Ilija je obec na Slovensku v okrese Banská Štiavnica.
Polohopis Obec Ilija (nem. Ilia, Sankt Egidien, maď. Illés, Illia) sa nachádza v okrese Banská Štiavnica. Obcou preteká Ilijský potok (v starších prameňoch uvádzaný ako Viliam potok) a Šigruntský potok. V katastrálnom území obce sa nachádza najvyšší bod Štiavnických vrchov – Sitno () Stred obce sa nachádza v nadmorskej výške , chotár 400 Rozloha obecného katastra je .
Symboly Vlajku obce tvorí sedem pozdĺžnych pruhov. Farebná úprava je určená tromi farbami červenej, bielej, žltej v nasledovnom poradí červená, biela, žltá, červená, biela, žltá a červená. Vlajka má pomer strán 2:3 a je ukončená tromi cípmi a dvoma zástrihmi, ktoré siahajú do tretiny listu vlajky.
Obecný erb znázorňuje poľnohospodársky život. V červenom štíte sú tri strieborné zlatostredné ruže na zlatých listnatých stopkách, stredná sprevádzaná striebornými sklonenými a privrátenými radlicami – lemešom a čerieslom. Vo väčšom erbe obce je spomenutý základný erb obopätý románskym portálom miestneho kostola svätého Egídia.
Dejiny Archeologické výskumy slovenského kňaza Andreja Kmeťa (18411908), pôsobiaceho takmer 30 rokov na fare v neďalekom Prenčove a výskumy jeho nasledovníkov dokázali existenciu ľudského osídlenia na Sitne a v jeho blízkom okolí už v praveku. Osídlenie v rozsahu dnešného územia obce Ilija podľa nálezov z archeologických výskumov a z rôznych výkopových prác obyvateľov z nedávnej minulosti sa dokumentovalo predmetmi z čias mladšej doby bronzovej (1200800 rokov pred Kr.) a laténskeho obdobia (3. storočie pred Kr.). Určitú kontinuitu staršieho a včasnostredovekého osídlenia dokazujú nálezy pochádzajúce z 12. storočia v blízkosti domu M. Štrbu.
Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1266. V odbornej literatúre sa s kostolom sv. Egídia dlhšie spája rok 1254. Kostol zohral dôležitú úlohu pri formovaní osady v jeho blízkosti. Do pomenovania stredovekej osady sa prevzalo označenie patrocínia kostola. V písomných prameňoch je do roku 1526 Ilija zapisovaná v latinskej (Sanctus Egidius), hungarizovanej (Scenthegud, Zenth Egyed), kombinovanej hungaro – slovenskej (Zenthlyen v roku 1496), ale aj v nemeckej forme (Gilg, Gilgen).
Od čias zmienok o kostole sv. Egídia z roku 1266 až po druhé desaťročie 14. storočia sa o vývoji Ilije vie veľmi málo. Región ovládali príslušníci rodiny Hunt – Poznanovcov a ich vetvy. Pred rokom 1318 bola Ilija v majetku vetvy rodiny Csáky z Plášťoviec. Dedina je uvedená vo forme Scenthegud. V roku 1347 uhorský kráľ Ľudovít I. Veľký rozhodol, že niektoré majetky, medzi nimi aj Iliju (Zentheged), patriace Ölvengovi dostane šarišský komes Konya. Neskôr v roku 1353 Iliju s ďalšími majetkami vlastnila manželka Konyu.
Poznatky o Iliji v ďalších obdobiach sú závislé od zachovanosti historických prameňov. Tie pochádzajú po určitej časovej medzere až z obdobia 15. storočia. Zaznamenávajú však dôležitú skutočnosť v oblasti vlastníckych vzťahov a určujúcu spätosť Ilije až do 16. storočia. Obec je v týchto obdobiach súčasťou majetkov hradného panstva Litava.
Ako súčasti majetkov hradného panstva Litava – Čabraď sú o Iliji zachované pramene od 2. polovice 15. storočia. Na pomerne dlhú dobu sa majiteľmi panstva stali príslušníci rodiny Horvátovcov zo Seliec. V spore o hranice majetkov Damiána Horváta rozhodol rok 1476, keď budínska kapitula vydala dosvedčenie o dohodnutej deľbe majetku hradného panstva Čabraď. Pri delení Ilije medzi vdovou Frusinou a švagrom Petrom Horvátom sa v dedine nachádzalo 8 poddanských obývaných usadlostí. Tieto údaje sú jedny z prvých o konkrétnych obyvateľoch Ilije v stredoveku. V roku 1500 sa prvý raz v písomnostiach objavuje konkrétna osoba vykonávajúca funkciu richtára – bol ním Anton Nyerges.
