dva kilometre od hradieb mesta pri ceste do Ostie pochovaný apoštol Pavol. Pravdepodobnejšie však je, že táto sakrálna stavba, veľkosťou pripomínajúca skôr kaplnku, vznikla až za vlády Konštantínových synov Konštantína II. a Konstantia II. v tridsiatych rokoch 4. storočia.
Kostolík nad apoštolovým hrobom však nevydržal dlho. Ešte pred koncom štvrtého storočia ho nahradila nová stavba. Cisári Valentinianus II., Theodosius I. a Arcadius ho dali zbúrať a na jeho mieste postavili veľkú päťloďovú stĺpovú baziliku. Stavbu začal roku 386 Theodosius I. Podľa nápisu na triumfálnom oblúku bola vysvätená roku 390 pápežom Siriciom a dokončená roku 395 za cisára Honoria. Kresťanský básnik Prudentius, ktorý baziliku videl práve v tom čase, popisuje jej nádheru v niekoľkých expresívnych vetách; hovorí o drevených, zlátených stropoch, o mramorových stĺpoch, kolonádach, oddeľujúcich lode baziliky či o mozaikovej výzdobe s rastlinnými motívmi. V čase svojho zrodu bola dokonca väčšia než stará svätopeterská bazilika. Keďže bola tiež zasvätená svätým Taurinovi a Herculanovi, mučeníkom z Ostie, hovorilo sa jej v piatom storočí Basilica trium Dominorum (Bazilika troch pánov).
Prvá významná obnova stavby prebehla za pápeža Leva I. Veľkého (440 – 461); pravdepodobne išlo o opravy po požiari alebo zemetrasení. Popri stavebných prácach dôležitým prínosom pápežskej prestavby bola najmä realizácia interiérovej výzdoby. Až do požiaru v 19. storočí sa zachoval rozsiahly mozaikový cyklus: triumfálny oblúk zdobil výjav adorácie apokalyptických starcov so symbolmi štyroch evanjelistov, po stranách hlavnej lode vznikol typologický cyklus s výjavmi zo Starého a Nového zákona. Za Leva I. vznikol aj slávny cyklus medailónov s pápežskými portrétmi – od sv. Petra až po Inocenta I.
Po asi päťdesiatich rokoch nariadil pápež sv. Symachus opravu apsidy, ktorá bola v nebezpečnom stave. Ďalšie opravy a zmeny nasledovali za pápežov Gregora Veľkého (transept), Sergia I. (strecha a niektoré miestnosti), Hadriána I. (bočná loď a átrium) a Leva III. (transept, strecha a podlaha, pridal tiež mozaiku v apside).
left|thumb|250px|Ruiny baziliky po ničivom požiari 15.7.1823V tom čase boli v blízkosti baziliky dva kláštory: sv. Arista pre mužov a sv. Štefana pre ženy. Omše slúžil zvláštny zbor duchovných zriadený pápežom Simpliciom. Keď kláštory a duchovenstvo baziliky dospeli počas času k úpadku, pápež Gregor II. kláštory obnovil a baziliku zveril do ich opatery.
Keďže bazilika leží mimo aureliánskych hradieb, nevyhla sa poškodeniu počas saracénskych vpádov v 9. storočí. Pápež Ján VIII. preto potom baziliku, kláštor a príbytky vidiečanov opevnil a vytvoril tak mesto zvané Giovannipoli, ktoré existovalo až do roku 1348, kedy ho celkom zničilo zemetrasenie. Hradby okolo kostola s vežou boli dokončené roku 883. Pevnosť obrany prešla skúškou v rokoch 1083 – 1084, kedy hradby odolali niekoľkým útokom cisára Henricha IV.
Roku 1115 baziliku zasiahol požiar a pápež Inocent II. pred hrozbou zrútenia strechy dal v transepte postaviť podpornú stenu a stĺpy, čím sa transept rozdelil do dvoch bočných lodí. O storočie neskôr vznikol rajský dvor kláštora s ambitom (postavený medzi rokmi 1205 – 1241).
Ďalšia pohroma postihla baziliku v roku 1349, kedy zemetrasenie zničilo zvonicu a časť portika. Škody nechal opraviť pápež Klement VI. thumb|Severný, tzv. Gregoriánsky portál vznikol počas prestavby v pol. 19. storočia thumb|Ambit kláštora je charakteristický dvojitými rôznotvarovanými stĺpmiVýznamné opravy začali za pápeža Bonifáca IX. potom, čo umožnil, aby boli na opravy využité všetky dary, ktoré kostol získal. Pápež Martin V. v diele pokračoval a práce ešte nabrali rýchlejšie tempo pod vedením rektora baziliky Gabriele Condulmera, neskoršieho pápeža Eugena IV.
