Fudbalski klub Crvena zvezda () je futbalový klub so sídlom v Belehrade. Je to jediný srbský klub, ktorý sa významnejšie presadil na medzinárodnej úrovni; v roku 1991 vyhral Pohár majstrov európskych krajín, dnešnú Liga majstrov UEFA a Interkontinentálny pohár. Žiadne iné mužstvo z východnej časti Európy nezískalo európske aj svetové prvenstvo. (Pre porovnanie, Steaua Bukurešť síce Pohár majstrov v roku 1986 vyhrala, ale Interkontinentálny pohár sa jej získať nepodarilo.) Crvena zvezda je tak najslávnejším a najúspešnejším klubom východoeurópskeho a balkánskeho futbalu v celej jeho histórii. Je aj najpopulárnejším športovým celkom v Srbsku. Jeho najväčším rivalom je FK Partizan, s ktorým hráva mestské derby, tzv. Večiti derbi. Jej priaznivci, populárne Delije Sever, patria k najvernejším a najlepšie organizovaným skupinám fanúšikov nielen v európskom, ale aj svetovom meradle. Tvrdé jadro skupiny je považované za jedno z najnebezpečnejších v celej Európe.
FK Crvena zvezda drží najviac trofejí v histórii srbského futbalu, či už ide o tituly (37), národné poháre (30) a double (16).
História Vznik
Vzniku klubu predchádzali aktivity belehradskej antifašistickej mládeže ešte v období tesne po oslobodení Belehradu, to znamená už od jesene roku 1944. Za jeho zakladateľov sa považujú členovia antifašistickej aliancie USAOS a mládeže Srbska. Crvena zvezda tak bola pôvodne založená ako klub mládeže, ktorý v sebe zahrnoval všetky druhy športov. Asi najznámejším zo zakladateľov je Slobodan Ćosić, ktorý ako hlavný vzor pre ustanovujúce stanovy Zvezdy zvolil tie, ktoré patrili už zaniknutému klubu FK Slavija z belehradskej štvrte Čubura a v ktorého vedení predtým pôsobil. Za prvého prezidenta bol zvolený Koja Paljić, a to vďaka tomu, že bol dobrý športový organizátor a zároveň najstarší funkcionár, hoci iba dvadsaťpäťročný. Posty podpredsedov obsadili Zoran Žujović, Slobodan Ćosić a Kosta Tomašević, sekretárov Ljubiša Sekulić a Branko Stanković. Vedenie malo ďalších osem členov a desať referentov, z ktorých každý zastupoval jeden športový klub, patriaci pod novozaložené Sportsko društvo Crvena zvezda (SDCZ) (čiže futbalová, basketbalová, volejbalová, hádzanárska sekcia a pod.). Oficiálny dátum je 4. marec 1945. V ten deň vzniklo "Sportsko društvo" ako Mládežnícky telovýchovný športový klub.
Ohľadne názvu klubu bolo predostrených približne sto návrhov. Údajne pri jednej výmene názorov niekto z prítomných vykríkol: "Zvezda!", Zoran Žujović spontánne dodal: "I to crvena!" Oficiálny názov klubu Crvena zvezda bol na svete.
Infraštruktúra klubu a prvý zápas Okamžitou úlohou vedenia novovytvoreného družstva bolo zaobstarať vhodný štadión a sídlo pre samotné SDCZ. Ako štadión poslúžil síce už vtedy značne zdevastovaný, ale aj napriek tomu impozantný stánok zaniknutého klubu SK Jugoslavija, postavený roku 1927, s kapacitou vyše 20 tisíc miest. Nachádzal sa v miestach, kde dnes stojí nový štadión Crvena zvezda (Marakana). Od SK Jugoslavija zdedil klub aj základnú klubovú červeno-bielu farebnú kombináciu. (Športový klub Jugoslavija vznikol v roku 1913 pod menom SK Velika Srbija, v roku 1929 premenovaný na SK Jugoslavija, počas okupácie pôsobil od roku 1941 pod názvom SK 1913, až kým ku koncu vojny roku 1945 oficiálne nezanikol.) Sídelné miesto Zvezde poskytol "Bob klub". Nachádzalo sa na Kalemegdane, významnom historickom, športovom a oddychovom mieste Belehradu. Sídlo a priľahlé športoviská však bolo treba zrekonštruovať a takisto zaobstarať nové športové vybavenie. Diša Stojanović, niekdajší prezident SK Jugoslavija, vtedy riaditeľ belehradskej Zadrugy (Beogradska zadruga), poskytol klubu pôžičku vo výške 200 tisíc dinárov. Stavebná firma Komgrap sa následne podujala k rekonštrukcii. Futbalový reprezentant Predrag Djajić zaobstaral značné množstvo dresov a šortiek a takisto každý nový člen SDCZ priniesol náčinie z bývalých klubov. Vďaka tomu bola Zvezda v krátkom čase na vtedajšie pomery veľmi dobre zásobená.
