Štátne ruské múzeum () je umeleckohistorické múzeum v ruskom meste Petrohrad, najväčšie múzeum špecializujúce sa výhradne na ruské a sovietske výtvarné umenie. Hlavnú časť zbierok múzeum sústreďuje v klasicistickej budove Michajlovského paláca. Pobočky múzea sa nachádzajú v Michajlovskom zámku a v Mramorovom a Stroganovovom paláci. Múzeum spravuje tiež Michajlovský a Letný sad s Domčekom Petra I.
O múzeu Štátne ruské múzeum sa svojím zbierkovým fondom radí k najväčším ustanovizniam podobného druhu na svete. Svojimi takmer 400 000 exponátmi z oborov maliarstva, sochárstva, grafiky a úžitkového umenia nemá galéria medzi múzeami zameranými na zhromažďovanie diel národnostného umenia konkurenciu na celom európskom kontinente. Zvláštnosťou, ktorou sa Ruské múzeum odlišuje od Tretiakovskej galérie, podobne zameranej inštitúcie, je skutočnosť, že takmer tisícročná história vývoja ruskej umeleckej kultúry je tu zastúpená nielen tvorbou profesionálnych umelcov, ale tiež vynikajúcimi výtvormi ľudového umenia.
Vznik a vývin múzea Ako oficiálny dátum založenia Ruského múzea, pôvodne Ruského múzea Jeho cárskej výsosti Alexandra III. je uvádzaný 13. apríl 1895. Iniciátorom jeho vzniku bol ruský cár Mikuláš II., ktorý týmto pomenovaním chcel vzdať pamiatku svojmu otcovi Alexandrovi III.
vľavo|náhľad|Alexandr Ivanovič Morozov, Odpočinok na senách, okolo 1860, olej na plátne V marci 1898 sa v Petrohrade v budove Michajlovského paláca konalo slávnostné otvorenie prvého štátneho múzea národnostného umenia na území Ruska. Súčasne boli múzeu ako zakladajúci zbierkový fond odovzdané diela ruských majstrov z niekoľkých existujúcich galérií (napr. Ermitáže, Akadémie umenia), ale aj z rôznych súkromných zbierok. Že išlo o akt mimoriadneho významu svedčí skutočnosť, že od prvých dní svojej existencie sa zbierkové fondy rozrastali o prírastky najvýznamnejších predstaviteľov ruského umenia, napr. F. S. Rokotova, K. P. Briullova, F. A. Bruniho, I. J. Repina a ďalších. náhľad|Vladimir Lukič Borovikovskij, Portrét cára Pavla I. 1800, olej na plátne Významné obdobie svojej existencie zaznamenala galéria po roku 1909. Zásluhou kustóda múzea, maliara P. Neradovského, sa nielenže obohatili zbierkové fondy o diela napr. A. G. Venecianova, A. P. Losenka, P. A. Fedotova a ďalších výtvarníkov, ale kolekcie zbierok sa začali triediť do jednotlivých expozícií v súlade s logikou dejín a vývoja umeleckých štýlov.
Ďalší impulz rozširovania múzea prinieslo obdobie po Októbrovej revolúcii. Múzeum sa obohatilo umeleckými predmetmi, ktoré boli dosiaľ majetkom súkromných zberateľov, tých, ktorí opustili krajinu. Všetky takto získané umelecké predmety, ako aj tie, ktoré boli skonfiškované pri pokuse o nelegálny vývoz za hranice, boli znárodnené. Múzejné exponáty sa vďaka tomu rozrástli o desaťtisíce umeleckých diel. Hneď v roku 1917 sa do múzea dostal napr. známy Repinov obraz Burlaci na Volge, ktorý od roku 1873 zdobil zábavný salón v paláci veľkokniežaťa Vladimira Alexandroviča. Zvláštnu pozornosť si zasluhuje zbierka, obsahujúca takmer dvadsaťtisíc exponátov, ktorú múzeu venoval syn maliara J. R. Rejterna.
Významným medzníkom v dejinách múzea sa stal rok 1922, kedy bola usporiadaná prvá porevolučná umelecká výstava.
S narastajúcim počtom exponátov prišlo i k reorganizácii oddelení múzea. V roku 1934 bolo z múzea odčlenené etnografické oddelenie a oddelenie dejín a umeleckého slohu; v nasledujúcom roku vzniklo oddelenie sovietskeho umenia a o ďalšie dva roky oddelenie ľudového umenia.
Počas sovietsko-nemeckej vojny a blokády Leningradu múzeum prerušilo svoju činnosť a sústredilo sa na záchranu umeleckých exponátov. Činnosť obnovilo v roku 1944; pri príležitosti 100-tého výročia úmrtia I. J. Repina usporiadalo výstavu jeho diel. Spolu s prehliadkou prác frontových umelcov sa stala skutočným sviatkom umenia.
