Harappská kultúra (iné názvy: harappská civilizácia, (kultúra) Harappa, kultúra/civilizácia povodia/poriečia/údolia Indusu, kultúra/civilizácia povodia/poriečia/údolia rieky Indus, protoindická kultúra/civilizácia, induská kultúra/civilizácia; nesprávne je namiesto slova "Indusu" slovo "Indu") bola staroveká kultúra nachádzajúca sa v povodí rieky Indus, prvá známa mestská kultúra na Indickom polostrove. Zaberala veľkú časť dnešného Pakistanu (predovšetkým Sindh, Pandžáb a Balúčistan) a severozápadnú Indiu (hlavne Gudžarát, Harijánu, Pandžáb a Radžastan), niektoré pozostatky harappskej kultúry však boli objavené aj v ďalších oblastiach. Začiatky harappskej kultúry siahajú do 2. polovice 4. tisícročia pred Kr. Jednotlivé periodizácie kultúry poriečia Indusu sa líšia, Jonathan M. Kenoyer kladie jej vrcholné obdobie do rozmedzia rokov 2600 – 1900 pred Kr. Potom začala harappská civilizácia upadať, najpravdepodobnejšie v dôsledku klimatických zmien, ktoré mali priamy vplyv na poľnohospodárstvo a hospodárstvo. V polovici 2. tisícročia zanikla, je možné, že na jej konci mal podiel aj príchod indoeurópskych kmeňov.
Prvé archeologické prieskumy v oblasti protoindickej kultúry boli uskutočnené až v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Vzhľadom na to, že sa o harappskej civilizácii nedochovali zmienky v žiadnych dosiaľ neobjavených záznamoch, sú teórie o harappskej kultúre väčšinou špekulácie a dohady založené iba na poznatkoch a objavoch archeológov. Hlavnými centrami protoindickej kultúry boli hlavne Mohendžodaro, ktoré je dnes súčasťou kultúrnych pamiatok svetového dedičstva UNESCO, a Harappa. Ďalšími dôležitými centrami boli napr. Lóthal, Amrí, Kót Dídží a Naušahro.
Harappania poznali odlievanie bronzu aj medi, živili sa prevažne poľnohospodárstvom. Nie je jasné, ku ktorej jazykovej rodine patrili, väčšinou sa uvažuje o drávidskom či indoeurópskom jazyku. Do dnešnej doby sa mimo pozostatkov mestských stavieb dochovalo množstvo menších umeleckých a úžitkových predmetov, častými objavmi sú malé pečatiace znaky pripomínajúce písmo. Toto písmo či symbolický systém je známy ako harappské písmo a dodnes nebolo rozlúštené. Harappania udržovali obchodné styky s Mezopotámiou a podľa objavu prístavných dokov v Lóthale sa predpokladá, že obchod prebiehal aj námornou cestou.
Objavenie a archeologické prieskumy O tom, že sa v poriečí Indusu nachádzala vyspelá kultúra, ktorej počiatky siahajú až do 3. tisícročia pred Kr., sa po dlhé storočia nevedelo. Na rozdiel od kultúr starovekého Egypta či Mezopotámie sa totiž nezachoval žiadny historiografický materiál, z ktorého by sa dalo aspoň predpokladať, že v poriečí Indusu nejaká vyspelá kultúra pred príchodom Indoeurópanov bola (až na drobné náznaky v Rgvéde). Spoločensko-dejinné udalosti na indickom subkontinente spôsobili, že aj z mnohých neskorších období existuje len veľmi malé množstvo písomných záznamov, o ktoré by sa bádatelia mohli oprieť pri zostavovaní najstarších dejín Indie – prvé rozlúštené a bezpečne datované písomné pamiatky na území Indie sú až nápisy kráľa Ašóku z 3. storočia pred Kr. [Ďalej len Strnad a kol. (2008)] náhľad|vľavo|Mohendžodaro, v pozadí citadela na umelo vytvorenom návrší Prvé objavy pozostatkov kultúry, ktorá sa dnes označuje podľa jedného z hlavných nálezísk ako harappská alebo podľa geografického umiestenia ako protoindická či kultúra poriečia Indu, uskutočnil koncom 20. rokov 19. storočia Charles Masson, dezertér z vojska Britskej Východoindickej spoločnosti. Masson koncom dvadsiatych a tridsiatych rokov precestoval rozsiahle oblasti dnešného Pakistanu, Afganistanu a Indie. V roku 1842 vydal o týchto cestách knihu s názvom Narrative of Various Journeys in Balochistan, Afghanistan and the Punjab, 1826–1838. Masson sa v nej okrem iného zmieňuje o rozsiahlom, umelo navŕšenom pahorku, ktorý tesne prilieha k dedine Harappa v Pandžábe. Masson ho však považoval za pozostatok Sangaly, hlavného mesta kráľa Póra. [Ďalej len Possehl (2002)] Massonovmu objavu vtedy nebola prisudzovaná dôležitosť a skutočný význam tohto miesta bol rozpoznaný až oveľa neskôr.