Ku koncu 15. storočia došlo k vlastníckym zmenám v držbe hradného panstva Čabraď, ktoré sprevádzali majetkové spory. Neprehľadnosť vo vlastníckych vzťahoch a vedené spory zapríčinili, že určitý čas panstvo spravoval kráľovský dvor. Približne v roku 1511 hrad s dedinami vrátane Ilije bol v majetku arcibiskupa Tomáša Bákociho. Po jeho smrti uhorský kráľ Ľudovít II. v roku 1517 rozhodol, že panstvo prejde do majetku Erdődyovcov. Tí ho vlastnili s určitými prestávkami dlhšiu dobu. V roku 1540 bola Ilija poddanskou dedinou, v ktorej bolo 11 1/2 sedliackych usadlostí obývaných a jedna bola opustená. Nachádzali sa tu 3 želiarske domy zvané „patvarcz“ a mlyn s jedným kolesom.
Koncom októbra 1566 sa Turci dostali do Ilije a Sitnianskej. V obci podpálili niekoľko domov. Ilija patrila k novohraskému sandžaku v roku 1570. Hrozba Turkov v rôznych intenzitách trvala takmer 150 rokov.
Obyvateľstvo stredovekej Ilije sa zaoberalo poľnohospodárstvom, drevorubačstvom, pálením dreveného uhlia. Muselo znášať poddanské povinnosti voči panstvu Litava (Čabraď) a neskôr Sitno. Dedinu riadil volený richtár a boženíci (prísažní). Medzi tradičné dedinské remeslá v Iliji patrilo mlynárstvo, kováčstvo, mäsiarstvo. V roku 1599 k hradu Sitno, označovanom ako sídlo panstva, hoci skôr plniaceho funkciu v systéme obrany proti Turkom a Martalovcom, patrila aj obec Ilija. Najstarší zachovaný urbár Sitnianskeho a Čabraďského panstva zhotovený cisárskymi komisármi pochádza z roku 1602. Podľa neho sa v Iliji nachádzalo 9 celých obývaných sedliackych usadlostí.
V 17. storočí došlo k závažným zmenám v majetkoprávnych vzťahoch obidvoch panstiev. Zmeny prakticky až do konca feudalizmu v uhorských pomeroch končiaceho revolúciou 1848/1849, poznamenali na vyše dve storočia vývoj Ilije. Osud obce bol spojený s rodinou Koháriovcov, neskôr od polovice 20. rokov 19. storočia po vymretí s jej pokračovateľmi, Coburgovcami. Popri tomto sa región v 17. a začiatkom 18. storočia stal dejiskom protihabsburských stavovských povstaní, opakovaných útokov Turkov a Martalovcov, často spriaznených s povstalcami.
V 18. storočí možno Iliju podľa pracovného zamerania obyvateľstva charakterizovať ako dedinu s rozvinutým poľnohospodárstvom, drevovýrobou a domácim remeslom. Postavenie obyvateľstva voči zemepánom Koháriovcom sa upravilo v obdobiach urbárskych reforiem Márie Terézie (17401780). Podľa záznamov urbára v roku 1743 žilo v Iliji 93 osôb podliehajúcich zdaneniu, z nich tvorilo 55 príslušníkov rodín sedliakov a 38 rodín želiarov. Tu zaznamenáva názov dediny, ktorý sa používa v hungarizovanej (Szent Egyid), latinskej (Sanctus Egídius) a slovenskej forme (Swaty Illik).
V 20. rokoch 19. storočia úmrtím kniežaťa Františka Koháriho, majiteľa panstva, vymrela mužská vetva rodu Koháriovcov. Majetky rodiny prechodne riadil kráľovský súd s tým, že riadenie ukončí po nadobudnutí plnoletosti a sobáša dcéry Františka Koháriho Márie Antónie. Tá sa spolu s manželom Ferdinandom Coburgom v roku 1829 ujala spravovania majetkov rodiny. Revolučné udalosti 1848/1849 priniesli zánik feudalizmu a zásadne zmenili postavenie obyvateľstva Ilije.
Koncom 19. storočia sa v dedine začali formovať dva významné subjekty hospodárskeho života. Spoločnosť bývalých urbarialistov, sedliakov – gazdov, dedinských remeselníkov – mala podľa dobových záznamov spracované stanovy, ktoré v roku 1906 prešli schválením Hontianskou župou a uhorským ministerstvom pôdohospodárstva. V tom období mala 31 podielnikov. Po prvej pozemkovej reforme v nových štátoprávnych podmienkach I. ČSR znovu nastalo delenie majetkov. V Iliji prebehlo 29. marca 1936 valné zhromaždenie Spoločnosti urbarialistov, ktoré preberalo nové stanovy a menoslovy podielnikov. Od roku 1923, kedy došlo k novému územno – správnemu členeniu, bol a obec až do roku 1960 súčasťou banskoštiavnického okresu.
II. svetová vojna Osobitnú kapitolu dejín obce predstavuje obdobie II. svetovej vojny a jej ukončenie oslobodením začiatkom marca 1945.
SNP Obdobie represálií po povstaní 22. novembra 1944 vojenské a bezpečnostné sily Einsatzkommando 14 zadržali 109 osôb, väčšinou Rómov (19 mužov, 21 žien, 69 detí), previezli ich do Kremničky a zavraždili. Obetiam II. svetovej vojny je venovaný pamätník na začiatku dediny, postavený v 60. rokoch minulého storočia a autorsky spracovaný významným slovenským sochárom doc. Vojtechom Remeňom, ilijským rodákom.
