JUDr. Vladimír Clementis (pseudonymy Peter Hron, Ján Krokavec, V. Podtisovský, V. Sopko a i.) (* 20. september 1902, Tisovec – † 3. december 1952, Praha) bol slovenský politik, právnik, spisovateľ a prekladateľ.
Život Pochádzal z druhého manželstva skalického rodáka Ľudovíta Clementisa. Rodina Clementisovcov bola uhorská šľachtická rodina, ktorá získala armáles v roku 1651.Katona Csaba 2010: Vladimír Clementis csehszlovák külügyminiszter családjának magyar nemesi származása. Turul LXXXIII/2, 54-58. Jeho otec bol učiteľ na evanjelickej škole, ktorú ako jedinú slovenskú školu v Tisovci, neskôr navštevoval aj syn Vladimír. Clementisov starý otec Václav Vraný pochádzal z českej evanjelickej rodiny z okolia Kolína, prišiel študovať na evanjelické gymnázium do Veľkej Revúcej a zostal na Slovensku ako učiteľ medzi spišskými Nemcami. V dôsledku Apponyiovského školského zákona ako masarykovec prejavujúci nedostatočné vlastenectvo bol zbavený miesta evanjelického učiteľa vo Vrbici a pôsobil ako kustód v Národnom múzeu v Turčianskom Svätom Martine. Rodina bola známa svojou pročeskou, slovanofilskou a protimaďarskou orientáciou.
Ako chlapec som z rôznych narážok a nedopovedaných viet vyciťoval, že v rodine Vraných je akési tabu, neznáma osoba, ktorej meno nikto nevyslovoval a v prítomnosti starého otecka sa mu zďaleka vyhýbal. Pozdejšie som sa dozvedel, že touto prekliatou osobou rodiny je mamin brat Milo(?), ktorý žil v Budapešti, bol verejným notárom, odrodil sa. Tým prestal pre starého otecka existovať.V. Clementis, Nedokončená kronika (Tatran Brat. 1989) str. 41
Štúdium na skalickom gymnáziu náhľad Na jeseň r. 1913 Clementis odišiel študovať do rodiska svojho otca – Uhorskej Skalice na miestne osemročné gymnázium, jedno z najstarších školských ústavov na západnom Slovensku. Gymnázium viedlo svojich študentov k úcte k tradíciám školy a k uhorskému vlastenectvu. Maďarizačné snahy učiteľov zanechali v mladom Clementisovi trvalé stopy, na tieto časy spomínal ako na "roky strávené v nenávidenom ovzduší maďarskej strednej školy". Inak dobrý študent Clementis mal jedinú trojku na vysvedčení opakovane práve z jazyka maďarského.
Vznik ČSR náhľad|Clementis v Pohorelej, kde mal ako advokát mnohých chudobných klientov Vznik Československej republiky zastihol Clementisa v šiestej triede gymnázia, ktoré bolo vzápätí premenované na Masarykovo štátne reálne gymnázium. Na miesto vyhnaných maďarských profesorov nastúpili českí, čo malo kladný vplyv na Clementisov prospech (jedinú dvojku v septime mal z matematiky). Ešte než gymnázium ukončil, mu spolužiak požičal niekoľko českých prekladov populárnej marxistickej literatúry, ktoré Clementisa nadchli a predurčili celú jeho ďalšiu politickú dráhu.
Vstup do Komunistickej strany, vydávanie časopisu DAV náhľad|Vladimír Clementis a Ladislav Novomeský náhľad Od roku 1921 študoval na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, zároveň sa angažoval v socialistickom hnutí akademickej mládeže. V roku 1922 založili títo ľavicoví intelektuáli združenie slovenských socialistických študentov, v ktorom sa venovali štúdiu marxistickej filozofie a ruského umenia. V roku 1924 vstúpil do Komunistickej strany Česko-Slovenska (KSČ).
V roku 1924 začali vydávať štvrťročník DAV, od názvu tohto časopisu je odvodené pomenovanie celej skupiny – davisti. Clementis sa vďaka svojmu razantnému a zároveň kultivovanému spôsobu stal ich neoficiálnym vodcom. Ako uvádza kulturológ Lukáš Perný, v rámci DAVu tiež rozvíril diskusiu okolo krvavých udalostí v Košútoch s medzinárodným dosahom (písal listy Rollandovi, Barbussemu a Gorkému) a aktívne pôsobil aj ako „advokát chudoby“ v procese so Štefanom Majorom. Budúcnosť Slovenska videl v pozdvihnutí chudobného proletariátu. Pre DAV získal celý rad literátov, intelektuálov, často i z opačných názorových kruhov, čo bola Clementisova veľká cnosť – rešpekt k názorovej pluralite. Vyjadrenia či tvorbu zverejňoval v celom znení a tak sa do DAVu dostali aj mená ako M. Rázus, M. Urban, J. Smrek, G. Vámoš či T. Gašpar.
