Jeruzalemské kráľovstvo (v starej fr. Roiaume de Jherusalem, latinsky Regnum Hierosolimitanum) bol križiacky štát založený v Svätej zemi po prvej križiackej výprave v roku 1099. Celé jeho dejiny boli v znamení bojov proti moslimom – svoju existenciu proti ním uhájilo 200 rokov, kým nebolo Mamlúkmi v roku 1291 dobyté posledné mesto: Akkon.
Nové kresťanské kráľovstvo bolo v porovnaní so západoeurópskymi monarchiami relatívne malým a slabým štátom, ktorý musel byť často ekonomicky a vojensky podporovaný z Európy: v čase svojho vzniku nebolo oveľa viac než voľným spoločenstvom miest dobytých v priebehu prvej križiackej výpravy. Križiaci spočiatku využívali nejednotnosť moslimov k ďalším územným ziskom, v priebehu 12. storočia sa ale začali tvoriť protikresťanské aliancie. V dôsledku drvivého víťazstva sultána Saladina v bitke pri Hattíne bola z Európy vypravená tretia križiacka výprava, na ktorej sa zúčastnil aj anglický kráľ Richard I. Levie srdce, francúzsky kráľ Filip II. August a rímsko-nemecký cisár Friedrich I. Barbarossa, ani títo vládcovia však už nedokázali moslimský postup zvrátiť. Územie Jeruzalemského kráľovstva v neskorších rokoch pozostávalo iba z úzkeho pásu zeme pri stredomorskom pobreží, po dobytí Jeruzalema v roku 1187 sa novým hlavným mestom stal Akkon. V roku 1291 bolo kráľovstvo definitívne vyvrátené mamlúckym sultánom Kálilom.
V období najväčšieho rozmachu zaberalo kráľovstvo územie dnešného Izraela, západného brehu Jordánu a pásma Gazy. Patrilo k nemu aj územie dnešného Libanonu na severe, časť dnešného Jordánska a Sýrie na východe a časť sinajskej púšte na juhu. Križiaci sa rovnako pokúsili rozšíriť svoje dŕžavy o územie fátimovského Egypta, ale neúspešne. Palestínski križiaci boli silno viazaní na svojich najbližších susedov, predovšetkým na Arménske kráľovstvo v Kilíkii a Byzantskú ríšu, vďaka nim sa čiastočne „orientalizovali“.Bridge, str. 90.
Vznik kráľovstva a raná história
thumb|left|Dobytie Jeruzalema križiakmi v roku 1099. thumb|left|Godefroi z Bouillonu ako Ochranca Svätého hrobu, idealizovaný renesančný portrét od Giacoma Jaqueria, 1420(Majster z Mantaského hradu, nástenná maľba, hrad Manta, okolo 1420) Pápež Urban II. vyhlásil v roku 1095 na koncile v Clermonte ťaženie proti „neveriacim“ (neskôr označované ako prvá križiacka výprava) s cieľom pomôcť východným kresťanom zastaviť postup seldžuckých Turkov v Anatólii. Ťaženie bolo vypravené v roku 1096, hlavným cieľom sa však stala Svätá zem. Vrcholom kruciáty bolo dobytie Jeruzalema v júli 1099.
Ešte pred samotným dobytím mesta, ale hlavne po ňom, sa medzi križiakmi rozhorel spor o budúcom štatúte Jeruzalema. Rytieri a svetskí účastníci výpravy požadovali zvolenie regulárneho kráľa, kým duchovenstvo presadzovalo rýdzo teokratickú vládu.Hrochová, str. 64. Nakoniec bol po všetkých konfliktoch na trón zvolený dolnolotrinský vojvoda Godefroy z Bouillonu, ktorý prijal titul Ochranca Svätého hrobu (). Jeho porazený sok gróf Raimond z Toulouse potom odišiel do Jericha. Okrem nového vládcu mesta bol zvolený tiež nový jeruzalemský latinský patriarcha, vzdelaný, ale arogantný a nepopulárny Arnoul z Chocques.Bridge, str. 83.
Keď sa Godefroy ujal vlády, musel čoskoro čeliť bezprostrednej hrozbe v podobe mohutnej egyptskej armády pod velením vezíra al-Afdala, ktorý vyrazil znovu dobyť Jeruzalem. Znepriatelení európski rytieri sa vďaka tomu znovu zjednotili a vytiahli s vojskom Egypťanom v ústrety. Viac než dvojnásobné egyptské vojsko pri Aškelone rozprášili a loďstvo zahnali na útek.Bridge, str. 84. Týmto víťazstvom bolo križiacke ťaženie zavŕšené a nadvláda nad Jeruzalemským kráľovstvom zaistená. Na počiatku roku 1100 sa križiaci vysporadúvali s miestnymi arabskými emirmi, ktorí odmietli uznať ich vládu. Toho istého roku si križiaci podrobili oblasti Zajordánska a po priplávaní veľkej benátskej flotily vytiahli na Haifu. Nedlho potom, 18. júla 1100, Godefroy z Bouillonu zomrel.Hrochová, str. 75.
