Európska únia
Motto: Zjednotení v rozmanitosti(Latinsky: In varietate concordia) 160px Hymna: Óda na radosť 228x228px 300px Úradné jazyky Členské štáty Európska rada - predseda Antonio Costa Európska komisia - sídlo - predsedníčka - podpredseda/vysoký predstaviteľúnie pre zahraničnéveci a bezpečnostnú politiku Brusel Ursula von der Leyenová Kaja Kallasová Rada Európskej únie - sídlo - predsedajúca krajina Brusel Belgicko Poľsko (január až jún 2025) Európsky parlament - sídlo - predseda Štrasburg (plenárne zasadnutia)Brusel (výbory)Luxemburg (Generálny sekretariát)Roberta Metsolová Rozloha - celkom 7. miesto na svete4,233,262 km² Obyvateľstvo (2011) - celkom - hustota zaľudnenia 3. miesto na svete447,706,209106 obyv./km² HDP (nominálny) - celkom - na obyvateľa 2. miesto na svete16 757miliárd €47 400€ Časové pásmo UTC +0 až +2, so zámorskými územiami -4 až +4 Internetová koncovka .euSmerové telefónne číslo +388 ETNS (+3 navrhnuté v roku 1996 ako smerové telefónne číslo Európskej únie)
Európska únia (skrátene EÚ alebo ÚniaZmluva o Európskej únii a Zmluva o fungovaní Európskej únie ) je integračné zoskupenie, ktoré od februára 2020 tvorí 27 členských štátov s celkovým počtom 449 miliónov obyvateľov (približne 6 % svetovej populácie).
Prvá organizácia, Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, predchodkyňa dnešnej EÚ, bola založená Parížskou zmluvou z roku 1951. Samotná EÚ vznikla v roku 1993 na základe Zmluvy o Európskej únii, známej aj pod názvom Maastrichtská zmluva z roku 1992.
Medzi základné princípy Európskej únie patrí prenášanie právomocí národných štátov na nadnárodné európske inštitúcie. Stupeň integrácie v Únii nedosiahol takú hĺbku, aby sa dalo hovoriť o federácii ako zvrchovanom subjekte medzinárodného práva, je však oveľa hlbšia ako v medzinárodných organizáciách. Jej spôsob rozhodovania je vo svetovom meradle unikátny, preto je Európska únia považovaná za zoskupenie štátov („medzinárodnú organizáciu“) sui generis. Európska únia má medzinárodnoprávnu subjektivitu. Od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy získala Únia aj plnú subjektivitu z hľadiska úniového práva (okrem iného tým, že sa stala právnym nástupcom zrušeného Európskeho spoločenstva).
Hlavným cieľom Európskej únie je Európa s výrazným hospodárskym rastom, konkurencieschopnou ekonomikou a zlepšujúcou sa kvalitou životného prostredia. A predovšetkým nové ciele - spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a spolupráca v oblasti justície a vnútra. Mnohé jej ciele už boli zrealizované – menová únia a zavedenie občianstva únie.
Aktivity Európskej únie pokrývajú celý rad oblastí – poľnohospodárstvo, obchodnú politiku, menovú politiku a podobne, pozri Politika Európskej únie.
V roku 2012 obdržala Európska únia Nobelovu cenu za mier za „viac ako šesť dekád pokroku mieru a uzmierenia, demokracie a ľudských práv v Európe“.
Územie Európskej únie Členské štáty EÚ sa rozkladajú na území s rozlohou 4 382 217 km², ich územie ohraničuje na severovýchode Fínsko, na juhovýchode Cyprus, na juhozápade Portugalsko a na severozápade Írsko.
Zámorské územia Neoddeliteľnou súčasťou Európskej únie sú aj územia označované ako „najvzdialenejšie regióny“:
všetky francúzske zámorské departementy (tzv. DOM): Guadeloupe, Martinik a Svätý Martin v Karibiku Francúzska Guyana v Južnej Amerike Mayotte a Réunion v Indickom oceáne španielske Kanárske ostrovy portugalské súostrovia Azory a Madeira
Asociované územia Okrem toho je k Európskej únii veľa území asociovaných, ktoré existujú taktiež pod správou členských štátov Európskej únie, ale do Európskej únie nepatria. Patria sem napríklad Faerské ostrovy.
