Süleyman I. (iné názvy: Sulejman I., Sülejman I.; osm. tur. سلطان سليمان اول, Sultan Süleyman-ı Evvel, mod. tur. Birinci Süleyman, Kanunî Sultan Süleyman alebo Muhteşem Süleyman; *6. november 1494/11. november 1494, Trabzon, Osmanská ríša† 5./6. september 1566, Szigetvár, Uhorsko) bol desiaty a najdlhšie panujúci sultán Osmanskej ríše, jeho vláda trvala v rokoch 1520 až 1566.
Na Západe bol známy ako Veľkolepý alebo Nádherný, v Osmanskej ríši ako Zákonodarca (Kanuni, osm. turečtinou: قانونى سلطان سليمان, Ḳānūnī Sulṭān SüleymānÁgoston, Gábor (2009). "Süleyman I". In Ágoston, Gábor; Bruce Masters (eds.). Encyclopedia of the Ottoman Empire. S. 4145."Suleyman the Magnificent". Oxford Dictionary of Islam. Oxford University Press. 2004. alebo Muhteşem Süleyman) Nie je jasné, kedy sa termín Zákonodarca prvýkrát použil ako epiteton pre Süleymana. Úplne chýba z osmanských zdrojov šestnásteho a sedemnásteho storočia a môže pochádzať zo začiatku osemnásteho storočia.Cemal Kafadar (1993). "The Myth of the Golden Age: Ottoman Historical Consciousness in the Post-Süleymânic Era". In İnalcık, Halil; Cemal Kafadar (eds.). Süleyman the Second [i.e. the First] and His Time. Istanbul: The Isis Press. S. 41. ISBN 975-428-052-5. Vystupoval aj pod básnickým menom Muhibbi (محبی, „Milovník“).
Po smrti Selima I. v septembri 1520 Süleyman prevzal moc v sultanáte a svoju vládu začal kampaňami proti kresťanským veľmociam v strednej Európe a Stredomorí. V roku 1521 dobyl uhorský Belehrad a Rodos, ktorý bol už dlho pod vládou Rytierov sv. Jána. 29. augusta 1526 v bitke pri Moháči zlomil vojenskú silu uhorského kráľa Ľudovíta II. a otvoril tým cestu Turkov do Uhorska a habsburgských území.
Süleyman sa stal popredným panovníkom Európy a Osmanská ríša za jeho vlády dosiahla vrchol ekonomiky, vojenskej a politickej sily. Osobne viedol osmanskú armádu pri dobývaní kresťanských pevností Belehradu a Rodosu, ako aj väčšiny Uhorska. V roku 1528 spolu so Zápoľským obsadil Budín a v roku 1529 neúspešne obliehal Viedeň. V roku 1541 sa uhorská otázka vyriešila rozdelením Uhorska medzi Habsburgovcov, Osmanov a ich vazala Jána Zápoľského. Pripojil veľkú časť Blízkeho východu počas konfliktu so Safíjovcami s veľkými oblasťami severnej Afriky až na západ po Alžírsko. Pod jeho vládou ovládla osmanská flotila moria od Stredozemného mora až po Červené more a cez Perzský záliv.Mansel, str. 61.
Na čele rozširujúcej sa ríše Süleyman osobne zaviedol zásadné legislatívne zmeny týkajúce sa spoločnosti, vzdelávania, daní a trestného práva. Jeho reformy uskutočňované v spojení s hlavným súdnym úradníkom ríše Ebussuudom Efendim harmonizovali vzťah medzi dvoma formami osmanského práva: svetským právom (kanun) a náboženským (šaría),Finkel, Caroline (2005). Osman's Dream: The Story of the Ottoman Empire 1300–1923. Basic Books. p. 145. ISBN 978-0-465-02396-7. a na ďalších 300 rokov tvorili kostru osmanského práva. Ovládal umenie poézie a zlatníctva. Bol veľkým patrónom kultúry a za jeho vlády krajina zažívala zlatý vek v umeleckom, literárnom a architektonickom vývoji.Atıl, str. 24.
Jeho ženou bola kresťanka rusínskeho pôvodu z jeho harému Hürrem Sultán, ktorá sa obrátila na islam. Pre jej údajné červené vlasy bola známa aj pod menom Roksolana. Po Süleymanovej smrti v roku 1566 nastúpil na osmanský trón Roksolanin syn Selim II. Süleymanov ďalší syn Mehmed zomrel na kiahne a dvoch synov Mustafu a Bayezida nechal popraviť sám sultán.Şahin, Kaya (2013). Empire and Power in the Reign of Süleyman: Narrating the Sixteenth-Century Ottoman World. Cambridge: Cambridge University Press. S. 11. Následníci Süleymana I. boli všeobecne slabší panovníci, za ktorých rozhodovali veľkovezíri.
