O Maďarskej ľudovej republike z rokov 1918-1919 pozri Prvá Maďarská republika.
Maďarská ľudová republikaMaďarsko. in: Malá encyklopédia zemepisu sveta. Bratislava: Obzor, 1977. S. 290 alebo Maďarská ľudovodemokratická republikaŠPYRKA, M. et al. Ekonomika podnikov. 1. vyd. Bratislava: Príroda, 1989, S. 202HOLLÝ, A. et al. Europa - učebnica zemepisu pre 2. triedu stredných škôl. Bratislava: Štátne nakladateľstvo, 1951, S. 184 (skrátene: MĽR; - doslova: maďarská ľudová republika, skrátene MNK) bol dlhý tvar názvu Maďarska v rokoch 1949 – 1989. V tom období bolo Maďarsko najprv ľudovodemokratickým a neskôr socialistickým štátom a bolo členom RVHP a Varšavskej zmluvy.
Dejiny Rákosiho éra náhľad|vľavo|Socha Josifa Stalina v Budapešti, 1953
Názov Maďarská ľudová republika bol zavedený 20. augusta 1949 na základe novej ústavy. Ústava MĽR, účinná od 20. augusta 1949, bola zostavená podľa vzoru ústavy Sovietskeho zväzu z roku 1936. Vodcom Maďarska sa stal Mátyás Rákosi, ktorý bol generálnym tajomníkom Maďarskej strany pracujúcich (MDP). Následne začal od svojich spolustraníkov z MDP vyžadovať úplnú poslušnosť. Jeho najväčším rivalom bol László Rajk, ktorý sa stal ministrom zahraničia. Toho sa však už v septembri 1949 Rákosi zbavil tým, že ho dohnal k súdu, kde sa Rajk musel priznať k tomu, že bol agentom Miklósa Horthyho, Leva Trockého, Josipa Broza Tita a západného imperializmu. Rajk bol samozrejme uznaný vinným a následne popravený. Rákosi sa v Maďarsku snažil čo najviac upevniť svoju moc. Približne 2 000 ľudí nechal popraviť a vyše 100 000 bolo uväznených. Približne 200 000 členov strany, ktorí sa voči tejto politike postavili, bolo vylúčených. Začali vykonštruované súdne procesy s náboženskými činiteľmi, bojovníkmi z druhej svetovej vojny a odporcami režimu. Jeden za druhým boli odsudzovaní a mučení nevinní ľudia za smiešne a vymyslené zločiny. Príslušníci ÁVH (tajná polícia) rozhodovali o osudoch a životoch státisícov ľudí.
V auguste 1952 bol Rákosi zvolený Národným zhromaždením do funkcie Predsedu Rady ministrov, ale po smrti Josifa Stalina v marci 1953 bol na priamy rozkaz nového vodcu Sovietskeho zväzu Nikitu Chruščova v júni 1953 odvolaný a novým premiérom sa stal Imre Nagy. Zarytý stalinista Rákosi však zostal naďalej generálnym tajomníkom MDP a po ďalšie tri roky súperil s Imre Nagyom o moc. Imre Nagy predstavoval nový smer, zrušil štátnu kontrolu nad médiami a podporil verejnú diskusiu o politickej a ekonomickej reforme. Nechal tiež prepustiť z väzenia antikomunistov a začal hovoriť o slobodných voľbách a vystúpení Maďarskej ľudovej republiky z Varšavskej zmluvy. Už v roku 1955 verejne hovoril o možnosti Maďarska „prijať štatút neutrality podľa rakúskeho vzoru“.
Dňa 9. marca 1955 Rákosi menom Ústredného výboru MDP obvinil Nagya z revizionizmu, protisocialistického nacionalizmu a zodpovednosti za zlú hospodársku situáciu v krajine. Tlač tento útok podporila a 18. apríla bol po jednotnom hlasovaní Národného zhromaždenia zosadený zo svojho postu a nahradený Andrásom Hegedüsom. Pod jeho vedením sa Maďarská ľudová republika stala jedným zo zakladajúcich členov Varšavskej zmluvy. Krátko potom, čo Nikita Chruščov vystúpil proti kultu osobnosti, bol už v júli 1956 priamo na vyšší sovietsky rozkaz Rákosi odvolaný zo všetkých svojich straníckych funkcií (oficiálne „zo zdravotných dôvodov“) a následne poslaný do Sovietskeho zväzu na „liečbu“. Už 18. júla 1956 bol do funkcie generálneho tajomníka MDP zvolený Rákosiho priateľ Ernő Gerő. V Maďarsku však už pribúdali demonštrácie obyvateľov proti komunistickému režimu. Tlak verejnosti si vynútil 6. októbra 1956 dôstojný pohreb László Rajka a ďalších nespravodlivo popravených. Objavila sa aj požiadavka na okamžitý odchod sovietskych vojsk, verejný súd s Mátyásom Rákosim a povolanie Imre Nagya do čela vlády. Na sile naberali aj požiadavky o slobodné voľby, zrušenie cenzúry a dôkladnú rehabilitáciu nespravodlivo odsúdených.
