Nemecké cisárstvo (skrátene Nemecko, oficiálne Nemecká ríša, Deutsches ReichHerbert Tuttle wrote in September 1881 that the term "Reich" does not literally connote an empire as has been commonly assumed by English-speaking people. The term "" literally denotes an empire – particularly a hereditary empire led by an emperor, although "" has been used in German to denote the Roman Empire because it had a weak hereditary tradition. In the case of the German Empire, the official name was , which is properly translated as "German Empire" because the official position of head of state in the constitution of the German Empire was officially a "presidency" of a confederation of German states led by the King of Prussia who would assume "the title of German Emperor" as referring to the German people, but was not emperor of Germany as in an emperor of a state. — "The German Empire." Harper's New Monthly Magazine. vol. 63, issue 376, pp. 591–603; here p. 593.World Book, Inc. The World Book dictionary, Volume 1. World Book, Inc., 2003. p. 572. States that Deutsches Reich translates as "German Realm" and was a former official name of Germany.Joseph Whitaker. Whitaker's almanack, 1991. J Whitaker & Sons, 1990. Pp. 765. Refers to the term being translated into English as "German Realm", up to and including the Nazi period. niekedy aj Imperiálne NemeckoSee, for example, Roger Chickering, Imperial Germany and the Great War, 1914–1918. 3rd ed. Cambridge: Cambridge University Press, 2014; Cornelius Torp and Sven Oliver Müller, eds., Imperial Germany Revisited: Continuing Debates & New Perspectives. Oxford: Berghahn, 2011; James Retallack, ed., Imperial Germany 1871–1918. Oxford: Oxford University Press, 2008; Isabel V. Hull, Absolute Destruction: Military Culture and the Practices of War in Imperial Germany. Ithaca: Cornell University Press, 2005.) bol nemecký národný štát, ktorý existoval od zjednotenia Nemecka v roku 1871 až do abdikácie cisára Viliama II. v roku 1918. Cisárstvo bolo založené dňa 18. januára roku 1871 vo Versailles pri Paríži počas prusko-francúzskej vojny, keď sa nemecké južné štáty s výnimkou Rakúska pripojili k Severonemeckému spolku a vstúpila do platnosti nová ústava, ktorá zmenila názov spolkového štátu na Nemeckú ríšu a zaviedla titul nemeckého cisára pre Viliama I., pruského kráľa z dynastie Hohenzollernovcov.Michael Kotulla: Deutsches Verfassungsrecht 1806–1918. Eine Dokumentensammlung nebst Einführungen. 1. Band: Gesamtdeutschland, Anhaltische Staaten und Baden. Springer, Berlin 2006, pp. 231, 246 Hlavným mestom zostal Berlín a pruský ministerský predseda Otto von Bismarck sa stal kancelárom, predsedom vlády.
Nemecká ríša sa skladala z 26 štátov, z ktorých väčšine vládli kráľovské rody. Zahŕňala štyri kráľovstvá, šesť veľkovojvodstiev, päť vojvodstiev (šesť pred rokom 1876), sedem kniežatstiev, tri slobodné hanzovné mestá a jedno cisárske územie. Aj keď Prusko bolo jedným z niekoľkých kráľovstiev v ríši, obsahovalo asi dve tretiny nemeckej populácie a územia. Pruská dominancia bola taktiež zaručená ústavne. Medzi rokmi 1867 až 1878/9 bola funkcia Otta von Bismarcka ako prvého a dodnes najdlhšie vládnuceho kancelára poznamenaná relatívnym liberalizmom, ale neskôr sa stala konzervatívnejšia. Obdobie, keď bol vo funkcii, sa vyznačovalo rozsiahlymi reformami a kultúrnym bojom. V neskorších rokoch jeho úradovanie a cez jeho osobnú opozíciu sa Nemecko zapojilo do kolonializmu. Získalo mnoho zo zostávajúceho územia, ktoré pri delení Afriky nebolo ešte nárokované, a zvládlo vybudovať tretiu najväčšiu koloniálnu ríšu tej doby, po britskej a francúzskej.Diese deutschen Wörter kennt man noch in der Südsee, von Matthias Heine "Einst hatten die Deutschen das drittgrößte Kolonialreich[...]" Ako koloniálny štát sa občas stretávalo s inými európskymi mocnosťami, hlavne s Britskou ríšou. Nemecko sa stalo mocnosťou a pýšilo sa rýchlo sa rozvíjajúcou železničnou sieťou, najsilnejšou armádou na svete a rýchlo rastúcou priemyselnou základňou.Paul Kennedy, The Rise and Fall of the Great Powers: Economic Change and Military Conflict from 1500 to 2000 (1987) Za menej než desať rokov sa jeho námorníctvo stalo druhým najväčším za britským kráľovským námorníctvom. Po odstavení Bismarcka Viliamom II. v roku 1890 sa cisárstvo pustilo do Weltpolitiky – nového agresívneho kurzu, ktorý nakoniec prispel k vypuknutiu prvej svetovej vojny. Okrem toho Bismarckovi nástupcovia neboli schopní udržať súbor meniacich sa a prekrývajúcich sa spojenectiev ich predchodcu, ktorá bránila Nemecku v diplomatickej izolácii. Toto obdobie bolo poznamenané rôznymi faktormi ovplyvňujúcimi cisárove rozhodnutia, ktoré boli verejnosťou často vnímané ako protichodné alebo nepredvídateľné. V roku 1879 Nemecká ríša s Rakúsko-Uhorskom vytvorila Dvojspolok, na ktorý v roku 1882 nadviazal Trojspolok s Talianskom. Tak isto si udržala silné diplomatické väzby s Osmanskou ríšou. Keď prišla v roku 1914 veľká kríza, Talianske kráľovstvo alianciu opustilo a Osmanská ríša sa formálne stala spojencom Nemecka.
