Záhor je obec na Slovensku v okrese Sobrance.
Polohopis Leží vo východnej časti Východoslovenskej nížiny na pravobrežnom agradačnom vale Uhu.
Vodné toky Najbližším vodným tokom je rieka Uh, vzdialená od obce južným smerom približne .
Vodné plochy Najbližšou vodnou plochou k obci Záhor je Čarny potok, z ktorého kedysi pramenil aj miestny potok pretekajúci obcou.
Symboly obce Erb
Heraldická komisia pri Ministerstve vnútra SR schválila erb obce – jeho podoba bola odvodená od odtlačku pečate z druhej polovice 19. storočia (v modrom štíte je nad zlatou hviezdou umiestnené strieborné, trojuhlými pätkami ukončené písmeno Z, prevýšené je zlatou bordúrou červenej kniežacej koruny bez kríža).
Demografia Sčítanie 2011
Dejiny 14. až 17. storočie O najstaršom osídlení Záhora neexistujú zatiaľ relevantné dôkazy – v chotári totiž neboli zaznamenané žiadne praveké archeologické nálezy.
Problematickým sa javí tiež vznik obce a výklad jej názvu. Vo Vlastivednom slovníku obcí na Slovensku Bratislava 1978 je uvedené, že obec Záhor sa po prvýkrát spomína už v roku 1326 pod názvom „Mongath“.
Slovenský historik profesor Ferdinand Uličný, ktorý sa výskumu stredovekého osídlenia najvýchodnejších častí Slovenska venuje už niekoľko desiatok rokov, však vo svojej odbornej publikácii s názvom Dejiny osídlenia Užskej župy (Prešov 1995) píše: „Leleský konvent v roku 1414 potvrdil vymedzenie hranice medzi katastrom Jenkoviec a Záhora. Vtedy vznikla prvá známa správa o tejto obci, ktorá, ako vyplýva z obsahu listiny, jestvovala aj pred rokom 1414.“ Záhor sa v tejto latinskej listine z roku 1414 spomína ako „Mongath alio nomine Zahar“ – čiže „Mongath, iným názvom Záhor“. Profesor Uličný prvú písomnú správu o sídlisku „Mongath“, ktoré ležalo pri Záhore, datuje do roku 1358 – neskôr, v 15. storočí, toto sídlisko buď zaniklo, alebo splynulo so Záhorom.
V písomnostiach z 15.–17. storočia sa názov dediny najčastejšie objavuje v podobe „Zahar“, ojedinele aj v tvare „Zahor“. V uvedenom období boli majiteľmi obce Dobóovci z Ruskej (patrili medzi významné uhorské šľachtické rody). Centrum ich panstva, do ktorého okrem Záhora patrilo aj niekoľko ďalších dedín, bolo v Pavlovciach (dnes Pavlovce nad Uhom).
V roku 1427 mala viac ako 12 port a bolo tu zdanených minimálne 5 obývaných sedliackych domov. Od tejto kráľovskej dane bol oslobodený len záhorský richtár. Richtár – predstaviteľ obecnej samosprávy – musel dozerať aj na plynulé odvádzanie poddanských dávok, za výkon svojej funkcie bol zodpovedný vlastníkovi dediny, čiže zemepánovi.
V roku 1567 v Záhore bývala rodina richtára, zaznamenaných bolo aj 12 sedliackych domácností (sedliaci tvorili najbohatšiu vrstvu poddaných) a 14 rodín želiarov a sluhov (tí patrili k chudobnejším poddaným). Predpokladajúc, že v jednej domácnosti žilo priemerne 6 členov rodiny, tak v obci v tom čase mohlo bývať okolo 160 – 180 poddaných. Koncom 16. storočia v dedine žilo aj 11 rodín slobodníkov (išlo o bývalých poddaných, ktorých zemepán doživotne alebo dedične oslobodil od poddanských povinností) a stálo tu celkovo 44 obývaných poddanských domov – obec teda patrila k najväčším v celom okolí.
V 17. storočí v dôsledku nepriaznivého vývoja v Uhorsku začal počet obyvateľov Záhora klesať (poddaní sa buď odsťahovali, zbehli na iné panstvá, alebo podľahli rôznym chorobám).
Administratívne obec patrila do Užského komitátu, ten sa najneskôr v 14. storočí premenil na Užskú stolicu (jej hornatá časť ležala prevažne na území dnešnej Ukrajiny, na teritóriu Slovenska pod stoličnú správu so sídlom na Užskom hrade, neskôr meste Užhorod, patrili mestečká Veľké Kapušany a Sobrance s okolím).
Významnú úlohu v živote obyvateľov zohrávalo náboženstvo. Záhor ako fília patril v stredoveku pravdepodobne do rozsiahlej rímskokatolíckej farnosti so sídlom v Jovre (dnes je súčasťou Ukrajiny). Najbližší kostol sa v tomto období nachádzal v Jenkovciach.
