Záhorce () sú obec na Slovensku v okrese Veľký Krtíš.
Polohopis Záhorce ležia v západnej časti Juhoslovenskej kotliny, v jej podcelku Ipeľská kotlina a časti Hontianske terasy, v doline Záhorského potoka, prítoku riečky Krtíš, v povodí rieky Ipeľ.
Obec Záhorce zahrňuje do svojho územného členenia aj dve bývalé samostatné obce Selešťany a Podlužany. Stred obce sa nachádza v nadmorskej výške približne Selešťany sú situované na pravom brehu Ipľa, priamo pri maďarskej hranici, v nadmorskej výške približne Podlužany ležia južne od samotných Záhoriec, v blízkosti cesty II/527, ktorá prechádza i centrom Záhoriec.
Historické názvy obce Záhorce 1236: Zachara 1277: Zahara 1386: Sahora 1404: Zahora maďarsky: Erdomeg a Erdoszelestény
Podlužany 1256: Polosan 1274: Podlusan 1277: Podlosan 1285: Podkusan 1828: Podluzsán maďarsky: Alsó Felso Podluzsany
Dejiny Kataster Záhoriec bol osídlený už v paleolite, čo dokladajú nálezy pri Selešťanoch, no tiež stopy osídlenia ľudu kultúry popolnicových polí ako súčasť lužickej kultúry pri Záhorciach. O niečo mladšie sú nálezy z doby halštatskej a rímskej v Selešťanoch. Už v období Rímskej ríše viedla Poiplím obchodná cesta do Potisia, z ktorej v tejto oblasti odbočovala severným smerom cesta k slovenským banským mestám. Práve významná cesta bola impulzom pre vznik a rozvoj sídiel v regióne, a tak okrem Záhoriec tu vznikli v minulosti samostatné sídla Selešťany a Podlužany.
Najstaršia zachovaná písomná zmienka o obci Záhorce pochádza z kráľovskej listiny zo 16. júna 1236. V nej sa spomína riedko osídlené územie „terra Zachara“, kde uhorský kráľ Belo IV. potvrdil vlastníctvo 7 popluží (asi 120 hektárov) pôdy zvolenskému županovi Detrikovi. Nakoľko danú pôdu pre neho vyčlenil a daroval ešte Belov otec Ondrej II., panujúci v rokoch 1205 až 1235, je zrejmé, že Záhorce existovali už začiatkom 13. storočia. Detrik bol okrem iného aj kráľovským prokurátorom a predchodcom rodu Balašovcov, ktorí patrili k významným a vplyvným rodom nielen v Honte a Novohrade, ale v rámci celého Uhorska. Nasledujúce generácie rodu výrazne ovplyvňovali život obyvateľov Záhoriec a širokého okolia.
Z roku 1277 sa zachovala listina Ostrihomskej kapituly o predaji pôdy Dominikovi Balašovi v dedine „Zahara“ (Záhorce), pričom boli zároveň vyznačené hranice územia Záhoriec. v listine sa tiež spomína najstarší miestopisný názov Záhorského potoka. Z tohto roku pochádza zmienka prepošstva zo Bzovíka, ktoré malo v obci taktiež majetky. Administratívne patrili Záhorce do Hontianskej župy so sídlom na hrade Hont.
V roku 1308 zabral Matúš Čák popri hrade Ďarmoty aj okolité majetky a medzi nimi aj majetky Balašovcov v Záhorciach, Podlužanoch a Selešťanoch. Kráľ Karol Róbert po smrti oligarchu vrátil Záhorce a Podlužany v roku 1323 svojmu spojencovi, magistrovi Dončovi. Zvolenský župan z rodu Balašovcov ich v roku 1323 daroval svojim príbuzným Petrovi a Jurajovi. V danom roku bola potvrdená príslušnosť Záhoriec sčasti do Hontianskej aj Novohradskej župy. V roku 1351 určil Ľudovít I. poddanské povinnosti poddaných Záhoriec, Podlužian a Seleštian, ktorí odvádzali daň kráľovi, deviatok z úrody zemepánovi a desiatok z úrody cirkvi.
V roku 1386 sa názov obce uvádza v podobe Sahora, v roku 1404 ako Zahora. Zákonom z roku 1514 sa určila povinnosť poddaných Záhoriec, Podlužian a Seleštian platiť zemepánovi 1 zlatý za každú usadlosť (portu). Deviatok sa platil z úrody, zvierat a z vína (v tomto období sa tu vinič už bežne pestoval) a poddaní museli na panskom zadarmo odpracovať jeden deň do týždňa. Poplatky sa platili aj za krčmu či pálenicu v dedine, ďalšiu zlatku za usadlosť platili ako mimoriadnu, protitureckú daň, k čomu patrila i povinnosť pracovať pri budovaní opevnenia. Dramatické obdobie pre miestnych obyvateľov nastalo po roku 1541, kedy začali turecké nájazdy, zvyšujúce vojenské výdavky. Už v roku 1546 však oblasť bola súčasťou budínskeho sandžaku pod osmanskou správou a Záhorce a Podlužany začlenili do Novohradského sandžaku, sídliacom na hrade Novohrad. Selešťany ostali naďalej v budínskom sandžaku. Správcom Selešťan bol vojvodca Ali bin Rustem, ktorý mal aj vinice v Záhorciach, ďalším vlastníkom bol Tirakadze Mustafa. V súpise usadlostí Hontianskej župy z roku 1549 sa uvádza, že Záhorce mali 13 usadlostí a Podlužany 12 usadlostí. Obe sídla boli majetkom Balašovcov. V daňovom súpise z roku 1566 sa konštatuje, že Záhorce mali 21 usadlostí a 21 domácností, v ktorých žilo 33 mužov vo veku od 16 rokov. Podlužany mali 12 domácností a 18 mužov.