V roku 1653 navrhol Francesco Borromini projekt celkovej rekonštrukcie kostola. Pre nedostatok peňazí bola za pápeža Klementa X. iba vymenená strecha.
Na konci svätého roku 1700 oblasť zaplavil Tiber a baziliku nebolo možné navštevovať. Jej funkciu pre jubilejný rok prevzala bazilika Panny Márie v Trastevere.
Najčernejším dňom baziliky sa stal 15. júl 1823, kedy následkom obrovského požiaru bola takmer celá zničená. Požiaru padol za obeť úplne celý strop a zo stavby ostali iba ruiny obvodových múrov.
Pápež Lev XII. (1823 – 1829) rozhodol, že namiesto vybudovania kostola v modernejšom slohu obnoví baziliku v jej pôvodnej podobe. Na jej znovuvybudovanie prispelo viacero krajín, napr. egyptský vicekráľ venoval alabastrové stĺpy, ruský cár Mikuláš I. drahocenné malachity a lazurity na svätostánok. Architektom obnovy bol poverený Giuseppe Valadier, ale jeho plán radikálnych zmien bol po viacerých výtkach zamietnutý a v novembri 1825 bol z funkcie odvolaný. Prvým architektom, ktorý tak práce na stavbe novej baziliky riadil, bol Pasquale Belli. Práce sa začali po organizovaní zbierok roku 1826. Veľkú pozornosť obnove chrámu venovali aj nasledujúci pápeži – Pius VIII. (1829 – 1830) a Gregor XVI. (1831 – 1846), zvolený práve v čase, kedy boli postavené prvé z osemdesiatich stĺpov v lodi. V roku 1833 Pasquale Belli zomrel a novým hlavným architektom sa stal Luigi Poletti.
Hlavný oltár bol znovu vysvätený pápežom Gregorom XVI. 5. októbra 1840. Celá bazilika bola vysvätená až o ďalších štrnásť rokov neskôr, 10. decembra 1854 pápežom Piom IX. O tri roky sa začalo s obnovou vnútornej výzdoby; vtedy vznikla dnešná séria pápežských portrétov. Kolonáda s portikom je však omnoho mladšieho dáta – dokončená bola až v roku 1928 podľa plánov Guglielma Calderiniho. Táto časť výstavby zavŕšila obnovu baziliky trvajúcu viac ako jedno storočie a ktorá, snažiac sa čo najviac pripodobniť pôvodnej stavbe, prinavrátila bazilike jej niekdajšiu krásu.
Prehliadka baziliky Dnešná Bazilika svätého Pavla za hradbami je päťloďová stavba s priečnym transeptom, polkruhovou apsidou a predstavanou zvonicou.
Exteriér left|thumb|Mozaiky na priečelí bazilikyK východnej fasáde baziliky je pristavaná päťpodlažná, šesťdesiatpäť metrov vysoká zvonica. Stojí na mieste pôvodnej zvonice, ktorú tu vybudovali v priebehu 11. – 12. storočia. Po tom, čo ju v roku 1349 zničilo zemetrasenie, nariadil pápež Klement VI. (1342 – 1352) postaviť novú. Táto stavba ako jedna z mála súčastí baziliky nepodľahla úplnej skaze počas požiaru v roku 1823; medzi rokmi 1840 – 1860 bola však prestavaná podľa plánov Luigiho Polettiho. Pri jej projektovaní vychádzal z plánov renesančného architekta Leona Battistu Albertiho, ktorý v prvej polovici 15. stotočia, v duchu zásad humanizmu vytvoril architektonickú predlohu tzv. ideálnej stavby. Tá sa stala vzorom pre celý rad budov. Zvonica pri Bazilike svätého Pavla je horizontálne členená rímsami na päť podlaží, pričom vrchné tri majú, podľa Albertiho predlohy, rôzne pôdorysy – zdola nahor je to štvorec, osemuholník a kruh.
right|thumb|250px|Západné ohraničenie átria baziliky tvoria tri rady korintských stĺpovVstup do baziliky je zabezpečený zo západnej strany (hlavným portálom) a severnej, cez tzv. Gregoriánsky portál. Ten vznikol počas prestavby v prvej polovici 19. storočia na príkaz pápeža Gregora XVI. Korintské stĺpy, ktoré ho podopierajú, boli prevzaté z pôvodnej baziliky.
Pred hlavným portálom sa rozprestiera rozľahlé átrium lemované kolonádou stopäťdesiatich stĺpov, tiež v korintskom slohu. Stĺporadie na západnej strane átria má tri rady stĺpov a na vnútornej strane v lunetách obsahuje maľby s kristologickým námetom. Severná a južná strana átria má dva rady stĺpov; na vnútornej strane sú maľované medailóny s rôznymi kresťanskými symbolmi.