Zoznam starostov Anton Nyerges (1500?) Anton Slaný Michal Bačík Dušan Jusko Vladimír Olajec Anna Buzalková Vladimír Bačík (19982010) Milan Jokel (20102016) Vratislav Cengel (2016 - )
Pamiatky Rímskokatolícky kostol sv. Egídia je románska jednoloďová stavba s podkovovitou apsidou a predstavanou vežou z prvej polovice 13. storočia. Nachádza sa na kopci nad obcou. Na základe patrocínia a tiež názvu lokality Rematina sa usudzuje, že kostol založili pusrovníci- eremiti. Archeologický výskum odhalil základy staršej stavby na mieste dnešného kostola. Prvá písomná zmienka o kosole pochádza už z roku 1266. Najhodnotnejšou časťou kostola je románsky ústupkový portál pravdepodobne zo 40. rokov 13. storočia. Realizácia tohto monumentálneho diela môže súvisieť s blízkosťou benediktínskeho kláštora v Hronskom Beňadiku. Ďalšou hodnotnou súčasťou interiéru je víťazný oblúk na ktorom boli odkryté gotické fresky zo 14. storočia. Sú tu zobrazené polpostavy prorokov a polpostava biskupa v iluzívnom arkádovom oblúku. Kostol je plochostropý, apsida je zaklenutá konchou. V interiéri sa nachádza murovaná empora. Oltár je renesančno-manieristický zo 17. storočia. Je portálového typu s rozoklaným dvojitým štítom, bočné ušnice boli doplnené v 19. storočí. Na ľavej strane sa nachádza gotická pieta z 1. tretiny 15. storočia, kde pôvodne stál bočný oltár Piety, zachované sú z neho tabuľové obrazy cirkevných otcov. Bočný klasicistický oltár sv. Anny je murovaný zo začiatku 19. storočia. Veža kostola bola pristavaná v roku 1779. Je ukončená barokovou helmicou.
Filagória (rozhľadňa) na Sitne je jednopriestorová drevená stavba na pôdoryse štvorca so stanovou strechou, patrí medzi najstaršie stavby tohto typu v Európe. Na podnet majiteľa kaštieľa vo Sv. Antone Andreja Jozefa Koháryho ju postavili v roku 1736. V roku 1852 ju zničil blesk. Gróf Filip Coburg ju dal, na podnet svojho osobného lekára Dr. Edmunda Téryho, v roku 1886 opraviť. Slávnostné uvedenie do prevádzky sa uskutočnilo 8. septembra toho istého roku. Na slávnosť bol pozvaný aj Dr. Téry, sprevádzajúci princa Leopolda, syna Filipa Coburga. Gróf Filip daroval rozhľadňu banskoštiavnickému turistickému klubu. Budova neskôr prešla viacerými stavebnými úpravami. Dnes je objekt v správe CHKO Štiavnické vrchy. V súčasnosti je v nej Expozícia štátnej ochrany prírody, ktorá je súčasťou náučného chodníka.
Sitniansky hrad Kaplnka Svätej trojice z roku 1846 Pamätník obetí druhej svetovej vojny, postavený v roku 1966 podľa návrhu sochára Vojtecha Remeňa. Je venovaný viac než 100 ľudským obetiam, ktorí zahynuli počas vojny. Pamätník Ladislavovi Exnárovi na Sitne, na vrchole Sitna bola okolo roku 1950 odhalená pamätná tabuľa zakladateľovi partizánskeho oddielu Sitno Ladislavovi Exnárovi. Na tabuli sa nachádza, nápis "Hrdina Slovenského národného povstania /LADISLAV EXNÁR/ Zakladateľ partizánskej skupiny Sitno (1942–1945) Bojoval a zomrel za našu slobodu.”
Ochotnícke divadlo Do povedomia širokej verejnosti sa Ilija dostala vďaka ochotníckemu divadlu, rôznym kultúrnym programom a obsadzovaniu súťaží v rozhlasových reláciách.
Počiatky správ o ochotníckych divadelných predstaveniach sa spájajú s nacvičovaním hier s biblickými námetmi zväčša pod vedením kňazov na začiatku minulého storočia. Po vzniku ČSR sa v Iliji konštituoval „Náučno – vzdelávací spolok Napred“ majúci v repertoári hry najmä Ferka Urbánka. Napred začal hrávať od roku 1925 v sále Potravného družstva. Nová éra ochotníckeho divadla sa začala v 50. rokoch minulého storočia a pretrvala s veľkými úspechmi do nedávnej doby. Viazala sa na vznik Osvetovej besedy, Československého zväzu mládeže. V 70. rokoch sa divadlo orientovalo na malé javiskové formy. V rámci súťaží Klubfóra sa založený Klub mladých Sitno zúčastnil každoročne s tematickými pásmami mnohých prehliadok.