Grécko-perzské vojny, starogr. Ελληνο-Περσικοί πόλεμοι (Helleno-Persikoi polemoi), boli sériou konfliktov medzi Achajmenovskou ríšou (Perzia) a gréckymi mestskými štátmi, ktoré sa začali v roku 499 pred Kr. a trvali do roku 449 pred Kr. Stret medzi roztriešteným politickým svetom Grékov a obrovskou ríšou Peržanov sa začal, keď Kýros Veľký v roku 547 pred n. l. dobyl Grékmi obývanú oblasť Ióniu. Peržania sa snažili kontrolovať nezávisle zmýšľajúce mestá v Iónii, a preto vymenovali tyranov, ktorí vládli v každom z nich. To sa ukázalo ako dôvod mnohých problémov tak pre Grékov, ako aj pre Peržanov.
V roku 499 pred n. l. sa miletský tyran Aristagoras s perzskou podporou vydal na výpravu s cieľom dobyť ostrov Naxos; výprava však skončila neúspechom a Aristagoras, ktorý predišiel svojmu prepusteniu, podnietil celú helénsku Malú Áziu k povstaniu proti Peržanom. To bol začiatok Iónskeho povstania, ktoré trvalo až do roku 493 pred n. l. a postupne vtiahlo do konfliktu ďalšie oblasti Malej Ázie. Aristagoras zabezpečil vojenskú podporu Atén a Eretrie a v roku 498 pred n. l. tieto vojská pomohli dobyť a vypáliť perzské regionálne hlavné mesto Sardy. Perzský kráľ Dareios Veľký prisahal, že sa Aténam a Eretrii za tento čin pomstí. Povstanie pokračovalo, pričom obe strany boli počas rokov 497 - 495 pred n. l. v podstate v patovej situácii. V roku 494 pred Kr. sa Peržania preskupili a zaútočili na epicentrum vzbury v Miléte. V bitke pri Ladé utrpeli Iónčania rozhodujúcu porážku a povstanie sa zrútilo, pričom posledné ohniská odporu boli uhasené v nasledujúcom roku.
V snahe zabezpečiť svoju ríšu pred ďalšími povstaniami a zasahovaním pevninských Grékov sa Dareios pustil do plánu dobyť Grécko a potrestať Atény a Eretriu za vypálenie Sard. Prvá perzská invázia do Grécka sa začala v roku 492 pred n. l. Perzský generál Mardonios si úspešne znovu podmanil Tráciu a Macedóniu, ale potom si niekoľko nešťastí vynútilo predčasné ukončenie zvyšku ťaženia. V roku 490 pred n. l. boli do Grécka vyslané druhé jednotky, tentoraz cez Egejské more, pod velením Datisa a Artafernesa. Táto výprava si najskôr podmanila Kyklady a potom obliehala, dobyla a zrovnala so zemou Eretriu. Na ceste k útoku na Atény však Peržanov v bitke pri Maratóne definitívne porazili Aténčania, čím sa perzské úsilie na čas skončilo.
Dareios potom začal plánovať úplné dobytie Grécka, ale v roku 486 pred Kr. zomrel a zodpovednosť za dobytie Grécka prešla na jeho syna Xerxa. V roku 480 pred n. l. Xerxes osobne viedol druhú perzskú inváziu do Grécka s jednou z najväčších starovekých armád, aké sa kedy zhromaždili. Víťazstvo nad spojeneckými gréckymi štátmi v slávnej bitke pri Termopylách umožnilo Peržanom vypáliť evakuované Atény a ovládnuť väčšinu Grécka. Pri snahe zničiť spojenú grécku flotilu však Peržania utrpeli ťažkú porážku v bitke pri Salamíne. Nasledujúci rok prešli zjednotení Gréci do ofenzívy, v bitke pri Platajách rozhodujúco porazili perzskú armádu a ukončili inváziu Achajmenovskej ríše do Grécka.
Spojenecké grécke vojská po svojom úspechu zničili zvyšok perzskej flotily v bitke pri Mykalé a potom vyhnali perzské posádky zo Sestosu (479 pred n. l.) a Byzancie (478 pred n. l.). Po perzskom ústupe z Európy a gréckom víťazstve pri Mykalé získali Macedónsko a mestské štáty v Iónii späť svoju nezávislosť. Konanie generála Pausania pri obliehaní Byzancie odradilo mnohé grécke štáty od Sparťanov, a preto sa okolo aténskeho vedenia znovu vytvorilo protiperzské spojenectvo s názvom Délsky spolok. Délsky spolok pokračoval v ťažení proti Perzii počas nasledujúcich troch desaťročí, počnúc vyhnaním zvyšných perzských posádok z Európy. V bitke pri Eurymedóne v roku 466 pred n. l. dosiahol spolok dvojité víťazstvo, ktoré napokon zabezpečilo slobodu pre mestá v Iónii. Účasť Spolku v egyptskom povstaní Inarosa II. proti Artaxerxovi I. (v rokoch 460 - 454 pred n. l.) však viedla ku katastrofálnej gréckej porážke a ďalšie ťaženia boli pozastavené. V roku 451 pred n. l. bola na Cyprus vyslaná grécka flotila, ktorá však nedosiahla takmer nič, a keď sa stiahla, grécko-perzské vojny sa v tichosti skončili. Niektoré historické pramene naznačujú, že ukončenie bojov poznačila mierová zmluva medzi Aténami a Perziou, tzv. Kalliov mier.