V druhej polovici 16. storočia pod vplyvom zemepánov Dobóovcov, v zmysle hesla „Cuius regio, eius religio“ (Čí je majetok, toho je náboženstvo) prešli poddaní v Záhore k reformovanej viere. Zákonný článok č. 7 z roku 1647 však túto zásadu zrušil – ak zemepán vyznával iné náboženstvo, sedliaci si mohli zvoliť vlastného farára. V platnosti ale zostalo tzv. patronátne právo – patrón mohol na faru dosadiť kňaza podľa svojej vôle, poddaní však už túto voľbu nemuseli akceptovať. Reformovaní veriaci zo Záhora pôvodne prislúchali k reformovanému zboru so sídlom v Rebríne (dnes miestna časť obce Zemplínska Široká), samostatný záhorský reformovaný zbor (s fíliou Pinkovce) vznikol najneskôr začiatkom 17. storočia (zbor až do polovice 18. storočia spravovali slovenskí kazatelia).
V 16. storočí v obci stál kostol; nie je známe, či bol drevený alebo kamenný. V nasledujúcom storočí si veriaci postavili nový chrám (v reformovanom kostole sa do dnešných dní zachoval zvon z tohto obdobia).
Obec v rokoch 1700–1848 V roku 1715 bývali v dedine členovia deviatich poddanských domácností, podľa národnosti boli piati Maďari a štyria Rusíni.
O pomeroch v obci v prvej tretine 18. storočia informujú dva rukopisy, týkajúce sa Užskej stolice. Autorom prvého staršieho diela je Adam Horvát, šľachtic a učený muž, rodák z Pavloviec. Vo svojom Opise Užskej stolice o dedine Záhor píše: „Záhor leží smerom na východ, nad obcou Tašuľa, neďaleko rieky Uh. Jeho chotár leží v susedstve obce Bežovce a jeho poloha je trochu lepšia. Polia sú úrodné. Vlastníkmi sú Rákociovci, dedičia po matke, ale teraz patrí grófovi Aspermontovi z titulu zálohu. Tiež tu má majetkový podiel vdova po grófovi Barkócim st., a tiež aj časť patrí osvietenému grófovi Tomášovi Berénimu z Káranč a Beréňu.“
V súpise Užskej stolice, ktorý bol zhotovený počas zimných mesiacov na prelome rokov 1735–1736, sú tiež zaznačené zaujímavé údaje, v tomto období napr. zo Záhora (v tom čase bol súčasťou Pavlovského slúžnovského obvodu) utieklo 10 poddaných, bývať tu zostalo 9 poddaných, resp. poddanských rodín.
V roku 1772 v čase tereziánskej urbárskej regulácie v obci žili členovia 32 sedliackych rodín, 8 želiarskych rodín a 3 podželiarskych rodín. Výsledkom procesu urbárskej regulácie bolo vydanie obecného urbára, ktorý obsahoval súpis pozemkového majetku a rozsah povinností poddaných voči zemepánovi Tomášovi Berénimu.
V roku 1785 cisár Jozef II. zrušil v Uhorsku nevoľníctvo, obnovením osobných slobôd poddaných v krajine sa skončilo ich bezprávne postavenie (mohli sa slobodne sťahovať, zakladať si rodiny, vykonávať pracovné činnosti, dávať deti do škôl, disponovať vlastným majetkom, zemepán ich už nemohol z pôdy vyhnať ani usadiť v inej oblasti). K vrchnosti však poddaní zostali pripútaní aj naďalej ekonomicky (prostredníctvom prenájmu pôdy). Povinnosti poddaných zo Záhora voči zemepánovi vymedzoval urbár, ďalšie služby už od nich šľachtic nesmel vyžadovať (ak prácu navyše potreboval, bol povinný s poddanými uzavrieť zmluvu a riadne im za to zaplatiť).
V 18. storočí sa na území habsburskej monarchie uskutočnilo prvé vojenské mapovanie (tzv. jozefínske) – išlo tiež o prvé podrobné zmapovanie Slovenska v strednej mierke 1 : 28 800. V Užskej stolici vojenskí kartografi pracovali v rokoch 1782–1784. V mape z tohto obdobia je Záhor označený ako „Zahor“, bola to dlhá dedina s domami, ktoré sa tiahli po oboch stranách jednej cesty. Z obce (alebo popri nej) viedlo niekoľko cestných komunikácií – smerom na Pinkovce, Bežovce a Jenkovce. V chotári Záhora ani v blízkom okolí sa nenachádzali takmer žiadne lesné porasty – drevo však bolo potrebné, preto jedna z ciest viedla aj do hustého lesa pri Užhorode. Blízko obce (medzi Záhorom a Pinkovcami) bola nejaká osada – do nej tiež smerovala jedna z ciest. Na mape je uprostred Záhora zachytená aj cirkevná stavba – kostol.
