Šakal zlatý (iné slovenské názvy pozri nižšie; , staršie Thos aureus) je druh z rodu Canis z čeľade psovité (Canidae).
Vyskytuje sa v Európe, južnej Ázii a možno aj v časti severného Egypta. Niekedy (najmä staršie) sú do šakala zlatého zahrnuté aj všetky ostatné šakaly zo severnej Afriky, tieto sa ale dnes často uvádzajú ako samostatný druh šakal severoafrický (Canis anthus alebo Canis lupaster) - podrobnosti pozri v kapitole Systematika.
Názvy Slovenské názvy tohto druhu sú: šakal zlatýzák. č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonovŠkolské zvesti. Bratislava: Povereníctvo SNR pre školstvo a osvetu. 31.07.1955, 11(13-14). S. 13, šakal zlatistýKOŠČO, J. Úvod do zoológie chordátov. Prešov: Prešovská univerzita, 2008. S. 196KAUTMANOVÁ, I. et al. Príroda Európy. Bratislava: Slovart, 1998. S. 180VÁGNER, J., KOVÁČ, V. Savany. Bratislava: Slovart, 1995. S. 120, šakal obyčajnýLUPTÁK, P. Slovenské mená cicavcov sveta. Bojnice 2003. S. 61Svet živočíšnej ríše. Martin: Osveta. 1984. S. 386BOUČEK, B. et al. Fyzický zemepis pre 9. ročník všeobecnovzdelávacích škôl. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1955. S. 119 (resp. do polovice 20. storočia šakal obecnýFILIP, D. et al. Rok v prírode. Praha: Československá grafická unie, 1937. S. 103), vlk šakalHERZ, Jozef et al. Slovenské poľovnícke názvoslovie. Bratislava: PaRPRESS, 2000. S. 98-99, šakalšakal. In: Krátky slovník slovenského jazykapsovité. In: Malá encyklopédia biológie. Bratislav: Obzor. 1975. S. 407Rízner, Ľ. V. Živočíchopis. Uh. Skalica. 1875. S. 32. Ľudové názvy sú: zlatý šakalBILSKÝ, M. Šakalie roky. In: Lovu zdar!. Bratislava: Šport Press Slovakia, 2015, 7(9). S. 26, ázijský šakal, červený šakal, zlatý vlkVRBACKÝ, R., KOUTNÝ, J. Kožušnícke materiály pre 1. až 3. ročník odborných učilíšť a učňovských škôl. Bratislava: Alfa, 1972. S. 204. Názov bez zahrnutia šakala severoafrického je aj eurázijský šakal zlatý. O vlkovi trsťovom pozri nižšie.
Vlk trsťový Možné zastarané synonymum šakala zlatého je vlk trsťový (iné názvy: vlk trstinový, trstinový vlk, krovinový vlk, malý vlk RAJSKÝ, D., KOLIMÁR, M. Ani líška, ani vlk. Poľnovníctvo a rybárstvo 21.1.2014, lúčny vlk, číkový vlk; maď. nádifarkas, nem. Rohrwolf, čes. rákosní vlk). Ide o vlky (prípadne údajné vlky) z dnešného Maďarska (možno aj Slovenska) a Rakúska, ktoré vyhynuli asi začiatkom 20. storočia, a ktorých presné zaradenie je dnes sporné. Interpretujú sa: (1) buď ako súčasť druhu vlk dravý (Canis lupus), konkrétne často ako samostatný poddruh Canis lupus minor alebo ako súčasť poddruhu vlk stepný (Canis lupus campestris), (2) alebo ako súčasť druhu šakal zlatý (Canis aureaus), konkrétne spravidla ako súčasť poddruhu Canis aureus ecsedensis (=Canis aureus hungaricus; pozri dole kapitolu Systematika), (3) alebo ako nejaká kombinácia oboch uvedených možností, čiže časť vlkov trsťových sú vlky dravé a časť šakaly zlaté. Zaradenie komplikuje aj fakt, že niektoré z analyzovaných nálezov (údajného) vlka trsťového sa ukázali byť psami domácimi.BREHM, A. Život zvierat - 4 Cicavce. 1971. S. 206Oecologia Montana. Poprad: Prunella Publishers, 2/2016. S. 28VONGREY, T. Šakal na Zemplíne. In: Múzejný hlásnik. december 2015. S. 5URBAN, P. Nechtěný přivandrovalec? Šakal obecný na Slovensku. In: Živa 6/2020 Szunyoghy, J. 1957: Systematische Revision des ungarländischen Schakals, gleichzeitig eine Bemerkung über das Rohrwolf-Problem. - Annales historico-naturales Musei nationalis hungarici, 49 (series nova 8): 425-433 Patricia D Moehlman, Virginia Hayssen, Canis aureus (Carnivore: Canidae), Mammalian Species, Volume 50, Issue 957, 17 April 2018, S. 14–25, Éhik, Gy. Sakál vagy nádifarkas hazánkból (Jackal or reed-wolf from Hungary). 1937-38. vol. 31, S. 11-15 (Pozn: Text je uvedený aj po anglicky)Éhik, Gy. Mi a nádifarkas? in: A természet č. 3 1938, S. 59 a nasl. (alebo )Eberhart, G.M. Mysterious Creatures: A Guide to Cryptozoology [2 volumes]. Bloomsbury Publishing, 2002. S. 240HOI-LEITNER, M. KRAUS,E . Der Goldschakal, Canis aureus (Linnaeus 1758), in Österreich (Mammalia austriaca 17). Bonn. zool. Beitr. Bd. 40 H. 3/4, S. 197—204, Bonn, december 1989