V rokoch 1926 – 1930 bol advokátskym koncipientom, v rokoch 1931 – 1939 advokátom v Bratislave. V rokoch 1935 – 1938 bol poslancom Národného zhromaždenia.
Veľká časť európskej kultúrnej elity (napríklad Feuchtwanger, Rolland, Shaw a iní) v tom čase podľahla mámeniu komunizmu. Tak to bolo aj u Clementisa, ktorý si Sovietsky zväz a život v ňom idealizoval. Nadšenie mu vydržalo až do roku 1938, keď KSČ prešla do ilegality a Clementis s manželkou odišiel do exilu.
Pôsobenie vo Francúzsku a Spojenom kráľovstve náhľad|Pomník Dr. Vladimírovi Clementisovi v Tisovci V marci 1939 emigroval cez Poľsko a Sovietsky zväz z rozhodnutia strany do Paríža. Odtiaľ mal odísť do Severnej Ameriky a rozvíjať činnosť pre KSČ medzi krajanmi v USA a Kanade, čo sa však už nestalo.
V čase neočakávaného uzavretia paktu Molotov-Ribbentropp v auguste 1939 bol Clementis ešte v Paríži a na straníckej pôde v prítomnosti Viliama Širokého, Bruna Köhlera a Jana Švermu kritizoval tento sovietsko-nemecký pakt. Ako zdôrazňuje Marián Gešper, neurobil to však verejne: Ak odhliadneme od neskorších vyfabulovaných historiek, podľa svedkov mal Clementis v Moskve po vojne so J. V. Stalinom rozhovor na túto tému. Stalin, ako chladnokrvný pragmatik, zobral vec ako vedľajšiu a uzavretú samotnými výsledkami Druhej svetovej vojny. Skôr sa zdalo, že Stalin ako by mimochodom naznačil, že skutočných nepriateľov má Clementis zo strany „súdruhov z Prahy.“ V skutočnosti mal neskôr na Clementisovom odsúdení najväčší podiel práve Viliam Široký, ktorý ho napokon aj vystriedal na poste a usiloval o jeho vylúčenie zo strany, keď neverejne kritizoval pakt Molotov-Ribbentropp, čo uvádzajú viacerí autori. https://dennikn.sk/3285464/siroky-nebol-charizmaticky-politik-ktory-by-vedel-strhnut-masy-skor-vedel-splhat-v-zakulisi/
V októbri 1939 sa podieľal na vydaní memoranda slovenských politikov (Milan Hodža, Štefan Osuský, Ján Paulíny-Tóth), ktoré požadovalo obnovenie Česko-Slovenska, ale aj zrovnoprávnenie Slovenska v budúcom štáte.
Po nemeckom útoku na Poľsko sa Francúzsko od 3. septembra 1939 nachádzalo vo vojnovom stave s Nemeckom a internovalo komunistických exulantov v zajateckých táboroch. Clementis bol zatknutý 11. októbra 1939. V tejto situácii v novembri 1939 opätovne kritizoval sovietske vedenie v súvislosti so sovietskym útokom na Fínsko (pozri Zimná vojna). V januári 1940 Clementis, aby sa dostal z tábora, vstúpil do novovzniknutých česko-slovenských jednotiek vo Francúzsku. Vtedajšie vedenie KSČ v Moskve to v čase platnosti sovietsko-nemeckého paktu vyhodnotilo ako zradu. Komunistická bunka v Paríži posiela v apríli 1940 do Moskvy telegram:
Clementis vystúpil proti sovietsko-nemeckému paktu. Bol proti Sov. zväzu v otázke Fínska. Je prívržencom vojny anglo-francúzskeho imperializmu proti Nemecku. Presadzuje podriadenie našej strany Benešovi. Bol pre svoje nepriateľské stanovisko prepustený z väzenia vo Francúzsku. Pracuje teraz spolu s Hodžom a Osuským. Vylúčili sme ho zo strany.
O mesiac neskôr nasledovalo Ďurišovo osobné posolstvo:
Ústredie aj ja sme tiež toho názoru, že Clementis sa musí medzi členmi strany použiť ako príklad zrady v ťažkej chvíli.
Bol vylúčený z KSČ. Stal sa súčasťou armády. Spolu so svojou jednotkou sa prepravil do Spojeného kráľovstva s manželkou Lídou. Po príchode ho internovali, no na intervenciu česko-slovenskej exilovej vlády ho po 9 mesiacoch prepustili.
Ladislav Feierabend o tomto období vo svojich pamätiach píšeLadislav Feierabend, Soumrak československé demokracie sv. 2(Rozmluvy Londýn 1986)str. 218:
Reorganizace naší zahraniční armády v Cholmondeley Parku u Chesteru nebyla snadná... Disciplína a morálka utrpěly.... Sebevědomost důstojníků a jejich autorita byli otřeseny, troufalost rozkladných živlů vzrůstala. Nerad na tu dobu vzpomínám. Takzvaní "španěláci", kteří se vstupem do československé armády vysvobodili z internačních táborů ve Francii, vedeni několika skrytými i otevřenými komunisty - jedním z nich byl Vlado Clementis - zahájili mezi vojáky nebezpečnou kampaň. Vydali hesla, že válka je ztracena, dřívě či později i Anglie bude kapitulovat, že je to konec konců jenom imperialistická válka a že je nutno armádu rozpustit a žádat prostřednictvímn Sovětů, kteří mají s Hitlerem smlouvu, generální pardon a zajištění beztrestného návratu domů
V rokoch 1941 až 1945 pôsobil v londýnskom rozhlasovom vysielaní pre Česko-Slovensko ako žurnalista a hlásateľ pod pseudonymom Peter Hron.