Dejiny Povojnové začiatky Po druhej svetovej vojne sa museli európske štáty vysporiadať s celým radom problémov, v prvom rade bolo treba „zabezpečiť základné životné potreby“ pre obyvateľstvo. Po otrasných skúsenostiach s 2. svetovou vojnou bolo hlavným motívom európskej integrácie „zabezpečenie mieru a bezpečnosti“ na Európskom kontinente – po vojne bol v spoločnosti hlboko zakorenený názor, že mier a bezpečnosť nedokážu zaistiť klasické národné štáty, ale zjednocujúca sa Európa. Svoju úlohu zohral taktiež aj rastúci vplyv Sovietskeho zväzu a jeho potenciálna nebezpečnosť pre západné demokracie; zjednotená západná Európa mala väčšiu šancu prekonať potenciálny konflikt so štátmi východného bloku.
Taktiež sa zdôrazňovala potreba „nového ducha” v protiklade s medzivojnovým ekonomickým a politickým nacionalizmom. V dôsledku ekonomického nacionalizmu boli veľmi vysoké clá a iné tarifné a netarifné opatrenia (mnohonásobne vyššie než pred 1. svetovou vojnou, ktoré viedli k hospodárskej stagnácii, ešte umocnenej Veľkou hospodárskou krízou. Politický nacionalizmus sa stal priamou príčinou 2. svetovej vojny. Preto sa dá za jednu z hlavných príčin povojnovej európskej integrácie označiť snaha o prekonanie nacionalisticky orientovaných štátnych štruktúr.
Občania európskych krajín taktiež túžili po „voľnom pohybe” po Európe, ktorý bol medzi svetovými vojnami veľmi obmedzený. Slobodné podnikanie v spojení so „spoločným trhom” malo zabezpečiť dlhodobý hospodársky rast a sociálnu stabilitu.
Celkovo sa dá povedať, že dôvody pre povojnovú európsku integráciu boli nasledujúce:
zabezpečenie mieru na európskom kontinente prekonanie nacionalisticky orientovaných štátnych štruktúr umožnenie spoločného trhu ako prostriedku ku zvyšovaniu hospodárskeho blahobytu
Päťdesiate a šesťdesiate roky Európski politici museli v povojnových rokoch nájsť spôsob ako efektívne predísť rozpútaniu vojnového konfliktu. Nutnosťou sa ukázala kontrola uhliarskeho a predovšetkým oceliarskeho priemyslu, bez ktorého je vedenie vojny nemysliteľné. Francúzsko sa už o podobné pokúsilo v 20. rokoch 20. storočia, kedy okupovalo nemecké Porýnie v snahe kontrolovať nemecký vojnový priemysel, no aj napriek tomu nedokázalo Francúzsko zabrániť druhej svetovej vojne. Bolo teda zrejmé, že sa táto kontrola bude musieť vykonávať inou formou.
Robert Schuman, francúzsky minister zahraničia, predostrel Schumanov plán, aby o uhliarskom priemysle nerozhodovali národné štáty (víťazné štáty by taktiež nemali mať väčšie právomoci ako porazené Nemecko); o priemysle mala rozhodovať nová medzinárodná inštitúcia. Na základe tejto myšlienky vzniklo Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO). Bolo to prvýkrát, čo sa sektor tradične v rukách národných štátov dostal do kompetencií nadnárodnej inštitúcie. V rámci niekoľkých rokov sa mal vytvoriť spoločný trh pre uhlie a oceľ so spoločnou kontrolou, plánovaním a manažmentom odbytu. Zakladajúcimi štátmi sa okrem Francúzska a Nemecka stali ešte Taliansko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Týchto 6 krajín sa na dlhé desaťročia stalo „prointegračným jadrom“ európskeho spoločenstva. Neúspešné boli projekty Európskeho obranného spoločenstva a Európskeho politického spoločenstva.
Spojené kráľovstvo sa tohto zoskupenia nechcelo zúčastniť hlavne z obavy o prenášaní svojich právomocí na medzinárodnú úroveň a tým pádom aj straty časti suverenity. Myšlienka voľného trhu jej však nebola proti srsti a preto neskôr spolu s ďalšími štátmi založila Európske združenie voľného obchodu (EZVO), ktoré si dalo za cieľ umožnenie voľného trhu, ale bez spoločných inštitúcií (začiatok fungovania v roku 1960).
náhľad|Podpisy Eduarda Kukana a Mikuláša Dzurindu do ústavy Po uvoľnení svetovej politickej situácie koncom 50. rokov sa integračné záujmy začali sústreďovať na ekonomickú sféru. V roku 1957 boli podpísané takzvané Rímske zmluvy (s platnosťou od roku 1958) zakladajúce Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom). EHS malo za úlohu vytvorenie spoločného trhu a Euratom spoluprácu na poli mierového využitia jadrovej energie. Organizačná štruktúra oboch spoločenstiev bola založená na rovnakom princípe ako ESUO, mala teda Komisiu s výkonnými právomocami, Radu ministrov ako legislatívny orgán, Parlamentné zhromaždenie a Súdny dvor.