Výskyt Šakal zlatý (bez šakalov severnej Afriky) obýva východ a stred Európy (najmä Balkán) a prakticky celú južnú Áziu. Konkrétne sa vyskytuje v štátoch (stav: 2023):Hoffmann, M., Arnold, J., Duckworth, J.W., Jhala, Y., Kamler, J.F. & Krofel, M. 2018. Canis aureus (errata version published in 2020). The IUCN Red List of Threatened Species 2018: e.T118264161A163507876. https://dx.doi.org/10.2305/IUCN.UK.2018-2.RLTS.T118264161A163507876.en. Accessed on 06 December 2023.Kojola, I., Henttonen, H., Heikkinen, S. et al. Golden jackal expansion in northernmost Europe: records in Finland. Mamm Biol (2023). https://doi.org/10.1007/s42991-023-00382-3 v Európe: Albánsko, Arménsko, Azerbajdžan, Bielorusko, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Česko, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Grécko, Francúzsko, Gruzínsko, Holandsko, Chorvátsko, Lichtenštajnsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Moldavsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Rakúsko, Rumunsko, Rusko (európska časť), Severné Macedónsko, Slovensko, Slovinsko, Srbsko, Španielsko (sever), Švajčiarsko, Taliansko, Ukrajina (Z uvedených štátov zatiaľ výskyty v štátoch na západ od Talianska, Rakúska a Slovenska a na sever od Slovenska a Ukrajiny nie sú veľmi časté.) v Ázii: Afganistan, Bahrajn(?), Bangladéš, Bhután, Čína, Egypt (len Sinajský polostrov [neisté] a asi aj severozápad Egypta), India, Irán, Irak, Izrael, Jemen, Jordánsko, Kazachstan, Kambodža, Katar, Kuvajt, Laos, Libanon, Líbya, Mjanmarsko, Nepál, Omán, Pakistan, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Srí Lanka, Sýria, Tadžikistan, Thajsko, Turecko, Turkménsko, Uzbekistan, Vietnam
Pokiaľ ide špecificky o Európu, prvý doklad o šakalovi zlatom je z Bulharska zo 14. storočia. Na konci 19. a zač. 20. storočia (do 30. rokov 20. stor.) sa šakaly vyskytovali primárne jednak tam, kde je dnes grécko-bulharsko-turecké pohraničie, jednak na čiernomorskom pobreží Bulharska, jednak na Peloponéze, jednak v Dalmácii, jednak v dnešnom Maďarsku a jednak na Kaukaze (s čiastočným presahom na priľahlú dnešnú Ukrajinu). V 40. a 50. rokoch šakaly (pravdepodobne) zmizli z Maďarska a ich počty sa zredukovali vo všetkých oblastiach z predchádzajúcej vety. V 60.-70. rokoch sa šakaly značne rozmnožili v Bulharsku a rozšírili sa do Rumunska a severovýchodného Grécka. V 80. rokoch 20. storočia (sčasti už skôr) prebehla prudká expanzia šakalov zlatých - jednak z juhovýchodného Bulharska a Rumunska do Srbska, Maďarska, Slovenska, Rakúska a Slovinska, a jednak z Dalmácie do Slovinska, Rakúska, Talianska, Albánska a priľahlého Grécka. Na úplnom konci 20. storočia a začiatku 21. storočia expanzia pokračovala - jednak z Maďarska/Slovenska do Česka, Nemecka, Holandska, Dánska a Poľska, jednak z Rumunska na južnú Ukrajinu a odtiaľ do Poľska, Bieloruska, pobaltských štátov a Ruska, jednak z Kaukazu do Ruska a pobaltských štátov a jednak z Talianska do Švajčiarska a Francúzska. Od roku 2018 je doložený výskyt šakala zlatého už aj vo Fínsku a severnom Nórskua od roku 2023 v severnom Španielsku.
Výskyt na Slovensku Šakaly zlaté sa možno v minulosti (do konca 19./začiatku 20. storočia) vyskytovali na Slovensku pod názvom vlk trsťový, ale nie je to isté - podrobnosti pozri vyššie.
Šakal zlatý je v zozname cicavcov Slovenska od roku 1947, kedy sa našli kože šakalov zlatých údajne ulovených na Žitnom ostrove, pričom ale nebolo možné overiť, či náhodou neboli v skutočnosti privezené zo zahraničia. Prvý známy nesporný doklad o jeho ulovení na Slovensku pochádza až z roku 1989, keď bol ulovený jeden jedinec pri obci Čierna v okrese Trebišov. Ďalšie údaje o výskyte šakala mali tiež pochádzať z južného Slovenska (1995 Zlaté Moravce; 1996 Gabčíkovo, 1997 Veľký Krtíš). V roku 2016 sa na celom Slovensku početnosť druhu odhadovala na 155 jedincov. Šakal zlatý dnes (na rozdiel od rokov 2001 - 2008) nie je na Slovensku chráneným druhom, jeho lov je povolený od 1. augusta do konca februára. Zo 429 mapovacích kvadrátov DFS sa celkovo vyskytol v 7 (1,6% rozlohy Slovenska).