Už v deň svojho vzniku odohrala Crvena zvezda svoj prvý futbalový zápas, v tomto zložení: Golubičić – Stanković, Filipović – Ćirić, Jovanović, Veličković – Šapinac, Spasojević, Tomašević, Pečenčić, Horvatinović. Skončil výhrou nad tímom z prvého práporu druhej brigády KNOJ 3:0 (2:0). Prvý gól Zvezdy vsietil Kosta Tomašević.
Počiatky v domácich súťažiach, prvé európske úspechy a nový štadión V prvej povojnovej futbalovej súťaži, lige Srbskej ľudovej republiky ešte pred sformovaním juhoslovanskej federálnej ligy Zvezda získala v sezóne 1945/46 svoj prvý titul (oficiálne uznaný Srbským futbalovým zväzom dňa 14. 5. 2019) a tým aj miestenku do prvej sezóny ligy FNRJ. Svoju prvú účasť v juhoslovanskej lige Zvezda skončila v sezóne 1946/47 umiestnením na treťom mieste. V pohári sa dostala až do štvrťfinále. Rok 1948 bol vo výsledkoch klubu prelomom, pretože Crvena zvezda získala národný pohár tri roky po sebe (1948, 1949, 1950). V prvom finále pohára, dňa 29. novembra 1948, Zvezda vo veľkom derby porazila Partizan. thumb|left|150px|Rajko Mitić – prvá "Zvezdina zvezda" Do 29. septembra 1948 bola Zvezda iba sekciou športového družstva. Na zakladajúcom zhromaždení 16. decembra 1948 získala oficiálny štatút futbalového klubu. V tomto období boli kľúčovými hráčmi popri Mitićovi, Tomaševićovi, Stankovićovi, Djajićovi a Mrkušićovi aj Palfi, Takač a Ognjanov. Štvorica Palfi, Djajić, Mitić, Takač sa vyznačovala atraktívnou hrou, presnými prihrávkami, veľkým počtom šancí a gólov. Kapitán Rajko Mitić bol tvorcom hry.
Prvý federálny titul Zvezda získala v roku 1951 po veľmi napínavom závere, kedy sa o majstrovi rozhodlo v poslednom zápase sezóny – derby, v ktorom potrebovala vyhrať rozdielom dvoch gólov, aby si udržala náskok pred Dinamom Záhreb. Crvena zvezda porazila Partizan 2:0 a tak sa mohla tešiť zo svojho prvého majstrovského titulu, a takisto aj začať písať stránky svojej trofejnej histórie. thumb|right|150px|Dragoslav Šekularac – druhá "Zvezdina zvezda" Koncom päťdesiatych rokov hral tím pod taktovkou najlepšieho dribléra sveta tých čias, Dragoslava Šekularaca, ktorý sa stal hrdinom a idolom širokých ľudových más. Popri ňom vynikali ďalší hráči, ako Kostić, Rudinski, Durković, Melić, Stipić a Zebec (ktorý prišiel z Partizanu). Tandem Miša Pavić (v rokoch 1957 – 1960 tréner) a Aleksandar Obradović (technický riaditeľ) etabloval v klube hráčov takmer výlučne z mládežníckych kategórií. Pavić tak dotiahol prácu Mitka Milojevića z prelomu štyridsiatych a päťdesiatych rokov. V klube sa etablovali odchovanci ako Popović, Durković, Melić, Stipić, Rudinski, Šekularac a i.
V sezóne 1956/57 sa Zvezda dostala do semifinále Pohára majstrov už pri svojej prvej účasti v tejto súťaži. Nestačila však na taliansku Fiorentinu. O rok neskôr (1958) získala finálovým triumfom nad Rudou Hvězdou Cheb prvú európsku trofej, Stredoeurópsky pohár.
Začiatkom roku 1960 sa začala výstavba nového štadiónu Crvena zvezda, ľudovo nazývaného Marakana, na mieste starého stánku SK Jugoslavija. Kým nebol dokončený, Zvezda hrávala svoje zápasy na Štadióne JNA a na Štadióne mládeže. Kvôli finančnej situácii klubu sa zvolilo lacnejšie riešenie vyhĺbenia štadióna do Topčiderského kopca. Financovanie stavby bolo zabezpečené viacerými spôsobmi: sponzorskými darmi podnikov, samofinancovaním občanmi, ktorí za fixnú cenu nakupovali tzv. tehličky v rôznej dinárovej hodnote a pod. Tak sa zabezpečil prísun financií, ktorý umožnil jej postupné budovanie. Ešte čiastočne nedokončený štadión bol otvorený 1. septembra 1963. V ten istý deň sa na ňom odohral prvý ligový zápas, v ktorom Zvezda porazila Rijeku. Štadión sa postupne dostavoval: reflektory pribudli v roku 1971, čiastočné zastrešenie v roku 1978 a na ten čas moderná svetelná tabuľa roku 1980. Časom bola vybudovaná administratívna časť a aj následne rozšírené kapacity VIP lóží.