Životopis
Mladosť a nástup na trón Süleyman sa narodil v čiernomorskom prístave Trabzon vo východnej Osmanskej časti ríše, ako syn Şehzade Selima, pravdepodobne 6. novembra 1494, hoci tento dátum nie je absolútne istotý.Heath Lowry (1993). "Süleymân's Formative Years in the City of Trabzon: Their Impact on the Future Sultan and the City". In İnalcık, Halil; Cemal Kafadar (eds.). Süleyman the Second [i.e. the First] and His Time. Istanbul: The Isis Press. s. 21. ISBN 975-428-052-5. Jeho matka bola Hafsa Sultan bola moslimská konvertitka neznámeho pôvodu. Zomrela v roku 1534.Alan Fisher (1993). "The Life and Family of Süleymân I". In İnalcık, Halil; Cemal Kafadar (eds.). Süleymân The Second [i.e. the First] and His Time. Istanbul: Isis Press. s. 9. ISBN 975-428-052-5. Ako sedemročný odišiel do hlavného mesta, kde študoval prírodné vedy, históriu, literatúru, teológiu a vojenskú taktiku. V priebehu života sa naučil viaceré jazyky, ovládal turečtinu, arabčinu, čagatajštinu, perzštinu a srbčinu. Ako mladý muž sa spriatelil s otrokom Ibrahimom, ktorý sa neskôr stal jedným z jeho najdôveryhodnejších poradcov, a ktorý bol neskôr na Süleymanov príkaz popravený.Barber, Noel (1973). The Sultans. New York: Simon & Schuster. s. 36. ISBN 0-7861-0682-4. Ako sedemnásťročný bol menovaný za guvernéra Kaffy (Feodosie) na Kryme, a následne maloázijskej Manisy, s krátkym pôsobením v Edirne.Clot, str. 28.
Na osmanský trón nastúpil Süleymanv poradí ako desiaty sultán po smrti jeho otca, sultána Selima I. v roku 1520. Benátsky vyslanec Bartolomeo Contarini poskytol niekoľko týždňov po jeho nastúpení na trón Süleymanov stručný opis: „Sultán má iba dvadsaťpäť [v skutočnosti 26] rokov, je vysoký a štíhly, ale pevný, s tenkou a kostnatou tvárou. Fúzy sú zrejmé, ale iba biedne. Zdá sa, že sultán je priateľský a má dobrú náladu. Hovorí sa, že Süleyman je vhodne pomenovaný, má rád čítanie, je dobre informovaný a vykazuje dobrý úsudok.“ Niektorí historici tvrdia, že v mladosti mal Süleyman obdiv k Alexandrovi Veľkému.Lamb, str. 14.
Vojenské kampane
Dobývanie v Európe
V nadväznosti na dielo svojho otca započal Süleyman už krátko po nástupe na trón sériu vojenských kampaní. V roku 1521 potlačil povstanie vedené osmanským guvernérom Damasku a následne začal vojská pripravovať na dobytie uhorského Belehradu. O dobytie dôležitého bodu na ceste do kresťanských zemí sa neúspešne pokúšal už Süleymanov pradedo Mehmed II. Kvôli silnej obrane a odporu Jána Huňadyho to však nedokázal. Jeho dobytie bolo nevyhnutné pre pokorenie Uhrov a a Chorvátov, ktorí boli po porážke Albáncov, Bosniakov, Bulharov, Byzantíncov a Srbov jedinou väčšou silou na Balkáne. Süleyman obkľúčil Belehrad a začal sériu ťažkých bombardovaní z ostrova na Dunaji. V auguste 1521 Belehrad, ktorý chránený len 700 mužmi padol.Imber, str. 49. Pád hlavnej kresťanskej pevnosti na Dunaji rozšíril strach po celej strednej Európe. Veľvyslanec Svätej ríše rímskej v Konštantínopole napísal: „Dobytie Belehradu bolo príčinou dramatických udalostí, ktoré pohltili Uhorsko. Viedlo k smrti kráľa Ľudovíta, k dobytiu Budína, okupácii Sedmohradska, k zrúcaniu prosperujúceho kráľovstva ako aj k strachu susedných krajín, že by mali utrpieť rovnaký osud…“Clot, str. 39. náhľad|Süleyman počas obliehania Rodosu v roku 1522|vľavo Cesta do Uhorska a Rakúska bola otvorená, ale Süleyman namiesto toho obrátil svoju pozornosť na východný stredomorský ostrov Rodos, domovskú základňu Maltézskych rytierov. V lete roku 1522 k Rodosu Süleyman vyslal s využitím veľkého námorníctva veľkú armádu o počte približne 400 lodí, zatiaľ čo on sám viedol státisícovú armádu cez Malú Áziu.Kinross, str. 176. V najbližšom pevninskom bode pri Rodose postavil Süleyman veľké opevnenie Marmaris, odkiaľ následne osmanské vojská na lodiach zaútočili na ostrov. Po päťmesačnom obliehaní Rodosu, nakoniec ostrov kapituloval a Süleyman dovolil rytierom Rodosu odísť. Dobytie ostrova stálo Osmanov v dôsledku bitky a chorôb 50 000 až 60 000 mŕtvych (kresťanské zdroje deklarujú až 64 000 osmanských úmrtí pri bitke a 50 000 úmrtí na choroby).
