Josif Vissarionovič Stalin (; rodným menom ; * 6. decemberjul./18. decembergreg. 1878, Gori, Ruské impérium† 5. marec 1953, Moskva, Sovietsky zväz) bol sovietsky politik, revolucionár a diktátor, ktorý viedol Sovietsky zväz od roku 1924 až do svojej smrti v roku 1953. V rokoch 1922 – 1952 bol generálnym tajomníkom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a predsedom vlády od roku 1941 až do svojej smrti. Hoci spočiatku vládol krajine v rámci kolektívneho vedenia, nakoniec počas 30. rokov 20. storočia skonsolidoval moc a stal sa absolútnym diktátorom. Stalin kodifikoval oficiálny výklad marxizmu v podobe marxizmu-leninizmu, pričom jeho vlastná interpretácia sa označuje ako stalinizmus.
Narodil sa v chudobnej gruzínskej rodine v Gori v Ruskom impériu. Predtým, než vstúpil do marxistickej Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany, navštevoval Teologický seminár v Tiflise. Pre Leninovu boľševickú frakciu získaval prostriedky prostredníctvom bankových lúpeží a inej trestnej činnosti a redigoval stranícky denník Pravda. Opakovane bol zatýkaný a viackrát vyhostený do vyhnanstva na Sibír. Po uchopení moci boľševikmi počas októbrovej revolúcie v roku 1917 Stalin pôsobil ako člen politbyra a od roku 1922 využíval svoju pozíciu generálneho tajomníka na získanie kontroly nad straníckym aparátom. Po Leninovej smrti v roku 1924 zvíťazil v boji o vedenie nad svojimi súpermi, vrátane Leva Trockého. Stalinova doktrína „socializmu v jednej krajine“ sa stala ústrednou súčasťou straníckej ideológie a jeho päťročné plány, ktoré začali v roku 1928, viedli k násilnej kolektivizácii poľnohospodárstva, rýchlej industrializácii a vytvoreniu centralizovanej plánovanej ekonomiky. Jeho politika prispela k hladomoru v rokoch 1932 – 1933, ktorý zabil milióny ľudí, vrátane obetí hladomoru na Ukrajine. V rokoch 1936 až 1938 nechal Stalin v rámci veľkého teroru popraviť státisíce svojich skutočných aj domnelých politických protivníkov. Za jeho vlády prešlo systémom nútených pracovných táborov gulag podľa odhadov 18 miliónov ľudí a viac než šesť miliónov osôb, vrátane kulakov a celých etnických skupín, bolo deportovaných do odľahlých oblastí krajiny.
Prostredníctvom Kominterny Stalin presadzoval marxizmus-leninizmus v zahraničí a podporoval európske antifašistické hnutia. V roku 1939 jeho vláda podpísala pakt Molotov-Ribbentrop s nacistickým Nemeckom, čím umožnila sovietsku inváziu do Poľska na začiatku druhej svetovej vojny. Ďalej vyvolal zimnú vojnu s Fínskom. Nemecko pakt porušilo inváziou do Sovietskeho zväzu v roku 1941, čo viedlo Stalina k pripojeniu sa k Spojencom. Červená armáda, ktorej vrchným veliteľom bol Stalin, odrazila nemeckú inváziu a v roku 1945 dobyla Berlín, čím ukončila vojnu v Európe. Sovietsky zväz následne vytvoril vo východnej Európe prosovietske satelitné štáty a spolu so Spojenými štátmi sa stal svetovou superveľmocou, pričom obe krajiny vstúpili do obdobia súperenia známeho ako studená vojna. Stalin dohliadal na povojnovú obnovu a prvý sovietsky test atómovej bomby v roku 1949. V týchto rokoch krajina zažila ďalší hladomor a štátom podporovanú antisemitskú kampaň, ktorá vyvrcholila tzv. „sprisahaním lekárov“. V roku 1953 Stalin zomrel po mozgovej príhode. Vo vedení ho nahradil Georgij Malenkov a neskôr Nikita Chruščov, ktorý v roku 1956 odsúdil Stalinovu vládu a začal kampaň „destalinizácie“.
Stalin patrí k najvýznamnejším osobnostiam 20. storočia, pričom jeho odkaz je hlboko sporný. Počas svojej vlády bol v rámci medzinárodného marxisticko-leninistického hnutia stredobodom rozsiahleho kultu osobnosti, ktoré ho uctievalo ako obhajcu socializmu a robotníckej triedy. Od rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991 si Stalin zachováva v niektorých postsovietskych štátoch (najmä v Rusku a Gruzínsku) určitú mieru popularity ako modernizátor hospodárstva a víťazný vojvodca, ktorý premenil Sovietsky zväz na industrializovanú superveľmoc. Naopak, jeho režim je široko odsudzovaný za masové represie a umelo vyvolané hladomory, ktoré viedli k utrpeniu a smrti miliónov sovietskych občanov. Podľa súčasného odhadu historikov si Stalinova politika vyžiadala medzi tromi až 8,7 milióna obetí. Ide predovšetkým o obete hladomoru v poľnohospodárskych oblastiach južného ZSSR počas násilnej kolektivizácie poľnohospodárstva a veľkého teroru v 30. rokoch 20. storočia. Vďaka úspechom vo vojne a Stalinovej povojnovej politike získal Sovietsky zväz nové územia, okrem iného aj Podkarpatskú Rus, ktorú mu odovzdalo Československo, a výrazne rozšíril svoju sféru vplyvu. Na konci Stalinovej vlády a krátko po jeho smrti sa ZSSR ocitol na vrchole svojej moci a prestíže.
