Užovka obojková alebo staršie užovka obyčajná (lat. Natrix natrix) je európsky prakticky nejedovatýUžovka obojková nie je technicky vzato nejedovatá. Ako niektoré iné užovky, aj ona má vyvinuté jedové žľazy, avšak nedokáže ich využiť pre chýbajúce funkčné jedové kanáliky (pozdĺžne drážky) s vývodom do zubov. Užovky rodu Natrix namiesto toho disponujú jedovatými slinami, vďaka ktorým dokážu paralyzovať svoju typickú korisť, teda obojživelníky, alebo si uľahčujú trávenie potravy, no pre človeka vo všeobecnosti nepredstavujú žiadne nebezpečenstvo. U alergikov však môžu vo vzácnych prípadoch vyvolať aj smrteľnú reakciu – anafylaktický šok. Podobne ako pri bodnutí včelou, osou alebo pri uhryznutí akýmkoľvek iným živočíchom, extrémne citlivý jedinec môže zareagovať alergickým šokom na cudzorodé bielkoviny obsiahnuté v hadích slinách. Nejde však o toxickú otravu hadím jedom ako takú, ale o prehnanú imunitnú reakciu organizmu (Griehl 2004, Moravec 2019). had z čeľade užovkovitých, podčeľade Natricinae a rodu Natrix. Je široko rozšírený v Európe, ale vyskytuje sa aj v niektorých oblastiach juhozápadnej a strednej Ázie. Na Slovensku je najhojnejším druhom hada. Dosahuje obvyklú dĺžku tela 50 až 150 cm a hmotnosť 95 až 240 g. Samec je menší ako samica. Hlavným charakteristickým znakom sú polmesiacovité škvrny za hlavou.
Delí sa na rad poddruhov, štandardne asi na 14, ale počet sa líši štúdia od štúdie. Odlišujú sa od seba sfarbením, veľkosťou a hmotnosťou. Niektorým jedincom môže charakteristická kresba chýbať, alebo sa môžu naopak vyznačovať inou kresbou.
Cez zimu obvykle hibernuje a pári sa krátko po jarnom prebudení. Je to vajcorodý druh, ktorý preferuje život pri vode. Tomu zodpovedá aj jedálniček, pretože sa živia hlavne obojživelníkmi a rybami. Zmocniť sa však dokáže aj menších cicavcov (hlodavcov) alebo vtákov. V období rozmnožovania samica kladie asi 2 až 40 vajíčok. Mláďatá sa vyliahnu za 6 až 10 týždňov, sú 15 až 21 cm veľké a úplne samostatné. Pohlavne dospejú vo veku troch až piatich rokov. V dobrých podmienkach sa užovka dožíva najčastejšie 15 až 25 rokov.
Medzinárodný zväz ochrany prírody (IUCN) hodnotí druh ako najmenej ohrozený, pretože jeho globálnu populáciu považuje za „relatívne stabilnú“, avšak mnoho poddruhov či subpopulácií je ohrozených (napr. v Česku alebo vo Švédsku) či dokonca na pokraji vyhynutia (na Sardínii alebo na Cypre). Na Slovensku je užovka obojková považovaná za zraniteľnú. V rámci Európy je chránená Bernským dohovorom.
Taxonómia a nomenklatúra Druh prvýkrát vedecky opísal švédsky prírodovedec Carl Linné v roku 1758 pod názvom Coluber natrix vo svojej knihe Systema naturæ, v ktorej sa zaoberal binomickou nomenklatúrou rastlín a živočíchov. Hady nemal veľmi rád a svoju averziu k týmto tvorom demonštroval v niekoľkých pasážach svojich spisov. Podobne sa staval napríklad k ropuchám. Obojživelníky a plazy popisoval ako „najstrašnejšie a najodpornejšie zvieratá“, ale napriek tomu sa im venoval s rovnakým zápalom, ako v prípade iných druhov živočíchov.WAHLGREN, Richard. (2012). Carl Linnaeus and the Amphibia. Bibliotheca Herpetologica. Sv. 9. Dostupné online. (po anglicky)
Slovo natrix pochádza z latinčiny a v preklade znamená „hydra“ či „vodný had“, čo dokonale vystihuje spôsob života i schopnosti užovky, ktorá je viazaná na vodné prostredie. V slovenčine nesie had vedecké meno užovka obojková na základe výrazných polmesiacových škvŕn tesne za hlavou, ktoré pripomínajú obojok.