V roku 1831 sa v oblasti Indusu pohyboval britský dobrodruh Alexander Burnes, ktorý rozpoznal v Amrí jedno z dôležitých centier starovekej kultúry poriečia Indusu. Podobne ako Masson, ani Burness nevykonal v novo objavenej oblasti žiadne významnejšie výskumy.Possehl (2002), s. 10. V polovici päťdesiatych rokov 19. storočia prebiehali v oblasti Harappy stavebné práce na železničnej trati z Láhauru do Karáčí. Pri týchto prácach bolo objavené ohromné množstvo tehál, ktoré boli v nasledujúcich rokoch používané na stavbu domov a predovšetkým na stavbu samotnej železnice. Z lokality tak bola odcudzená prakticky celá horná vrstva náleziska. V roku 1853 a 1856 Harappu navštívil vedúci organizácie Archaeological Survey of India, britský archeológ Alexander Cunningham. V roku 1875 uverejnil nález malej štvorcovej doštičky (pečatidla) z oblasti Harappy, ktorá bola opatrená reliéfom so značkami pripomínajúcimi neznáme písmo. [Ďalej len Zbavitel (1985)] V roku 1886 M. Longworth Dames zverejnil krátky článok, v ktorom informoval o ďalšom objave malého pečatidla podobné tomu Cunninghamovmu. V poradí tretí objav ohlásil v roku 1912 J. F. Fleet. náhľad|Pozostatky studne a akýchsi „mestských kúpeľov“ z Harappy s badateľnými odvodňovacími kanálmi Predchádzajúce objavy pečatidiel podnietili britského archeológa a vtedajšieho vedúceho Archaeological Survey of India Johna Marshalla, aby v oblasti Indusu začal so systematickým archeologickým výskumom. Ten odštartoval v roku 1921 za účasti britských aj indických archeológov. Tím bádateľov ešte začiatkom dvadsiatych rokov objavil pozostatky rozľahlého starovekého mesta, ktoré sa nachádzalo viac ako 600 kilometrov južným smerom od Harappy. Toto mesto bolo pomenované Mohendžodaro podľa názvu tunajšieho pahorku s názvom Móhan džó daró („návršie mŕtvych“), na ktorom boli v minulosti objavené pozostatky starých kostier.Zbavitel (1997), str. 7. Veľkosť obidvoch miest spolu s faktom, že Harappa a Mohendžodaro boli od seba stovky kilometrov vzdialené, dávala archeológom tušiť, že stoja pred objavom rozsiahlej a vyspelej civilizácie. Výskumy v údolí Indusu v nasledujúcich desaťročiach sa uskutočňovali predovšetkým pod záštitou Archaeological Survey of India. V roku 1986 inicioval George F. Dales z University of California projekt s názvom Harappa Archeological Research Project (skrátene HARP), združujúci vedcov z rôznych odborov na účely štúdia harappskej civilizácie.
Periodizácia náhľad|left|Pozostatky kúpeľov v Lóthale Otázka vymedzenia časového úseku, v ktorom táto kultúra vznikala, rozkvitala a upadala, dodnes nie je vyriešená. Okrem rádiokarbónovej metódy datovania sú jedným z kľúčových faktorov pre určovanie veku harappskej kultúry malé pečatidlá objavené až v sumerských archeologických vrstvách, ktoré sú absolútne datované.Zbavitel (1985), s. 31 – 32. Aj keď sa bádatelia pri určovaní klasického obdobia rozvoja harappskej kultúry môžu o niekoľko storočí líšiť, väčšinou sa zhodujú, že vrcholné obdobie protoindickej kultúry sa začalo niekedy v polovici 3. tisícročia a skončilo sa pred koncom prvej polovice 2. tisícročia pred Kr. Tak napr. britský archeológ Mortimer Wheeler spoločne s indickým archeológom Ramom Šaranom Šarmom datujú harappskú kultúru zhruba do obdobia 2500 – 1700 pred Kr. [Ďalej len Wheeler (1973)] Iné pramene kladú vrcholnú fázu rozvoja do obdobia medzi rokmi 2600 – 1900 pred Kr.Srnad a kol. (2009), s. 26. V začiatočnej fáze výskumu na poli harappskej civilizácie bádatelia posúvali vrcholnú fázu rozvoja protoindickej kultúry ešte hlbšie do minulosti – sám John Marshall v tridsiatych rokoch datoval harappskú kultúru do rozmedzia rokov 3250 – 2570 pred Kr.
