Mikojan-Gurevič MiG-23 (; v kóde NATO: „Flogger“) je prúdové stíhacie lietadlo s meniteľnou geometriou krídel vyvinuté v Sovietskom zväze v 60. rokoch 20. storočia. Spolu s podobne starým lietadlom MiG-25 bolo zamýšľané ako tretia generácia sovietskych stíhacích lietadiel. Lietadlo bolo aj prvým sovietskym pokusom o lietadlo so schopnosťou „look-down/shoot-down“ (možnosť útočiť z výšky na ciele proti pozadiu krajiny) a jedno z prvých so schopnosťou vzdušného boja za hranicou viditeľnosti. Sériová výroba začala v roku 1969 a bolo vyrobených vyše 5 000 lietadiel. V niektorých krajinách je MiG-23 ešte stále v službe.
Lietadlo tiež poslúžilo ako základ pre bojovú verziu MiG-27. Významným rozdielom u MiGu-27 bola výmena radarového systému v nose lietadla za TV kameru s laserovým diaľkomerom a značkovačom cieľov.
Vznik a vývoj thumb|left|250px|Pohľad do kokpitu MiGu-23 thumb|right|250px|Radar Zafír-23D použitý na MiGu-23M a MiG-23MF
Počiatky vzniku MiGu-23 je možné nájsť už začiatkom 60. rokov 20. storočia. Vtedy bola konštrukčná kancelária MiG poverená vývojom stíhačky, ktorá by nahradila MiG-21. Prvotné požiadavky určovali použitie čo najväčšieho počtu dielov z MiGu-21. Prototyp tohoto stroja s označením Je-8 sa po prvýkrát vzniesol 17. apríla 1962, pilotovaný skúšobným pilotom Georgijom Mosolovom. Na dvoch prototypoch stroja Je-8 sa uskutočnilo množstvo letov, ale po havárii jedného z nich bol v septembri 1962 program ukončený a začalo sa s vývojom nového stroja. Za hlavného konštruktéra bol určený G. A. Sedov, pričom na projekt dohliadal Arťom Mikojan a po jeho smrti Rostislav Beľakov. Nový stroj mal dosahovať rýchlosť do 2 700 km/h a byť vybavený raketami R-23 stredného dosahu. Avšak zanedlho sa požiadavky zákazníka zmenili a bola vydaná podmienka, aby nový stroj bol schopný štartovať z malých a neupravených vzletových a pristávacích dráh. Rovnako ako pri vývoji MiGu-21, aj pri návrhu konštrukcie MiGu-23 bol zvolený dvojitý postup, pričom prototypy, ktoré z tohto vývoja vzišli, mali byť podrobené porovnávacím letovým skúškam. Model 23-01, známy aj ako MiG-23PD „Faithless“, sa vyznačoval delta krídlom a nezvyčajnou inštaláciou jedného hlavného a dvoch zdvihových motorov, ktoré mu umožňovali skrátenie vzletovej dráhy. Počas skúšobných letov bol pilotovaný Piotrom Ostapenkom.
thumb|left|Poľský MiG-23MF thumb|Tretí prototyp 23-11/1 v leteckom múzeu Monino
Druhý stroj, model 23-11 mal namiesto troch motorov len jeden a na dosiahnutie potrebných vlastností STOL (krátky vzlet a pristátie), ktoré boli hlavnou požiadavkou kladenou na nový stroj, mal inštalované krídlo s meniteľnou geometriou. Počas letových skúšok ho pilotoval Alexandr Fedotov a po prvýkrát sa s nim vzniesol 10. júna 1967. Obidva stroje boli na verejnosti po prvýkrát predstavené na letisku Domodedovo v roku 1967 počas leteckej šou. Zatiaľčo pre model 23-01 to bol koniec jeho kariéry, pre model 23-11 len jej začiatok. Bol vybraný do sériovej výroby pod názvom MiG-23S („Flogger-A“) a pod týmto označením prvýkrát vzlietol v máji 1969. Avšak bolo postavených len 50 kusov tejto verzie, než sa v roku 1970 začala vyrábať vylepšená verzia MiG-23M („Flogger-B“).
