Európa je svetadiel, ktorý sa nachádza na severnej pologuli a vo východnej hemisfére. Pozostáva z najzápadnejších polostrovov kontinentálnej pevniny Eurázie, a hraničí so Severným ľadovým oceánom na severe, Atlantickým oceánom na západe, Stredozemným morom na juhu, a Áziou na východe. Európa sa bežne považuje za oblasť oddelenú od Ázie prostredníctvom povodia pohoria Ural, rieky Ural, Kaspického mora, Veľkého Kaukazu, Čierneho mora a vodných tokov Tureckej úžiny. Aj keď veľká časť tejto hranice presahuje pevninu, Európe sa všeobecne pripisuje štatút celého svetadiela pre jej veľkú fyzickú rozlohu a váhu histórie a tradícií.
Európa pokrýva približne 10 180 000 km2, čiže 2% zemského povrchu (6,8% rozlohy pevniny), čo z nej robí druhý najmenší kontinent (pomocou modelu siedmich kontinentov). Politicky je rozdelená do okolo päťdesiatich suverénnych štátov, z ktorých Rusko je najväčšie a najľudnatejšie, pokrýva 39% kontinentu a predstavuje 15% jeho populácie. K roku 2018 mala Európa približne 741 miliónov obyvateľov (okolo 11% svetovej populácie). Európske podnebie je do značnej miery ovplyvnené teplými atlantickými prúdmi, ktoré zmierňujú zimy a letá na väčšine kontinentu, a to aj v zemepisných šírkach, v ktorých je podnebie v Ázii a Severnej Amerike nepriaznivé. Ďalej od mora sú ročné obdobia badateľnejšie ako v tesnej blízkosti pobrežia.
Európska kultúra je koreňom západnej civilizácie, ktorá siaha až do starovekého Grécka a starovekého Ríma. Pád Západorímskej ríše v roku 476 a následné sťahovanie národov znamenali koniec Európskeho staroveku a začiatok stredoveku. Renesančný humanizmus, skúmanie, umenie a veda viedli k novoveku. Od veku objavu, ktorý začali Portugalsko a Španielsko, hrala Európa v globálnych záležitostiach prevládajúcu úlohu. Medzi 16. a 20. storočím európske mocnosti kolonizovali v rôznych dobách Ameriku, takmer celú Afriku a Oceániu, a väčšinu Ázie.
Vek osvietenstva, následná francúzska revolúcia a napoleonské vojny formovali kontinent kultúrne, politicky a ekonomicky od konca 17. storočia do prvej polovice 19. storočia. Priemyselná revolúcia, ktorá sa začala vo Veľkej Británii na konci 18. storočia, spôsobila radikálne ekonomické, kultúrne a sociálne zmeny v západnej Európe a nakoniec aj v širšom svete. Obe svetové vojny sa odohrávali z väčšej časti v Európe, čo prispelo k poklesu západoeurópskej dominancie vo svetových záležitostiach od polovice 20. storočia, keď sa do popredia dostali Sovietsky zväz a USA. Počas studenej vojny bola Európa rozdelená pozdĺž železnej opony medzi NATO na západe a Varšavskú zmluvu na východe, až do revolúcií v roku 1989 a pádu Berlínskeho múru.
V roku 1949 bola založená Rada Európy s myšlienkou zjednotenia Európy s cieľom dosiahnuť spoločné ciele a zabrániť budúcim vojnám. Ďalšia európska integrácia zo strany niektorých štátov viedla k vytvoreniu Európskej únie (EÚ), samostatného politického subjektu, ktorý leží medzi konfederáciou a federáciou. EÚ pochádza zo západnej Európy, ale od pádu Sovietskeho zväzu v roku 1991 sa rozširuje aj na východ. Mena väčšiny krajín Európskej únie, euro, je medzi Európanmi používaná najčastejšie; a schengenský priestor EÚ zrušuje hraničné a imigračné kontroly medzi väčšinou jej členských štátov a niektorými nečlenskými štátmi. Existuje politické hnutie, ktoré uprednostňuje vývoj Európskej únie do jednej federácie, zahŕňajúcej veľkú časť kontinentu.
Definícia náhľad|Definície používané pre hranicu medzi Áziou a Európou v rôznych historických obdobiach. Prevládajúca definícia Európy ako geografického pojmu sa používa od polovice 19. storočia. Za hranice Európy sa považujú veľké vodné plochy na severe, západe a juhu; za hranice Európy na východe a severovýchode sa zvyčajne považujú pohorie Ural, rieka Ural a Kaspické more; na juhovýchode pohorie Kaukaz, Čierne more a vodné cesty spájajúce Čierne more so Stredozemným morom.