Jeden z najvýznamnejších súčasných bádateľov v oblasti protoindickej kultúry americký archeológ Jonathan Mark Kenoyer rozdelil protoindickú kultúru do niekoľkých fáz a ér, pričom každá éra vždy zasahuje do niekoľkých fáz. V Kenoyerovom rozdelení sú tri éry (resp. štyri, ale prvá éra sa týka neolitického Méhrgarhu): regionizačná, pre ktorú je typický rozvoj kultúrnych centier na regionálnej úrovni, ďalej integračná, ktorá predstavuje vrcholné obdobie protoindickej civilizácie, a tretia, lokalizačná éra je spojená so socio-ekonomickými zmenami a s úpadkom kultúry v najrôznejších smeroch. Nasleduje tabuľka, ktorá zachytáva podrobnejšie časové rozdelenie protoindickej kultúry tak, ako ho navrhol Kenoyer:
Datovanie (pred Kr.)FázaÉra5500 – 3300Méhrgarh II–VI (neolitická keramika)Regionizačná éra3300 – 2600Raná harappská (raná bronzová doba)3300 – 2800Harappa 1 (fáza Ráví)2800 – 2600Harappa 2 (fáza Kót Dídží, Naušahro I, Méhrgarh VII)2600 – 1900Vyspelá harappská (stredná bronzová doba)Integračná éra2600 – 2450Harappa 3A (Naušahro II)2450 – 2200Harappa 3B2200 – 1900Harappa 3C1900 – 1300Neskorá harappská (Pohrebná kultúra H, neskorá bronzová doba)Lokalizačná éra1900 – 1700Harappa 41700 – 1300Harappa 5
Pôvod Otázka pôvodu tvorcov harappskej civilizácie dodnes nebola vyriešená a o pôvode Harappanov existujú v zásade tri teórie.Zbavitel (1985), s. 27. Podľa prvej, pravdepodobne najrozšírenejšej hypotézy boli tvorcovia protoindickej civilizácie Drávidi, ktorí boli príchodom indoeurópskych kmeňov vytlačení na juh Indického polostrova, ktorý obývajú dodnes.Zbavitel (1985), s. 28. Podľa ďalšej teórie, ktorej zástancom je napr. indický archeológ S. R. Ráo, boli prví Harappania príslušníci indoeurópskeho kmeňa, ktorý buď pobýval na indickom subkontinente už od praveku, alebo predišiel oveľa neskorší príchod Indoeurópanov o niekoľko tisícročí (Indoeurópania dorazili na územie harappskej civilizácie niekedy v 2. tisícročí pred Kr.). Podľa tretej hypotézy nemajú pôvodní tvorcovia harappskej civilizácie nič spoločného s niektorým zo súčasných etník. Títo „praobyvatelia Indie“ mali časom úplne vymrieť.
Na miestach, kde sa kedysi nachádzala harappská civilizácia, boli objavené pozostatky osídlenia z rôznych dôb. K najstarším objavom patria hlavne pästné kliny sóánskej kultúry, ktorá sa v období najstaršieho paleolitu nachádzala v údolí rieky Sóán v Pandžábe. Z oveľa neskoršieho obdobia boli v oblasti Balúčistanu a Sindhu objavené pozostatky kultúry, ktorá tu rozkvitala niekedy v 4. tisícročí pred Kr. Pravdepodobne išlo o východný výbežok iracko-iránskej vidieckej kultúry.Zbavitel (1985), s. 29. Hoci sa pod základmi niektorých harappských miest (hlavne Amrí) našli pozostatky predharappských kultúr, bádatelia sú zajedno v názore, že protoindická civilizácia sa nevyvinula z tejto predharappskej kultúry vidieckeho typu.Zbavitel (1985), s. 29 – 30.
Geografia Protoindická kultúra zaberala veľkú časť dnešného Pakistanu (predovšetkým Sindh, Pandžáb a Balúčistan) a severozápadnej Indie (hlavne Gudžarát, Harijánu, Pandžáb a Radžastan). Os protoindickej civilizácie tvorila rieka Indus a v čase svojho najväčšieho rozmachu kultúra zaberala územie dlhé viac ako 1 400Wheeler (1973), s. 38.–Strnad a kol. (2008), str. 26. a široké vyše . Niektoré pozostatky harappskej kultúry boli objavené aj v susedných krajinách, ako sú Afganistan, Turkmenistan či Irán.
Medzi najdôležitejšie centrá protoindickej kultúry patrili Harappa a Mohendžodaro. Každé z týchto miest meralo po obvode viac než 5 kilometrov.Wheeler (1973), s. 13 – 14. Ďalšie významné centrá protoindickej civilizácie sú napr. Naušahro, Kót Dídží, Músá Khél, Amrí či Lóthal. Dodnes bolo objavených viac než 1000 väčších či menších centier, ktoré vykazujú až na menšie obmeny regionálneho rázu príslušnosť k jednej kultúre, ktorej sa dnes hovorí harappská. Napriek tomu však sa občas kladie otázka, či kultúra poriečia rieky Indus nebola rozdelená na dva mocenské celky s centrami v Harappe a Mohendžodare.Zbavitel (1997), s. 9 – 11. [Ďalej len Zbavitel a kol. (1971)]
Charakteristika