Po roku 1850 sa nemecké štáty rýchlo industrializovali, obzvlášť vďaka dostatku uhlia, železa (oceľ), chemickému priemyslu a železnici. V roku 1871 v Nemecku žilo 41 miliónov obyvateľov a do roku 1913 sa tento počet zvýšil na 68 miliónov. Štáty, ktoré boli v roku 1815 prevažne vidiecke, boli teraz v zjednotenom Nemecku prevažne urbanizované.J. H. Clapham, The Economic Development of France and Germany 1815–1914 (1936) Počas 47 rokov svojej existencie bola Nemecká ríša priemyselným, technologickým a vedeckým gigantom, ktorý získal vo vede viac Nobelových cien než ktorákoľvek iná krajina. V rokoch 1901 až 1918 získalo Nemecko 4 Nobelove ceny za medicínu, 6 za fyziku, 7 za chémiu a 3 ceny za literatúru. V roku 1900 bolo Nemecko najväčšou ekonomikou v Európe, keď prekonalo Spojené kráľovstvo, a druhou najväčšou na svete za Spojenými štátmi.
Počas prvej svetovej vojny zlyhali nemecké plány na rýchle obsadenie Paríža do jesene roku 1914. Vojna na západnom fronte sa stala patovou situáciou a spojenecká námorná blokáda spôsobila vážny nedostatok potravín. Cisárske Nemecko však dosiahlo úspech na východnom fronte a po Brestlitovskom mieriokupovalo veľké územia na východe Európy. Nemecké vyhlásenie neobmedzenej ponorkovej vojny začiatkom roka 1917 prispelo k zapojeniu Spojených štátov amerických do vojny. Vrchné velenie armády na čele s Paulom von Hindenburgom a Erichom Ludendorffom stále viac ovládalo štát, ale v roku 1918 začala po neúspešnej Ludendorffovej ofenzíve nemecká armáda ustupovať, spojenci Rakúsko-Uhorsko a Osmanská ríša sa zrútili a Bulharsko sa vzdalo. Ríša padla počas revolúcie v novembri 1918, keď panovník odstúpil. Povojnová federálna republika čelila povojnovým reparáciám vo výške takmer 270 miliárd dolárov. čo viedlo k vzostupu Adolfa Hitlera a nacizmu.
Charakteristika náhľad|upright=0.6|vľavo|Veľký štátny znak . Nemecké cisárstvo zahŕňalo 25 spolkových krajín (medzi nimi aj tri hanzové mestá Hamburg, Brémy a Lübeck). Aj cez hospodársku krízu po roku 1873 sa cisárstvo v priebehu svojej existencie (hlavne v 90. rokoch 19. storočia) menilo z poľnohospodárskej krajiny na priemyselnú. Rozvíjal sa taktiež obchod aj bankovníctvo. S rozvojom hospodárstva rástol aj počet obyvateľov, vnútorná migrácia a urbanizácia. Zatiaľ čo význam strednej triedy rástol, remeslá a šľachta upadali, hoci si šľachta doposiaľ zachovala svoju dominantnú rolu vo vojsku, diplomacii a civilnej správe.F.-W. Henning: Die Industrialisierung in Deutschland 1800 bis 1914. Schöningh, Paderborn 1973. S. 203 ff.
Vnútorný a zahraničný politický vývoj určoval predovšetkým prvý a najdlhšie úradujúci ríšsky kancelár Otto von Bismarck, ktorého vládu možno rozdeliť na liberálnu fázu, ovplyvnenú vnútropolitickými reformami a kultúrnym bojom, a na skôr konzervatívne obdobie. Do doby jeho vlády spadá taktiež rozvoj nemeckého kolonializmu, z čoho pramenili konflikty s inými koloniálnymi veľmocami, hlavne s Veľkou Britániou.