Pôsobenie v Česko-Slovensku po r. 1945 náhľad|Clementis s Jánom Masarykom náhľad|Matej Andráš (tretí zľava) pri podpise čs.-poľskej zmluvy o priateľstve a vzájomnej pomoci vo Varšave 10. marca 1947, sediaci zľava Jan Masaryk, Klement Gottwald a Józef Cyrankiewicz náhľad|Minister Jan Masaryk a štátny tajomník Vladimir Clementis na slávnostnom obede V roku 1945 bol opäť prijatý do KSČ. Na IX. zjazde KSČ v roku 1949 bol zvolený za člena Ústredného výboru (ÚV) strany. Zostal ním do roku 1951. V apríli 1945 sa stal štátnym tajomníkom na ministerstve zahraničných vecí. Ministrom zahraničia bol Jan Masaryk. Na tejto pozícii mal Clementis na starosti aj rokovania so sovietskou stranou o repatriácii československých občanov zavlečených do Sovietskeho zväzu.
Na základe dohodyMedzištátna dohoda medzi Maďarskom a ČSR o výmene obyvateľstva z 27. 2. 1946 č.145/1946 Sb., online na webarchive.org podpísanej 27. februára 1946 sa mala uskutočňovať výmena obyvateľstva medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom. Maďarsko dohodu od začiatku hodnotilo ako vynútenú, krajne nevýhodnú a vyhýbalo sa jej realizácii. Slováci v Maďarsku prihlásení na výmenu čelili rôznym formám nátlaku a tak sa do 27. mája 1947 prihlásilo len 90 090 SlovákovVaculík, Jaroslav (2010), „K výměne obyvatelstva mezi Maďarskem a Československem“, in Sáposová, Zlatica; Šutaj, Štefan, Povojnové migrácie a výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, str.98, Prešov: Universum, ISBN 978-80-89046-64-5. Clementis bol zástanca tejto dohody a Slováci v Maďarsku ho vnímali ako "záchrancu", ktorý im umožnil "repatriáciu". V tejto situácii pricestoval do Prahy Mihály Károlyi, bývalý prezident Maďarska, v tej dobe 68 ročný veľvyslanec Maďarska vo Francúzsku, pretože Maďarsko sa snažilo minimalizovať počty repatriovaných (dohoda bola recipročná). O návšteve Masaryka a Clementisa dva týždne pred Masarykovým tragickým úmrtím píše vo svojich pamätiach takto:
Vo februári 1948 som v Prahe navštívil Beneša, Masaryka a Ripku, aby som sa s nimi pokúsil dohodnúť v otázkach postavenia maďarskej menšiny na Slovensku. Beneš nedávno pred mojím príchodom dostal porážku, a preto nebol v stave rokovať. Všetky svoje nádeje som vkladal do rokovaní s Masarykom, ministrom zahraničných vecí. Nemohol som tušiť, že bude žiť už len dva týždne. Ruku mal obviazanú a nosil ju upevnenú gázou prevesenú cez krk. Už dvakrát ho operovali na dlani, rana ho viditeľne bolela aj pri našom stretnutí. Lekári ho upokojovali, že rakovinu nemá.
„Najhoršie je to", hovoril mi s povzdychom, „že neviem hrať na klavíri.., a pravdepodobne už nikdy ani nebudem vedieť."
Clementis, štátny tajomník ministerstva, náš rozhovor, napriek tomu, že ho nikto nezavolal, niekoľkokrát prerušil svojím príchodom. Masaryka prítomnosť Clementisa viditeľne znervózňovala a mal som ten dojem, že sa ho bojí. Keď vstúpil do miestnosti, pozeral sa na neho ustarostene a inak ako mal vo zvyku, hovoril s ním s oficiálnou uhladenou eleganciou. Dobre som vedel, že Clementis má pevné, nemenné názory na maďarskú otázku, že ho zbytočne budem presviedčať. Jedine od výnimočnej autority Masaryka a jeho evidentného vplyvu som dúfal, že sa mi podarí dosiahnuť riešenie otázky. „Som pod kontrolou tohto človeka", povedal mi Masaryk, keď Clementis opustil miestnosť.'Mihály Károlyi: V Prahe som nepochodil In: Hit ilúziók nélkül/Viera bez ilúzií. Memoáre, Európa Bp., 1982, (maďarsky)
Clementis a maďarská otázka náhľad|Pamätná tabuľa venovaná akcii Mať volá