Bitka pri Termopylách () bola jedna z bitiek druhej výpravy Peržanov proti Grékom počas grécko-perzských vojen, medzi spolkom starovekých gréckych mestských štátov, vedeným spartským kráľom Leónidom I. a Achajmenovskou ríšou Xerxa I., počas troch dní. Odohrala sa zároveň s bitkou pri myse Artemision, 11. augusta (príp. 7. augusta alebo 8.10. septembra) 480 pred Kr., v úzkom pobrežnom priesmyku zvanom Termopyly.
Úvod Tretia perzská výprava bola oneskorenou odpoveďou na porážku predchádzajúcej, ukončenej víťazstvom Atén v bitke pri Maratóne roku 490 pred Kr. Xerxes I. zhromaždil veľkú suchozemskú a námornú armádu a vydal sa do Grécka s úmyslom celé ho dobyť. Aténsky veliteľ Temistokles navrhol, aby sa spojené grécke vojsko postavilo postupujúcim Peržanom na súši v úzkom priesmyku pri Termopylách a súčasne na mori pri myse Artemision.
Grécke sily v počte približne 7 000 mužov sa presunuli v lete roku 480 pred Kr. smerom na sever uzavrieť priesmyk. Perzská armáda mala podľa starovekých prameňov vyše jeden milión mužov, podľa súčasných odhadov bola oveľa menšia. Odhady sa rôznia v rozmedzí 100 000300 000 vojakov. Tento kontingent sa utáboril v Mélide (Málii) pri Termopylách niekedy v prvej polovici augusta alebo začiatkom septembra. Prečíslené grécke vojsko pútalo Peržanov na mieste sedem dní, vrátane troch dní bitky, až kým zadný voj, ktorý kryl jeho ústup, nepodľahol v jednom z najznámejších bojov v dejinách.
Menšia skupina vedená spartským kráľom Leónidom I. blokovala počas viac než dvoch dní jediný prechod, ktorým mohla veľká perzská armáda prejsť ďalej do gréckeho vnútrozemia. Po druhom dni bitky miestny obyvateľ menom Efialtes prezradil Peržanom existenciu chodníka, vedúceho cez vrchovinu (medzi Tráchinske bralá a vrchom Kalidromos pohoria Oity) okolo gréckych pozícií. Keď Leónidas zistil, že nepriateľ zostupuje z vrchov a onedlho napadne odzadu grécke vojsko, rozdelil ho a väčšej časti prikázal ústup. Sám ho s 300 Sparťanmi, 700 Tespijčanmi, 400 Tébanmi a príp. ešte s niekoľkými stovkami ďalších vojakov zostal kryť, kým Peržania všetkých nepobili.
Plán Grékov vyžadoval udržanie oboch pozícií, teda priesmyk pri Termopylách a mys Artemision. Po tejto udalosti sa grécke loďstvo pod Temistoklovým velením rozhodlo ustúpiť k ostrovu Salamis. Peržania nakoniec obsadili Boiótiu a ukoristili prázdne Atény, ktoré boli predtým evakuované. Pre Grékov bolo nevyhnutné poraziť námorné sily Peržanov, čo sa nakoniec aj stalo v bitke pri Salamíne ku koncu roku 480 pred Kr. Xerxes sa po týchto udalostiach obával, že uviazne v Európe, a tak sa s väčšou časťou armády vrátil do Malej Ázie (väčšina aj tak zahynula na ceste hladom a chorobami). V Európe nechal ostatok armády pod Mardoniovým velením, ktorý mal dokončiť dobytie krajiny. O rok neskôr ho porazili Gréci v rozhodujúcej bitke pri Platajách, a tým sa skončila druhá perzská invázia.
Tak ako starovekí, aj moderní autori spomínajú bitku pri Termopylách ako príklad vlasteneckého boja a obrany domova. Boj obrancov sa používa ako príklad výhod výcviku, dobrej výzbroje a umného využitia vlastností terénu, čo znásobuje účinnosť boja. Tiež sa stal symbolom príkladnej odvahy proti veľkej presile.