Rozširovanie múzejných fondov sa nezastavilo ani v ére povojnového ZSSR a pokračuje prakticky do súčasnosti.
Budova múzea Hlavnú časť múzejných exponátov sústreďuje budova Michajlovského paláca, jednej z najkrajších budov Petrohradu. Palác v klasicistickom slohu bol postavený v rokoch 1819 - 1825 pre veľkoknieža Michaila Pavloviča, brata neskoršieho cára Alexandra I. Projektantom budovy bol významný taliansko-ruský architekt Carlo Rossi, ktorý je autorom viacerých stavieb v starom Petrohrade.
náhľad|Hlavná dvorana Michajlovského paláca so slávnostným schodiskom Palác je hlavným priečelím otočený do rovnomenného parku, založeného už za vlády Petra I., ktorý je rovnako významným turistickým magnetom mesta. Na diváka pôsobí stavba predovšetkým svojou majestátnosťou a ušľachtilou vyváženosťou proporcií. Slávnostný ráz jej dodáva osemstĺpový portikus, vztýčený nad arkádou budovy a zakončený mohutným tympanónom, a široké schodisko.
Návštevníka pri vstupe do dvorany upúta grandióznosť priestoru vyplývajúca z geometricky prísneho usporiadania architektonických prvkov, veľkých okien a širokého dvojramenného schodiska vedúceho na prvé poschodie s galériou.
Dokonalý dojem budovy dotvára i jej umelecká výzdoba, rovnako diela najvýznamnejších umelcov svojej doby. Celkové architektonické riešenie ako aj vnútorná výzdoba už u súčasníkov vyvolávali nadšený obdiv.
Ku koncu 19. storočia budova schátrala a nastala potreba jej generálnej rekonštrukcie. Jej výsledkom bol značne zmenený interiér; pôvodný vzhľad si zachovala iba hlavná dvorana a slávnostná sieň zvaná Bielostĺpová.
V roku 1912 sa začalo s výstavbou novej budovy priliehajúcej k palácu. Stavba, dokončená v roku 1918, dostala pomenovanie podľa svojho architekta L. N. Benua Benuov pavilón. Obe budovy, Benuov pavilón i Michajlovský palác, boli po rekonštrukcii pavilónu v rokoch 1948 - 1953 prepojené spojovacou galériou, tzv. Rossiho vilkou. vľavo|náhľad|Dionisius, Božia Matka Odigitrija, okolo 1500, tempera na dreve Prehliadka galérie V galerijných fondoch, zahŕňajúcich maliarstvo, sochárstvo, grafiku, úžitkové a ľudové umenie, je hlavná pozornosť sústredená na maliarstvo. Múzejné expozície sú usporiadané chronologicky a oboznamujú návštevníkov s vývojom ruského umenia od 10. storočia do súčasnosti. Kopírujúc historické epochy umenie prežívalo striedavo obdobia výrazného vzostupu ako aj úpadku. Nebývalý rozkvet starého ruského umenia, ku ktorému prišlo v súvislosti s politickým a kultúrnym vzostupom Moskvy na prelome 14. a 15. storočia, vystriedala hlboká kríza na konci 17. storočia a takmer úplný zánik ruských umeleckých tradícií v 18. storočí, kedy došlo v Rusku k prudkému zvratu v spoločenskom a politickom živote a s tým súvisiacimi zmenami v nazeraní na kultúrne a umelecké hodnoty.
Staré ruské umenie Prvé poschodie múzea je venované kolekcii starého ruského umenia, patriaceho k najvýraznejším prejavom v dejinách svetovej kultúry. Svoju špecifickú a neopakovateľnú podobu získalo vďaka skĺbeniu pôvodného byzantského umenia a silných východoslovanských umeleckých tradícií. Jeho ďalší vývoj je bezprostredne spojený s existenciou Kyjevskej Rusi, prvého štátneho útvaru východných Slovanov.
Zbierka starého ruského maliarstva patrí k najrozsiahlejším a najkvalitnejším umeleckým kolekciám svojho druhu v celom Rusku. Staré ruské ikony, mozaiky, často diela neznámych majstrov, podávajú návštevníkom obraz o najstarších umeleckých prejavoch Ruska. Medzi najcennejšie exponáty z kolekcie prác neznámych umelcov, vystavené v múzeu, patrí jedna z najstarších výtvarných pamiatok na území Ruska, ikona Anjel so zlatými vlasmi z 12. storočia. K umelcom známym podľa mena, diela ktorých vystavuje Štátne ruské múzeum, patrí napr. Andrej Rubľov, Dionisius a Simon Ušakov. K najznámejším Rubľovovým prácam v múzeu patria ikony Apoštol Pavol a Apoštol Peter, pochádzajúce pôvodne z ikonostasu vladimirského Uspenského chrámu. Z diela maliara Simona Ušakova, významného ruského umelca 17. storočia, múzeum vlastní ikonu Trojica.
