Bitka pri Viedni (11. – 12. september 1683) bola jedna z kľúčových bitiek v tureckých vojnách medzi Habsburgovcami (resp. kresťanskou Európou), a Osmanskou ríšou. Bola zároveň jedna z najvýznamnejších bitiek 17. storočia. V konečnom dôsledku znamenala ukončenie tureckej expanzie v strednej Európe a zosilnenie politického vplyvu Habsburskej monarchie. Bitku vyhrali poľsko-rakúsko-nemecké sily na čele s poľským kráľom Jánom III. Sobieskim, stojace proti armáde Osmanskej ríše pod velením veľkovezíra Kara Mustafa Pašu. Bitka bola historickým zlomom v tristoročnom zápase medzi centrálnymi európskymi mocnosťami a Osmanskou ríšou. Po šestnásť rokov trvajúcej Veľkej tureckej vojne Habsburská ríša postupne ovládla južné Uhorsko a Sedmohradsko, ktoré boli z veľkej časti zbavené tureckých síl.
Osmanské prípravy na obliehanie Osmanské vojská prenikali do juhovýchodnej Európy od konca 14. storočia a viackrát porazili sily, ktoré sa im postavili. V júni roku 1389 v bitke na Kosovom poli porazili Srbov. V novembri roku 1444 porazili uhorské, poľské a české vojská v bitke pri Varne. Koncom mája roku 1453 sa im definitívne podarilo poraziť byzantské vojská, keď padol Konštantínopol. Dňa 29. augusta roku 1526 spôsobili Turci ťažkú porážku uhorskému vojsku pri Moháči a ovládli prakticky celé dolné Uhorsko vrátane Budína. V septembri roku 1529 sa im po prvýkrát podarilo ohroziť aj Viedeň.
V roku 1648 bol podpísaný Vestfálsky mier, ktorý ukončil boje tridsaťročnej vojny. V Habsburskej monarchii však naďalej prebiehali boje medzi Habsburgovcami a prevažne hornouhorskými protihabsburskými stavmi. Nespokojnosť protestantských stavov využívali aj Turci. V roku 1663 sa im podarilo dobyť pevnosť Nové Zámky a významne ohroziť hornouhorské banské mestá.
Ešte v roku 1671 vyhlásil turecký sultán Mehmed IV. svätú vojnu Poľsku. Dobytie Viedne bolo dávnou túžbou Osmanskej ríše. Jej ovládnutie malo však predovšetkým veľký vojenský význam. Obsadenie mesta by malo za následok získanie kontroly nad horným tokom Dunaja, vytvorilo by predmostie pre pre ďalšie útoky na sever i západDolinay, J., 2015, Slávne bitky histórie Viedeň. Obrana, XXIII, 8, s. 26-27 a predovšetkým by umožnilo konsolidovať dovtedy získané pohraničné územia.
Dôvodom bola možnosť kontrolovať Dunaj aj obchodné cesty smerujúce na sever a západ, taktiež obhájenie územných ziskov od Benátok a náboženské dôvody, šírenie viery. V roku 1681 a 1682 zrážky medzi silami Imricha Tököliho a Habsburgovcami, a taktiež invázia Habsburgovcov do stredného Uhorska poskytovali veľkovezírovi Kara Mustafovi veľmi dôležité argumenty v presviedčaní sultána Mehmeda IV. na ďalšie vojenské ťaženie do Európy. Osmanská armáda sa zmobilizovala 21. januára 1682, vojna bola vyhlásená 6. augusta.
Aby Turci viedenský dvor vojensky oslabili, rozhodli sa v roku 1681 poskytnúť vojenskú pomoc povstalcom Imricha Tököliho proti rakúskemu cisárstvu, ktorý mal ambície stať sa kráľom Horného Uhorska. Turecký vazal Imrich Tököli v roku 1678 vydal Manifest ku všetkým Uhrom, v ktorom vyhlasoval, že bude bojovať za slobodu vlasti a vyzýval všetkých, aby mu pomáhali. Tým, ktorí slúžili cudzincom, alebo boli neutrálni, hrozil tvrdými trestami. Jeho prívrženci sa nazývali „malkotenti“, jeho vojaci „bujdoši“ alebo „kuruci“. V jeho vojsku bojovali Turci, Tatári, Francúzi, Poliaci a kozáci (sultánovi Mehmedovi IV. boli nútení platiť každoročný „čestný dar“ 40-tisíc zlatých). Osmanská ríša najskôr podnikla najrozsiahlejšie logistické prípravy svojej doby, vrátane opráv a výstavby nových ciest a mostov vedúcich do Rakúska. Zriadila zásobovacie centrá, sklady munície a proviantu. Do týchto logistických centier a na Balkán stiahla delá a ďalšie zdroje z celého impéria. Osmanské armády sa dali na pochod 1. apríla 1683 od Edirne. Aj napriek obrovskej armáde chcel Kara Mustafa využiť moment prekvapenia; až do konca pochodu na Viedeň nebolo jasné, či boj bude prebiehať v Rakúsku alebo v Poľsku.