Pôvod konfliktu Gréci klasického obdobia verili, že v temnom období, ktoré nasledovalo po páde mykénskej civilizácie, značný počet Grékov utiekol, vysťahoval sa do Malej Ázie a usadil sa tam. Moderní historici všeobecne uznávajú túto migráciu za historickú (ale oddelenú od neskoršej kolonizácie Stredomoria Grékmi). Sú však aj takí, ktorí sa domnievajú, že iónsku migráciu nemožno vysvetliť tak jednoducho, ako to tvrdili klasickí Gréci. Títo osadníci pochádzali z troch kmeňových skupín: Aioliov, Dórov a Iónčanov. Iónčania sa usadili na pobreží Lýdie a Kárie a založili dvanásť miest, ktoré tvorili Ióniu. Týmito mestami boli Miletos, Myos a Priéné v Karíi; Efez, Kolofón, Lébedos, Téos, Klazomény, Fókaia a Erytra v Lýdii; a ostrovy Samos a Chios. Hoci boli iónske mestá navzájom nezávislé, uznávali svoje spoločné dedičstvo a údajne mali spoločný chrám a miesto stretávania, Panionion. Vytvorili tak „kultúrnu ligu“, do ktorej neprijímali žiadne iné mestá, dokonca ani iné iónske kmene.
Mestá v Iónii zostali nezávislé, kým ich nedobyli Lýdovia zo západnej Malej Ázie. Lýdsky kráľ Alyattes zaútočil na Milétos, pričom tento konflikt sa skončil spojeneckou zmluvou medzi Milétom a Lýdiou, ktorá znamenala, že Milétos bude mať vnútornú autonómiu, ale v zahraničných záležitostiach bude nasledovať Lýdiu. V tom čase boli Lýdijci v konflikte aj s Médskou ríšou a Míléjci poslali vojsko, aby Lýdijcom v tomto konflikte pomohlo. Nakoniec sa medzi Médmi a Lýdmi podarilo uzavrieť mierovú dohodu, pričom hranicu medzi kráľovstvami tvorila rieka Halys. Slávny lýdsky kráľ Kroisos nastúpil na trón po svojom otcovi Alyattovi okolo roku 560 pred n. l. a začal dobývať ostatné grécke mestské štáty v Malej Ázii. náhľad|251x251bod|Achajmenovská ríša v najväčšom rozsahu za vlády Dareia I. Perzský princ Kýros viedol v roku 553 pred Kr. povstanie proti poslednému médskemu kráľovi Astyagovi. Kýros bol Astyagovým vnukom a podporovala ho časť médskej aristokracie. V roku 550 pred n. l. sa povstanie skončilo a Kýros z neho vyšiel ako víťaz, pričom na mieste médskeho kráľovstva založil Achajmenovskú ríšu. Kroisos videl v rozvrate Médskej ríši a Perzii príležitosť na rozšírenie svojej ríše a spýtal sa delfskej veštice, či má na nich zaútočiť. Orákulum údajne odpovedalo slávnou dvojzmyselnou odpoveďou, že „ak by Kroisos prekročil Halys, zničil by veľkú ríšu“. Slepý k dvojznačnosti tohto proroctva zaútočil na Peržanov, ale nakoniec bol porazený a Lýdia pripadla Kýrovi.
Počas bojov s Lýdijcami Kýros poslal Iónčanom posolstvo, v ktorom ich žiadal, aby sa vzbúrili proti Lýdijskej nadvláde, čo Iónčania odmietli. Keď Kýros dobyl Lýdiu, iónske mestá mu ponúkli, že sa stanú jeho poddanými za rovnakých podmienok, za akých boli poddanými Kroisa. Kýros to odmietol s odôvodnením, že Iónčania mu predtým neboli ochotní pomôcť. Iónčania sa teda pripravili na obranu a Kýros poslal médskeho generála Harpaga, aby si ich podmanil. Ten najprv zaútočil na Fókaiu; Fókaiania sa rozhodli radšej úplne opustiť svoje mesto a odplávať do vyhnanstva na Sicíliu, než aby sa stali perzskými poddanými (hoci mnohí sa neskôr vrátili). Aj niektorí Teijci sa rozhodli emigrovať, keď Harpagus zaútočil na Teos, avšak zvyšok Iónčanov zotrvalo a každý z nich bol postupne podrobený.