Zdroje Primárny zdroj ku grécko-perzským vojnám je grécky historik Herodotos a dielo Dejiny (2. polovica 5. storočia pred Kr.). Ďalším zdrojom je Diodoros Sicílsky, ktorý podáva v diele Historická knižnica (1. storočie pred Kr.) informácie, pričom čiastočne vychádza zo skoršieho gréckeho historika Efora z Kýmy. Diodoros sa v tejto téme pomerne dobre zhoduje s Herodotom. Menej detailné informácie sa nachádzajú aj u ďalších starovekých dejepiscov vrátane Ploutarcha a Ktésia z Knida. Odkazy na nich nájdeme napr. v diele Peržania od veľkého dramatika Aischyla. Herodotove tvrdenia podporujú aj archeologické nálezy, napr. hadí stĺp, ktorý sa dnes nachádza v istanbulskom hipodróme., pozn. 1
Pozadie náhľad|Súčasný pohľad na miesto, kde stál obranný múr Fókov. Staroveký breh Málijského zálivu bol približne v miestach, kadiaľ vedie moderná autostráda.Grécke mestské štáty, Atény a Eretria podporovali neúspešné Iónske povstanie proti Perzskej ríši Dareia I. v rokoch 499494 pred Kr. Perzská ríša bola stále relatívne mladá a náchylná na vzbury obyvateľstva. Okrem toho, Dareios bol uzurpátor a veľa času zo svojho vládnutia musel venovať potláčaniu rôznych povstaní.
Iónske povstanie bolo hrozbou pre celistvosť ríše a Dareios začal volať po potrestaní tých, ktorí boli do povstania zapletení (a najmä tých, ktorí ešte neboli súčasťou impéria). Tiež videl príležitosť ako rozšíriť svoju vládu na úkor rozdrobeného gréckeho sveta. Predchádzajúca výprava pod Mardoniovým velením roku 482 pred Kr., ktorá mala zabezpečiť prístupové územia k samotnému Grécku, skončila opätovným dobytím Trácie a vazalstvom Macedónie.
Roku 481 pred Kr. Dareios vyslal emisárov do všetkých mestských štátov v Grécku, aby prosili o dar „zeme a vody“, čo bola symbolická požiadavka podrobenia sa. Keďže grécke mestá poznali silu Perzskej ríše z predchádzajúcich rokov, väčšina z nich bola ochotná podriadiť sa. V Aténach však vyslanci skončili na dne priepasti, kam ich Aténčania „poslali“ „hľadať zem“. V Sparte ich zase hodili do studne, aby si tam „nabrali vodu“. Tak sa Sparta tiež ocitla vo vojne s Perziou, na jednej lodi s Aténami.
O rok neskôr Dareios postavil obojživelný operačný zväz pod velením Datia a Artaferna, ktorý zaútočil na ostrov Naxos ešte pred tým, ako sa Kyklady sklonili pred Perziou. Zväz sa presunul k mestu Eretria v Euboji, ktoré porazil a zničil. Nakoniec sa pohol smerom k Aténam a pristál pri Maratóne. Tu sa stretol s aténskym vojskom, ktoré bolo menšie ako perzské, napriek tomu Atény vybojovali mimoriadne víťazstvo a perzské vojsko sa vrátilo naspäť do Ázie.
Po tejto porážke začal Dareios budovať novú veľkú armádu, ktorá by s konečnou platnosťou pokorila Grécko a donútila ho stať sa súčasťou ríše Achaimenovcov. Roku 486 pred Kr. sa však vzbúril Egypt a 482 pred Kr. Babylonia, čo posunulo novú inváziu do Grécka na neskôr. Dareios však počas príprav zásahu do Egypta zomrel a na trón zasadol jeho syn Xerxes I. Ten rozdrvil egyptské povstanie a veľmi rýchlo obnovil prípravy na inváziu do Grécka. Zamýšľaná invázia mala byť v plnom rozsahu, čo vyžadovalo strategické plánovanie, zhromažďovanie zdrojov a odvody vojakov.
Xerxes sa rozhodol premostiť Helespont (dnes Dardanely) a prekopať kanál v Chalkidiké. Cez Helespont nechal postaviť pontónový most z ukotvených lodí vo dvoch radoch. Most, tvorený 674 loďami, ktoré boli pospájané lanami, však rozmetala prudká búrka a tak sa prechod podaril až na druhý pokus.
Oba činy boli plánmi výnimočnej ctižiadostivosti a ďaleko prekonávali ambície ostatných súdobých štátov. Začiatkom roku 480 pred Kr. sa všetky prípravy dokončili a vojsko zhromažďované pri Sardách sa pohlo smerom do Európy. Jeho námorné sily sa plavili popri tráckom pobreží až k Chalkidiké. Cez prvý polostrov Akte prekopali kanál, práce sa začali už tri roky pred tým, ako sa Xerxes pohol s armádou z Malej Ázie. Nechcel totiž plávať popri hore Atos.
Atény boli pripravené na vojnu už dlhšie, približne od polovice 80. rokov 5. storočia pred Kr. V roku 482 pred Kr. sa rozhodli, že pod vedením aténskeho politika Temistokla vybudujú veľké loďstvo z triér, ktoré bude potrebné (pôvodne vo vojne proti Aigine). Bohužiaľ, Atény nemali dostatočné množstvo ľudí pre obojživelné vojsko, preto museli uzavrieť spojenectvo s ďalšími mestami. Roku 481 pred Kr. Xerxes poslal vyslancov do gréckych miest opäť pýtať „zem a vodu“, pritom naschvál vynechal Atény a Spartu. Tým nepriamo podporil ich spoločnú pozíciu.