V priebehu evolúcie sa tento druh oddelil od svojho najbližšieho príbuzného, užovky fŕkanej, pred 13 až 22 miliónmi rokov. Užovka obojková je považovaná za priameho potomka vyhynutého druhu Natrix longivertebrata, ktorý žil v miocéne a pliocéne v oblastiach dnešného Poľska, Maďarska a Moldavska.Jean-Claude Rage et Salvador Baillon, Amphibians and squamate reptiles from the late early Miocene (MN 4) of Béon 1 (Montréal-du-Gers, southwestern France), Geodiversitas, roč. 27, 2005, s. 413–441. [cit. 2023-12-03]. Dostupné online. (po anglicky) Za najstaršiu dochovanú fosíliu užovky obojkovej sa považuje nález z Poľska datovaný do doby pred 3,2 až 4,9 miliónmi rokov (pliocén).
Výskyt náhľad|Rozšírenie užovky obojkovej do prekvalifikovania poddruhu N. natrix astreptophora na nový druh Natrix astreptophora (2016) a N. natrix helvetica na nový druh Natrix helvetica (2017). Vyznačený je aj niekedy uznávaný poddruh N. natrix cypriaca a jeho oblasť výskytu na Cypre. Užovka obojková sa vyskytuje – keď nebudeme počítať so zmenou u poddruhu Natrix natrix astreptophora či Natrix natrix helvetica (viď odsek nižšie) – v nížinách kontinentálnej Európy, od južnej Škandinávie po južné Taliansko, na Britských ostrovoch s výnimkou Írska a Škótska. Obýva aj severozápadnú Afriku a juhozápadnú a strednú Áziu. Nachádza sa teda na území týchto štátov: Albánsko, Alžírsko, Arménsko, Azerbajdžan, Bielorusko, Belgicko, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Cyprus, Česko, Čierna Hora, Čína, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Gruzínsko, Holandsko, Chorvátsko, Irán, Kazachstan, Kosovo, Litva, Lotyšsko, Luxembursko, Maďarsko, Maroko, Moldavsko, Mongolsko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Rusko, Severné Macedónsko, Slovensko, Slovinsko, Spojené kráľovstvo, Srbsko, Sýria, Španielsko, Švajčiarsko, Švédsko, Taliansko, Tunisko, Turecko, Turkménsko, Ukrajina. Jej počty však v mnohých oblastiach prudko klesajú (viď hrozby a ochrana).
Poddruhy Populácia živočícha žijúca na rozsiahlom areáli sa vetví na niekoľko poddruhov. V prípade užovky obojkovej ich bolo uznávaných asi 14 a navzájom sa od seba líšia sfarbením. Systém však nie je ustálený a môže dôjsť k rôznym zmenám. Napríklad od roku 2016 je poddruh N. natrix astreptophora z Pyrenejského polostrova a severozápadnej Afriky považovaný za samostatný druh Natrix astreptophora. V roku 2017 boli užovky obojkové zo západnej Európy, od Spojeného kráľovstva po Taliansko, preklasifikované na nový druh Natrix helvetica (pôvodne poddruh N. natrix helvetica) a navyše k nemu preradené štyri poddruhy, pôvodne poddruhy druhu Natrix natrix, a síce N. helvetica helvetica, N. helvetica cetti, N. helvetica corsa a N. helvetica sicula (syn. N. helvetica lanzai).
Podľa The Reptile Database sa užovka obojková delí iba na päť poddruhov (k decembru 2023):
Natrix natrix natrix (Linnaeus 1758) – Európa (Nórsko, Švédsko, Dánsko, Nemecko atď.) Natrix natrix vulgaris (Laurenti 1768) – Poľsko, Nemecko, Rakúsko, Česko, Maďarsko, Slovensko, Rumunsko, Bulharsko Natrix natrix scutata (Pallas 1771) – Fínsko, Rusko (východne od Dnepra), Západný Kaukaz, Ukrajina, Lotyšsko, Estónsko, Poľsko, Bielorusko, Turecko, Kazachstan Natrix natrix moreotica (Bedriaga 1882) – Grécko Natrix natrix syriaca (Hecht 1930) – Sýria, Turecko
Výskyt a stav na Slovensku Ekosozologický status od roku 2001 LR:lc – menej ohrozený. Z pohľadu výskytu v Karpatoch bol v roku 2014 v rámci projektu Bioregiohttps://www.interregeurope.eu/bioregio/ vypracovaný návrh ekosozologického statusu za celé pohorie ako aj za Slovensko LC – najmenej ohrozený. V roku 2023 bol druh považovaný za VU – zraniteľný.
Opis náhľad|Užovka obojková Užovka obojková je tzv. pravá (aglyfná) užovka, pre ktorú je typické, že má hladké a rovnomerne tvarované zuby bez pozdĺžnej ryhy (nedokáže teda vstreknúť jed).Ako niektoré iné užovky aj užovka obojková má vyvinuté jedové žľazy, ale nemôže ich využiť kvôli chýbajúcim funkčným jedovým kanálikom (pozdĺžnym drážkam) s vývodom do zubov.
