thumb|Sergej Krikaľov strávil vo vesmíre 803 dní, viac ako ktokoľvek iný. Tu na ISS. Oddiel kozmonautov RKK Energija je jedným z oddielov kozmonautov v Rusku, resp. do roku 1991 v Sovietskom zväze. Vlastné skupina kozmonautov, formálne "skúšobných inžinierov", bola založená v apríli 1966 z iniciatívy vedenia CKBEM (vtedajší názov dnešnej RKK EnergijaRKK Energija (Raketovo-kozmická korporácia Energija) sa do marca 1966 nazývala OKB-1 (Testovacia konštrukčná kancelária 1), do roku 1974 CKBEM (Ústredná konštrukčná kancelária experimentálneho strojárstva), do roku 1994 NPO Energija (Vedeckovýrobné združenie Energija)). V máji 1968 bola už úplne oficiálne reorganizovaná na oddiel kozmonautov. Členovia oddielu pravidelne obsadzujú miesta v ruských, predtým sovietskych, kozmických lodiach a orbitálnych staniciach.

Vznik oddielu Inžinieri OKB-1 prejavili záujem o účasť na kozmických letoch už v roku 1962, vedenie OKB a osobne Sergej Koroľov myšlienku podporoval a začal presadzovať vo vláde. Koncom roka 1962 boli v OKB-1 pre záujemcov zorganizované prednášky o raketách a raketových motoroch, konštrukcii kozmických telies, biológii a lekárstve, spojení, v lete 1963 aj zoskoky v aeroklube.

V máji 1964 vláda rozhodla o úprave lode Vostok na trojmiestny variant nazvaný Voschod a účasti civilistov na lete. Do výberu pre Voschod 1 sa OKB-1 plne zapojilo, pre výber a prípravu budúcich kozmonautov vznikol v podniku útvar č. 90 (roku 1966 prečíslovaný na č. 731, neskôr zmenil označenie ešte niekoľkokrát), do ktorého čela bol postavený Sergej Anochin. Letu Voschodu 1 sa z OKB-1 zúčastnil Konstantin Feoktistov.

Aj po lete Feoktistova vo Voschode tlačil Koroľov na vytvorenie oddielu. Vo vláde, resp. vojensko-priemyselnej komisii vlády ale nedosiahol úspech. Nezávisle od pozície nadriadených úradov na jar 1965 OKB-1 poslalo do Inštitútu lekársko-biologických problémov (IMBP) na prehliadky skupinu asi 50 (podľa niektorých zdrojov až 200) kandidátov, vrátane niekoľkých žien. Lekársky súhlas na výcvik získalo dvanásť z nich.

Keď sa priblížili lety lodí Sojuz, pohla sa aj formálna stránka veci. 15. marca 1966 minister všeobecného strojárstva poveril OKB-1 prípravou civilných kozmonautov a 9. apríla 1966 Koroľovov nástupca Vasilij Mišin rozhodol o sformovaní skupiny kozmonautov, formálne nazvaných skúšobní inžinieri (), v útvare č. 90. Kozmonauti sa mali zúčastniť letov lodí Sojuz, L-1 a L-3. Dvanástka z minulého roka bola znova podrobená ďalšiemu kolu prehliadok v IMBP, do skupiny bolo nakoniec vymenovaných osem ľudí – Sergej Anochin, Jevgrafovič Bugrov, Vladislav Volkov, Georgij Grečko, Gennadij Dolgopolov, Alexej Jelisejev, Valerij Kubasov a Oleg Makarov. Všetci začali všeobecnú kozmickú prípravu v CKBEM, vrátane letov v beztiaži a nácviku pristátia na mori.

V auguste 1966 spoločný výcvik s vojenskými kozmonautmi v CPK povolili vojaci až po vlastných lekárskych testoch iba štvorici Volkov, Jelisejev, Kubasov a Grečko (po mesiaci nahradený Makarovom), ostatní pokračovali vo výcviku v CKBEM. Od januára 1967 bola skupina rozšírená o Vitalija Sevastianova a Nikolaja Rukavišnikova, obaja boli zaradení do programu L-1.