Presné záznamy o počte obyvateľov a domov v dedine pochádzajú zo začiatku 19. storočia, v roku 1828 napr. v Záhore žilo 642 ľudí a stálo 69 príbytkov (približne rovnaký počet dedinčanov aj domov sa udržal aj v nasledujúcom období). Spisy z roku 1832 obsahujú tiež zmienku o cukrovare – ten však (podobne ako veľká časť dediny) zhorel pri rozsiahlom požiari. Záhorčanov v tom čase trápili aj časté povodne. O päť rokov neskôr bol jediným zemepánom v obci Krištof Stárai (Sztáray).
Základy konfesionálnej štruktúry dediny sa vytvorili v 18. storočí, popri sebe tu bývali rímskokatolíci, protestanti, veriaci východného obradu aj židia. V roku 1789 zriadil jágerský biskup (sídlil v meste Jáger v dnešnom Maďarsku) kaplánstvo v Jenkovciach, veriaci si tu postavili aj drevený kostol, do ktorého pravidelne dochádzali aj rímskokatolíci zo Záhora. V roku 1810, šesť rokov po vzniku nového Satmárskeho biskupstva, boli Jenkovce povýšené na farnosť (Záhor tvoril jej fíliu).
V polovici 18. storočia vizitoval gréckokatolícke farnosti v Užskej stolici mukačevský biskup Michal Manuel Olšavský. Z jeho zápisov je známe, že záhorskí gréckokatolíci patrili do farnosti so sídlom v Bežovciach (tu stál aj drevený kostol so šindľovou strechou) a každá z tunajších 8 gréckokatolíckych rodín odvádzala bežovskému kňazovi po dve viká (cca ) obilia.
V rovnakom čase záhorskí reformovaní veriaci prislúchali k rôznym zborom, sídla mali v dedinách Tarnovce (dnešná Ukrajina) a Bežovce. Neskôr boli reformovaní veriaci začlenení do bežovskej farnosti, od roku 1875 však boli pre Záhor vedené samostatné cirkevné matriky. Reformovaní veriaci sa v roku 1822 zaslúžili o výstavbu nového kamenného kostola. V miestnej reformovanej ľudovej škole, kde napr. v roku 1804 vyučoval Juraj Kalán, si deti osvojovali základy čítania, písania, počítania a náboženstva. Presné počty veriacich jednotlivých cirkví sa zachovali z roku 1837: v Záhore v tom čase bývalo 305 reformovaných, 211 gréckokatolíkov, 85 rímskokatolíkov a 15 židov.
Obec v rokoch 1848–1918 Uhorský snem v r. 1848 zrušil v krajine poddanstvo – oficiálne tým zanikli poddanské roboty a iné urbariálne povinnosti. Bývalí urbariálni poddaní dostali do spoločného vlastníctva tzv. urbársky majetok, po r. 1853 pôvodne urbársku pôdu získali jednotliví roľníci. Za ornú pôdu, lesy a pasienky však museli dedinčania aj naďalej odvádzať robotu – táto ich povinnosť sa skončila v r. 1896, po prijatí zákona o výkupe zmluvných poddaných a želiarov. Šľachta si – aj napriek všetkému – udržala vlastníctvo pozemkov (pôdu obhospodarovala vo vlastnej réžii). Veľké panské majere postupne nahradili panské veľkostatky.
Všetci obyvatelia krajiny sa v tomto období stali osobne aj majetkovo slobodnými. Pomery v Užskej župe sa – v porovnaní s inými časťami krajiny – menili len veľmi pomaly. Väčšiu časť pôdy užívalo množstvo samostatne hospodáriacich zemanov (každý z nich vlastnil iba neveľkú výmeru), miestni sedliaci si mohli odkúpiť pozemky, na ktorých po celé generácie pracovali. Chudobnejší dedinčania – bývalí želiari a podželiari – začali pracovať ako robotníci na statkoch bohatších gazdov, resp. na poľnohospodárskych veľkostatkoch v okolí.
Na katastrálnej mape Záhora z roku 1864 sú zaznamenané tieto názvy: „Bocska tov“, „Buygyogos“, „Csikó láz“, „Csonkás“, „Fevenyes“, „Forráš“, „Galová“, „Gerdeny“, „Huscsava“, „Kertalyka“, „Kiš erde“, „Konopianky“, „Križne zeme“, „Na bežovských“, „Nagy rét“, „Nyires“, „Patroka“, „Piszke“, „Silaš“, „Ungh“ (rieka), „Zahumenki“ a „Žsarov“.
Koncom tohto storočia podľa rôznych štatistík alebo súpisov chovali miestni gazdovia 38 kusov hovädzieho dobytka, 193 ošípaných, 930 kusov rôznej hydiny, vlastnili spolu 25 včelích rodín a v záhradách pestovali dokopy 855 ovocných stromov (najviac z nich – takmer 400 – predstavovali slivky).