Samce merajú najčastejšie medzi 50 až 85 cm, samice medzi 60 až 150 cm. Všeobecne neprekročí dĺžku 110 či 115 cm, iba tie najstaršie jedince dosahujú dĺžku 180 cm, podľa niektorých zdrojov aj 200 cm, možno i 210 cm. Parametre hadov sú často veľmi odlišné aj preto, že žijú v rôznom prostredí a vytvárajú tak niekoľko poddruhov. Hmotnosť sa pohybuje v rozmedzí od 50 do 515 g, priemerne váži asi 95 až 240 g, opäť v závislosti od poddruhu. náhľad|Užovka obojková s typickou kresbou za hlavou Hlavu má mierne odlišnú podľa pohlavia. Samice ju majú širšiu a plochejšiu až mierne trojbokú, ľahšie ju možno rozlíšiť od krku. Samce majú hlavu menej výraznú a teda pretiahnutejšiu. Samice sú celkovo väčšie a robustnejšie, niekedy výrazne. Zaujímavá je ale chvostová (subkaudálna) časť samcov, ktorá je často dlhšia a silnejšia ako u samíc. Obvykle tvorí asi 20 – 30 % dĺžky tela a smerom ku koncu sa zužuje. Samci využijú dlhší koniec chvosta pravdepodobne pri pytačkách. Ako do seba súperi zaplietajú telá, rivala, ktorý sa uchádza o tú istú družku, takto ľahšie premôže lepšie vybavený samec. Dlhý chvost tak môže byť znakom dominancie a plodnosti – najdlhší bude mať úspešný jedinec, ktorý sa pravidelne pári. Podobne ako u iných hadov je telo užovky na dotyk suché a príjemne chladivé. náhľad|Užovka obojková so svetlými pásmi (odchýlka persa) vľavo|náhľad|Spodná strana užovky obojkovej Farbu má rôznu, v závislosti na obývanom prostredí; obvykle tmavo zelenú až bridlicovo šedú, menej už hnedastú s nepravidelnými drobnými čiernymi škvrnami a dvoma charakteristickými belavými, žltými až oranžovými, čierno lemovanými polmesiacovitými škvrnami za hlavou (obojok). Experimenty ukázali, že táto typická kresba pomáha odlákať potenciálnych predátorov (tzv. aposematizmus), pretože im pripomína nebezpečný či jedovatý nepožívateľný hmyz. To by vysvetľovalo, prečo sú aj mláďatá takto pestro a často ešte výraznejšie sfarbené, podobne ako dospelí. S vekom polmesiacovité škvrny blednú a najmä u starších samíc sú len šedobiele až biele. Niektorým poddruhom polmesiačiky za hlavou buď úplne chýbajú, alebo sú sotva viditeľné. Niektoré užovky môžu mať na tele aj drobné svetlé škvrny, ktoré niekedy splynú a vytvoria pozdĺžne pásy (tzv. odchýlka persa, typická pre poddruh z juhovýchodnej Európy). Existujú aj exempláre šedé alebo čierné. Brucho majú užovky obvykle svetlejšie. Spodná časť tela je belavá s nepravidelnými čiernymi kotvičkami či kockami, ktoré sú užitočne pri identifikácii jedincov; rozvrh týchto fliačikov nikdy nie je totožný. Niekedy je však brušná strana skôr čierna, že prevláda tmavšie sfarbenie. Nájdený bol aj veľmi vzácny albín. Dúhovka oka je tradične čierna s bielym až žltým okrajom (napr. poddruh N. n. astreptophora má dúhovku jasne červenú, avšak tento je už považovaný za samostatný druh).
Biológia a ekológia náhľad|Užovka obojková vo vode Užovka obojková obýva oblasti až do nadmorskej výšky 3 000 metrov (max. asi 3 060 metrov), dokáže teda žiť aj v dosť chladnom prostredí, čo je u vajcorodých hadov nezvyčajné, preferuje však nížiny. Je to prispôsobivý druh a preniká tak do najrôznejších habitatov. Vyskytuje sa väčšinou v blízkosti vody, preto uprednostňuje mokrade, potoky a iné vodné plochy. Je skvelým plavcom a dokáže sa dobre potápať. Pod vodnou hladinou vydrží až pol hodiny bez toho, aby sa nadýchla. S vodou je tak spätá, že sa v nej aj vyzlieka a nahrádza tak starú opotrebenú kožu (viď vyzliekanie kože a rast). Často sa zatúla a do určitej miery znesie aj antropizované stanovištia. Môže sa tak ukázať na viniciach, v zatopených pieskovniach, v starých lomoch, pri zrúcaninách a nakoniec aj v blízkosti ľudských obydlí. Niektoré antropogénne zdroje sú pre užovky životne dôležité, mikrohabitaty ako kompostárne a hnojiská, najmä v menej vhodných lokalitách s chladnejšou klímou. náhľad|Užovka obojková schovaná pod drevom