Éra po Bismarckovi býva často označovaná ako viliamovské obdobie, pretože nový cisár Viliam II. uplatňoval po Bismarckovom prepustení v roku 1888 značný vplyv na politiku. Mohutné zbrojenie a militarizmus malo za následok izoláciu a bolo nakoniec jednou z príčin prvej svetovej vojny.
Dejiny Vznik cisárstva (1870 až 1871) Nezhody medzi Francúzskom a Nemeckom ohľadne možného nástupníctva nemeckého kandidáta na španielsky kráľovský trón prerástli v roku 1870 v prusko-francúzsku vojnu. Na stranu Pruska sa pridali všetky ostatné nemecké štáty, a potom Prusi vpadli do Francúzska. Po niekoľkých týždňoch bojov francúzska armáda, vedená cisárom Napoleonom III., kapitulovala v Sedane. Po páde obliehaného Paríža v januári 1871 bolo Francúzsko nútené prijať mier: Nemecku muselo odstúpiť územia Alsaska a Lotrinska, čím bolo ale zasiate semienko ďalších budúcich konfliktov medzi oboma krajinami.
thumb|left|Vyhlásenie Nemeckého cisárstva v Zrkadlovej sále vo Versailles, 18. január roku 1871.
Ešte počas obliehania Paríža sa nemeckí princovia zhromaždili v Zrkadlovej sále Versailleského paláca a 18. januára 1871 tu prehlásili pruského kráľa Viliama I. „nemeckým cisárom“. Tým bola založená Nemecká ríša, pozostávajúca z 25 štátov. Otto von Bismarck bol ustanovený ríšskym kancelárom.
Ríšska ústava z roku 1871 zdôrazňovala monarchistickú povahu štátu. Budúcnosť Nemecka mala byť teda rozhodujúcim spôsobom závislá na osobe cisára. Silné postavenie bolo priradené Prusku, na ktoré v novom štáte pripadali dve tretiny rozlohy a obyvateľstva.
Bismarckova domáca politika bola charakterizovaná jeho bojom proti nepriateľom pruského protestantského štátu. V tzv. kultúrnom boji (Kulturkampf) sa viac-menej bezúspešne snažil obmedziť vplyv katolíckej cirkvi a jej politického krídla, strany Centrum. Po atentáte socialistov na cisára Viliama v roku 1878 využil ríšsky kancelár súhlasu verejnosti k postaveniu sociálnej demokracie a jej tlače mimo zákon. Súčasne sa ale snažil pôsobiť proti radikalizácii pracovníkov zavedením sociálneho a nemocenského poistenia.
Zahranično-politicky bolo Bismarckovou prioritou zachovanie rovnováhy veľmocí. Nemecko sa po víťazstve nad Francúzskom stalo najsilnejším štátom na kontinente, čo ale vzbudilo obavy svojich susedov. Aby zabránil spojeniu ostatných mocností proti Nemecku, vybudoval Bismarck svoju obratnú diplomaciu spojenecký systém, ktorého cieľom bolo udržať Francúzsko, túžiace po revanši za stratu Alsaska a Lotrinska, v izolácii. V roku 1873 bola zjednaná dohoda medzi Nemeckom, Ruskom a Rakúsko-Uhorskom. Šesť rokov nato vytvoril Bismarck dvojspolok s Rakúsko-Uhorskom pre prípad útoku Ruska, ktoré nebolo spokojné s výsledkami berlínskeho kongresu. Pripojením Talianska k tomuto spojenectvu vznikol v roku 1882 trojspolok.
Bismarck sa veľmi dlho zdráhal pristúpiť na požiadavky korunného princa Viliama II., ktorý chcel z Nemecka urobiť svetovú veľmoc nadobudnutím vlastných kolónií. Ríšsky kancelár tak chcel predísť zbytočnému vyhroteniu napätia medzi európskymi veľmocami a zachovať bezpečnosť Nemecka. Keď sa však v rokoch 1880 až 1885 javila zahraničná situácia priaznivejšia, Bismarck v tejto záležitosti ustúpil.
náhľad|vľavo|Cisár Viliam I.
V roku 1888 zomrel cisár Viliam I. Jeho smrteľne chorý syn Fridrich III. vládol iba 99 dní. Po ňom nastúpil na trón jeho 29-ročný ambiciózny syn, Viliam II. Politické a osobné rozpory medzi Bismarckom a novým cisárom, ktorý chcel byť „svojim vlastným kancelárom“ zapríčinili v roku 1890 Bismarckov pád.