Maďarské povstanie
náhľad|vľavo|Sovietske tanky T-54 v Budapešti, 31. október 1956 náhľad|Revolučná maďarská vlajka s vystrihnutým štátnym znakom obsahujúcim červenú hviezdu
Na jeseň 1956 rastúce protikomunistické cítenie vyústilo v zmenu vlády, ktorá vyhlásila nezávislosť od Sovietskeho zväzu. Dňa 23. októbra 1956 prerástla pokojná demonštrácia solidarity s Poľskom v spontánny výbuch odporu obyvateľstva proti komunistickému režimu. Vo večerných hodinách padli pri budove rozhlasu prvé výstrely. Od druhej hodiny rannej nasledujúceho dňa vyrazili sovietske vojská do budapeštianskych ulíc. Došlo k prvým bojom medzi maďarskými povstalcami a sovietskymi okupantmi. Dňa 25. októbra sa uskutočnila pred budovou parlamentu obrovská demonštrácia za odstúpenie Ernő Gerőa. Príslušníci tajnej polície ÁVH ukrytí na strechách začali strieľať do bezbranného davu. Imre Nagy neskôr predstavil novú vládu, v ktorej figurovali aj niektorí bývalí vodcovia pravicovej strany FKgP ako Zoltán Tildy a Béla Kovács. O deň neskôr 28. októbra uznal povstanie za národno-demokratické hnutie. Dňa 30. októbra sa sovietske jednotky začali sťahovať z hlavného mesta, zároveň sa však sovietske velenie tajne pripravovalo na ďalší ozbrojený útok. Vedenie Sovietskeho zväzu rozhodlo 31. októbra o potlačení revolúcie vojenskou cestou. Keď bol Imre Nagy informovaný o aktivizácii sovietskych jednotiek, naliehal na OSN a 1. novembra vyhlásil neutralitu Maďarska a vystúpenie z Varšavskej zmluvy.
János Kádár sa k moci dostal jednoduchým kolaborantským spôsobom. Potom čo 1. novembra uvítal vyhlásenie neutrality Maďarska, opustil vládne ústredie a odobral sa na veľvyslanectvo Sovietskeho zväzu, odkiaľ bol rýchlo prevezený do Moskvy. Sovietskymi vodcami bol vybraný, aby im pomáhal udržiavať Maďarskú ľudovú republiku v kurze, ktorý by bol pre ZSSR prijateľný. Imre Nagy medzitým zvládol obnovu demokratického systému koaličných strán z roku 1945. Vládna strana MDP sa 2. novembra pretransformovala na Maďarskú socialistickú robotnícku stranu (MSZMP). Dňa 4. novembra vytvoril Kádár kolaborantskú tzv. revolučnú robotnícko-roľnícku vládu a povolal do krajiny sovietske oddiely, ktoré medzitým Budapešť opustili. Za svitania sa začala ofenzíva proti hlavnému mestu. V ten istý deň sa po rannom rozhlasovom volaní Imre Nagya ozval Kádárov hlas z vysielacej stanice v Szolnoku a vyzýval menom novovytvorené revolučné robotnícko-roľnícke vlády k boju proti kontrarevolúcii po boku sovietskej armády. Dňa 7. novembra sa na sovietskych tankoch spolu so svojou vládou vrátil do Budapešti, kde sa stal predsedom Dočasného výkonného výboru MSZMP. Zúrivé boje povstalcov však pokračovali v Budapešti aj v ďalších mestách až do 10. alebo 11. novembra. Do funkcie generálneho tajomníka strany bol Kádár zvolený až na zjazde 26. februára 1957.
Kádárova éra János Kádár sa stal predsedom promoskovskej vlády, ktorá do januára 1957 potlačila posledné zvyšky slobody. Pod jeho vedením začala strana silnieť a do júna 1957 vzrástol počet členov na približne 346 000 osôb. Dňa 21. marca 1957 bola založená organizácia KISZ (Maďarský komunistický zväz mládeže), ktorý mal na starosti výchovu mládeže v komunistickom duchu. Dňa 27. mája 1957 došlo k podpísaniu zmluvy o dočasnom pobyte sovietskych jednotiek v Maďarskej ľudovej republike. Ich počet sa stabilizoval približne na 80 000 vojakoch.
