Parthenón alebo Partenón (Parthenonas - chrám panien) bol hlavným chrámom antických Atén. Bol zasvätený bohyni Aténe Parthenos (Panenskej).παρθενών, Henry George Liddell, Robert Scott, A Greek-English Lexicon, on Perseus Digital Library. Postavili ho v rokoch 447 – 438 pred Kr. na aténskej Akropole, kde môžeme jeho trosky vidieť dodnes.
Charakteristika Chrám bol postavený vedľa komplexu ďalších stavieb na Akropole v dobe najväčšieho rozmachu Atén počas vlády Perikla ako okázalá demonštrácia bohatstva a moci Atén a v neposlednom rade ako oslava demokracie. Umeleckou záštitou bol najväčší antický sochár Feidias a jeho architektmi boli Iktínos a Kallikrates. Svojmu pôvodnému účelu, ako chrám Atény, slúžil do 4. storočia, teda takmer 1 000 rokov. V dobe kresťanstva bol premenený na chrám Panny Márie a jeho výzdoba bola poškodená. V roku 1687 utrpela stavba najväčšie poškodenie, keď bol chrám používaný ako muničný sklad tureckého vojska a bol zasiahnutý výstrelom z benátskej lode.Theodor E. Mommsen, The Venetians in Athens and the Destruction of the Parthenon in 1687, American Journal of Archaeology, Vol. 45, No. 4 (október – december, 1941), s. 544 – 556 Od tej doby dochádzalo k občasnému odvážaniu zlomkov sochárskej výzdoby do miest západnej Európy, kde ich môžeme v múzeách nájsť dodnes. Partenón je zapísaný na zozname Svetového dedičstva UNESCO a od roku 1975 prechádza sústavnou rekonštrukciou, teraz i za prispenia fondov Európskej únie.
Partenón bol postavený ako grécky chrám dórskeho slohu, ale niektoré jeho prvky sú slohu iónskeho. Na stavbu bol použitý mramor z neďalekých lomov. V staroveku bol vnímaný ako najkrajší dórsky chrám. Vnútri stála vysoká socha bohyne Atény zo zlata a slonoviny – dielo sochára Feidia. Vo vlyse sú zobrazené mytologické výjavy – boj bohov s gigantami, boj Grékov s Amazonkami, boj Lapithov s kentaurami a pád Tróje. Na iónskom vlyse okolo vnútornej cely je zobrazený sprievod aténskych občanov k chrámu Atény počas panaténajských slávností. Sochárska výzdoba na štítoch znázorňuje zrodenie Atény a jej víťazstvo nad Poseidónom v boji o vládu nad Atikou. Návrh sochárskej výzdoby a čiastočne i jej vyhotovenie pochádza taktiež od Feidia.
Panoráma
História chrámu Pôvod kultu Atény a predchodcovia chrámu
Uctievanie bohyne Atény na polostrove Atika je prastarého pôvodu. Mesto Atény odvodzuje svoje meno od akýchsi posvätných subjektov „athénas“, ktoré nakoniec prešli do antropomorfnej (človeku podobnej) abstrakcie Atény. Táto predstava bohyne – matky bola neskoršími spoločenskými zmenami upravená na panenskú bohyňu s vyložene mužskými atribútmi tak, ako ju poznáme z historickej doby.
Ako strážnemu božstvu jej bol zasvätený severný cíp Akropoly. Prvý chrám, o ktorom vieme z historickej doby, nechal vystavať (570 – 566 pred Kr.) v súvislosti so založením veľkých Panaténajských slávností tyran Peisistratos. Volal sa Hekatompedon (Chrám sto stôp), bol zhotovený z tufu a stál na mieste Partenónu. O skorších chrámoch toho veľa nevieme a ich zvyšky neboli nájdene nepochybne preto, že ak existovali, tak boli postavené z dreva. Asi roku 525 pred Kr. bola začatá stavba prvého chrámu z mramoru, ktorý mal Peisistratov chrám nahradiť. Stavba dospela k vztýčeniu stĺpov, ale bola zbúraná perzským vojskom v grécko-perzských vojnách v rokoch 480 a 479 pred Kr.
Stavba Partenónu Po porážke Perzského vojska pri Platajách (roku 479 pred Kr.) bol Aténami v roku 477 pred Kr. založený Délsky spolok s cieľom zjednotiť obce k odporu proti Perzskej ríši. Každá členská obec mala za povinnosť poskytnúť určitý počet triér, alebo sa mohla z tejto povinnosti vykúpiť. To bolo zdrojom značných príjmov pre Atény, ktoré mali triér veľké množstvo, ale ostatné obce sa stavali závislými na Aténách.
