Kysáč (, , , alebo v slovenčine nesprávne Kisáč) je obec v Srbsku, vo Vojvodinskom autonómnom kraji v okrese Nový Sad.
Prvá písomná zmienka pochádza z 13. storočia. V obci sa nachádza evanjelický kostol z roku 1795 a pravoslávny chrám z roku 1773. Na základných školách sa vyučuje srbsky aj slovensky.
Demografia V obci žije 4 511 obyvateľov. Priemerný vek je 43,7 rokov (41,8 u mužov a 45,5 u žien). Obec má 1 738 domácností, priemerný počet osôb na jednu domácnosť je 2,60. Táto obec je väčšinou obývaná Slovákmi (podľa sčítania ľudu v roku 2022). Posledné tri sčítania zaznamenali pokles populácie. V roku 1964 bolo založené Kultúrno-informačné stredisko (dnes Kultúrne centrum), ktorého súčasťou bolo aj Rádio Kysáč, najstaršia lokálna rozhlasová stanica vo Vojvodine.
Sťahovanie Slovákov do Kysáča Prvým slovenským osadníkom v obci bol Michal Vardžík (1736 – 29. 11. 1792), syn Jána a Anny N., ktorý sa do Kysáča prisťahoval v roku 1773 z Piliša (Peštianska stolica) s manželkou Evou, rod. Malíkovou a deťmi Jánom, Juditou (1771) a Máriou (1773). V niektorých historických prameňoch sa však meno prvého osadníka zaužívalo v tvare Juraj Vardžík. V rovnakom roku sa na príkaz futockého panstva do obce presťahovali aj tri evanjelické rodiny: Čizmadia, Németh a Pap.
Celkové sťahovanie Slovákov na Dolnú zem prebiehalo v troch hlavných vlnách: prvá etapa v období rokov 1690 – 1710, druhá etapa 1711 – 1740 a tretia 1740 – 1790. Počas 19. a začiatkom 20. storočia slovenská migrácia pokračovala zo severnejších stolíc smerom na juh do oblastí medzi Dunajom a Tisou, kde slovenskí poddaní zakladali nové obce samostatne alebo spoločne s inými národnosťami (Srbmi, Maďarmi, Nemcami či Rumunmi). Všetko to bolo podmienené rôznorodými kolonizačnými akciami a procesmi, aké nemali obdobu nikde inde vo vtedajšej Európe a dajú sa prirovnať azda iba k migráciám do USA.
Historické pozadie a osídľovanie panstva
Územie dnešného Kysáča bolo opätovne osídlené srbským obyvateľstvom okolo roku 1750. V dôsledku zlého zaobchádzania, zavádzania nových zmlúv a fyzických trestov zo strany Čarnojevićovcov (okolo r. 1765) sa však mnohé rodiny rozhodli futocké panstvo opustiť a presťahovať sa do Potisia či Šovy (dnes Ravno Selo). Do roku 1767 zostalo v Kysáči z pôvodných srbských zakladateľov len 39 rodín. Na uvoľnené usadlosti následne prichádzali noví obyvatelia, pričom sa v roku 1766 prisťahovalo 10 rumunských a v roku 1768 ďalších 26 srbských rodín. Nepriaznivé pomery – nielen na futockom panstve, ale aj v celokrajinských rámcoch – viedli k zavedeniu urbárskej regulácie Márie Terézie (v rokoch 1767 – 1773), ktorá stabilizovala vzťahy medzi zemepánmi a poddanými. Majiteľom futockého panstva sa v tomto období stal uhorský gróf a rakúsky poľný maršal slovenského pôvodu Andrej Hadík. Odchod ďalších 15 srbských rodín v roku 1773 uvoľnil miesto pre príchod prvých slovenských osadníkov do Kysáča a Hložian, ako i nových nemeckých a francúzskych rodín do Futogu, či maďarských rodín do Piroša (dnes Rumenka).
Historické pramene a ich limity Základným prameňom o sťahovaní Slovákov do obce je Pamätnica církve druhého kysáčskeho evanjelického farára Františka Jesenského a jeho súpis Tabella, locum originis et annum adventus ad Kysáč illorum evangelicorum qui anno 1798 in septembri Kysačini erant, ostendens (po lat. Tabuľka, zobrazujúca miesto pôvodu a rok príchodu tých evanjelikov do Kysáča, ktorí v septembri 1798 žili v Kysáči), ktorý bol vyhotovený na základe tzv. koledových záznamov kurátorov, pri príležitosti kanonickej vizitácie superintendenta banského okolia Martina Hamaliara v Kysáči dňa 15. septembra 1798. K týmto kľúčovým prameňom patria aj doplnené a opravené súpisy z roku 1802 a iné záznamy zachované v tejto kronike. Vďaka Jesenského spisom je dnes možné rekonštruovať pôvod kysáčskych Slovákov. Farár v nich totiž pri každom zápise dôsledne uvádza tieto údaje: meno hlavy rodiny (teda osoby, ktorá platila cirkevnú daň), pôvodnú stolicu a obec, odkiaľ obyvateľ prišiel, presný rok prisťahovania do Kysáča. Hoci ide o vzácne pramene, historický výskum s nimi musí pracovať opatrne. Tieto súpisy totiž vznikli až po uplynutí dvadsiatich piatich až tridsiatich rokov od začiatku sťahovania Slovákov do obce, keď už mnohí z prvých osadníkov nežili alebo sa z Kysáča presťahovali inam a preto niektoré údaje neboli úplné. Viacerí autori zaoberajúci sa minulosťou Kysáča – či už miestni evanjelickí farári (F. Steltzer, K. Langhoffer, P. Turčan) alebo historici (J. Maliak, J. Sirácky a iní) – v minulosti tieto pramene nepublikovali v celistvosti, ale údaje z nich preberali útržkovito, nekriticky a skôr na ilustráciu. V dôsledku toho sa v staršej literatúre vyskytli nepresnosti, napríklad aj pri chybnom uvádzaní mena prvého prisťahovalca.