Špeciálne pre nový MiG-23 bolo navrhnuté nové ovládanie zbraňových systémov S-23. Ten zabezpečoval detekciu a odpálenie riadených striel mimo priamej viditeľnosti. MiG-23 bol navrhnutý ako hornoplošník s meniteľnou geometriou krídla. Krídlo môže byť nastavené do troch polôh: 16°, 45° a 72°. Pod trupom je stabilizačný kýl, ktorý je pri pobyte lietadla na zemi sklopený na pravú stranu pod uhlom 95°. Podvozok je prispôsobený na štart z nespevnených a neupravených vzletových a pristávacích dráh. Pri konštrukcii trupu boli vo veľkom množstve použité oceľové zliatiny.
Sériová výroba nového jednomiestneho MiGu prebiehala v moskovskom závode Znamia Truda a jeho dvojmiestna verzia MiG-23UB bola vyrábaná v Irkutsku. Spolu bolo vyrobených 5 047 strojov, z toho 4 278 kusov v závode Znamia Truda a 768 kusov v Irkutsku. Sériová výroba bola ukončená v roku 1985. MiG-23 znamenal radikálny odklon od predošlých návrhov konštrukčnej kancelárie MiG. Namiesto charakteristického nasávacieho otvoru v nose lietadla boli zvolené bočné nasávacie otvory. To uvoľnilo miesto pre inštaláciu rozmerného radaru Zafír-23. Použitie krídla s meniteľnou geometriou znamenalo vynikajúce letové vlastnosti pri vysokých rýchlostiach a ľahkú ovládateľnosť pri nízkych rýchlostiach. Ďalší vývoj vyústil do špecializovaných bojových a prepadových verzií.
Operačné nasadenie Blízky východ thumb|right|Bývalý egyptský MiG-23 v múzeu v Číne thumb|right|Zničený iracký MiG-23
Prvé MiGy-23 sa na Blízkom východe objavili v roku 1974. Išlo o verziu MiG-23MS a prvým zákazníkom bol Egypt. Onedlho ním bola vyzbrojená Líbya, Irak, Alžírsko a Sýria. Tieto krajiny však MiG-23 požadovali už začiatkom 70. rokov 20. storočia, čo však Sovietsky zväz odmietal z dôvodu obáv z možnej dezercie niektorého z arabských pilotov, čím by sa na Západ dostala najmodernejšia technológia používaná sovietskymi vzdušnými silami. Najväčšími používateľmi MiGu-23 v tomto regióne sa nakoniec stala Sýria a Líbya. Prvé boje s izraelským letectvom sa začali koncom 70. rokov 20. storočia. Tie sa odohrávali najmä nad Libanonom. Prvý doložený súboj sa odohral 19. septembra 1979, keď MiG-23MS napadol izraelský RF-4E Phantom II, pričom pilotovi Phantomu sa podarilo uniknúť vystrelenej rakete a z boja ušiel. Dňa 23. septembra 1979 pár sýrskych MiGov-23MS zaútočil na ďalší izraelský prieskumný RF-4E, pričom sa zopakoval predošlý scenár. Začiatkom roku 1981 Sýria prišla o svoj prvý MiG-23, kedy libanonská kresťanská milícia zostrelila MiG-23UB. Izraelskí piloti zostrelili MiG-23 po prvýkrát 21. apríla 1982, pričom išlo až o dva zostrely. Začiatkom 80. rokov 