Ostrovy sa zvyčajne zaraďujú k najbližšej pevnine, preto sa Island považuje za súčasť Európy, zatiaľ čo neďaleký ostrov Grónsko sa zvyčajne priraďuje k Severnej Amerike, hoci politicky patrí Dánsku. Napriek tomu existujú určité výnimky založené na sociálno-politických a kultúrnych rozdieloch. Cyprus je najbližšie k Anatólii (alebo Malej Ázii), ale politicky sa považuje za súčasť Európy a je členským štátom EÚ. Malta bola po stáročia považovaná za ostrov severozápadnej Afriky, ale teraz sa tiež považuje za súčasť Európy. Pojem Európa však môže označovať aj výlučne kontinentálnu Európu.
Pojem svetadiel zvyčajne označuje fyzickogeografickú oblasť veľkej pevniny, ktorá je na svojich hraniciach úplne alebo takmer úplne obklopená vodou. Pred prijatím súčasného dohovoru, ktorý zahŕňa aj horské rozvodia, bola hranica medzi Európou a Áziou od svojho prvého poňatia v klasickom staroveku niekoľkokrát nanovo definovaná, ale vždy ako rad riek, morí a úžin, o ktorých sa predpokladalo, že sa tiahnu do neznámej vzdialenosti na východ a sever od Stredozemného mora bez zahrnutia akýchkoľvek horských pásiem. Kartograf Herman Moll v roku 1715 navrhol, že Európa je ohraničená sériou čiastočne spojených vodných tokov smerujúcich k tureckým úžinám a riekou Irtyš, ktorá sa vlieva do hornej časti rieky Ob a Severného ľadového oceánu. Naproti tomu súčasná východná hranica Európy sa čiastočne pridržiava pohoria Ural a Kaukaz, čo je v porovnaní s akoukoľvek jednoznačnou definíciou pojmu svetadiel trochu svojvoľné a nekonzistentné.
Súčasné rozdelenie Eurázie na dva kontinenty v súčasnosti odráža kultúrne, jazykové a etnické rozdiely medzi Východom a Západom, ktoré sa líšia skôr v rámci spektra než ostrou deliacou čiarou. Geografická hranica medzi Európou a Áziou nesleduje žiadne štátne hranice a v súčasnosti kopíruje len niekoľko vodných plôch. Turecko sa vo všeobecnosti považuje za transkontinentálnu krajinu, ktorá je celá rozdelená vodou, zatiaľ čo Rusko a Kazachstan sú vodnými cestami rozdelené len čiastočne. Francúzsko, Holandsko, Portugalsko a Španielsko sú tiež transkontinentálne (alebo správnejšie interkontinentálne, ak ide o oceány alebo veľké moria), pretože ich hlavné územia sa nachádzajú v Európe, zatiaľ čo časti ich území sa nachádzajú na iných svetadieloch oddelených od Európy veľkými vodnými plochami. Napríklad Španielsko má územia južne od Stredozemného mora (Ceuta a Melilla) ktoré sú súčasťou Afriky a majú spoločnú hranicu s Marokom. Podľa súčasného dohovoru sú Gruzínsko a Azerbajdžan transkontinentálne krajiny, v ktorých vodné cesty úplne nahradili hory ako deliaca čiara medzi kontinentmi.
Dejiny náhľad|Refúgium posledného glaciálneho maxima, približne pred 20 000 rokmi
Pravek Počas 2,5 milióna rokov trvajúceho pleistocénu sa v Európe a Severnej Amerike v intervaloch približne 40 000 až 100 000 rokov vyskytli početné chladné fázy nazývané glaciály (štvrtohorné doby ľadové) alebo výrazný postup kontinentálnych ľadovcov. Dlhé glaciály boli oddelené miernejšími a kratšími interglaciálmi, ktoré trvali približne 10 000 až 15 000 rokov. Posledná chladná perióda posledného glaciálu sa skončila približne pred 10 000 rokmi. Zem sa v súčasnosti nachádza v interglaciálnej perióde štvrtohôr, ktorá sa nazýva holocén.