Už v januári 1957 boli zavedené mimoriadne súdy (rovnako ako v rokoch 1919 – 1920), ktoré mali potrestať všetkých politikov a bojovníkov, ktorí stáli na strane revolúcie. Obžalovaných bolo celkovo 35 000 ľudí, z toho bolo udelených 22 000 trestov odňatia slobody (uväznený bol napríklad aj neskorší prvý prezident Maďarskej republiky Árpád Göncz) a 229 trestov smrti, ale v skutočnosti bolo popravených asi 350 ľudí. Odsúdení na trest smrti boli spravidla ozbrojení povstalci a osoby, ktoré sa v čase povstania dostali do funkcií v továrňach alebo úradoch. Ďalších 13 000 osôb bolo poslaných do znovuotvorených internačných táborov a vyše 200 000 ľudí emigrovalo z opäť neslobodného Maďarska na Západ.
náhľad|Letná rekreácia na Balatone, 1974
Najväčší význam mal pre Kádára a jeho komunistov vykonštruovaný proces s Imre Nagyom a jeho spolupracovníkmi, ktorý sa konal na jar 1958. Všetci boli uznaní vinnými zo sprisahania, ktorého cieľom bolo zvrhnúť ľudovodemokratický režim, a odsúdení na trest smrti. Bývalý premiér Imre Nagy, jeho poradca Miklós Gimes a minister obrany Pál Maléter boli popravení 16. júna 1958. Ostatní vládni spolupracovníci boli uväznení.
V 60. rokoch Kádár, ktorý predtým viedol útok proti revolucionárom, vyhlásil všeobecnú amnestiu a oznámil novú politiku „kto nie je proti nám, je s nami“, a tak sa zrodil tzv. „gulášový socializmus“ alebo tiež „kádárizmus“. V roku 1966 Ústredný výbor zaviedol tzv. Nový ekonomický mechanizmus, v rámci ktorého sa malo prebudovať hospodárstvo a zvýšiť produktivita tak, aby Maďarsko bolo na svetových trhoch viac konkurencieschopné. V roku 1968 sa však Maďarsko, pod vyhrážkou vyhlásenia stanného práva, muselo zúčastniť augustového vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska. Aj napriek tomu nadobúdala hospodárska reforma na intenzite a v nasledujúcich rokoch viedla k hospodárskemu rozvoju.
V tomto období sa každý, kto verejné veci nekritizoval a nenapadal stranícku líniu, tešil prijateľnej miere slobody vo svojom súkromí a nebol nútený zúčastniť sa najrôznejších ideologických akcií. Policajné akcie sa obmedzili, členstvo v strane MSZMP či mládežníckej organizácii KISZ nebolo povinné a za navštevovanie kostola či počúvanie západného rozhlasu neboli takmer žiadne tresty. Došlo k povoleniu súkromného sektora a podnikania, reálne príjmy sa zdvojnásobili, zatiaľ čo pracovná doba sa neustále skracovala. Mnoho maďarských rodín mohlo ísť na dovolenky do zahraničia. Došlo k masívnemu nárastu počtu televízorov, chladničiek, práčok, vysávačov a gramofónov. Počet súkromne vlastnených osobných áut sa zvýšil z 18 500 v roku 1960 na viac ako 220 000 v roku 1970. Od roku 1980 si tiež mohlo viac ako 100 000 obyvateľov dovoliť zaobstarať chatu pri Balatone. Výrazne sa tiež zlepšila situácia v školstve, bola napríklad obnovená výučba západných jazykov, predovšetkým angličtiny, ktorá v 70. rokoch predbehla dovtedy po ruštine najdôležitejšiu nemčinu.Kontler 2001, s. 400–410.
Maďarsko sa tak stalo „najveselejším barakom“ v celom socialistickom východnom bloku. Prítomnosť západného spotrebného tovaru v obchodoch však bola vykúpená čím ďalej väčšími zahraničnými pôžičkami. Od začiatku 80. rokov dochádzalo k hospodárskej stagnácii. S rastom hospodárskych ťažkostí dochádzalo aj k napätiu v sociálnej oblasti. Spoločnosť začala vyžadovať väčšiu slobodu v politickej a kultúrnej sfére. Maďarská zahraničná politika sa otvorila viac Západu a celkovo sa Maďarská ľudová republika začala formovať v demokraciu západného typu. Vo voľbách v roku 1983 bolo po prvýkrát dovolené kandidovať nestraníkom. Na konci osemdesiatych rokov malo Maďarsko najvyšší dlh na obyvateľa na svete.
Pád komunizmu náhľad|170px|Novelizácia maďarskej ústavy (vrátane zavedenia názvu Maďarská republika) 23. októbra 1989
Dňa 27. septembra 1987 bolo v obci Lakitelek založené Maďarské demokratické fórum, sústreďujúce vo svojich radoch výkvet maďarskej demokratickej inteligencie. Dňa 30. marca 1988 vznikla politická strana Fidesz a 13. novembra strana Zväz slobodných demokratov (SZDSZ). Vnútri samotnej MSZMP tiež silneli reformné tendencie. Na jarnom zjazde strany prekvapivo posilnila moc reformistov, ktorí požadovali odchod Kádára. Ten bol 22. mája 1988 odvolaný z funkcie generálneho tajomníka MSZMP a nahradený Károly Grószom. Dňa 24. novembra sa novým premiérom stal Miklós Németh. V januári 1989 došlo k rozhodnutiu Ústredného výboru MSZMP, inšpirovanom Imre Pozsgayom, ktoré potvrdilo, že povstanie v roku 1956 nebolo kontrarevolúciou, ale ľudovým povstaním.