V centre exoticky pôsobiaceho priestoru stojí kolosálna socha apoštola Pavla z carrarského mramoru – dielo Giuseppeho Obiciho z 19. storočia. Vpravo v rohu átria stojí socha evanjelistu Lukáša.
Priestor vzhľadovo pripomína pôvodné átrium, ktoré tu existovalo aj pred požiarom v roku 1823. Od pôvodného sa líši najmä svojou veľkosťou – zaberá štvorec s hranou dlhou sedemdesiat metrov. Jeho autorom je architekt Guglielmo Calderini, ktorý sa nechal inšpirovať pôvodným návrhom Luigiho Polettiho. thumb|Hlavná brána. Reliéfy (ľavé krídlo zhora nadol): Štylizovaný erb baziliky, Ukrižovanie sv. Petra, „Quo Vadis, Domine?“, Kristus dáva kľúče Petrovi, Založenie Pápežského štátu, Petrov krst v katakombách; pravé krídlo zhora nadol: Štylizovaný erb Ríma, Sťatie sv. Pavla, Obrátenie vojaka, Obrátenie sv. Pavla, Pavol káže v Ríme, Pavla vítajú veriaciPri pohľade na hlavné priečelie návštevníka zaujme mozaiková výzdoba nad kolonádou. Mozaiky vznikli medzi rokmi 1854 – 1874 na základe návrhov Nicolu Consoniho a Filippa Agricolu. Predlohou im boli mozaiky pochádzajúce z 10. storočia. Sú horizontálne rozdelené do troch registrov; najvrchnejšia (v tympanóne) zachytáva žehnajúceho Krista medzi svätými Petrom a Pavlom. Nižšie sa nachádza mozaika s motívom Božieho Baránka sediaceho na vyvýšenom rajskom kopci, spod ktorého vyvierajú štyri rieky symbolizujúce štyroch evanjelistov, a dvanástimi jahňatami prichádzajúcimi napiť sa z potokov, symbolizujúcimi dvanástich Kristových apoštolov. Scéna sa odohráva na pozadí otvorenej krajiny s mestami Betlehem a Jeruzalem – miestami Ježišovho narodenia a smrti. Priestor medzi oknami v najspodnejšej časti vypĺňajú štyria starozákonní proroci – Izaiáš, Daniel, Jeremiáš a Ezechiel.
Do chrámu sa vstupuje cez predsieň dvoma bránami (treťou, úplne vpravo, je Svätá brána, ktorá sa otvára iba pri príležitosti tzv. jubilejného roku).
Na mieste terajšej hlavnej brány existoval do požiaru v roku 1823 portál z obdobia okolo roku 1070, obsahujúci scény zo Starého a Nového zákona. Pre pápeža Gregora VII. ho v Konštantinopole vytvoril Stauchurius z Chiosu. Dnešná bronzová hlavná brána, vytvorená v rokoch 1929 – 1931 Antoniom Marainim, je vysoká 4,5 metra a široká 3,35 metra. Obe krídla brány obsahujú reliéfne výjavy zo života a martýria svätých Petra (ľavá časť) a Pavla (pravá časť). Pri ich zatvorení je na bráne zreteľný strieborný kríž štylizovaný viničom, na ktorého vodorovnom ramene sú mená štyroch evanjelistov; zvislé rameno obsahuje medailóny dvanástich apoštolov.
Brána je rámovaná skulptúrami anjelov a v nikách umiestnenými sochami svätých Petra a Pavla – diela Gregoria Zappalu.
Úplne vľavo sa nachádza tzv. Paulínska (tiež Byzantínska) brána dekorovaná reliéfnymi výjavmi viažúcimi sa k životu a skutkom sv. Pavla; ich autorom je rímsky umelec Guido Veroi.
Interiér Napriek svojim monumentálnym rozmerom (bazilika je druhou najväčšou sakrálnou stavbou v Ríme) je interiérové vybavenie veľmi skromné. Návštevníka ohromia kolosálne priestory, no zarazí ho absencia bohatšej interiérovej výzdoby. left|thumb|Pohľad do interiéru. Hlavnú loď uzatvára víťazný oblúk s mozaikou z 5. stor. Ako takmer celá bazilika aj vzhľad jej interiéru je výsledkom rekonštručných prác začatých v tridsiatych rokoch 19. storočia. Po požiari v roku 1823 bolo v hlavnej lodi postavených osemdesiat masívnych žulových stĺpov a zničený krov bol nahradený kazetovým, bohato zlateným štukovým stropom doplneným kolekciou pápežských erbov.