27. marca 1967 vláda stanovila postup pri výbere a výcviku kozmonautov. Súčasne rozhodla o vytvorení oddielov kozmonautov v rezortoch – ministerstva obrany, všeobecného strojárstva, zdravotníctva a Akadémii vied.Постановление ЦК КПСС и Совета Министров СССР № 270-105 от 27 марта 1967 «О подготовке космонавтов-испытателей и космонавтов-исследователей... » V auguste 1967 prípravu v rámci programu L-3 začali v CKBEM Anochin, Bugrov, Dolgopolov a traja nováčikovia Nikitskij, Pacajev a Jazdovskij. 27. mája 1968 bol príkazom ministra všeobecného strojárstva založený oddiel kozmonautov CKBEM a do oddielu bolo zaradených 9 z členov doterajšej skupiny, totiž Volkov, Grečko, Jelisejev, Kubasov, Makarov, Pacajev, Rukavišnikov, Sevastianov a Jazdovskij. Ďalej Konstantin Feoktistov (jediný sa skúsenosťami kozmického letu) a Vladimir Fartušnyj z Inštitútu elektrozvárania Akadémie vied Ukrajiny v Kyjeve.

Doplňovanie oddielu Inžinieri z CKBEM/NPO Energija/RKK Energija si podávali žiadosti na zaradenie do oddielu, vhodní kandidáti boli poslaní na pozorovanie do IMBP a priebežne získavali súhlas Hlavnej lekárskej komisie na výcviku. Potom (aj po niekoľkých letoch) Štátna medzirezortná komisia dávala odporúčanie na zaradenie do oddielu ako skúšobného kozmonauta. Ku kozmonautom oddielu CKBEM tak prišli v marci 1972 Boris Andrejev, Valentin Lebedev a Jurij Ponomariov. Už po roku (v marci 1973) ešte Vladimir Aksionov, Alexandr Ivančenkov, Valerij Riumin a Gennadij Strekalov. Po dlhšej prestávke bolo do oddielu prijatých sedem nových kozmonautov v decembri 1978.

Začiatkom 80. rokov bol zmenený postup prijímania kozmonautov. Štátna medzirezortná komisia odporúčala uchádzačov na zaradenie do oddielu ako "kandidáta na skúšobného kozmonauta", po absolvovaní všeobecnej vesmírnej prípravy v stredisku NPO Energija a stáži v Hviezdnom mestečku, kandidátovi Medzirezortná kvalifikačná komisia priznala kvalifikáciu "skúšobný kozmonaut".

V rokoch 1980 – 1983 boli prijaté dve ženy, ďalšia bola prevedená z inej organizácie. V rokoch 1983 – 1989 prišlo do oddielu deväť nových kozmonautov. V deväťdesiatych rokoch bol oddiel rozširovaný o 2 – 3 členov spravidla po dvoch rokoch, celkovo bolo prijatých jedenásť nováčikov. V novom storočí prebehli dva nábory. Roku 2003 boli prijatí traja kandidáti. Pri nábore roku 2006 bol medzi zamestnancami spoločnosti tak nízky záujem, že bola zrušená podmienka aspoň troch rokov zamestnania v spoločnosti, napriek tomu boli prijatí len dvaja kandidáti.

Lunárny program

V druhej polovici roka 1966 sa rozbehol sovietsky lunárny program. Pozostával z troch častí. V lodi Sojuz si kozmonauti mali nacvičiť stretávanie a spájanie lodí v kozme, v lodi L-1 obletieť Mesiac a v lodi L-3 pristáť na Mesiaci.