thumb|right|250px|Korunovácia prvého jeruzalemského kráľa Balduina I.(miniatúra Vilhelma z Tyru: Histoire d'Outre-Mer, 13. storočie)
Nástupcom prvého križiackeho jeruzalemského vládcu sa stal jeho mladší brat Balduin z Boulogne, ktorý sa v Betleheme nechal korunovať za kráľa. Už v roku 1102 križiaci utrpeli porážku, z ktorej Balduin len ťažko vyviazol.Tate, str. 56. Niekoľkokrát úspešne odrazil nájazdy arabských vojsk z Egypta na juhovýchode zeme a v roku 1113 tiež turecké útoky z Mosulu a Damasku. Svoju politiku zameral expanzívnym smerom a často útočil na arabské územia za Jordánom, obsadil oblasti Moábu a Idumeie, kde v roku 1115 križiaci založili hrad Krak de Montréal.Tate, str. 54. Balduin I. úspešne rozšíril územia svojho štátu, keď dobyl prístavné mestá Akkon (1104), Bejrút (1110), Sidon (1111) a v roku 1124 za pomoci benátskeho loďstva Tyros. Svoj status lénneho pána používal tiež pre ďalšie križiacke štáty na severe.
Počet kresťanov latinského rítu začal stúpať. Dôležitou úlohu začali v novom kráľovstve hrať talianske mestské štáty: Benátky, Pisa a Janov. Talianske loďstvo pomáhalo križiakom pri dobývaní palestínskych prístavov a odmenou za vojenskú pomoc im bolo pridelenie obchodných štvrtí v týchto novo dobytých mestách; Taliani sa podieľali na zvyšovaní latinskej populácie. Po vojenskom ťažení do Zajordánska v roku 1115 bol Jeruzalem znovu zaľudnený, a to predovšetkým križiackymi osadníkmi z Európy a domorodými kresťanmi. Jeruzalemské kráľovstvo však trpelo geografickou vzdialenosťou od západnej Európy a jeho východné hranice neboli ideálnou obrannou líniou. Väčšina územia, ktoré v tejto dobe jeruzalemský kráľ ovládal, sa nachádzalo v páse územia medzi Stredozemným morom a Jordánom. Zem za ním bola častým dejiskom nájazdov a vojenských stretov. thumb|left|Balduin II. predáva Šalamúnov chrám do rúk prvého veľmajstra rádu templárov Huguensovi de Payns a Goudefroiovi de Saint-Omer(miniatúra Vilhelma z Tyru: Histoire d'Outre-Mer, 13. storočie) Po smrti Balduina I. v roku 1118 na trón nastúpil jeho bratranec Balduin Le Bourg ako Balduin II. Prejavil sa ako schopný vládca, úspešne bránil kráľovstvo pred inváziou seldžuckých Turkov a fátimovských Egypťanov a ďalej rozširoval ovládané územia.Hrochová, str. 95. Počas vlády Balduina II. vznikli vo Svätej zemi prvé rytierske rádyHrochová, str. 102. a ďalej sa prehĺbil vplyv Jeruzalema nad križiackymi štátmi, Edessou a Antiochiou, kde sa Balduin II. stal regentom zastupujúcim ich indisponovaných vládcov – mŕtveho regenta Rogera zo Salerna z Antiochie a zajatého grófa Joscelina z Edessy. Sám kráľ bol počas svojej vlády niekoľkokrát porazený a dokonca zajatý Seldžukmi, jeho regentstvo a vláda v Jeruzaleme tím však neutrpeli.Tate, str. 55. Balduinove dcéry boli potom vydávané do vládnucich rodov v Antiochijskom kniežatstve a Tripoliskom grófstve, najstaršia dcéra Melisenda mala po Balduinovej smrti zdediť korunu v Jeruzaleme. Balduinovi II. aj kráľovskej rade bolo jasné, že princezná by nemohla vládnuť sama, snažili sa ju preto zaistiť výhodný sobáš. So žiadostí o výber vhodného kandidáta na jeruzalemský trón sa obrátili na francúzskeho kráľa Ľudovíta VI., ktorý ako možného jeruzalemského kráľa odporučil Fulka V., grófa z Anjou a hlavu mocného rodu Anjouovcov.Hrochová, str. 100.
Život v ranom kráľovstve Osídľovanie Zámoria Stabilnú zložku palestínskeho obyvateľstva tvorili vždy vidiečania. Odhaduje sa, že vtedy žilo v dedinách zhruba štvrť milióna predovšetkým domorodých obyvateľov.Hrochová, str. 189. Vidiečania boli prevažne moslimovia, ale v okolí Betlehema, Ramly, Gazy, Keraku a východnej Galileje prevažovali kresťania. Rovnako v okolí novo zakladaných križiackych hradov bolo osídľované európskymi kresťanmi.Hrochová, str. 191.