Od roku 1593 prebiehala 15 ročná vojna medzi Uhorskom a Osmanskou ríšou, kedy sa pod správu Viedne vrátili hrady Modrý Kameň a Ďarmoty a s nimi aj Záhorce, Podlužany a Ďarmoty. Reakciou boli nájazdy tureckých oddielov na oslobodené územie, pričom po nájazde v októbri 1599 boli Turkami Záhorce i Podlužany vyplienené, zničené a vyľudnené.
Od polovice 17. storočia boli Záhorce ako poddanská obec opäť súčasťou Balašského panstva, no už onedlho, po odvrátení sa Imricha Balašu od kráľa, jeho majetok zhabali. Po prechodnej držbe cudzími majiteľmi sa tento majetok dostal do vlastníctva grófa Forgáča. Od roku 1686 patrili Záhorce a Selešťany grófovi Štefanovi Zičimu, ktoré dostal za zásluhy vo vojne. V polovici 18. storočia divínske panstvo i časť Záhoriec patrili Balašovi III. Obnovovanie vojnou a nájazdami spustošenej krajiny a rozvráteného hospodárstva prebiehalo pomaly. V roku 1715 bolo v Záhorciach len 9 domov, susedné Selešťany a Podlužany boli uvedené ako opustené. Až v roku 1751 sa uvádza, že v Selešťanoch stál majer, kde žilo prisťahované obyvateľstvo. V roku 1828 tu stálo už 75 domov a v nich žilo 455 obyvateľov.
V Záhorciach stál už v roku 1622 malý kostolík, ktorý si miestni v roku 1781 opravili a v nasledujúcom roku dali vysvätiť. Chrám však už v roku 1831 zhorel a s ním i zvonica a škola. Kostol už v nasledujúcom roku obnovili, no i ten onedlho, v roku 1845 zhorel. Provizórna stavba nového chrámu vznikla v roku 1846, ktorý bol nahradený novým, väčším chrámom, postaveným na pozemku darovanom grófom Zičim.
V roku 1907 boli k Záhorciam pripojené Podlužany, spomínané už od roku 1250. Pri sčítaní obyvateľstva v roku 1828 mali Podlužany 22 domov so 185 obyvateľmi. V roku 1910 boli k Záhorciam pripojené Seleštany a novovytvorená obec sa stala súčasťou Hontianskej župy a okresu Vinica. K Záhorciam boli pripojené aj Dolné a Horné Podlužany a Piata čiastka.
Pôvodní obyvatelia obce sa v minulosti zaoberali roľníctvom; obrábali panské polia a chovali domáce zvieratá, najmä hovädzí dobytok a ošípané. Okrem poľnohospodárstva bolo pracovných príležitostí aj po vzniku Česko-Slovenska len veľmi málo. Veľkostatkári začali robotníkov prepúšťať a tí hľadali prácu často až v zahraničí. Len v roku 1924 odcestovalo do Francúzska z obce 21 poľnohospodárskych robotníkov. Nezamestnanosť a z nej plynúca chudoba vyvrcholila v období hospodárskej krízy. 2. augusta 1935 bol na miestnom veľkostatku Vojtecha Fischera v Dolných Podlužanoch štrajk, ktorým si robotníci vymohli lepšie podmienky i plat.
Po viedenskej arbitráži a nútenom odstúpení územia v prospech Maďarska boli aj Záhorce za slovenskou hranicou, ktorá bola posunutá až ku Sklabinej. Počas tohto obdobia museli v maďarskej armáde slúžiť aj muži z anektovaných oblastí. V II. svetovej vojne zahynulo na východnom fronte 8 miestnych mužov, ktorých mená sú uvedené na pomníku padlým pri kultúrnom dome. Kvôli pričleneniu k Maďarsku neboli tieto obce zapojené do partizánskeho odboja, a teda ani do Slovenského národného povstania. Záhorce boli oslobodené vojakmi II. ukrajinského frontu 27. decembra 1944, pričom padlo 15 sovietskych a 7 nemeckých vojakov, 5 občania boli umučení v koncentračných táboroch a 3 padli pri prechode frontu.
V auguste 1952 bolo založené v Záhorciach JRD (v Selešťanoch už v roku 1951), ktorého prvým predsedom sa stal Ján Hromada. O desaťročie neskôr sa JRD Záhorce a Selešťany zlúčili a v roku 1972 sa zlúčilo s JRD Želovce.
Rok 1952 bol významný aj preto, že obec bola pripojená na elektrickú sieť. V nasledujúcom roku bolo v obci zavedené telefónne spojenie a v roku 1962 bol otvorený miestny kultúrny dom.
Kultúra a zaujímavosti Pamiatky Evanjelický kostol, jednoduchá jednoloďová tolerančná stavba s polkruhovým ukončením presbytéria a predstavanou vežou z roku 1850. Interiér je plochostropý s fabiónom. Oltár je baroková stĺpová architektúra z konca 18. storočia. Fasády kostola sú členené oknami s polkruhovým záklenkom a šambránami. Veža je členená kordónovými rímsami, v hornej časti pilastrami, ukončená je zvonovitou helmicou.
Referencie
Iné projekty
Externé odkazy
Najkrajší kraj– turistické atrakcie v obci Okres VK– história a pozoruhodnosti obce
Kategória:Obce okresu Veľký Krtíš