Potom, čo perzské vojská počas grécko-perzskej vojny dvakrát vyplienili Atény, bolo treba toto mesto spolu s chrámami opraviť. Najprv však prišli na rad stavby praktického významu. Kimón dal opraviť opevnenie Akropoly. Potom, čo sa do čela obce postavil Perikles, bolo rozhodnuté o rozsiahlej stavebnej obnove Atén. 451-448 pred Kr. boli vybudované lodenice, suché doky a arzenál v Peiraieose a súčasne bol zvýšený počet triér na 300. V Peiraieu bola taktiež postavená obilná tržnica pre zabezpečenie výživy mesta a ešte pred skončením grécko-perzských vojen taktiež opevnenie Atén s tzv. dlhými múrmi, ktoré chránili cestu z Peiraiea do Atén. Potom sa začalo s prestavbou chrámov a kultúrnych stavieb a roku 455 pred Kr. bola začatá i prestavba južného cípu Akropoly, kde mal stáť chrám Atény Niké. Tieto zámery však boli prerušené v prospech ucelenejšej prestavby Akropoly a vybudovania hlavného Aténinho chrámu – Partenónu.
Plán chrámu navrhol architekt Iktínos a roku 447 pred Kr. začala stavba chrámu pri južnom okraji akropolskej plošiny. Stavbu viedol architekt Kallikrates, ale hlavný dozor nad stavbami na Akropole bol zverený Periklovmu priateľovi, sochárovi Feidiasovi. Sám Perikles bol členom stavebnej komisie. Roku 442 pred Kr. boli vztýčene stĺpy a roku 438 pred Kr. boli Feidiovou sochárskou dielňou umiestnené metopy. Súčasne bola pri veľkých Panaténajských slávnostiach umiestnená i kultová socha Atény Parthenos zo zlata a slonoviny – rovnako Feidiovo dielo (viac heslo Feidias). Vtedy bol chrám taktiež zasvätený. V ten deň bol Perikles epistátom – najvyšším úradníkom obce, ktorým sa občan mohol stať na jeden deň, jedenkrát v živote. Sochárska výzdoba však stále ešte nebola úplne dokončená, lebo k osadeniu sôch do štítu došlo až v roku 432 pred Kr. Medzitým sa začal budovať monumentálny prístup na Akropolu – Propylaje – pod vedením architekta Mnésikla.
Zmyslom stavieb bola oslava obce, jej moci a taktiež oslava demokracie. Atény sa stali výstavným miestom starovekého Grécka. Tak rozsiahla stavebná činnosť si však vyžiadala značné finančné prostriedky. Napríklad náklady na stavby v Peiraieu boli 1000 talentov striebra, Partenón asi 700 talentov, Propyleje 400 talentov. Socha Atény Parthenos vyšla na 900 talentov, z čoho 616 talentov bola hodnota zlatého hávu, ktorý sa dal zložiť a tvoril finančnú rezervu obce. Jeden talent zodpovedá striebra, ktorého kúpna hodnota bola vyššia než dnes. Za dva talenty bolo možno získať vojnovú triéru. Tieto náklady boli hradené z pokladne bohyne Atény i z pokladne iných bohov a ďalších zdrojov obce. To však už nepostačovalo a Perikles rozhodol o použití prostriedkov z pokladne Délskeho spolku, ktorá bola premiestnená z ostrova Dilos do Atén.
To sa stalo príležitosťou pre aristokratických odporcov Perikla, aby napadli jeho stavebný program, ktorý im ideovo nevyhovoval, a i samotného Perikla. Vodca aristokratov Thúkidides prehlásil použitie prostriedkov spolku za zneužitie moci a poškvrnenie obce, ale Perikles odpovedal, že sa mesto nemusí zodpovedať z nakladania s týmito prostriedkami, pokiaľ plní to, za čo boli zaplatené, totiž dokiaľ spojenecké obce ochraňuje. Podľa neskoršieho spisovateľa sa na konci rozpravy Perikles opýtal, či sú výdaje príliš vysoké. Keď dostal kladnú odpoveď, tak sľúbil, že bude financovať stavbu zo svojich vlastných prostriedkov, ale na každú stavbu nechá vytesať svoje meno. Okamžite mu bol odhlasovaný prísun ďalších prostriedkov. Neskôr, na jar roku 443 pred Kr. bol Thúkididés ostrakizovaný a so stavbou sa pokračovalo.