Sojuz Od septembra 1966 sa v CPK spoločne s vojenskými kozmonautmi pripravovali na let Sojuzom Volkov, Jelisejev, Kubasov a Grečko, ten si po mesiaci zlomil nohu a bol nahradený Makarovom, už v januári 1967 opätovne prideleným do programu L-1. Po niekoľkých neúspechoch (lety Sojuzu 1, Sojuzu 2 a 3) sa Sojuz 4 a 5 spojili a Jelisejev a Chrunov (z CPK) preručkovali po vonkajšom povrchu lode z jednej do druhej. V septembri 1969 sa Jelisejev, Kubasov a Volkov zúčastnili skupinového letu troch Sojuzov, pokus o spojenie Sojuzu 7 a 8 a prestup kozmonautov novým stykovacím uzlom vnútrom lode sa nepodaril.

Program Sojuz pokračoval dlhodobým letom Sojuzu 9 v júni 1970. 17 dní a 16 hodín vtedy strávil vo vesmíre Nikolajev z oddielu CPK a Sevastianov. V záložných posádkach boli za CKBEM Grečko a Jazdovskij.

Stretnutie a spojenie lunárneho orbitálneho a pristávacieho modulu mal nacvičiť ďalší let Sojuzu v rámci programu Kontakt. Na let sa z kozmonautov oddielu pripravovali od mája 1969 Pacajev, od marca 1970 aj Makarov a Rukavišnikov, neskôr tiež Jazdovskij a Grečko. V júli 1971 bol let zrušený a kozmonauti preradení.

Programy L-1 a L-3 Na oblet Mesiaca (loď L-1) sa v Hviezdnom mestečku spoločne s vojenskými kolegami od januára 1967 pripravovali Sevastianov, Rukavišnikov a Makarov, neskôr aj Grečko.

Do skupiny určenej na pristátie na Mesiaci (loď L-3) boli v septembri 1967 začlenení Anochin, Bugrov, Nikitskij (neboli v máji 1968 zaradení do oddielu CKBEM a odišli), Jazdovskij (iba do roku 1968) a Pacajev. Od začiatku roka 1968 aj Makarov, Sevastianov a Rukavišnikov, krátko aj Feoktistov. Už vo februári 1969 boli Grečko a Sevastianov preradení do skupiny pripravujúcej sa na let troch Sojuzov. V máji 1969 Pacajev a v januári 1970 Rukašvinikov s Makarovom prešli do programu Kontakt. V programoch L-1 a L-3 tak neostal nikto.

Orbitálna stanica – Saľut 1, Saľut 4 thumb|Dobrovoľskij, Volkov, Pacajev, zahynuli pri pristátí Sojuzu 11 Roku 1970 sa rozbehol program Saľut. V júni až septembri boli sformované trojčlenné posádky pre stanice, pozostávajúce z kozmonautov oddielov CPK a CKBEM. Do kozmu leteli vždy veliteľ z CPK a dvaja kozmonauti oddielu CKBEM. Pri prvom lete – Sojuzu 10 – sa kozmonautom nepodarilo prestúpiť do stanice. V nasledujúcom Sojuze 11 po úspešnom štvortýždennom lete posádka zahynula pri pristátí.

Po nešťastí bol počet kozmonautov lietajúcich v Sojuze znížený na dvoch. Bolo zavedené pravidlo, že kapitán lode je kozmonaut oddielu CPK, palubný inžinier člen oddielu CKBEM. Pokusy o vypustenie ďalších staníc roku 1972 a 1973 sa nestretli z úspechom, upravené Sojuzmi boli využité k dvom samostatným letom (Sojuz 12 a 13). Ďalšie úspešné vypustenie orbitálnej stanice radu Saľut prebehlo až v decembri 1974. Stanica Saľut 4 bola počas roka 1975 obývaná dvakrát, jeden let pri spojení neuspel.

Sojuz – Apollo Po rozhodnutí o vykonaní letu Sojuz-Apollo boli pre program vyčlenení Andrejev, Ivančenkov, Rukašvinikov a Kubasov. Rukavišnikov bol zaradený do skúšobného letu Sojuzu 18, Kubasov sa zúcastnil sovietsko-amerického letu.