Až v Belehrade sa turecká armáda pripojila k Tatárom, ktorí sa najskôr utáborili pri Kamenci Podolskom (Ukrajina). Veľkovezír až tu určil nový smer presunu, ktorý mal oddialiť poľskú reakciu.
V máji 1683 sa stretli v Belehrade sultán Mehmed IV. a veľkovezír Kara Mustafa. Sultán tam odovzdal Mustafovi „svätú“ zelenú zástavu Proroka, pod ktorou mala jeho armáda postupovať na Viedeň. Rýchlym pochodom sa presunuli do Uhorska ku pevnosti Győr. Pokladalo sa to za ďalší manéver na zmätenie Viedne.
Obliehanie Už 8. júna obrancovia mesta zapálili a zrovnali so zemou všetky predmestia Viedne ležiace pred jej hradbami. Tento krok bol potrebný, pretože akékoľvek stavby mohli slúžiť na krytie útočiacich vojsk.Čornej, P., Bělina, P., Fidler, J., Havel, P., Kostlán A., Pilát, V., Urban, J., 1993, Slavné bitvy naší historie. Marsyas, Praha, s. 143-146 13. a 14. júla do okolia Viedne prenikli tatárske vojská, ktoré začali drancovať. Obliehanie sa začalo 14. júla 1683, keď k Viedni dorazila hlavná turecká armáda. Ešte skôr, 7. júla, tam dorazilo asi 40 000 Tatárov, dvakrát toľko ako mali rakúske sily v tejto oblasti. Utáborili sa štyridsať kilometrov východne od Viedne. Cisársky dvor aj so šľachtou rýchlo evakuovali do Passau. Po počiatočných bojoch cisár Leopold so svojimi plukmi ustúpil na západ do Linzu spolu s osemdesiatimi tisícmi obyvateľmi Viedne. Zostávajúcim 11 tisícom vojakov a piatim tisícom dobrovoľníkov zostal veliť gróf Ernest Rüdiger von Starhemberg. Improvizovaným polovojenským silám velil Zdeněk Kaplíř ze Sulevic. Na výzvu Kara Mustafu odmietli kapitulovať. V priebehu predchádzajúcich rokov to už bolo druhé obliehanie Viedne (prvé bolo v roku 1529, pod záštitou veľkovezíra z vplyvnej rodiny Köprülü).
Osmanská armáda v počte približne 138 tisíc mužov, z ktorej asi 50 tisíc boli skúsení tureckí vojaci, zvyšok boli vojaci rôznych národností ako Rumuni, Moldavčania, krymskí Tatári, ktorí boli menej motivovaní bojovať, sa sústredila na severozápadnej strane mesta. Tristo tureckých kanónov bolo síce dostatočne veľa, ale chýbali im ťažké delá, ktoré pre mokré leto nebolo možné prepraviť. Opevnenia Viedne zodpovedali vtedajším najnovším opevňovacím znalostiam, osmanské sily preto boli rozhodnuté Viedeň vyhladovať a docieliť tak kapituláciu bez boja.
Osmani mali v podstate dve možnosti, ako mesto dobyť. Generálny útok by im prakticky zaručil úspech, pretože mali presilu v pomere takmer dvadsať ku jednej. Druhá možnosť bola zdĺhavé obliehanie. Vybrali si práve druhú možnosť, napriek tomu, že čas pracoval proti nim. Historici sa nazdávali, že Kara Mustafa chcel získať mesto a jeho bohatstvo neporušené pre seba. Turci odmietli frontálny útok, aby sa zabránilo právu na korisť a drancovaniu, ktoré by taký útok sprevádzali.
Už pred bitkou Viedenčania zbúrali mnoho domov okolo mestských hradieb a vyčistili priestor tak, že zostala prázdna plocha, aby sa bola obranná paľba efektívna a bolo možné naplno využiť delostrelectvo. Mustafa sa z toho dôvodu rozhodol vykopať sériu dlhých zákopov, paralelne v lichobežníkovom tvare, smerujúcich na jedno miesto k hradbám. Osmani sa rozostavili do lichobežníkového tvaru naľavo, pred Löblovou baštou stál Ahmed Paša a jeho janičiari. V strede pred ravelínom stáli vojská z Rumélie. Na pravej strane oproti mestskej bašte bol Kara Mehmed Paša, jeho pešiaci a velitelia - vezíri Abaza Sari a Hüseyin Paša. Pod hradbami nariadili kopať podkopy - míny, do ktorých postupne ukladali okolo päťtisíc súdkov s pušným prachom. Mustafa tak riešil nedostatočnú účinnosť jeho kanónov ako aj ich celkový nedostatok a fakt, že v rozmočenom teréne okolo mesta bolo manévrovanie ťažkými obliehacími delami náročné.