Po prvej križiackej výprave zostalo na Blízkom východe odhadom asi 10 000 križiakov-pútnikov a len malý počet rytierov. Bolo teda nutné získať pre nové kráľovstvo nových osadníkov z Európy. Na konci osemdesiatych rokov 12. storočia žilo v Zámorí 90 000 až 120 000 Európanov. Západní osadníci zaľudňovali predovšetkým veľké prístavné mestá, hlavne Akkon (ktorý mal odhadom až 40 000 obyvateľov) a Tyros (30 000 obyvateľov).Hrochová, str. 190. Osídlenie Jeruzalema, ktorého pôvodné obyvateľstvo bolo vyvraždené po jeho dobytí v roku 1099, už bolo náročnejšie, pretože nebol obchodným centrom ani strediskom remeselnej výroby, nových osadníkov navyše odradzovalo jeho nehostinné púštne okolie. K osídleniu mesta preto jeruzalemskí králi lákali kolonistov mimoriadnymi privilégiami. V dobe bitke pri Hattíne mal Jeruzalem približne 20 000 obyvateľov.
Na čele mesta stála Mestská rada (la. Curia Burgensium), (fr. Cour des Bourgeois), ktorú vymenoval pán mesta a na jej čele stál vikomt. V kompetencii Mestskej rady bolo aj súdiť východných kresťanov a moslimov. V prístavných mestách zasadali súdy pre námorné záležitosti – (fr. Cour de la Mer). Vo veľkých obchodných strediskách mali rozsiahle privilégia talianski kupci, ktorí mali vlastnú samosprávu a kostoly s duchovným nezávislým od miestnej cirkvi. Toto postavenie však nebolo na všetkých miestach rovnaké a v jednotlivých mestách sa líšilo.Hrochová, str. 199. Najvýznamnejšie postavenie mali v križiakmi kontrolovaných mestách obchodníci z Janova, Benátok, Pisy, ale aj z Marseille a Amalfi. Napriek tomu, že Latinovia predstavovali asi štvrtinu všetkého obyvateľstva v celom Jeruzalemskom kráľovstve, v mestách tvorili väčšinu.
Zvláštnym prvkom v talianskych štvrtiach križiackych miest v Palestíne boli komúny.Tate, str. 66. Ich členovia sa sociálne nelíšili od ostatných obyvateľov miest, ale ich výhodné postavenie v meste bolo upravené zmluvami s jeruzalemským kráľom, ktorému v dobách dobytia prístavných miest levím podielom vypomáhalo loďstvo talianskych štátov.
Životný štýl zámorských Frankov thumb|left|Skalný dóm v chrámovej časti v Jeruzaleme, vybudovaný v roku 691 na rozkaz kalifa Abd al-Malika byzantskými staviteľmi. Križiaci nesprávne pokladali Skalný dóm za Šalamúnov chrám. Križiaci, ktorí sa vo Svätej zemi usadili, postupne prijali životný štýl miestnych ľudí.Hrochová, str. 186. Začali sa obliekať ako Levantínci, keď hrubé ľanové odevy vymenili za ľahké vzdušné plátno. Niektorí Latinovia si nechali narásť fúzy ako Gréci či Sýrčania, iní sa holili. Rovnako sa Európania prispôsobili miestnemu stolovaniu, napríklad začali používať príbory. Na rozdiel od rodených Arabov a Grékov, ktorí jedli podľa vzoru starých Rimanov, Frankovia pri jedle zasadali k stolu. Kronikár prvej krížovej výpravy Fulcher z Chartres napísal:
thumb|right|250px|Európske štáty a Blízky východ okolo roku 1142. (Robert H. Labberton, Dawn of History, sixth edition, 1884)
Napriek tomu sa však úplne nevzdali svojej európskej identity. Palestínski Frankovia sa aj naďalej dorozumievali starou francúzštinou (latinčina bola jazykom vzdelancov, duchovenstva a úradných spisov) a ďalej sa hlásili ku katolíckemu vyznaniu. Stratili však vyhranený náboženský fanatizmus a nenávisť voči inovercom, ktorou oplývali nový prichádzajúci pútnici. Tí tiež pri pohľade na životnú úroveň svojich domorodých krajanov nevychádzali z údivu. Naopak návštevníci z východu aj domorodí Arabi sa na Frankov pozerali stále ako na barbarov.Hrochová, str. 187. Arabský historik Usáma Ibn Munkiz Európanov a ich spoločnosť popísal:
Medzi západnou a miestnou kultúrou nedošlo k žiadnemu splynutiu. Latinovia sa väčšinou o moslimskú kultúru nezaujímali a ich západné zvyky domáci kultúrny život neovplyvnili.Hrochová, str. 188. Na vysokej úrovni bola v Jeruzalemskom kráľovstve lekárska starostlivosť. Európski lekári získavali znalosti a skúsenosti od pokročilejších Židov a Arabov a v raných rokoch križiackeho kráľovstva dávali Frankovia prednosť miestnym lekárom pred svojimi krajanmi.Bridge, str. 96. Kronikár Vilhelm z Tyru napísal: