Kobylnice sú obec na Slovensku v okrese Svidník.

Symboly obce Erb V modrom štíte je na zvýšenej oblej pažiti, preloženej zlatým snopom obopätým strieborným šikmým kosákom so zlatou rukoväťou, kráčajúca zlatá striebrohrivá, striebrokopytá a striebrochvostá kobyla. Motívom erbu je poľnohospodársky námet z odtlačku obecnej pečate zo 40. rokov 19. storočia. Je to hovoriaci symbol. Erb bol prijatý obecným zastupiteľstvom 27. februára 2000 a je zapísaný v Heraldickom registri SR pod číslom HR: R-149/2000. Autormi erbu sú Leon Sokolovský, Sergej Pančák a Peter Kónya.

Vlajka Vlajka obce pozostáva zo šiestich pozdĺžnych pruhov vo farbách 1/8 bielej, 1/8 žltej, 2/8 modrej, 1/8 bielej, 1/8 žltej a 2/8 zelenej. Vlajka má pomer strán 2 : 3 a ukončená je tromi cípmi, t. j. dvoma zastrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.

Dejiny obce

Obdobie do prvej Československej republiky Prvá zmienka o obci Kobylnice v doterajšej odbornej literatúre sa uvádza rok 1363. Ale vieme, že už v roku 1326 sa uvádza názov riečky Kobylnický potok, ktorý sa práve vytvoril z dvoch horných potôčikov vo vtedajších osadách Nižné Kobylnice a Vyšne Kobylnice. Potok dostal meno od uvedených osád a nie naopak. Ten sa po dvoch km vlieva do rieky Topľa. Preto si myslíme, že osady vznikli oveľa skôr. Kedy sa dve osady Nižné Kobylnice a Vyšné Kobylnice spojili, nie je známe, ale vieme, že v roku 1493 sa uvádzajú už len Kobylnice, pravda, s maďarským pomenovaním a napísaním, ktoré mali 7 zdanených domov (port) s pozemkami. Obec vtedy patrila do Čičvianskeho panstva a jej úlohou okrem iného bolo chrániť panstvo pred severným panstvom - makovickým. Odkiaľ sa vzalo pomenovanie osád nie je známe. Literatúra uvádza rôzne teórie o ich pomenovaní a napísaní v maďarčine, kým sa neustálilo súčasné slovenské pomenovanie a napísanie v roku 1928 ako Kobylnice. Ľudia ešte dlho, aj 30. rokoch minulého storočia, pomenovávali obec ako Kobulnice. Čo sa týka pomenovania, okrem už známych teórií pomenovaní obce mohlo vzniknúť aj od slova kobliny, t.j. kozy, ktorá sa používala a používa pri pílení dreva. Prví obyvatelia týchto osád boli drevorubači a pílili drevo.

Nevieme presne povedať, odkiaľ prišli prví ich obyvatelia, akej národnosti a vierovyznania boli, kto bol prvý šoltýs, richtár (súčasný starosta), ale bolo vtedy zvykom, že šoltýs, ktorého pán poveril, si vybral niekoľko rodín a s nimi potom zakladal jednotlivé osady, obce. Akého vierovyznania a národnosti bol on, takými boli aj poddaní. Myslíme si, že to boli Rusíni (Valasi), čiže ľudia pravoslávneho a po prijatí Užhorodskej únie roku 1646 gréckokatolíckeho vierovyznania. Obec sa pomerne rýchlo rozvíjala. Kým v roku 1715 obec mala 6 obývaných domov, tak v roku 1787 už mala 40 domov a 273 obyvateľov. V Úradnom lexikóne osád Uhorska z roku 1773 je naša obec uvedená ako čisto rusínska a pri náboženskom súpise obyvateľstva z roku 1806 sa uvádza ako gréckokatolícka s rusínskym jazykom kázní. V uvedenom roku už mala 233 gréckokatolíckych veriacich (53 manželských párov gréckokatolíckeho vierovyznania, jedno zmiešané s rímskokatolíckym partnerom). Žiaľ, neuvádza sa ani v jednom dokumente, že v obci žili svojho času Židia aj Cigáni, hoci zostali po nich konkrétne materiálne fakty. Židia mali na konci dediny pálenicu (konkrétne mená sa medzi ľuďmi nezachovali, ale múry a diery na skladovanie súdov vypáleného liehu v kopcoch, áno. Dlho sa to miesto nazývalo palenčáreň). Ešte pred II. svetovou vojnou sme sa tam my deti hrali. Dokonca priamo v dedine oproti terajšej cerkvi v záhrade, ktorú v 30.rokoch obhospodaroval Ján Krasnay st. boli to také otvory do brehu na skladovanie alkoholu. Cigáni zase mali v obci až dve dielne (šmikne), kde nielen ostrili lemeše, ale vyrábali aj jednoduché náradie pre poľnohospodárov. Jedna bola na hornom konci v Porube a druhá - nad posledným domom na konci dediny. Kedy sa vysťahovali z dediny prví aj druhí, nie je nikde zapísané. Totiž kronika v obci sa neviedla, ako aj v archívoch sa nezachovali konkrétne údaje. Viac ako pravdepodobne bolo to po prvej svetovej vojne, alebo počas prvých rokov jestvovania prvej Československej republiky. Nemáme údaje či Židia bývali v Kobylniciahch alebo v Giraltovciach, lebo sa nezachovalo žiadne obydlie. Najskôr , v Giraltovciach, kde bola pomerne veľká ich komunita. Cigáni sa prispôsobili miestnym obyvateľom a prijali aj ich vierovyznanie. Keď hovoríme o pálenici, stojí za zmienku, že v kobylnickom chotári a sice na polceste medzi Tarbajom a obcou Kobylnice bola vápenka. Pravda nie v právom zmysle slova, ale ľudia chodili tam si nakopať vápenec, ktorý využívali na bielenie domov. Ešte v 30. rokoch to robili. Keď vápenku otvorili v Margecanoch, prestali to robiť a na ložisko sa zabudlo. Zostalo po nej iba pomenovanie kopca Vápeník.