Mladosť Narodil sa 18. decembra 1878 v meste Gori vo vtedajšej Ruskej ríši (dnes na území Gruzínska), ako dokazuje záznam z cirkevnej matriky v mieste rodiska (podľa juliánskeho kalendára 6. decembra). Tento dátum uvádzal Stalin až do roku 1921. Po príchode k moci dátum svojho narodenia zmenil na 21. decembra, deň zimného slnovratu (9. decembra podľa juliánskeho kalendára) 1879.Dátum 21. decembra 1879 uvádza i Allan Bullock: Hitler a Stalin. Paralelní životopisy. Mustang, Plzeň 1995, p. 13. Ruský spisovateľ Edvard Radzinskij argumentuje, že tak učinil, pretože v roku 1928 ešte nemal absolútnu moc ale chcel svoje 50. narodeniny osláviť celoštátne v nedeľu 28. decembra 1928.Edvard Radzinsky: Stalin. The First In-depth Biography Based on Explosive New Documents from Russia's Secret Archives (1997) ISBN 0-385-47954-9 (paperback) Od tej doby jeho priaznivci dodnes slávia jeho výročie narodenia v tento deň.
Jeho otec Besarion Džugašvili bol obuvník a alkoholik, a svojho syna veľmi často bil.Allan Bullock: Hitler a Stalin, p. 16. Podľa Roberta Tuckera sa tým z neho stal neurotik. Podľa Chruščova bol Stalinov otec továrnik s 10 zamestnancami.Václav Veber: Stalin. Stručný životopis. Karlova univerzita 1996, p. 5. Svedectvo Stalinovej dcéry Svetlany alkoholizmus starého otca potvrdzuje.Václav Veber: Stalin, p. 6. Otec aj matka boli Gruzínci a doma rozprávali len gruzínsky.
Stalinova matka Jekaterine Geladzeová, ktorej bol Stalin jedine dieťa, ktoré prežilo, opustila so synom domov v roku 1883. V priebehu nasledujúceho desaťročia bývali v deviatich rôznych prenájmoch. V roku 1886 sa presťahovali do domu rodinného priateľa, farára Charkvianiho. Jekaterina pracovala ako upratovačka a práčka v domácnosti a bola rozhodnutá poslať svojho syna do školy. V septembri 1888 sa Stalin prihlásil na cirkevnú školu v Gori. Stalin mal výborné študijné výsledky, prejavoval svoj talent v maľbe a dramatickej výchove, písal svoju vlastnú poéziu a spieval v zbore. Stalin čelil niekoľkým vážnym zdravotným problémom: infekcia po kiahňach z roku 1884 mu spôsobila jazvy na tvári a vo veku 12 rokov bol vážne zranený, keď ho zrazil koč, čo bola pravdepodobne príčina doživotného postihnutia jeho ľavej ruky. Keď sa v roku 1917 hlásil ako vojak do armády meral 162 cm a bol odmietnutý, pretože mal jednu ruku kratšiu.
Tiflis a Batumi (1894 – 1907) thumb|left|170px|Portét mladého Ioseba Džugašviliho z roku 1894
Stalinova matka bola striktná a zbožná kresťanka a chcela mať zo syna kňaza. V 16 rokoch tak na jej želanie Stalin vstúpil do pravoslávneho seminára v Tiflise (dnešné Tbilisi), ktoré bolo centrom gruzínskeho intelektuálneho života (v Gruzínsku nebola univerzita), kde sa zoznámil aj s ideológiou Karola Marxa a Fridricha Engelsa. Bol výborný študent, premiant, napriek tomu, že bol náhle vyučovací jazyk zmenený z gruzínčiny na ruštinu. V roku 1898 sa stal členom tajnej organizácie sociálnych demokratov Mesame dasi (Tretia skupina), ktorá mala napojenie na petrohradských sociálnych demokratov a ktorej členovia boli z väčšej časti absolventi tbiliského seminára.Jej predchodcovia boli Pirveli dasi (Prvá skupina) a Meore dasi (Druhá skupina). Mesame dasi bola založená roku 1893. Prestal sa venovať štúdiu a bol hodnotený ako "tvrdohlavý rušiteľ poriadku".Allan Bullock: Hitler a Stalin, p. 26. V roku 1899 bol zo seminára vylúčený, podľa svojho tvrdenia za propagáciu marxizmu, pravdepodobnejšie ale za nedostavenie sa k záverečným skúškam. Podľa správy ochranky z roku 1903 bol menševik.Václav Veber: Stalin, p. 15.