Po páde ostrova pokračoval Süleyman vo svojej kampani v strednej Európe. 29. augusta 1526 porazil uhorského kráľa Ľudovíta II. v bitke pri Moháči. Vysoká uhorská šľachta ani kresťanské mocnosti kráľa v boji nepodporili a tak Osmania slávili zdrvujúci triumf. V bitke zahynul sám kráľ i veľké množstvo uhorských zemanov. V dôsledku bitky sa uhorský odpor zrútil a Osmanská ríša sa stala hlavnou mocnosťou v strednej Európe.Kinross, str. 187. Po stretnutí s mŕtvym telom kráľa Ľudovíta sa hovorí, že Süleyman lamentoval: „Prišiel som sem v náručí proti nemu; ale nechcel som, aby zomrel predtým, než ochutná sladkosti života a kráľovskej hodnosti.“Severy, str 580 Zatiaľčo Süleyman bojoval v Uhorsku, v strednej Anatólii, Kilikii sa pod vedením Kalendera Çelebiho vzbúrili nelojálne turkické kmene.N. Ciachir, Soliman Magnificul [Soliman the Magnificent]. Bucharest, 1972, Editura enciclopedică română, S. 157 náhľad|Obliehanie Ostrihomu (1543). |vľavo Situácia v Uhorsku bola po bitke zložitá. Niektorí uhorskí šľachtici podporovali ako kandidáta na uhorský trón rakúskeho vojvodu Ferdinanda, ktorý bol Jagelovcami pokrvne spriaznený. Argumentačne sa opierali o predchádzajúce rodové dohody, podľa ktorých mali v prípade vymretia Jagelovcov prevziať uhorský trón.Imber, str. 52. Iní šľachtici sa však obrátili na mocného uhorského šľachtica Jána Zápoľského, ktorého podporoval aj Süleyman. Habsburgovské vojská na situáciu reagovali obsadením Budína a prevzatím vlády v Uhorsku. Na to Süleyman, ktorý podporoval Zápoľského v roku 1529 zareagoval veľkou výpravou údolím Dunaja. Znovu získal kontrolu nad Budínom a následne obľahol aj Viedeň. Rakúšania však s posilnenou posádkou 16 000 mužovTurnbull, Stephen (2003). The Ottoman Empire 1326–1699. New York: Osprey Publishing. S. 50. spôsobili Süleymanovi prvú porážku a zasiali semená horkej osmansko-habsburskej rivality, ktorá pretrvala až do 20. storočia. Süleymanov druhý pokus dobyť Viedeň v roku 1532 tiež zlyhal, pretože sa osmanské sily oneskorili pri obliehaní Kőszegu. V oboch prípadoch osmanskú armádu trápilo zlé počasie.Labib, str. 444.
Obnovenie konfliktu v Uhorsku v 40. rokoch 16. storočia prinieslo Süleymanovi príležitosť pomstiť porážku utrpenú pri Viedni. V roku 1541 sa Habsburgovci neúspešne pokúsili obliehať Budín, následkom čoho Osmani v dvoch protiofenzívnych kampaniach v rokoch 1543 až 1544 dobyli pás habsburgského územia. Ferdinand I. a jeho brat Karol V. tak boli nútení uzavrieť so Süleymanom ponižujúcu päťročnú zmluvu, ktorá znamenala definitívnu stratu väčšiny Uhorska. Symbolický význam malo neuvedenie Karola V. v zmluve ako „cisára“, ale ako „španielskeho kráľa“, čo viedlo k identifikácii Süleymana ako skutočného „cisára“.Imber, str. 54.
náhľad|Miniatúra zobrazujúca Süleymana pochodujúceho s armádou v Nachičevane v lete 1554 Osmansko-perzská vojna Po stabilizovaní európskych hraníc, obrátil Süleyman svoju pozornosť na stále sa vyskytujúcu hrozbu Safíjovskej dynastie z Perzie. Východné hranice žili v neustálom napätí vyvolanom sporom nadvládu v moslimskom svete. To sa prejavovalo aj v udalostiach na Blízkom Východe. Po tom, čo šáh Tahmásp zabil bagdadského guvernéra lojálneho voči Süleymanovi, a nahradil ho perzským správcom, a po tom, čo guvernér Bitlisu zradil Osmanskú ríšu a prisahal vernosť Safíjovcom,Imber, str. 51. Süleyman v roku 1533 nariadil veľkovezírovi Ibrahimovi Pašovi, aby znovu získal Bitlís a obsadil Tabríz. V roku 1534 sám Süleyman postavil na čelo vojsk a o rok neskôr slávil vstup do Bagdadu. Tu výrazne zvýšil svoju prestíž obnovením hrobky Abú Hanifa, zakladateľa školy islamského práva v Hanafi, ktorej učenia sa Osmani pridržiavali.Burak, Guy (2015). The Second Formation of Islamic Law: The Ḥanafī School in the Early Modern Ottoman Empire. Cambridge: Cambridge University Press. S. 1. ISBN 978-1-107-09027-9.