V rokoch 1787-1788 bola postavená na kopci murovaná cerkva a aj fara v strede obce. Skôr to urobili ako v okolitých a oveľa bohatších a početnejších obciach, ako vo Soboš, Fijaš, Ruský Kručov, Matiaška či Remeniny a pod. Postavili si aj školu. Bola to drevená jednotriedna škola, ktorá pozostávala z jednej budovy a mala dve miestnosti. V jednej býval učiteľ sám alebo aj s rodinou, v druhej sa učilo všetkých 5 a potom za I.ČSR 8 ročníkov naraz. Škola bola cirkevná, gréckokatolícka. Okrem školskej budovy podobne ako farár aj učiteľ mal v dedine pridelené pozemky, na ktorých pracoval sám, alebo mu pomáhali dedinčania, resp. ľudia mali povinnosť odpracovať určitý počet dní na ich pozemkoch, ako aj dodať drevo. Tak ako fara aj škola sa nachádzala uprostred dediny. Pri nich sa nachádzali aj ostatné hospodárske budovy: chliev, maštaľ, stodola, chovali prasce, kravy, hydinu a pod. T.č. na ich mieste stojí kultúrny dom, obecný úrad a nová cerkva. Vyučovacím jazykom do roku 1936 bol miestny hovorový jazyk rusínsky, miestni ľudia ho nazývali ruský a seba považovali za Rusnákov. Keď sa cirkevná škola roku 1936 stala štátnou, vyučovacím jazykom sa stal československý či neskôr slovenský jazyk, ktorý ani dospelí ľudia, ani deti nevedeli. Bol to pre nich cudzí jazyk. Fara asi tiež bola sprvu drevená (nová murovaná fara bola postavená až v roku 1926) a nevyhovujúca, lebo po roku - dvoch farár či učiteľ z dediny odišiel.

V roku 1853 do Kobylníc prišiel mladý kňaz Georgij Tóth s manželkou Cecíliou, ktorým sa tu narodil 18.3.1854 syn Alexej, ktorý sa neskôr tiež stal kňazom, dokonca profesorom teológie a riaditeľom Bohosloveckého gréckokatolíckeho seminára v Prešove. Na žiadosť našich krajanov z roku 1889, máme na mysli gréckokatolíkov z nášho kraja, Zakarpatska, ba aj západnej Halyče, žijúcich v USA , najmä v Pensylvanii, aby im poslalo dobrého kňaza, tak gréckokatolícke biskupstvo im vyhovelo a vyslalo do USA, konkrétne do Mineapolisu, práve o. Alexeja Tótha, kde našiel zúboženú a zadlženú cerkvu. Ale, žiaľ, náboženské a cirkevné úkony zakázal mu vykonávať rímskokatolícky biskup John Irský, lebo predtým bol ženatý (manželka a dieťa zomreli pri pôrode). Pracoval potom ako pekár. Ale svojho východoslovanského cirkevného (byzantského) obradu, presvedčenia a rodného jazyka sa nezriekol. Cestoval po gréckokatolíckych farnostiach v Amerike a prihováral sa našim krajanom v ich rodnom jazyku, vydával časopis Svetlo, ba dokonca aj knihu Kde hledaty pravdu, čo vyvolalo nevôľu u rímskokatolíckých biskupov na čele s arcibiskupom Irelandom (pôvodom Poliak), lebo tí vyžadovali, aby sa služby Božie a ostatné cirkevné obrady vykonávali v anglickom jazyku, resp. latinsky. Alexej Tóth požiadal najprv o pomoc biskupstvo v Prešove, ale to mu nepomohlo. Preto vo februári 1891 spolu s gréckokatolíckymi farníkmi na čele s Pavlom Pidaným poprosil o pomoc pravoslávneho biskupa v San Francisku Vladimira Sokolovského a ten ich podporil vo vykonávaní cirkevných obradov v rodnom jazyku. Aj vďaka úsiliu o.Alexeja Tótha prešlo k pravosláviu okolo 163 farností s viac ako 100.000 farníkmi. Boli medzi nimi nielen Rusnáci, ale aj Slováci, Lemkovia, ba aj Poliaci. Prácu o. Alexeja Tótha vysoko ocenila Posvätná stolica Ruskej pravoslávnej cerkvi, keď mu udelila najvyššie cirkevné vyznamenanie – mitru s ozdobami a ruský cár Nikolaj II. mu udelil Rád sv. Vladimíra a Rád sv. Anny. Pravoslávna cirkev v USA ho chcela zvoliť za biskupa, ale on pre vysoký vek a zlý zdravotný stav odmietol. Zomrel 24.apríla 1909 a je pochovaný Tichonskom monastieri v štáte Pensylvánia USA.