Roku 512 pred Kr. perzský kráľ Dareios I. podnikol výpravu cez Hellespont proti Skýtom. Dal vybudovať drevený most, po ktorom jeho vojsko prešlo do Európy a pozdĺž pobrežia Čierneho mora postupovalo do vnútrozemia Skýtie. Výprava však skončila neúspešne, pretože Dareiovo vojsko nedonútilo Skýtov k otvorenému boju. Využil však príležitosť a ovládol Tráciu. Zvrchovanosť perzského kráľa uznal aj macedónsky vládca Amyntas. Takisto sa na stranu perzského kráľa pridali niektorí vládcovia gréckych miest v Malej Ázii.
Aténčania sa obávali, že Dareios ovládne čiernomorské úžiny, a tým aj dovoz obilia zo severného pobrežia Čierneho mora. Preto podporovali odpor niektorých maloázijských mestských štátov proti Perzii.
Účastníci Perzská ríša thumb|left|Staroperzská ríša za čias Dareia I. a Xerxa I. Perzská, presnejšie Staroperzská ríša bola v 5. storočí pred Kr. regionálna veľmoc s centrom v oblasti dnešného Iránu, zaberajúca územie od Pakistanu na východe po Macedóniu na západe, na juh siahala až do Egypta. V jej hraniciach žila pätina vtedajšej svetovej populácie (20 miliónov ľudí). Išlo o vyspelú civilizáciu, ktorá budovala obchodné cesty, mala rozvinutú architektúru a zaviedla prvý skutočne rozšírený mincový systém na svete. Čo sa týka charakteru vlády, išlo o čisto autokratickú krajinu, ktorej panovník bol považovaný za „jediného vládcu všetkých ľudí na svete“.
Grécke mestské štáty thumb|left|Staroveké Grécko okolo roku 500 pred. Kr. Gréci na rozdiel od Peržanov netvorili jednotný štátny útvar či ríšu, boli rozdelení do početných mestských štátov. Napriek tomu ich zjednocoval spoločný pôvod, presadzovanie osobnej slobody jednotlivca a odpor voči autokratickej vláde. To ich výrazne odlišovalo od Staroperzskej ríše.
Iónske povstanie
V roku 499 pred Kr. vypuklo na západnom pobreží Malej Ázie povstanie iónskych mestských štátov. Na jeho čele stálo mesto Milét, ktorého vládca tyran Aristagoras slúžil perzskému vládcovi. V roku 494 pred Kr. utrpelo povstalecké loďstvo porážku v bitke pri Ladé. Po víťazstve Dareios úplne zničil Milét ako odplatu za vypálenie Sárd a ostatné grécke mestá v Malej Ázii sa dostali opäť pod perzskú nadvládu. Navyše sa rozhodol pomstiť gréckym mestským štátom aj v materskom Grécku za podporu, ktorú poskytli povstalcom.
Prvá výprava Roku 492 pred Kr. perzský veliteľ Mardonios, Dareiov synovec a zať, podnikol prvú výpravu proti Grécku. Jeho vojsko sa cez Bospor dostalo do Trácie a postupovalo po severnom pobreží Egejského mora. Popri pobreží sa plavilo aj jeho loďstvo. Pri polostrove Atos však jeho polovicu zničila veľká búrka, preto sa Mardonios obmedzil na obsadenie Trácie.
Druhá výprava
Medzitým Dareios pripravoval ďalšiu výpravu. Najskôr však poslal do gréckych miest poslov, ktorí žiadali „vodu a zem“ na znak podriadenia sa perzskému vládcovi. Časť gréckych miest sa podrobila, v Aténach a Sparte perzských poslov zabili.
Bitka pri Maratóne
Dareios pripravil mohutné loďstvo, v čele ktorého stál skúsený veliteľ a jeho synovec Datis a Dareiov syn Xerxes. Odborného poradcu im robil Hippias, vyhnaný syn aténskeho tyrana Peisistrata. Tentokrát sa neplavilo perzské loďstvo pozdĺž pobrežia, ale priamo cez Egejské more k ostrovu Eubója, kde Peržania zničili mesto Eretria. Potom sa perzské vojsko vylodilo v Atike, na planine blízko mestečka Maratón. Aténsky veliteľ Miltiades presadil plán okamžitého útoku na perzské vojsko. Aténski hopliti svojimi dlhými kopijami zaútočili na perzské ľahké oddiely a pretože obávaná perzská jazda sa ešte nevylodila, Aténčania zatlačili nepriateľa do mora. Na strane Aténčanov bojovali obyvatelia mesta Plataje. Peržanom hrozilo, že im Aténčania podpália lode, preto urýchlene stiahli svojich vojakov a odplávali preč. Pokúsili sa oboplávať aj mys Sunion, aby napadli Atény zo západnej strany, ale aténske vojsko sa urýchlene presunulo od Maratónu k Aténam a Peržania definitívne odplávali preč.
Straty v boji neboli príliš veľké. Na strane Peržanov zahynulo podľa Herodota 6400 vojakov, Aténčania mali 192 padlých.