Umenie 17. - 19. storočia náhľad|Dmitrij Grigorjevič Levickij, Katarína II. - zákonodarkyňa, 1783, olej na plátne náhľad|Karl Pavlovič Briullov, Talianske poludnie, 1827, olej na plátne Prelom 17. a 18. storočia je v ruskom umení charakterizovaný obrovskými zmenami súvisiacimi s prerodom ruskej spoločnosti. Nastal očividný ústup od náboženských tém a obrat k „zosvetšteniu“ umenia. Významný podiel na tomto prerode mali reformy cára Petra I., ktoré nasmerovali Rusko k európskemu ponímaniu výtvarného umenia. Diela umelcov tvoriacich na prelome uvedených storočí (napr. I. N. Nikitina) sa stali akousi oslavou doby Petra I. Jedným z významných umelcov tvoriacich pre Petra I. bol taliansky sochár Carlo Bartolomeo Rastrelli.
Obdobie 18. storočia je pre ruské maliarstvo charakterizované nástupom klasicizmu. K jeho najvýraznejším predstaviteľom v ruskom umení patrili A. P. Losenko (obraz Vladimir a Rogneda), D. G. Levickij, ktorého obraz Katarína II. - zákonodarkyňa z roku 1783 sa stal vzorom slávnostného portrétu, portrétista V. L. Borovikovskij a sochári F. I. Šubin a M. I. Kozlovskij. Obrazmi čerpajúcimi námet z ruských dejín sa v galérii prezentuje tvorba G. I. Ugriumova (napr. diela Dobytie Kazane vojskami Ivana Hrozného v roku 1552, Korunovácia Michaila Fjodoroviča či Skúška sily Ivana Usmara).
Významnú časť zbierkového fondu predstavuje ruské umenie prvej polovice 19. storočia. Umenie tejto epochy odzrkadľovalo spoločenské zmeny prebiehajúce na pozadí významných dejinných udalostí - vlasteneckej vojny ako aj nárastu revolučného vystúpenia ľudových más. Významnými umelcami tohto obdobia, ktorých diela prezentuje múzeum boli A. I. Ivanov, F. A. Bruni, K. P. Briullov (diela tohto umelca sú sústredené v Benuovom pavilóne v sále zvanej Briullova) či krajinkár I. K. Ajvazovskij.
V prvej polovici 19. storočia nastalo pod vplyvom francúzskeho romantizmu jeho udomácňovanie sa i v ruskom výtvarnom umení. Múzeum uchováva viacero diel ruských romantikov, napr. S. F. Ščedrina, O. A. Kiprenského a ďalších.
Polovica 19. storočia znamenala nástup kritického realizmu, ktorého začiatok je spojený s menom P. A. Fedotova Galéria vystavuje o. i. jeho najznámejšie dielo, obraz Majorove pytačky.
Veľmi početné zastúpenie v galérii, nielen čo do množstva ale aj kvality, má umenie druhej polovice 19. a začiatku 20. storočia. Návštevník získa ucelený obraz o vývine umenia v tejto etape ruských dejín. Naplno sa v umení udomácnil kritický realizmus. Umenie sa postupne dostávalo spod vplyvu oficiálnych umeleckých inštitúcií (napr. petrohradskej Akadémie umení) a vznikali nezávislé združenia výtvarníkov; najznámejším bolo Združenie putovných umeleckých výstav, tzv. peredvižnici, v ktorom sa spojili najdemokratickejší umelci Ruska. Galéria spomedzi predstaviteľov tohto združenia predstavuje diela I. N. Kramského (portrétne diela), V. G. Perova, nádherné krajinomaľby I. I. Šiškina a V. D. Polenova, I. J. Repina (napr. diela Burlaci na Volge či Záporožskí kozáci píšu list tureckému sultánovi) a ďalších.
Umenie od 20. storočia do súčasnosti vľavo|náhľad|Oľga Vladimirovna Rozanovová, Kováčska dielňa, 1912, olej na plátne Umenie 20. storočia, charakterizované najmä námetmi viažúcimi sa k veľkým historickým epochám ruských dejín (Októbrová revolúcia, pád cárizmu, občianska vojna v Rusku, Veľká vlastenecká vojna, nástup socializmu a i.), je rovnako bohato zastúpené v zbierkovom fonde múzea. Medzi najvýznamnejších zástupcov umenia tohto obdobia patrí napr. N. A. Kasatkin (Zberačky uhlia), V. A. Serov, A. P. Rjabuškin, významný predstaviteľ tzv. národného štýlu; múzeum vlastní aj niekoľko prác jednej z najvýznamnejších sochárskych osobností začiatku 20. storočia A. S. Golubkinovovej.