Dmitrij Iosifovič Ivanovskij (tiež Dimitrij Ivanovič Ivanovskij, Dimitri Ivanovski, Dmitri Iosifovich Ivanovski * 9. november 1864, Nizy, Rusko – † 20. jún 1920, Rostov nad Donom) bol ruský biológ, botanik, fytopatológ a objaviteľ vírusov, zakladateľ virológie. Dokázal existenciu infekčných pôvodcov – vírusov. Vo svojej vedeckej práci sa zaoberal vírusom tabakovej mozaiky, kvasinkovou fermentáciou, mikrobiológiou pôdy a fotosyntézou. Vypracoval metódy na rozlíšenie ochorení spôsobených vírusmi od ochorení nevírusových. V roku 1892 objavil zhluky vírusu tabakovej mozaiky v liste tabaku.
Životopis Dmitrij Iosifovič Ivanovskij sa podľa K. E. Ovcharova narodil v dedine Niz v okrese Gdov v regióne Petrohradu dňa 28. októbra 1864 (podľa juliánskeho kalendára). Podľa V. N. Gutina sa Dmitrij Iosifovič Ivanovskij narodil 9. novembra 1864 priamo v meste Gdov (podľa gregoriánskeho kalendára). Dikrepancia je dané prechodom z Juliánskeho na Gregoriálnsky kalendár v roku 1918 v Rusku. Otcom bol Iosip Antonovič Ivanovskij, ktorý bol potomkom chudobnej šľachtickej rodiny z Chersonu. Dmitrij mal dvoch bratov a dve sestry. Aleksei Iosifovič Ivanovskij sa stal známym sinológom. Mená súrodencov boli Nikolai, Lydia a Olga. Po smrti otca, Iosipa Antonoviča Ivanovského, sa rodina presťahovala do St. Petesburgu, kde žili na malom penzióne, ktorý dostala vdova po Iosipovi.
Dmitrij Iosifovič Ivanovskij chodil v Petrohradu na Larinského strednú školu, kde maturoval s vyznamenaním. Doučoval ostatných študentov za peniaze, aby umožnil jeho matke vyžiť s peniazmi.
V roku 1883 nastúpil Dmitrij Iosifovič Ivanovskij na Univerzitu v Petrohradu, na Fakultu Matematiky a Fyziky, na Katedru histórie prírodných vied. Po nástupe na Univerzitu žiadal o zrušenie študijných poplatkov a žiadal o štipendium, keďže bol chuidobný a nemal nič okrem najzákladnejších potrieb. Na Univerzite v Petrohradu slúžil Ivanovskij ako inštruktor v laboratóriu rastlinnej fyziológie a anatómie, kde vykonával aj svoj pregrauálny výskum. Zaujal tamojšieho profesora botaniky A. N. Beketova (*1825 - † 1902), fytogeografa a rastlinného morfológa, ktorý viedol a vyučoval rastlinnú fyziológiu. Ivanovskij zaujal aj dekana fakulty A. S. Famintsina (*1835 - † 1918), bakteriológa, ktorý objavil Nevskia ramosa. Títo akademici sa ho rozhodli odoslať v roku 1887 spolu so spolužoakom V. V. Polovtsevom na Ukrajina a do Bessarábie, aby študoval choroby tabaku, ktoré v tom čase spôsobovali obrovské materiálne škody. Výsledkom expedície bolo niekoľko článkov, kde bola detailne opíásaná kiahňová choroba tabaku a ako ju obmedziť. Zistili, že choroba vyvoláva najväčšie škody tam, kde sa tabak pestuje nepretržite dlhé roky, v niektorých prípadoch až 40 rokov. Preto navrhli, aby sa na poliach striedali plodiny. V marci v roku 1888 Dmitrij Iosifovič Ivanovskij obhájil svoju dizertačnú prácu "O dvoch chorobách tabaku". Akademici zhodnotili, že Dmitrij Iosifovič Ivanovskij je nádejný vedec a odporučili mu ďalšiu akademickú kariéru. Po zisku veľkého doktorátu mu bola ponúknutá postdoktorandská pozícia na Univerzite v Petrohradu, čo však Dmitrij Iosifovič Ivanovskij prijal neochotne. V roku 1891 nodišiel z Univerzity v Petrohradu a prijal miesto laboratórneho technika v Laboratóriu botaniky Akadémie vied. Následne sa oženil za dcéru politického exulanta, ktorý bol dva roky vo väzení a potom bol vyhnaný zo Petrohradu.