thumb|upright|Džugašvili v roku 1902
V rokoch 18991901 pracoval v tbiliskom observatóriu. Získal podporovateľov a ako svoju prvú revolučnú akciu zorganizoval robotnícke oslavy 1. mája 1900 v Tiflise. Od prelomu rokov 1900/1901 ho pre protištátnu činnosť hľadala cárska polícia. V marci 1901 mu polícia prvýkrát prehľadala byt. Na protest proti tomu odišiel zo zamestnania a stal sa profesionálnym revolucionárom. Už vtedy presadzoval „čo možno najkrvavejší“ boj, ktorý mal podľa neho priniesť najrýchlejšie a najlepšie riešenie. Koncom roka 1901 odišiel z Tiflisu do Batumi. Policajné hlásenia z roku 1902 ho uvádzajú ako vodcu batumskej organizácie radikálov, dodávajú, že jeho brutalita a despotizmus viedli k rozštiepeniu skupiny.Vladislav Moulis: Běsové ruské revoluce, Dokořán, Praha 2002, ISBN 80-86569-07-1, str. 63 Zorganizoval niekoľko štrajkov a demonštrácií. Za vyvolávanie nepokojov a výzvy k ozbrojeným akciám požadoval vodca batumských sociálnych demokratov Nikolaj Semionovič Čcheidze (18641926) jeho návrat do Tiflisu. V apríli 1902 bol Stalin zatknutý, koncom 1903 ho poslali na Sibír.
V januári 1904 Stalin však z vyhnanstva utiekol a vrátil sa do Tiflisu. Prestal sa venovať politike a oženil sa (alebo pred tým vo väzbe) s Jekaterine SvanidzeovouDátum je sporný. Podľa Levinea v novembri 1902, Palocziho 1903, Bullocka (p. 44) to bol až jún 1906. (zomrela v novembri 1907) a narodil sa mu syn Jakov. Na konci roka 1904 sa vrátil k politike a v Rusku vypukla revolúcia. V roku 1905 sa Stalin na konferencii vo fínskom Tampere po prvý raz stretol s Leninom. Bol zvolený za delegáta na dvoch zahraničných zjazdoch (1906, 1907), kde sa opakovane stretával s tzv. menševikmi. Stalinov spolužiak Josif Iremašvili zhrnul jeho vtedajšie názory takto „Keby mohol, vyhubil by všetko ohňom a mečom...“Podľa Bullocka (p. 962) nie je kniha Josif Iremašvili: Stalin und die Tragödie Georgiens. Berlin 1932 hodnoverná.
Údajná spolupráca s ochrankou a expropriácie V apríli 1906 bol prvý raz v zahraničí – na IV. zjazde SDRSR v Štockholme. Tento zjazd zakázal pomerom hlasov 64 : 24 prepady bánk a iné lúpeže, ktoré riadil Leonid Krasin a organizoval ich Koba (Stalin) a Kamo (Semion Ter-Petrosjan).Dmitrij Volkogonov: Lenin. Počátek teroru. Dialog, Liberec 1996, p. 54. V roku 1906 bol Stalin zatknutý a z väzby utiekol. Boľševici O. Šatunovská a S. Šaumjan vyslovili názor, že Stalin v rokoch 19061912 spolupracoval s ochrankou, a dávali ho do súvislosti s agentom Vasilijom (jediný agent cárskej polície v Gruzínsku, pri ktorom sa nepodarilo po roku 1917 zistiť jeho totožnosť). G. Aruntjunov označil Stalina za agenta pod krycím menom Fikus.Václav Veber: Stalin, p. 26.
Na prelome apríla a mája 1907 bol Stalin po druhý raz v zahraničí – na V. zjazde SDRSR v Londýne – s poradným hlasom. V roku 1907 sa podľa svojho vlastného tvrdenia údajne súkromne stretol v Berlíne s Leninom. 26. júna (13. júna podľa juliánskeho kalendára) 1907 Koba a Kamo zorganizovali prepadnutie transportu peňazí do Tbiliskej banky – na rušnej ulici. Výsledkom bolo 340 000 rubľov a asi 30 mŕtvych, len menšinu z toho tvorila ochrana transportu.Václav Veber: Stalin, p. 23. Peniaze boli odovzdané straníckej pokladni, menševici vyslovili pobúrenie nad konaním stranícky zakázaných expropriácií a požadovali Stalinovo vylúčenie. Lenin však presadil, že Stalinovo vylúčenie vedenie strany nepotvrdilo.
Baku (1907 – 1910) thumb|left|Z kartotéky políciou hľadaných osôb (1902 – 1910)