Pstriná je obec na Slovensku v okrese Svidník.
Polohopis Pstriná sa rozprestiera v mierne členitom povrchu severnej časti Nízkych Beskýd a Laboreckej vrchoviny. V jej okolí sú lesy s bukovým porastom, ktorý je doplnený o brezu a jelšu. Pôvodné bukové lesy sa zachovali v menej dostupných polohách. Nadmorská výška v strede obce je 320 m n. m. a na území od 290 do 525 m n. m. Územie má rozlohu 623 ha.
Symboly obce Erb V modrom štíte po zelenej, šiestimi striebornými skalami preloženej pažiti kráčajúci strieborný jeleň v zlatej zbroji, sprevádzaný vpravo hore strieborným skloneným mečom, vľavo hore zlatými váhami.
Tento erb bol prijatý uznesením obecného zastupiteľstva v roku 2006 a je zapísaný v heraldickom registri Slovenskej republiky pod signatúrou P – 210/2006.
Súčasná heraldická kompozícia erbu symbolizujúceho prírodný motív, podľa odtlačku pečatidla obce z roku 1868, doplnený o atribúty miestneho patróna – sv. Michala Archanjela.
Autormi erbu sú Peter Kónya, Leon Sokolovský a Sergej Pančák.
Vlajka Vlajka obce pozostáva z ôsmich pozdĺžnych pruhov vo farbách bielej (1/8), zelenej (1/8), žltej (1/8), modrej (1/8), bielej (1/8), zelenej (1/8), žltej (1/8) a modrej (1/8). Vlajka má pomer strán 2 : 3 a ukončená je tromi cípmi, t. j. dvoma zostrihmi siahajúcimi do tretiny jej listu.
Názov Vývin názvu obce 1497 – Psthryna 1548 - Pystrina 1551 - Pstrina 1588 - Pztrina 1773 - Pisztrina, Pistrina 1808 - Bsztrina, Psztrina, Bstřina, Pstřina 1863 - Psztrina 1907-1913 - Psztrina, Peszternye 1920 - Pstrina, Postrina od 1927 - Pstriná Dejiny Obec historicky patrila do Makovického panstva a prvýkrát je spomínaná v urbári roku 1497 pod názvom Psthryna.
V roku 1787 mala obec 28 domov a 179 obyvateľov, v roku 1828 mala 21 domov a 185 obyvateľov, v roku 1942 spolu 40 domov 242 obyvateľov a 11 obyvateľov, hlásiacich sa k židovskému náboženstvu.
Tradičným zdrojom obživy ľudí žijúcich v obci bolo poľnohospodárstvo, predovšetkým pestovanie obilnín a chov rožného statku. Pridruženou činnosťou boli práce v lesoch spočívajúce v ťažbe dreva a v pálení drevného uhlia. Veľmi rozšírené bolo dolovanie stavebného kameňa v miestnych vrchoch. Zo starších období je známe pálenie vápna, ktoré sa získavalo výpalom drobivej ílovitej bridlice známej pod miestnym názvom kreminka. Z remeselných činností bolo rozšírené tkanie pokrovcov.
V priebehu 19. a v prvých desaťročiach 20. storočia obyvatelia obce odchádzali na príležitostné poľnohospodárske práce do oblastí dolného Zemplína, kde vypomáhali so žatvou. Tieto tzv. žniva'' boli jednou z mála pracovných príležitostí, ktorými si obyvatelia obce dokázali privyrobiť na živobytie.
V 19. storočí boli vlastníkmi pozemkov Sirmaiovci.
V roku 1932 sa obyvatelia obce zúčastnili hladových pochodov nezamestnaných a drobných roľníkov, kde žiadali zrušiť daňové a bankové dlhy, zastaviť exekúcie a prideliť panskú a cirkevnú pôdu malých roľníkom.
Tak ako ostatné obce i táto obec bola poznamenaná vysťahovalectvom. Nepriaznivá ekonomická situácia na prelome 19. a 20. storočia bola príčinou masívneho vysťahovalectva predovšetkým do Spojených štátov amerických, v menšej miere do Kanady a Argentíny. Po 2. svetovej vojne sa značná časť obyvateľov obce vysťahovala do priemyselných aglomerácií v Česku.
V roku 1996 bol v obci vybudovaný pravoslávny chrám.
Obyvateľstvo V súčasnosti (2023) sú medzi obyvateľmi obce zastúpené tieto priezviská: Černega, Čižmár, Čobirka, Dunčák, Džavoronok, Gajdoš, Jacečko, Kekeľ, Mihálik, Rusinko, Suvák, Szabó.
Kultúra a zaujímavosti Pamiatky Gréckokatolícky chrám sv. Michala archanjela, jednoloďová neobaroková stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty, z roku 1906. Stojí na mieste staršieho dreveného chrámu z roku 1777, ktorý vyhorel. Fasády sú členené opornými piliermi a polkruhovo ukončenými oknami so šambránami. Veža vyrastá zo štítového priečelia, lemovaného dekoratívnymi vázami, vo forme rizalitu. Je členená lizénami a ukončená segmentovou korunnou rímsou a zvonovitou helmicou s laternou. V interiéri sa momentálne (2023) nenachádza žiadne zariadenie, vnútorné priestory chrámu sú prázdne. Vnútorné zariadenie, vrátane ikonostasu, bolo odvezené vlastníkom chrámu, ktorým je gréckokatolícka cirkev. Chrám bol v rámci reštitúcií navrátený gréckokatolíckej cirkvi v roku 1995. Od roku 1995 je prakticky nevyužívaný, bez akejkoľvek údržby a vo veľmi zanedbanom stave.
Ľudový dom č. 5, jednopodlažná drevená stavba na pôdoryse obdĺžnika z roku 1933. Fasády domu sú bielené, valbová strecha je pokrytá falcovaným plechom.
Osobnosti obce Rodáci Ján Liguš (* 1941), filozof, teológ, dekan na UK Praha v rokoch 2000-2006. Je autorom vyše 100 monografií, učebných textov a štúdií najmä o D. Bonhoefferovi a kominikácii.
Pôsobili tu Janko Borodáč (* 1892 - † 1964), zakladateľ a budovateľ slovenského profesionálneho divadla. V obci pôsobil ako učiteľ po skončení učiteľského ústavu, od školského roka 1911/1912.
Referencie
Iné projekty
Externé odkazy
Kategória:Obce okresu Svidník Kategória:Rusínske obce okresu Svidník