Homo erectus georgicus, ktorý žil približne pred 1,8 miliónmi rokov v Gruzínsku, je najstarším homininom objaveným v Európe. Ďalšie pozostatky hominina, staré približne 1 milión rokov, boli objavené v Atapuerce v Španielsku. Človek neandertálsky (pomenovaný podľa údolia Neandertal v Nemecku) sa v Európe objavil pred 150 000 rokmi (pred 115 000 rokmi sa nachádza už na území dnešného Poľska) a z fosílneho záznamu zmizol približne pred 40 000 rokmi, pričom jeho posledným útočiskom bol Pyrenejský polostrov. Neandertálcov vytlačili moderní ľudia (kromaňonci), ktorí sa v Európe objavili približne pred 43 000 až 40 000 rokmi. Homo sapiens sa do Európy dostal približne pred 54 000 rokmi, teda asi o 10 000 rokov skôr, ako sa doteraz predpokladalo. Najstaršie lokality v Európe datované pred 48 000 rokmi sú Riparo Mochi (Taliansko), Geissenklösterle (Nemecko) a Isturits (Francúzsko). náhľad|Paleolitické jaskynné maľby z Lascaux vo Francúzsku (asi 15 000 rokov pred n. l.) Európsky neolit, ktorý sa vyznačoval pestovaním plodín a chovom hospodárskych zvierat, zvýšeným počtom osád a rozšíreným používaním keramiky, sa začal okolo roku 7000 pred n. l. v Grécku a na Balkáne, pravdepodobne pod vplyvom skorších poľnohospodárskych postupov v Anatólii a na Blízkom východe. Z Balkánu sa rozšírilo pozdĺž údolí Dunaja a Rýna (kultúra s lineárnou keramikou) a pozdĺž pobrežia Stredozemného mora (kultúra s kardiovou keramikou). Medzi rokmi 4500 a 3000 pred n. l. sa tieto stredoeurópske neolitické kultúry rozvíjali ďalej na západ a sever a prenášali novozískané zručnosti vo výrobe medených artefaktov. V západnej Európe sa obdobie neolitu nevyznačovalo veľkými poľnohospodárskymi osadami, ale poľnými pamiatkami, ako sú hrádzové ohrady, pohrebné mohyly a megalitické hroby. Na prechode z neolitu do chalkolitu došlo k rozkvetu kultúrneho horizontu šnúrovej keramiky. V tomto období sa v celej západnej a južnej Európe stavali obrovské megalitické pamiatky, ako napríklad megalitické chrámy na Malte a Stonehenge. náhľad|Stonehenge v Spojenom kráľovstve (neskorý neolit od roku 3000 do roku 2000 pred n. l.) Moderné pôvodné európske populácie pochádzajú zväčša z troch odlišných línií: Mezolitickí lovci a zberači pochádzajúci z populácií spojených s paleolitickou epigravettienskou kultúrou, neolitickí raní európski poľnohospodári, ktorí sa prisťahovali z Anatólie počas neolitickej revolúcie pred 9 000 rokmi, a stepní pastieri z jamovej kultúry, ktorí sa rozšírili do Európy z ponticko-kaspickej stepi na Ukrajine a v južnom Rusku v rámci indoeurópskych migrácií pred 5 000 rokmi. Európska doba bronzová sa začala približne 3200 rokov pred n. l. v Grécku minojskou civilizáciou na Kréte, ktorá bola prvou vyspelou civilizáciou v Európe. Po Mínojcoch nasledovali Mykénčania, ktorí sa náhle zrútili okolo roku 1200 pred n. l., čím sa začala európska doba železná. Kolonizácia Grékov a Feničanov v dobe železnej dala vzniknúť prvým stredomorským mestám. Raná doba železná v Itálii a Grécku približne od 8. storočia pred n. l. postupne dala vzniknúť historickej klasickej antike, ktorej začiatok sa niekedy datuje do roku 776 pred n. l., teda do roku konania prvých olympijských hier.
Klasická antika
náhľad|Parthenón v Aténach (432 pred n. l.) Staroveké Grécko bolo zakladateľskou kultúrou západnej civilizácie. Západná demokratická a racionalistická kultúra sa často pripisuje antickému Grécku. Grécky mestský štát, polis, bol základnou politickou jednotkou klasického Grécka. V roku 508 pred Kr. zaviedol Kleisthenes v Aténach prvý demokratický systém vlády na svete. Grécke politické ideály znovuobjavili koncom 18. storočia európski filozofi a idealisti. Grécko prinieslo aj mnohé kultúrne prínosy: vo filozofii, humanizme a racionalizme Aristotela, Sokrata a Platóna, v histórii Herodota a Thukydida, v dramatickej a naratívnej poézii počnúc Homérovými eposmi, v dráme Sofokla a Euripida, v medicíne Hippokrata a Galéna a vo vede Pytagora, Euklida a Archimeda. V priebehu 5. storočia pred n. l. viaceré grécke mestské štáty nakoniec zastavili postup Achajmenovcov v Európe počas grécko-perzských vojen, ktoré sa považujú za kľúčový moment svetových dejín, keďže 50 rokov mieru, ktoré nasledovali, je známych ako Zlatý vek Atén, kľúčové obdobie starovekého Grécka, ktoré položilo mnohé základy západnej civilizácie. náhľad|Animácia zobrazujúca rast a rozdelenie starovekého Ríma Po Grécku nasledoval Rím, ktorý zanechal stopy v oblasti práva, politiky, jazyka, techniky, architektúry, vlády a mnohých ďalších kľúčových aspektoch západnej civilizácie. Do roku 200 pred n. l. Rím dobyl Itáliu a v nasledujúcich dvoch storočiach si podmanil Grécko a Hispániu (Španielsko a Portugalsko), severoafrické pobrežie, veľkú časť Blízkeho východu, Galiu (Francúzsko a Belgicko) a Britániu (Anglicko a Wales).