Pri výskume sťahovania Slovákov do Kysáča slúžia ako dôležitý prameň aj dobové matričné knihy a urbáre. Z prvého desaťročia osídľovania (1773 – 1783) sa matričné záznamy nezachovali, keďže v tomto období podliehali kysáčski Slováci pod správu novofutockej rímskokatolíckej cirkvi. Neskoršie záznamy z rokov 1783 – 1786 eviduje evanjelická matrika v Petrovci, ktorej bol Kysáč vtedy fíliou. Prvá samostatná matričná kniha pre Kysáč pokrýva roky 1786 – 1831. Prvá vlna sťahovania (1773 – 1780) Po príchode prvých štyroch evanjelických rodín do Kysáča v roku 1773 sa v nasledujúcom roku prisťahovala jedna rodina. V roku 1775 nepribudol nikto, no v roku 1776 prišlo 26 osadníkov, resp. rodín a v roku 1777 ďalších 17. V roku 1778 sa prisťahovali tri rodiny a v roku 1779 len dve rodiny, resp. jednotlivci. Súpis slovenských evanjelikov, ktorý futocké panstvo vykonalo 14. októbra 1779, zaznamenal v Kysáči 325 obyvateľov žijúcich v 47 domoch. Išlo o 154 dospelých osôb (77 mužov a žien) a 171 detí (94 chlapcov a 77 dievčat), ktorí spoločne obhospodarovali 23 poddanských usadlostí. S príchodom ďalších štyroch rodín v roku 1780 dosiahol celkový počet prisťahovaleckých rodín za sledované obdobie číslo 57.
Ďalšia vlna sťahovania sa do Kysáča (1780 – 1790) Z urbárskych tabuliek z druhého premeriavania chotára z 12. januára 1781 vyplýva, že v obci bolo evidovaných 134 daňovníkov, medzi ktorými boli srbskí, rumunskí aj slovenskí poddaní. Tento počet zahŕňal 130 gazdov, jedného pravoslávneho kňaza a troch želiarov s domom, čo svedčí o značnom tempe rastu obyvateľstva v prvých rokoch od začiatku osídľovania.
Príchod nových slovenských prisťahovalcov intenzívne pokračoval aj v nasledujúcom období. Kým v roku 1781 prišlo 13 rodín a v roku 1782 žiadna, v roku 1783 to bolo 9 rodín a v roku 1784 až 26 rodín. V nasledujúcich rokoch migrácia kulminovala, pričom v roku 1785 prišlo 21 rodín, v roku 1786 až 73, v roku 1787 to bolo 33, v roku 1788 pribudlo 24, v roku 1789 ďalších 26 a v roku 1790 sa prisťahovalo 40 rodín alebo jednotlivcov.
Súbežne s usadzovaním a výstavbou obydlí rástla snaha kysáčskych slovenských osadníkov o vytvorenie spoločensko-kultúrneho, najmä cirkevného a školského života. Tieto aktivity sa zintenzívnili po roku 1781 v nadväznosti na vydanie Tolerančného patentu cisára Jozefa II. Hoci boli miestni evanjelici spočiatku fíliou cirkevného zboru v Petrovci, v roku 1785 si založili vlastnú slovenskú ľudovú školu s učiteľom a modlitebňou. V tom čase žilo v obci 541 obyvateľov, hoci presný súpis sa nezachoval. Kysáčania sa v roku 1788 cirkevne osamostatnili a založili si slovenský evanjelický a. v. cirkevný zbor, do ktorého povolali prvého farára Michala Slamaya pôsobiaceho v rokoch 1788 až 1794. Osemdesiate roky 18. storočia predstavovali najintenzívnejšie obdobie sťahovania slovenských poddaných do Kysáča. Len v priebehu tohto desaťročia sa prisťahovalo 225 osadníckych rodín či jednotlivcov, pričom viacerí bádatelia označujú za najsilnejšiu vlnu roky 1776 až 1786. Podľa prvého jozefínskeho súpisu z roku 1787 žilo v Kysáči celkovo 1 720 obyvateľov v 236 rodinách a 197 domoch, avšak tento súpis neevidoval národnostnú príslušnosť. Neskôr, v roku 1789, bolo v obci zaznamenaných 919 obyvateľov slovenskej národnosti.