Rakúšania sa tomu snažili čeliť tým, že kopali vlastné tunely a znemožnili tak ukladanie veľkého množstva strelného prachu v podzemných dutinách. Dochádzalo tak aj k podzemným súbojom. Obliehanie prakticky odrezalo viedenských obrancov od zásobovania potravinami. Okolie Viedne bolo nebezpečné, nastal hlad, šírili sa epidémie, studne boli zamorené a mŕtvych nebolo kde pochovávať. Útoky janičiarov sa opakovali každý deň. Obrancovia ich odrazili okolo päťdesiat, ale vo veľkej miere sa začala prejavovať únava; až tak, že hlavný veliteľ Rüdiger von Starhemberg nariadil zastreliť každého vojaka, ktorý by na stráži v noci spal. V tom čase sa z mesta vytratil Georg Michaelowitz, ktorý bol zvedom. V preoblečení za Turka sa mu podarilo prejsť cez početné osmanské línie a doručiť Sobieskemu zúfalú správu od veliteľa Starhemberga. Viedenčania boli vo veľmi zlej situácii, pretože Osmanom sa navyše ponáhľal na pomoc aj uhorský povstalec Imrich Thököly, ktorý začal drancovať s uhorsko-tatárskym vojskom Moravu. Ďalej im zamedzila postup poľská kavaléria Jeronyma Lubomírskeho. Len celkom blízko, 5 kilometrov severovýchodne od Viedne, pri Bisambergu, ich v auguste 1683 rozprášil Karol V. Lotrinský. Napriek varovaniam Jána Sobieskeho, aby Thököly nezneužíval situáciu počas výpravy osmanskej armády proti Viedni, sa Imrich Tököli zmocnil územia skoro celého Horného Uhorska (dnešného Slovenska). Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. využil príležitosť oslabených Habsburgovcov a zaútočil na mestá v Alsasku a iných častiach južného Nemecka. Turkom sa 3. septembra s obrovským úsilím a za značných strát na oboch stranách podarilo obsadiť ravelín Burg, hradbu Nieder a vytvoriť si tak predpolie na ďalší postup.
Dňa 8. septembra päť tisíc skúsených tureckých ženistov znova vyhodilo do povetria veľkú časť hradieb. Najmä baštu Burg, ravelínu Burg a baštu Löbel. Vznikli tak medzery asi dvanásť metrov široké. Vojaci aj dobrovoľníci utrpeli ťažké straty, ktoré však postupne narastali aj na tureckej strane. Mustafa ich počas obliehania stratil 30 tisíc. Počet obrancov Viedne sa znížil z počiatočných 18 tisíc na menej než 5 tisíc vojakov. Mesto bolo zúfalé, Rakúšania naliehali a žiadali znova o pomoc pápeža, upozorňovali aj na podmienky zmluvy s poľským kráľom.
Prípravy na prielom
Počas zimy 1683 Rakúsko a Poľsko uzavreli zmluvu, v ktorej sa zaviazali, že cisár Leopold I. bude brániť Krakov a kráľ Sobieski Viedeň, ak by Turci zaútočili. Poľský kráľ pripravoval cez leto 1683 pomocnú expedíciu. V tom čase existoval v poľskom kráľovstve určitý právny systém; viesť vojnu za hranicami krajiny a vyhlásenie mobilizácie museli odsúhlasiť obidve komory Sejmu. O naťahovanie schvaľovacieho procesu sa zaslúžil aj francúzsky vyslanec Louis, ktorý sa snažil poslancov podplácať aby hlasovali proti. Rovnako sa správal aj pápežský nuncius, len s opačným cieľom. Pápež Inocent XI. povolil nunciovi v Krakove plné využitie zdrojov Vatikánu. Kráľovská pokladnica bola prázdna, preto Sejm schválil zavedenie mimoriadnej dane na vyzbrojenie 48-tisícovej armády. Celkovo mal poľský kráľ v zbrani v tom čase len 12-tisíc mužov. Navyše jednotlivé provincie mali svoje miestne samosprávy, ktoré museli dane schváliť a vybrať. To veľmi oneskorilo zostavenie vojsk. Litovské vojsko sa zhromaždilo pri Janove Podlaskom na sever od Białystoku. Litovci ako žoldnieri, ktorých najal poľský kráľ, viedol kapitán (hajtman) Kazimír Sapieha, sa bitky pre meškajúci presun nezúčastnili. (Skôr ako sa vrátili domov, tak na Orave vypálili 27 evanjelických obcí, pretože protestanti boli zapojení do Thökölyho odboja.) Peniaze získané z daní boli k dispozícii až na konci júla. Kráľ sám prispel asi pol miliónom zlotých. V júni dorazili aj peniaze od rakúskeho cisára. Cisársky posol prišiel s oficiálnou žiadosťou o pomoc 16. júla. Na príhovor pápežského legáta Mareka z Aviana bol poľský kráľ Ján III. Sobieski ustanovený hlavným veliteľom aliančných vojsk v bitke pri Viedni. Mal 27 tisíc vlastných vojakov a 5 oddielov asi 3 tisícok poľských husárov (elitných „okrídlených“ jazdcov).