Za veľké zásluhy nielen v šírení pravoslávia v USA a u nás, ale aj za mnohé zázraky uzdravenia, Ruská pravoslávna cirkev USA 29.5.1994 ho kanonizovala za svätého ako Alexis z Wilkes-Barre. Jeho pozostatky sú uložené nielen v svätotichonskom monastieri, ale aj v pravoslávnom chráme Aleksandra Nevského v Prešove.

V Kobylniciach sa narodil v roku 1922 ďalší budúci gréckokatolícky kňaz, ktorý v USA vyštudoval za kňaza a kňazskú službu vykonával v rôznych farnostiach a na rôznych postoch v gréckokatolíckej cirkvi v USA, bol Juraj Billý, syn Andreja Billého. Bol to po o. A. Tóthovi najvyšší cirkevný hodnostár, tento raz gréckokatolíckej cirkvi v USA. Bol kňazom-protosyncellus-vikárom, nakoniec monsiňorom (Mons). Mons Juraj Billý zomrel v roku 2001 v mestečku Lindes štátu New Jersey, kde je aj pochovaný. K nim možno zaradiť ešte aj Máriu Čabalovú, ktorá tam vstúpila do radu sv.Vasilija Veľkého a prijala meno po zložení sľubu Vladimíra. Tá sa starala o arcibiskupa Štefana Kočiška, nášho krajana. Treba spomenúť aj kobylnického rodáka Michala Romana, st. a jeho syna Michala Romana, ktorí sa aktívne podieľali na duchovnom živote našich krajanov ako publicisti, novinári a organizátori rôznych podujatí, organizovaných gréckokatolíckou cirkvou v USA.

K vyššie uvedeným osobnostiam treba zaradiť Johna Chabalu (Ján Čabala), známeho amerického biochemika (aj keď sa už nenarodil v Kobylniciach, ale jeho otec Michal, áno), ktorý má za sebou niekoľko vedeckých objavov a patentov.

Obdobie prvej Československej republiky Počas prvej Československej republiky sa sociálna situácia obyvateľov Kobylníc nijak nezlepšila, naďalej sa venovali iba poľnohospodárstvu a práci v lesoch. Mnohí naďalej odchádzali za prácou do USA, Kanady či Južnej Ameriky. Takmer z každého domu niekto odišiel za prácou za more. Len z domu Mikuláša Romana odišli za prácou do USA 4 chlapi a vrátil sa z nich iba Peter Roman. Tí, čo sa vrátili, postavili si už murované domy, pokryté plechom, resp. eternitom, kúpili kone, obliekali sa a chovali už po novom a deti posielali do meštianky. Pravda, nik z nich ju nedokončil. Ostatní obyvatelia sa im chceli vyrovnať, ale nikdy to nedosiahli. Zaujímavé je, že počas prvej ČSR v dedine nebola žiadna politická strana, hoci agitátori pred voľbami chodili a sľubovali hory-doly, ale nič neurobili. V dedine nebolo súcej cesty, ako aj cesty z Tarbaja do dediny, chodilo sa po potoku, resp. pri potoku, často po blate, z dvorov vytekala močovka a sliepky rozhadzovali hnoj po dvore. Farárom v 30. rokoch a neskôr bol Roman Jankevič, učiteľom Firtko, potom od roku 1937 Čech Antonín Tomek, po ňom Pavol Dadej. Počet obyvateľstva a ich náboženské zloženie sa veľmi nezmenilo. Žilo tak okolo 160-170 ľudí. Richtárom obce bol Juraj Čabala, kantorom a veliteľom dobrovoľného hasičského zboru Peter Roman, kurátormi cerkvi boli Peter Roman a Ján Krsnay st. ( Krasnajčin).

Obdobie Slovenského štátu