V roku 1967 vstúpila do platnosti zmluva o spojení orgánov EHS, Euratomu a ESUO, ich právna subjektivita však nebola dotknutá. Od tejto doby sa tieto tri organizácie začali spoločne nazývať Európske spoločenstvá.
V roku 1968 bola na základe Zmluvy o EHS vytvorená „colná únia“, t. j. odstránenie vnútorných ciel a zavedenie spoločnej tarify voči nečlenským krajinám, ako medzistupeň k spoločnému trhu. Liberalizácia obchodu s poľnohospodárskymi produktmi však postupovala pomalšie.
Sedemdesiate a osemdesiate roky
Quai d'Orsay|náhľad|vpravo náhľad|vpravo|Európska centrálna banka
Sedemdesiate roky boli v znamení surovinovej a energetickej krízy zapríčinené drastickým obmedzením dodávok ropy zo štátov Perzského zálivu. Následne mnohonásobné zvýšenie cien energií a pohonných hmôt sa negatívne premietlo v rastúcich nákladoch európskych podnikov, navyše oslabených zvyšujúcou sa konkurenciou východoázijských výrobcov.
Európske ekonomiky strácali dynamiku a začala sa objavovať chronická nezamestnanosť. Mnohé tradičné priemyselné odvetvia prechádzali krízou, predovšetkým hutný a textilný priemysel, čo ešte viac zvyšovalo sociálne napätie. Tento nepriaznivý stav sa začal meniť k lepšiemu až v osemdesiatych rokoch. Preto nie je prekvapivé, že v tejto atmosfére proces európskej integrácie skôr stagnoval.
Začiatkom sedemdesiatych rokov sa k tejto kríze pridala ešte menová kríza v podobe rozpadu Brettonwoodského menového systému. Pre západoeurópske štáty to znamenalo zrušenie naviazania ich mien na americký dolár a prechod na plávajúci kurz (režim voľných menových kurzov). V roku 1979 sa európske štáty rozhodli zamedziť možným veľkým fluktuáciám v menových kurzoch zavedením Európskeho menového systému (EMS), čím sa zaviazali udržiavať svoje menové kurzy v stabilných pomeroch. Zaviedla sa taktiež košová menová jednotka ECU (Európska menová jednotka), ktorá slúžila k zúčtovaniu medzinárodných menových operácií.
So zlepšujúcou sa hospodárskou a sociálnou situáciou sa začali množiť reformné návrhy, ako ďalej postupovať v stagnujúcej európskej integrácii. Zasadnutie Európskej rady v Luxembursku vyústilo podpísaním Jednotného európskeho aktu (JEA), ktorý vstúpil do platnosti v roku 1987. JEA predstavoval do tej doby najvýznamnejší zásah do Rímskych zmlúv. Jeho hlavným cieľom bolo dokončenie jednotného vnútorného trhu do roku 1992 a identifikoval prekážky, ktoré ešte ostávali k jeho dovŕšeniu: „fyzické“ – odstránenie kontrol na vnútorných hraniciach ES pre osoby, služby, tovar a kapitál; „technické“ – odstránenie rozdielov v predpisoch a normách a teda obmedzenie tzv. netarifných prekážok obchodu; „daňové“ – išlo o daňovú harmonizáciu, táto téma je doteraz nedoriešená a veľmi politicky citlivá.
JEA v mnohých oblastiach obmedzil rozhodovanie na základe jednomyseľnosti a viac podporoval rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou (v reakcii na rozšírenie ES o nové krajiny). JEA zvýšil taktiež aj právomoci Európskeho parlamentu – jeho súhlas sa začal vyžadovať pre prijatie nových členov alebo pridruženie; o mnohých aktivitách, ktoré boli do tej doby v kompetencii členských štátov, začalo spolurozhodovať ES – išlo napríklad o oblasť vedy a výskumu, životného prostredia a sociálnej politiky.
V priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa Európske spoločenstvá rozrástli o 6 krajín:
Spojené kráľovstvo, Dánsko, Írsko – 1973 (hlavný článok: Rozšírenie Európskych spoločenstiev v roku 1973); Grécko – 1981; Španielsko, Portugalsko – 1986; Nemecká demokratická republika – 1990.
Jediná krajina, ktorá opustila ES, bolo Grónsko, ktoré sa po získaní nezávislosti od Dánska v roku 1979 rozhodlo na základe referenda opustiť ES v roku 1985.