V rokoch 1964 – 1967 v Crvenej zvezde nastala výsledková kríza, ktorá viedla k rozsiahlym personálnym zmenám.
1967 – 1979: Prudký vzostup a fenomén "Európskej Zvezdy" Leto 1966 malo pre klub ďalekosiahle následky. Trénerom sa stal významný futbalový stratég Miljan Miljanić, ktorý zreformoval herný koncept a výber hráčov. V ešte väčšej miere nasadzoval do hry mladé talenty a odchovancov klubu. Vďaka kombinácii svedomitého výberu a totálneho futbalu ako atraktívnej hry sa Zvezde podarilo získať tri domáce tituly za sebou (1968, 1969 a 1970) a v období štyroch rokov získať tri poháre (1968, 1970 a 1971). thumb|left|150px|Dragan Džajić – tretia "Zvezdina zvezda" Zvezda bola už v tomto období juhoslovanským športovým fenoménom. V kádri dominovali "Zvezdine deti" Džajić (debutoval už ako šestnásťročný roku 1963), Aćimović, Karasi, Janković, Klenkovski, Dujković, Jeftić a i. Do klubu prichádzali aj mladé talenty z iných klubov ako napríklad Djorić, Krivokuća, Pavlović, Dojčinovski, Ostojić a Lazarević. V domácich súťažiach získala Zvezda v období rokov 1967 – 1974 štyri majstrovské tituly a trikrát triumfovala v národnom pohári.
Paralelne s domácou dominanciou sa už roku 1967 zrodil fenomén európskej Zvezdy. Odvtedy až do vojnového embarga klub účinkoval každú sezónu v európskych súťažiach, či už išlo o Pohár majstrov, Pohár UEFA alebo Pohár víťazov pohárov. V období rokov 1967 – 1973 Zvezda dosiahla najväčší európsky úspech v sezónach 1967/68 a 1970/71. V roku 1968 sa klubu druhýkrát (víťazstvom nad Spartakom Trnava) podarilo získať Stredoeurópsky pohár. V Pohári majstrov sa Zvezda po štrnástich rokoch v roku 1971 opäť prebojovala do semifinále, ale v kontroverznom dvojzápase podľahla Panathinaikosu. Po domácom víťazstve a sľubne rozbehnutom semifinále (vyhrala presvedčivo 4:1) totiž prehrala v aténskej odvete 0:3, čo v tom čase rozvírilo mnoho teórií o nešportovom zákulisí spomínanej odvety, ktorej predchádzalo vylúčenie "mozgu" klubu, Dragana Džajića, ešte v odvete štvrťfinálového zápasu s východonemeckým celkom Carl Zeiss Jena. Ten dostal dištanc na tri zápasy a tak v semifinále nemohol hrať vôbec.
Po tejto sezóne hrala v 70. rokoch Zvezda radu ďalších európskych zápasov. V osemfinále Pohára majstrov v sezóne 1973/74 v pamätnom dvojzápase dokonca vyradila slávny FC Liverpool. Stala sa tak jediným tímom, ktorý porazil The Reds na Anfield Road v celej histórii Pohára (Ligy) majstrov v 20. storočí. Vo štvrťfinále Pohára víťazov pohárov v sezóne 1974/75 už pod vedením trénera Miljenka Mihića vyradila Real Madrid. V tomto dvojzápase nastala zaujímavá situácia, keďže trénerom Realu bol od roku 1974 po odchode z Crvenej zvezdy práve Miljanić. Ten však počas štvrťfinále hráčov Realu z lavičky neviedol. Aj keď v semifinále Zvezda už nestačila na maďarský Ferencváros Budapešť, práve vtedy padol absolútny rekord v počte divákov na štadióne „Marakana“, keď na domáci odvetný zápas proti maďarskému mužstvu 23. apríla 1975 prišlo vyše 117 tisíc divákov. thumb|right|150px|Vladimir Petrović Pižon – štvrtá "Zvezdina zvezda" Na domácej scéne, v období rokov 1974 – 1979 získala Crvena zvezda iba jeden titul, a to v sezóne 1976/77 pod taktovkou stratéga Gojka Zeca.