Systematika V textoch do začiatku 21. storočia sa šakal zlatý (Canis aureus) spravidla uvádzal ako druh, ktorý sa vyskytuje v Európe, južnej Ázii a v severnej Afrike. Od roku 2011/2015 sa však už severoafrické populácie (prípadne s výnimkou časti severného Egypta) obyčajne zaraďujú mimo druhu šakal zlatý, a to najčastejšie ako jeden samostatný druh šakal severoafrickýVALENČÁKOVÁ, A. et al. Biológia pre kynológov. V Košiciach: Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie, 2010, S. 22 v širšom zmysle (iné názvy: africký šakal zlatý, staršie vlk šakalovitýBREHM, A. Život zvířat. Díl první. Ssavci. Svazek první. 1882. S. 553. (Poznámka: V nemeckom origináli Schakalwolf, v anglickom preklade jackal wolf.) v širšom zmysle; ľudovo: africký vlkBIANCHI, E. et al. Najkrajšie národné parky sveta. Bratislava: Slovart, 2017. S. 81., ľudovo egyptský šakalKynologická revue. Veľká Ida: Vydavateľstvo S.T.E.R., 2011, 22(248). S. 13 v širšom zmysle; lat. Canis lupaster v širšom zmysle alebo Canis anthus v širšom zmysle).Rueness EK, Asmyhr MG, Sillero-Zubiri C, Macdonald DW, Bekele A, Atickem A, et al. (2011) The Cryptic African Wolf: Canis aureus lupaster Is Not a Golden Jackal and Is Not Endemic to Egypt. PLoS ONE 6(1): e16385. https://doi.org/10.1371/journal.pone.0016385Viranta, S., Atickem, A., Werdelin, L. and Stenseth, N.C. 2017. Rediscovering a forgotten canid species. BMC Zoology 2: 6.Koepfli, K.P. et al. 2015. Genome-wide evidence reveals that African and Eurasian Golden jackals are distinct species. Current Biology 25: 2158–2165MOUTON, F., AULAGNIER, S. Vous avez dit Chacal? Quel Canis en Afrique du Nord? (Did you say Jackal? Which Canis in North Africa?). Bulletin de l’Institut Scientifique, Rabat, Section Sciences de la Vie, 2021, n° 43, 9-14
Treba však dodať, že: Už pred rokom 2011 niektoré texty nezaraďovali šakaly severnej Afriky do druhu šakal zlatý. Aj v súčasnosti niektorí autori šakaly severnej Afriky naďalej považujú za súčasť druhu šakal zlatýPatricia D Moehlman, Virginia Hayssen, Canis aureus (Carnivore: Canidae), Mammalian Species, Volume 50, Issue 957, 17 April 2018, Pages 14–25, https://doi.org/10.1093/mspecies/sey002. Niektorí autori od šakala zlatého do samostatného druhu, nazvaného šakal severoafrický v užšom zmysle (Canis lupaster v užšom zmysle), oddeľujú len populácie zhruba povodia egyptského Nílu a možno aj východnej Líbye; zvyšok populácií severnej Afriky ponechávajú v šakalovi zlatomSaleh, Mostafa & Basuony, Mohammad. (2014). Mammals of the Genus Canis Linnaeus , 1758 ( Canidae , Carnivora ) in Egypt. Egyptian Journal of Zoology. 62. 49-92. 10.12816/0009337.. Podobne sa niekedy postupovalo už v 19. storočí, pričom príslušný druh sa niekedy alternatívne označoval názvom Canis anthus (v najužšom zmysle). Niektorí autori síce od šakala zlatého oddeľujú (takmer) všetky severoafrické populácie, neklasifikujú ich však ako 1 druh, ale ich klasifikujú (a) buď ako 2 druhy, a to Canis lupaster v užšom zmysle (zhruba Egypt) a Canis anthus v užšom zmysle (zhruba zvyšná severná Afrika)Stoyanov S (2020) Cranial variability and differentiation among golden jackals (Canis aureus) in Europe, Asia Minor and Africa. ZooKeys 917: 141-164. https://doi.org/10.3897/zookeys.917.39449, (b) alebo ako viac než 2 druhy, a to Canis lupaster v užšom zmysle (t. j. zhruba povodie egyptského Nílu a možno východná Líbya), Canis doederleini (egyptsko-sudánske pohraničie), Canis qattarensis (severozápadný Egypt), Canis variegatus (etiópske a eritrejské pohoria) a ďalšie druhyGippoliti, Spartaco. (2018). Far-reaching effects of "taxonomic inertia". The case of the 'Canis anthus' complex classification and conservation in Northern Africa. .