Štúdium fermentácie alkoholu Ivanovskij si vybral štúdium alkoholovej fermentácie ako svoju tému habilitačnej práce na docenta, ktorú objájil v januári 1895 pod názvom "Štúdium fermentácie alkoholu". Oponentmi práce boli A. S. Famintsin, toho času už člen Akadémie vied, nie dekan fakulty, a D. P. Konovalov. Po zisku docentúry bol žiadaný, aby učil voliteľný predmet Fyziológie nižších rastlín. Kvôli Famintsinovej rezignácii mu bol zverený povinný kurz Fyziológie a anatómie rastlín. Laboratóriá Petrohradskej univerzity boli príliš slabo vybavené na to, aby umožnili pokračovanie Ivanovského štúdia alkoholovej fermentácie. Problém vyriešil začatím kooperatívneho programu s Technologickým inštitútom, kde v roku 1896 inicioval kurz Fermentácie určený na prípravu odborníkov pre tento priemysel. Tento podnik bol pomerne úspešný a prilákal dokonca študentov zo zahraničia. Ivanovského myšlienky o fermentácii kvasiniek možno zhrnúť takto:
Fermentácia nie je riadená výlučne nedostatkom kyslíka, živiny v médiu majú značný význam; Fermentačné produkty a intenzita fermentácie závisia nielen od použitých kultivačných podmienok, ale aj od použitého kmeňa kvasiniek.
Pôdna mikrobiológia Ivanovský nebol pôdny mikrobiológ ani agronóm; napriek tomu malo jeho učenie v týchto oblastiach obrovský vplyv na Rusko. Jeho hlavný prínos spočíval vo forme prednášok a diskusií na zasadnutiach Komisie pre pôdne vedy Slobodnej hospodárskej spoločnosti. Jeho odbornosť bola taká vysoká, že bol požiadaný, aby sa pridal k redakčnej rade časopisu Pochvovedenie (Pôdna veda), ktorý bol založený v roku 1899, sedemnásť rokov pred jeho americkým náprotivkom. Pri príležitosti zasadnutia Komisie pre pôdne vedy v roku 1891 Ivanovskij vyhlásil, že štúdium nižších foriem života zmenilo fyziológiu a medicínu a že niet pochýb o tom, že to isté sa stane aj v pôdovede a poľnohospodárstve. Ako rastlinný fyziológ a mikrobiológ Ivanovskij uznal veľký prísľub vo výskume P. A. Kostyčeva, ktorý objasňoval úlohu vyšších a nižších rastlinných foriem pri tvorbe úrodnej čiernej ornice nazývanej černozem. Vo svojich štúdiách Kostyčev poukázal na to, že pôdne mikroorganizmy nielen rozkladajú organickú hmotu, ale syntetizujú aj nové zlúčeniny. Ivanovskij tento názor podporoval, pretože mal pocit, že bez ohľadu na to, ako málo sa vie o úlohe mikroorganizmov v pôde, už len samotné tvrdenie, že mikroorganizmy zohrávajú zjavnú úlohu na vzniku a živote pôdy. „Neexistuje nič také ako mŕtva pôda,“ tvrdil Ivanovskij. „Rozklad organickej hmoty v pôde je fyziologický proces spojený so životnými aktivitami nespočetných mikroskopických obyvateľov pôdy“. Ivanovskij sa teda dôrazne postavil proti vtedy prevládajúcej koncepcii, že rozklad organickej hmoty v pôde je prísne chemický proces závislý od kyslíka a riadený svetlom, teplotou a obsahom vlhkosti v pôde. Ivanovskij so svojím značným talentom na rozpoznanie kompetencií podporoval všetkých, ktorí podobne ako Sergej Vinogradskij rozvíjali vedu o pôdnej mikrobiológii. Útočil na všetkých, ktorí vykonávali chybné experimenty alebo sa pokúšali predávať zázračné agronomické zmesi. V čase, keď mnohí vedci pochybovali o tom, že mikroorganizmy dokážu fixovať atmosférický dusík, sa Ivanovskij pridal k svojmu učiteľovi Famincininovi a vyjadril presvedčenie, že v budúcnosti by sa dobré a bohaté úrody mohli dosiahnuť pestovateľskými metódami zabezpečujúcimi hojný rast pôdnych mikroorganizmov. Ivanovskij propagoval používanie bakteriálnych hnojív a najmä vrelo odporúčal aplikáciu prípravku s názvom Nitragin, ktorý bol bohatý na baktérie tvoriace uzlíky na koreňoch strukovín. Používanie špecifických bakteriálnych hnojív odporúčal až po dôkladnom testovaní, ktoré ho presvedčilo o hodnote produktu. Dôrazne sa postavil proti predčasnému prijatiu akéhokoľvek produktu a po preskúmaní experimentálnych údajov zozbieraných v mnohých krajinách odrádzal od používania prípravku tohto typu s názvom Alnit. Ivanovskij, vždy o krok vpred, pripomínal svojim súčasníkom, že je ľahké ponoriť semená strukovín do suspenzie Nitraginu, ale dodal, že by sa mali pokúsiť určiť podmienky, ktoré by priaznivo pôsobili na rozvoj baktérií a pochopiť povahu procesov prebiehajúcich v pôde. Ku koncu svojej kariéry vo Varšave sa Ivanovski vrátil k štúdiu strukovinových baktérií. Keďže z tejto práce nič nepublikoval, o tejto časti jeho výskumnej kariéry sa vie len málo.
Objav filtrovateľného vírusu