Na stavbách pracovalo mnoho ľudí. Bol obmedzený počet otrokov, aby sa dopomohlo zárobku i chudobným občanom: „Nechcel som, aby tá časť chudobnejších pracujúcich občanov, ktorá neslúži v armáde, prišla o rovnaké výhody, ale rovnako aby ich nepožívala v lenivosti a nečinnosti. Uskutočnil som teda v záujme ľudu tie rozsiahle stavebné plány, ktorých prevedenie dlho zamestnávalo množstvo pracovníkov rôznych odborov. Takto i obyvatelia, ktorí inak zostávali doma, získali právo dostať svoj podiel z verejných peňazí. Tak priniesli a rozdelili tieto práce blahobyt ľuďom všetkého veku a všetkých schopností.“ (Periklova reč podľa jeho životopisu)
Neskoršia história
Chrám slúžil kultu Atény takmer tisíc rokov. V 4. storočí, keď sa v Grécku upevnilo kresťanstvo, bol Partenón premenený na kresťanský chrám zasvätený Panne Márii. Vtedy bola taktiež poškodená jeho sochárska výzdoba vonkajšieho vlysu. Fanatickí kresťania ju otĺkli, pretože znázorňovala pohanské náboženstvo. Ponechali iba južné metopy, pretože na nich zobrazení kentauri im pripomínali diablov, a krajnú východnú metopu severnej strany, kde rozhovor Atény a Afrodity pripomínal výjav Zvestovania. Iónsky vlys okolo cely a výzdoba štítov bola mimo ich dosah (viac o výzdobe nižšie). Feidiova kultová socha bola už predtým odvezená do Konštantínopolu. Ďalej došlo k niekoľkým stavebným zmenám. Hlavný vchod bol preložený na západ. Z bývalej zadnej predsiene sa dvoma malými a jednými veľkými dvermi vchádzalo do hlavnej siene. Severne v hlavnej sieni bola umiestnená kazateľnica, južne biskupské kreslo a v apside, ktorá bola vybudovaná do pôvodnej predsiene na východnej strane, stál oltár. Stĺpy boli inak usporiadané a bola zriadená galéria pre ženy. Zastrešenie bolo vtedy klenuté. Na steny boli doplnené kresťanské maľby (viac o pôvodnej architektonickej podobe nižšie). Roku 1204 bol chrám odovzdaný rímskej cirkvi.
náhľad|Južná strana chrámu, ktorá značne utrpela výbuchom v roku 1687. Roku 1460, potom čo sa Grécka zmocnila Osmanská ríša, bol chrám premenený na mešitu. Turci sochárskej výzdobe neublížili a ich stavebné úpravy sa obmedzili iba na prístavbu minaretu u juhozápadného rohu. V roku 1687 došlo k najväčšiemu poškodeniu chrámu v histórii. Do Atén vtedy vnikol s benátskym vojskom gróf Königsmark, ako pod-veliteľ vojvodcu Francesca Morosiniho. Turecká posádka sa i so zásobami prachu opevnila na Akropole a za muničný sklad si zvolila práve Partenón. Preto ju benátske vojska začali ostreľovať, aj keď ich velitelia význam stavby poznali. 26. septembra 1687 zasiahla jedna benátska strela Partenón, prenikla jeho strechou a spôsobila výbuch uloženého prachu. 300 ľudí prišlo o život a stavba sa rozložila na dve časti. Za tri dni sa turecký veliteľ vzdal. Na pamiatku víťazstva chcel veliteľ Morosini odviezť sochársku výzdobu západného štítu, ale vďaka neobratnej manipulácii sa stredná časť štítu zrútila a mramorové plastiky sa roztrieštili. Niektoré časti pozbierali benátski vojaci a odviezli ich do rôznych častí Európy. To bol počiatok rozptýlenia partenónskych mramorov po európskych zbierkach. Ešte vo vojne o oslobodenie Grécka utrpel Partenón v rokoch 1826 a 1827 isté poškodenie. Potom, čo Grécko získalo nezávislosť od Osmanskej ríše (1829), nastala nová epocha v dejinách tejto stavby.
Zvedavci, zberatelia a učenci náhľad|Video z turistickej návštevy Sláva Grécka a jeho kultúry dosiahla obrovské rozmery už v antike a pretrvala aj jej koniec. Boli to predovšetkým spisy rímskych autorov, ktoré sprostredkovávali v stredoveku informácie o antickom Grécku. Na vykopávky a štúdium architektonických pamiatok vtedy nikto nepomyslel. Situácia sa začala meniť s nástupom renesancie v Európe. Ta vzbudila záujem o antické pamiatky. Zberatelia starožitností a umelci, ako napr. Michelangelo Buonarroti, sa sústredili na dostupnejšie pamiatky na území Talianska. Grécko bolo súčasťou Osmanskej ríše, čo obmedzovalo možnosti bádateľov z kresťanskej Európy. Preto sa do krajiny vydávali hlavne dobrodružní kupci a cestovatelia bez odborného vzdelania, ako napr. Cyriacus z Ancony v 15. storočí. V samotnom Grécku existovali chabé pokusy nájsť stratené mestá podľa Strabónových a Pausaniových textov. Prví vzdelaní cestovatelia sa do Grécka vydali koncom 17. storočia a o sto rokov neskôr konečne vzbudili v Európe nádherné kresby architektonických pamiatok záujem o Grécko. Z tých, ktorí pred oslobodením Grécka navštívili Partenón, vystupujú do popredia dve osobnosti: Jacques Carrey a lord Thomas Bruce Elgin.