Orbitálna stanica – Saľut 6, Saľut 7, Mir thumb|Orbitálna stanica Mir v roku 1997 V septembri 1977 bola vypustená ďalšia orbitálna stanica – Saľut 6. Obývaná bola dvojčlennými posádkami. Prvý pokus o obývanie stanice (let Sojuz 25 s dvoma nováčikmi Kovaľonokom a Riuminom) nebol úspešný. Preto bolo zavedené pravidlo, že v každej posádke bude aspoň jeden skúsený kozmonaut.

Koncom roka 1976 začali výcvik v Hviezdnom mestečku prví zahraniční kozmonauti, vrátane česko-slovenských, v rámci programu Interkozmos. Medzinárodné posádky navštevovali počas týždňového letu orbitálnu stanicu, veliteľom bol vždy sovietsky kozmonaut s letovou skúsenosťou. Vzhľadom na nedostatok takých kozmonautov v oddiele CPK, boli do programu zaradení aj členovia oddielu NPO Energija Rukavišnikov (náhradník česko-slovenského letu, letel s Bulharom) a Kubasov (náhradník poľského letu, letel s Maďarom). Boli to prvé prípady, keď v posádke nebol kozmonaut – vojak z CPK.

Na stanicu Saľut 7 od roku 1982 a jej podstatne mohutnejšieho nástupcu Mir, v rokoch 1986 – 2000, lietali kozmonauti v trojmiestnych lodiach Sojuz T (od 1986 Sojuz TM). Členovia oddielu NPO Energija (od 1994 premenovanej na RKK Energija) zastávali v posádkach tradične funkciu palubných inžinierov, kapitán bol vždy z oddielu CPK, tretí člen posádky bol doplnený v závislosti na programe letu. thumb|Valerij Riumin pred posledným letom 1998

Raketoplán Buran Vedenie NPO Energija zastávalo názor, že aj v raketopláne Buran, tak ako v ostatných kozmických lodiach, musí letieť vedľa pilota-veliteľa palubný inžinier z ich oddielu. Na lety raketoplánom boli pridelení: Alexandr Balandin (1979 – 1984) Alexandr Lavejkin (1979 – 1984) Musa Manarov (1979 – 1982) Valentin Lebedev (1983 – 1986) Alexandr Ivančenkov (1983 – 1992) Gennadij Strekalov (1985 – 1988) Sergej Krikaľov (1986 – 1988)

Orbitálna stanica – ISS Na stanicu ISS lietajú zástupcovia oddielu RKK Energija pravidelne v rámci ruskej polovice posádky. O miesta sa kozmonauti oddielu Energija delia s členmi oddielu CPK, vzhľadom na komplikované zostavovanie posádok bolo pravidlo o dôstojníkov z CPK a palubných inžinieroch z Energije opustené. Ruských kozmonautov do posádok vyberá komisia zložená zo zástupcov Roskosmosu, CPK a RKK Energija.

Náčelníci oddielu Sergej Anochin 23. mája 1966 – 27. marca 1974 Oleg Makarov 27. marca 1974 – 1977 Vitalij Sevastianov 5. januára 1977 – 9. februára 1979 Valerij Kubasov 1979 – 1985 Gennadij Strekalov 25. marca 1985 – 2003 Pavel Vinogradov 6. februára 2003 – 30. októbra 2007 Jurij Usačov 30. októbra 2007 -

Prehľad kozmonautov oddielu Uvedení sú členovia skupiny skúšobných inžinierov, ktorá vznikla 23. mája 1966, a členovia oddielu kozmonautov založeného 27. mája 1968.

V stĺpci „V odieli od“ je uvedený dátum zaradenia do oddielu, iba u účastníkov posledných náborov (od roku 2003) je uvedený dátum odporúčania Medzirezortnej komisie pre výber kozmonautov na zaradenie do oddielu.