Prisťahovalectvo v 90. rokoch 18. storočia a začiatkom 19. storočia Príchody nových slovenských osadníkov pokračovali aj v deväťdesiatych rokoch 18. storočia, kedy pribudlo spolu 153 nových osadníkov. Súhrnne bolo v rokoch 1773 až 1803 zaznamenaných 435 prisťahovaných rodín, respektíve jednotlivcov. Roky Počet prisťahovalcov 1790 40 1791 20 1792 10 1793 16 1794 23 1795 4 1796 17 1797 8 1798 12 1799 3
V januári 1795 žilo v Kysáči 1 289 Slovákov. V rokoch 1794 až 1805 tu pôsobil druhý evanjelický farár František Jesenský, ktorý bol význačným organizátorom, pedantným kronikárom, vzdelancom a jedným z prvých tamojších slovenských spisovateľov. Počas jeho pôsobenia bol v rokoch 1794 až 1799 vystavaný miestny evanjelický kostol. Intenzívny primárny proces sťahovania Slovákov do Kysáča prebiehal približne štvrťstoročie, teda v rokoch 1773 až 1798, kedy sa dedina demograficky sformovala. Roky Počet 1798 1314 1799 1326 1800 1306 1801 1349
Z demografických údajov je zrejmé, že masové prisťahovalectvo sa na prelome storočí takmer zastavilo a migrácia sa obmedzila len na jednotlivcov alebo rodiny z okolitých báčskych osád, zväčša z rodinných dôvodov. Zastavenie príchodu ďalších slovenských osadníkov priamo súviselo s malou rozlohou kysáčskeho chotára a s nedostatkom voľných poddanských usadlostí. Viacerí osadníci si preto už v deväťdesiatych rokoch 18. storočia museli kupovať pôdu, domy či stavebné pozemky od srbských, rumunských, ale aj od skôr odsťahovaných slovenských spoluobyvateľov. Ako vo svojich rukopisoch konštatoval starší slovenský vojvodinský historik Jozef Maliak, prvé slovenské obyvateľstvo Kysáča „sa podobalo štrku, ktorý znášajú strmé horské riavy do dolín“. Historický výskum túto rôznorodosť potvrdil, keďže prvých 428 rodín a jednotlivcov pochádzalo z 87 rozličných obcí a z 19 stolíc.
Pôvod prisťahovalcov podľa stolíc Slovenskí prisťahovalci prichádzali z viacerých regiónov vtedajšieho Uhorska. Najpočetnejšiu skupinu tvorili osadníci z Novohradskej stolice, odkiaľ v rokoch 1776 až 1827 prišlo 183 osadníkov, resp. rodín z 25 obcí. Z Peštianskej stolice sa v rokoch 1773 až 1804 prisťahovalo 70 osadníkov, resp. rodín zo 16 obcí. Z Békešskej stolice pribudlo v období rokov 1783 až 1801 celkovo 11 osadníkov, resp. rodín zo štyroch obcí, zatiaľ čo z Tolnianskej stolice prišlo v rokoch 1773 až 1794 päť osadníkov, resp. rodín z troch obcí. Menšie počty prisťahovalcov pochádzali z Komárňanskej stolice (dvaja osadníci, resp. rodiny v rokoch 1773 až 1781) a zo Šomodskej stolice, konkrétne z dediny Tab (dvaja osadníci v roku 1805). Po jednom osadníkovi zaznamenali pramene zo Sabolčskej stolice v roku 1791 a zo Železnej stolice z obce Šimon.
Súhrnne sa do Kysáča prisťahovalo 252 osadníkov, resp. rodín z ôsmich stolíc a z 52 slovenských obcí ležiacich na území dnešného Maďarska. Z Novohradskej stolice pochádzalo najviac ľudí, resp. rodín z Terian 38, z Luciny 26, zo Šámšonu 23, z Guty 16, z Gengelágu 10, z Bíru 8 a zo Siráku 7. Iba z ôsmich južnonovohradských obcí tak prišlo 136 osôb, pričom k novohradskej skupine sa pripočítava aj 14 osadníkov, resp. rodín z 11 obcí nachádzajúcich sa na území dnešného Slovenska. V prípade Peštianskej stolice dominovali obce Malý Kereš s 35 osadníkmi, Eďház so šiestimi a Piliš s ďalšími šiestimi prisťahovalcami, resp. rodinami. Z desiatich najzastúpenejších novohradských a peštianskych obcí prišlo do Kysáča spoločne 183 rodín a jednotlivcov. Tieto údaje potvrdzujú, že zakladateľmi Kysáča, dnes druhej najväčšej slovenskej dediny v Báčke, boli predovšetkým osadníci zo starších slovenských obcí v Maďarsku, ktorí sa po desaťročiach presúvali južnejšie za účelom zakladania nových osád.
Kultúra a zaujímavosti
Galérie