20. storočia, kedy sa situácia na Blízkom východe začala znovu vyostrovať, bolo Sýrii jasné, že sa bude musieť vysporiadať s novými stíhačkami F-15 Eagle a F-16 Fighting Falcon a lietadlami AWACS E-2C Hawkeye, ktoré v tom čase Izrael zakúpil od USA. Sýria vzniknutú situáciu riešila nákupom nových strojov MiG-21bis, MiG-25P a MiG-23MF. V tom čase celkovo zaobstarala 24 kusov MiG-23MF a 3 až 5 kusov MiG-23UB. Stroje sa dostali do výzbroje stíhacieho pluku 17. leteckej brigády, pričom zvyšné dva pluky tejto brigády boli vyzbrojené strojmi MiG-23BN. S novými stíhačkami prišli do Sýrie aj sovietski inštruktori, ktorých úlohou bolo vypracovať taktiku proti izraelskému letectvu. Avšak situácia bola pre sýrske arabské vzdušné sily nepriaznivá – proti 24 kusom MiG-23 stálo 25 lietadiel F-15A/B, pričom malo byť dodaných ďalších 26 kusov F-15C a začali sa tiež dodávky 75 kusov stíhačiek F-16. Sovietski inštruktori pri vypracovávaní taktiky považovali za najväčšie nebezpečenstvo stíhačky F-15, keďže predpokladali, že stroje F-16 budú nasadzované hlavne na pozemnú podporu vojsk. Pri strete s F-16 sa mal MiG-23MF spoľahnúť na výhodu väčšieho dosahu rakiet R-23R, ktoré mali byť odpálené skôr než sa do podobnej šance dostane aj F-16.
thumb|left|Izraelom ukoristený MiG-23ML v múzeu Chacerim
Problém nastal pri strete s F-15. Na boj s týmito stíhačkami bola zvolená taktika prečíslenia. MiGy-23 mali vzlietať v tesnej trojčlennej formácii, aby boli radarom vyhodnotené ako jeden stroj. Mali by tak číselnú prevahu nad dvojčlenným rojom F-15, ktoré Izrael v takýchto prípadoch nasadzoval. Po začatí boja mali MiGy-23 odlákať F-15 do hornatej oblasti Jabal Lubnan, kde mali lietadlá AWACS značne znížené schopnosti. Napriek značnému úsiliu sa sovietskym inštruktorom nepodarilo výcvik ukončiť, pretože začala nová vojna. Dňa 6. júna 1982 izraelská armáda začala operáciu Oranim a vstúpila do Libanonu. Letecké súboje sa začali na ďalší deň, kedy F-15 zostrelila jeden MiG-23MS. Na ďalší deň stíhačky F-15 a F-16 zostrelili štyri MiGy-23 a tri MiGy-21. Dňa 9. júna sa nad údolím Bikaa odohrala jedna z najväčších leteckých bitiek prúdových stíhačiek v histórii. Izrael vyslal skupinu viac než 90 lietadiel, ktoré mali za úlohu zničiť sýrske raketové komplexy. Sýria proti nim vyslala 54 stíhačiek MiG-21 a MiG-23. Stretnutie sa pre sýrske letectvo skončilo ťažkými stratami, keď izraelské F-15 zostrelili sedem MiGov-21 a štyri MiGy-23 a stíhačky F-16 zničili 16 nepriateľských strojov. Izrael pri tom údajne neutrpel žiadne straty, okrem jednej poškodenej F-15, ktorú zasiahla raketa R-23R vystrelená MiGom-23MF.