Panhelénsky kongres náhľad|Pohľad na oblasť okolo Termopylského priesmyku zo vzduchuVnútorná nejednotnosť gréckych mestských štátov a neochota niektorých bojovať proti Perzii spôsobili, že Xerxes získal priazeň alebo aspoň neutralitu Thessálie, Argu i ďalších miest v centrálnom Grécku. Proti perzskej invázii sa však rozhodne postavili Atény a najmä Sparta, vládnuca najsilnejším pozemným vojskom v celom Grécku. Obe mestá sa spoločne postavili do čela obrany proti Perzii.
Na jeseň roku 481 pred Kr. sa v korintskom Istme konal snem miest (tzv. panhelénsky kongres), na ktorom vznikla aliancia (spolok) gréckych mestských štátov. Mala právo vysielať emisárov, pýtať pomoc a po vzájomnej porade posielať jednotky z členských štátov na miesta, ktoré bolo treba brániť. Bol to významný moment pre rozdrobený grécky svet, veď niektoré zúčastnené mestá boli v skutočnosti ešte stále vo vzájomnom vojnovom stave (napr. Atény s Aiginou).
Na jar roku 480 pred Kr. sa opäť zišiel snem. Tesálska delegácia navrhla, aby sa grécke vojsko zhromaždilo pri Olympskom priesmyku v úzkom údolí Tempy, na hranici Tesálie, a tam sa postavilo Xerxovmu postupu. Armádu 10 000 hoplitov poslali pod vedením Sparťana Euaineta do údolia, o ktorom Gréci verili, že ho musia Peržania na svojom pochode prejsť. V čase, keď už mali na mieste vojakov, Alexander I. Macedónsky ich presvedčil, aby odišli. Pravdepodobne sa dozvedeli, že Xerxes ich môže obísť cez Sarantoporský priesmyk a následne prečísliť. Neskôr prešiel práve cez druhý menovaný. O krátky čas dostali správu, že prekročil Helespont.
Následný plán navrhol Temistokles: Xerxes musel na ceste na juh do Helady a na Peloponéz prejsť cez veľmi úzky Termopylský priesmyk (v prekl. „Horúce brány“) – osem kilometrov dlhý priesmyk medzi útesmi Kallidromu v pohorí Oita a morom. Dal by sa jednoducho uzavrieť gréckym vojskom aj proti perzskej presile. Okrem toho plán počítal s námornou blokádou perzského loďstva uzatvorením úžiny pri myse Artemision v severnej Eubóji aténskym loďstvom o sile 271 triér. Tým bránilo perzskému loďstvu oboplávať termopylský priesmyk a napadnúť Grékov od chrbta. Snem túto zdvojenú stratégiu prijal. Peloponézske mestá vymysleli plán ústupu, pri ktorom, okrem iného, mali byť aténske ženy a deti naraz evakuované do peloponézskeho mesta Troizén.
Predohra Perzské vojsko prešlo pomaly cez Tráciu a Macedóniu a konečne v auguste sa správy o výprave dostali ku Grékom. V čase bitky pri Maratóne vojenský vodca aliancie Sparta slávila svoj každoročný sviatok Karneia na počesť boha Apolóna, počas ktorého boli vojenské aktivity zakázané. Z tohto dôvodu dorazilo spartské vojsko k Maratónu neskoro. Tak isto bol čas olympijských hier, a teda prímeria počas ich konania. Pochod do vojny by bol pre Spartu dvojnásobnou svätokrádežou.
Aj tentokrát vpád Peržanov kolidoval s letnými sviatkami a efori sa zhodli na opodstatnenosti posilniť vojenskú výpravu o spartský kontingent, ktorý by viedol jeden z kráľov. Leónidas I. zobral 300 mužov svojej osobnej stráže a väčšie množstvo vojakov z podporných jednotiek vrátane heilótov. Ostatné vojsko chceli poslať hneď, ako sa skončia slávnosti a doma by nechali len stráže. Podobne uvažovali aj ďalšie mestá spolku.
Legenda, ktorú podáva Herodotos, vraví, že Sparťania sa začiatkom toho roku (480 pred Kr.) radili s delfským orákulom, ktoré im podalo nasledujúcu predpoveď:
Herodotos tvrdí, že Leónidas sa zariadil podľa veštby a bol si vedomý, že asi pôjde na istú smrť – jeho jednotka nebola dostatočne veľká, aby porazila nepriateľa a zámerne si vybral len mužov, ktorí mali deti (synov).