Peloponézsky spolok je moderné označenie pre systém vojenských spojenectiev (symmachia) pod vedením Sparty, ktorý vznikol v starovekom Grécku približne v polovici 6. storočia pred Kr. a pretrval až do 60. rokov 4. storočia pred Kr. V antických prameňoch (najmä u Thukydida a Xenofónta) sa spolok nikdy nenazýval týmto názvom, ale niesol oficiálny historický názov „Lakedaimončania a ich spojenci“ ( – hoi Lakedaimonioi kai hoi symmachoi).
Spolok spočiatku zahŕňal len mestské štáty (polis) na polostrove Peloponéz, no neskôr sa rozšíril o regióny zo stredného Grécka (napr. Boiótia) a po skončení peloponézskej vojny doň nakrátko patrili dokonca aj porazené Atény.
Vznik a raný vývoj Raná podoba spolku v 6. storočí pred Kr. mala len málo spoločného s neskoršou rozvinutou štruktúrou. Išlo o sústavu bilaterálnych (dvojstranných) obranných zmlúv medzi Spartou a jednotlivými štátmi, nie o jednotnú organizáciu s ústredným riadením.
Hlavným motívom Sparty pri uzatváraní týchto zmlúv bola snaha zabezpečiť si domáce zázemie. Sparta totiž čelila permanentnej hrozbe povstaní zo strany štátom zotročeného obyvateľstva – helótov v Messénii a Lakónii. Zmluvy obsahovali klauzuly, v ktorých sa spojenci zaväzovali poskytnúť Sparte vojenskú pomoc v prípade helótskeho povstania. V období pred grécko-perzskými vojnami tak Sparta viedla zahraničné ťaženia prevažne sama, bez masívneho nasadenia spojeneckých vojsk.
K postupnému rozširovaniu spolku dochádzalo podrobovaním susedov (napr. Tegea) alebo dobrovoľným vstupom štátov, ktoré hľadali ochranu pred expanziou Argosu. Argos si po celý čas udržal nezávislosť a zostal zaprishaným nepriateľom Sparty. Dlhodobo neutrálnou v rámci Peloponézu zostávala aj Achaia. V 5. storočí pred Kr. však do spolku pristúpili strategicky významní členovia ako Megara, Korint a Aigína, čím sa zoskupenie stalo priamym mocenským konkurentom Aténskeho námorného spolku.
Štruktúra a fungovanie spolku Na rozdiel od Aténskeho námorného spolku bol Peloponézsky spolok organizovaný oveľa voľnejšie a rešpektoval formálnu autonómiu svojich členov. Spojenci nemuseli Sparte platiť žiadne pravidelné finančné tribúty (ako tomu bolo v prípade Atén), platila sa len mimoriadna vojnová daň v čase konfliktu. Sparta navyše vo všeobecnosti nezasahovala do vnútorného štátneho zriadenia svojich spojencov, hoci politicky preferovala a podporovala oligarchické režimy pred demokraciou. Členovia mali dokonca povolené uzatvárať medzi sebou užšie regionálne spojenectvá, pokiaľ neboli namierené proti Sparte.
Ústava a rozhodovací proces v spolku mali dve hlavné zložky: Snem spojencov (synedrion): Stretával sa v Sparte alebo v Korinte. Každá členská polis (bez ohľadu na veľkosť) mala pri hlasovaní jeden hlas. Rozhodovalo sa väčšinou hlasov. Spartský snem (apella): Sparta mala ako hegemón (vedúca mocnosť) právo veta. Ak snem spojencov schválil vojnu, musel ju odobriť aj samotný spartský snem. Naopak, ak chcela vojnu Sparta, musela presvedčiť väčšinu spojencov.
Zmluvné záväzky nútili členov „mať rovnakých priateľov a nepriateľov ako Sparta“ a nasledovať spartské vojsko na vojenské výpravy. Sparta však mohla samostatne disponovať vojskami spojencov len vtedy, ak išlo o odrazenie vonkajšieho útoku alebo potlačenie prevratu. V prípade ofenzívnych válek dochádzalo k častým sporom a stredne silné štáty ako Korint, Tegea či Mantineia neraz odmietli poslať svoje kontingenty. Sparta preto politicky vplývala na menšie štáty spolku, aby pomocou ich hlasov prehlasovala neposlušných stredne veľkých členov.
Vrchol a zánik Spolok zohral kľúčovú rolu počas peloponézskej vojny (431 – 404 pred Kr.), v ktorej po dlhom zápase definitívne porazil Atény a na krátky čas etabloval spartskú celogrécku hegemóniu.
Po víťazstve nad Aténami sa však správanie Sparty radikálne zmenilo. Začala vykazovať imperialistické tendencie, dosadzovala do spojeneckých miest vlastné vojenské posádky (harmostov) a hrubo zasahovala do ich autonómie, čo vyvolalo hlbokú nespokojnosť vo vnútri spolku.
Koniec mocenského postavenia spolku priniesol rok 371 pred Kr., kedy bojótske vojsko pod vedením tébskeho veliteľa Epameinónda drvivo porazilo Spartu v bitke pri Leuktre. Táto porážka fatálne oslabila vojenskú silu Sparty. Tébami následne iniciované oslobodenie Mesténie a založenie nezávislého mesténskeho štátu definitívne odstránilo helótsku hrozbu, čím Peloponézsky spolok stratil svoj primárny existenčný zmysel. Spolok sa formálne a definitívne rozpadol v roku 365 pred Kr., keď kľúčoví členovia (vrátane Korintu) uzatvorili separátny mier a spojenectvo s Bojótiou.
Pozri aj Sparta Aténsky námorný spolok Peloponézska vojna
Referencie
Literatúra BALTRUSCH, Ernst. Symmachie und Spondai. Untersuchungen zum griechischen Völkerrecht der archaischen und klassischen Zeit (8.–5. Jahrhundert v. Chr.). Berlin : De Gruyter, 1994. ISBN 3-11-013745-3. GSCHNITZER, Fritz. Ein neuer spartanischer Staatsvertrag und die Verfassung des peloponnesischen Bundes. Meisenheim/Glan : Hain Verlag, 1993. ISBN 3-445-01618-6. CAPRIO, James Alexander. An Allied History of the Peloponnesian League. Elis, Tegea, and Mantineia. Ann Arbor, Mich. : ProQuest Publ., 2006. ISBN 0-612-99449-X.
Kategória:Staroveké Grécko Kategória:Sparta Kategória:Peloponézske vojny