thumb|right|Líbyjský MiG-23 s americkým F-4J Phantom II nad zálivom Veľká Syrta, august 1981
Na druhej strane však sýrske zdroje uvádzajú stratu 12 lietadiel – šesť MiGov-23MS/MF a šesť MiG-21MF. Pritom sa im podľa ich vyhlásenia podarilo zostreliť sedem izraelských lietadiel – tri F-16, dve F-15, jeden F-4 a jeden Kfir. Letecké boje pokračovali aj ďalší deň, kedy mali podľa izraelských zdrojov stíhačky F-15 zostreliť dva MiGy-23, päť MiGov-21 a jeden vrtuľník SA 342 Gazelle. Stíhačky F-16 údajne v ten deň zostrelili 18 sýrskych lietadiel a 2 vrtuľníky. Do ukončenia bojov údajne izraelskí piloti zostrelili spolu 95 lietadiel a vrtuľníkov. Z tohto počtu bolo 36 kusov MiG-23MS/MF/BN/UB. Izrael pritom hlási stratu len 3 strojov – F-4E Phantom II, A-4M Skyhawk a UH-1N Twin Huey. Tieto údaje sú však spochybňované sovietskymi zdrojmi, ktoré tam v tom čase pôsobili. Podľa ich údajov dosiahli sýrski piloti 23 zostrelov izraelských lietadiel oproti 47 vlastným stratám. Sýria opisuje priebeh tohto konfliktu takto: Dňa 6. júna 1982 sýrske MiGy-23 zaznamenali svoj prvý úspech – kpt. Zakariyah na svojom stroji MiG-23MF zničil raketou R-23 bezpilotný stroj BQM-34. Na ďalší deň mala trojica MiGov-23MF napadnúť formáciu stíhačiek F-16. Prvú F-16 zničil údajne kpt. Merzah zo vzdialenosti 9 km za pomoci rakety R-23R a zo 7 km sa mu podarilo raketou R-60 zostreliť aj druhú F-16. O krátku chvíľu však bol sám v manévrovom boji zostrelený. Podarilo sa mu zachrániť a vrátiť sa na svoju základňu. Dňa 8. júna 1982 sa scenár opakoval. Pilot MiGu-23, mjr. Haw, zničil jednu F-16, ale rovnako ako jeho kolega bol zostrelený raketou AIM-9 Sidewinder. Dňa 9. júna 1982 sa malo sýrskym MiGom-23 podariť dosiahnuť opäť niekoľko zostrelov. MiG-23MF pilotovaný mjr. Deebom zničil raketou R-23 izraelskú F-16 a pilot ďalšieho MiGu-23MF zničil jednu F-16 pomocou rakety R-60. Zvyšné stíhačky F-16 ich ale oboch zostrelili. Úspešným bol aj pilot Hazah, ktorý v ten deň tiež zničil jednu F-16. Prvou obeťou na MiGu-23 v tejto vojne sa stal pilot Sofi, ktorého zostrelili stíhačky F-15 spolu s ďalším MiGom-23. Stíhačky MiG-23MS sa činili a dvojica týchto lietadiel zostrelila izraelský F-4 Phantom II, ale privolaná formácia F-15 obe MiGy zostrelila.
Dňa 11. júna 1982 malo dosiahnuť sýrske letectvo posledné zostrely izraelských lietadiel v tejto vojne. V ten deň mala byť skupina stíhačiek F-4 Phantom II napadnutá dvojicou MiGov-23MS a jeden z Phantomov mal padnúť za obeť rakete R-3S. Prítomné F-15 ale zostrelili aj tieto dva MiGy. Celková bilancia sýrskych zdrojov hovorí o 9 zničených izraelských lietadlách a desiatich stratách MiGov-23. Aj po uzatvorení prímeria však letecké súboje nad Libanonom pokračovali a izraelská F-15 zostrelila dňa 25. júna 1982 dvojicu MiGov-23.
V druhej polovici roku 1982 začal ZSSR dodávať nové stroje MiG-23, ktoré mali nahradiť straty utrpené vo vojne. Okrem iného bolo dodaných približne 50 stíhačiek MiG-23ML s novými raketami R-24. Tieto stroje boli onedlho nasadené a v boji sa opäť stretli s izraelským letectvom. Dňa 4. októbra 1982 mali sýrske MiGy-23 zničiť tri F-15 a jeden F-4E, čo však Izrael nepriznáva. Občasné šarvátky trvali až do novembra 1985, kedy boli dva MiGy-23 zostrelené stíhačkami F-15C/D.